Choď na obsah Choď na menu
 

Prenasledovaní kresťania – starovek VI.

 

Svätý Arkádius

Arkádius žil v 3. stor. v Mauretánii v Afrike, kde zúrilo prenasledovanie kresťanov. Utiekol na púšť, aby sa tam rozjímaním a pôstom pripravil na nastávajúci boj za vieru. Keď sa zistilo, že Arkádius neprichádza obetovať pohanským bohom, zatkli vojaci jeho strýka, ktorý mu strážil dom. Keď Arkádius počul, čo sa stalo v meste, opustil svoj úkryt, predstúpil dobrovoľne pred cisárskeho námestníka a povedal mu: „Ak je strýko v žalári držaný kvôli mne, žiadam, aby bol prepustený, lebo je nevinný. Prichádzam sám a som hotový vydať počet zo všetkého, na čo sa ma budú pýtať.“ Námestník odpovedal: „Rád ti odpustím tvoj útek, ak sa odhodláš obetovať rímskym bohom.“ Arkádius odpovedal: „To neurobím! Som kresťan. Myslíš si, že verného služobníka Božieho potrestáš, keď mu hrozíš smrťou? Vieme, čo je napísané: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“ Vymysli si akékoľvek mučenie, ale nás od pravého Boha neodvrátiš!“ Rozhnevaný námestník rozkázal: „Zviažte mu ruky i nohy a režte mu úd za údom z tela, aby toľkokrát pocítil smrteľnú úzkosť, koľko má údov.“ Kati mu odrezali najskôr prsty na rukách a na nohách. Statočný mučeník podal katom ruky i nohy a vo svojom trápení sa modlil: „Bože večný! Ty si mi dal tieto údy, a preto ich obetujem Tebe, lebo Ty mi ich zasa vrátiš, až všetky telá raz povstanú z hrobov!“

Námestník rozkázal useknúť od trupu ruky a nohy. Mučeník však volal veľkým hlasom: „Aké šťastné ste údy môjho tela, že ste sa stali hodnými slúžiť svojmu Bohu! Nikdy ste mi neboli tak milé, pokiaľ ste ešte boli spojené s telom, ako teraz. Odlúčený som od vás načas, ale raz zasa budeme slávne spojení a pôjdeme pred svojho Kráľa a Sudcu, Ježiša.“ Potom napomínal divákov, ktorých až k slzám dojala jeho trpezlivosť: „Vy všetci, ktorí ste prítomní na tomto krvavom divadle, poznajte, že všetky telesné muky nie sú nič pre toho, komu je zasľúbená nevädnúca koruna na večnosti. Verte umierajúcemu, že vaši bohovia nie sú žiadnymi bohmi a prestaňte sa im klaňať, lebo vám pomôcť nemôžu. Poznajte pravého Boha, ktorý ma posilňuje, pre ktorého umrieť znamená byť živý a utrpenie pre Neho prináša slasť. Jeho láska nikdy nevychladne, Jeho sláva nikdy neprestane a k Nemu sa aj  ja za svoje malé utrpenie dostanem, aby som bol u Neho večne živý a už nikdy sa od Neho neodlúčil.“ Nakoniec Arkádius povzdychol: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ a skonal v Pánovi v roku 312. Nad jeho hrdinskou smrťou žasli i pohania, a kresťania boli ňou povzbudení k statočnému vyznávaniu svojej viery. Zobrali jeho údy a úctivo ich pochovali. Velebili Ježiša Krista, ktorý svojim bojovníkom požičiava silu, aby vytrpeli aj najhroznejšie muky.

Svätí Sever, Severián, Karpofor a Viktorín

Títo štyria svätí bratia pracovali v mramorových lomoch ako kamenári v  Panónii. U ostatných robotníkov boli obľúbení pre ochotu a láskavosť, i predstavení ich mali radi pre ich pracovitosť a obratnosť. Iba jedno sa im nepáčilo: boli kresťanmi. Pohanský pracovný trestanec Simplicius s údivom pozoroval, aká požehnaná je ich práca. Istého dňa šiel ku jednému kresťanovi Klaudiovi a prosil ho: „Prosím ťa urob, aby toto železo bolo tvrdé a už sa nezlomilo!“ Klaudius zobral dláto, požehnal ho a povedal: „V mene Pána Ježiša Krista nech zostane toto železo tvrdé a celé!“ A od tej hodiny sa už dláto nezlomilo. Avšak Simpliciovi sa pri práci často odlomil kus mramoru a tak bola pokazená celá práca. Simplicius videl, že toto sa kresťanským robotníkom nestáva. „Keby som mal aj  pre mramor požehnanie!“, myslel si. Preto prosil svojich kresťanských priateľov, aby mu prezradili, odkiaľ majú takúto moc aj nad kameňom. Oni mu odpovedali, aby sa stal kresťanom, že potom i on dostane takúto milosť. Simplicius neváhal a dal sa pokrstiť. A od tej doby tak ako  oni začínal každú prácu v mene Pána Ježiša a prežehnal sa znamením svätého kríža.

Jedného dňa pohanský dozorca vytýkal kresťanom, že každú prácu začínajú znamením kríža. Pýtal sa ich, či sa im v tomto znamení darí každá práca. Oni mu odvetili: „Áno, je to tak! V sile tohto znamenia konáme všetku prácu svojich rúk.“ A taktiež vykonali svoje najkrajšie životné dielo. Keď sa bránili vyrobiť sochu boha Asklépia a klaňať sa obrazu slnka, boli predvedení pred sudcu a vypočúvaní. Oni ale zostali pevní vo viere v Krista. Ani bičovaním neboli pohnutí k odpadu od pravej viery. Hovorili: „Máme iba jednu starosť, aby sme nezahynuli na večnosti, v ktorej oheň horí večne. Čím vy nás strašíte, toho sa nebojíme, čím nám lichotíte, to nás nepohne. Bojíme sa len večného trápenia.“ Verne vytrvali až do posledného dychu v mene Pána Ježiša Krista a v sile znamenia svätého kríža. Zomreli počas bičovania v roku 300.