Svätá Bibiána, panna a mučenica († 363)
Sv. Bibiána bola dcérou rímskeho veľmoža Flaviána; jej matka sa menovala Dafrosa, sestra Demetria. Vznešená kresťanská rodina bola veľmi bohatá a vysoko ctená v Ríme. Cisár Konštantín Veľký vymenoval Flaviána za miestodržiteľa v Ríme; lebo poznal jeho spravodlivosť, múdrosť a horlivú službu sv. cirkvi. A Flavián bol vo svojom vysokom postavení ochrancom a mohutným podporovateľom vzmáhajúceho sa kresťanstva a svietil podriadeným občanom skvelým príkladom všetkých kresťanských cností.
Po smrti prvého kresťanského cisára Konštantína a jeho synov Konštantína II. a Konštansa uchvátil tretí jeho syn Konštancius r. 350 samovládu nad rozsiahlou ríšou rímskou, stal sa zjavným podporovateľom bludu Áriovho a začal prenasledovať ukrutne pravoverných katolíckych biskupov a vynikajúcich svetských veriacich. Horlivý pravoverný Flavián bol i v tomto smutnom čase miestodržiteľom rímskym a pracoval všemožne proti bludu Áriovmu, ktorý zapieral božstvo Pána Ježiša Krista, utvrdzoval mešťanov v pravej viere a verejne vyznával božstvo Spasiteľa sveta. Koštancius hneď pri nastúpení samovlády predvolal si pravoverného miestodržiteľa Flaviána a začal ho nahovárať vľúdne i hrozbami k bludu, lebo bol presvedčený, že všeobecne milovaného muža nasledovať bude mnoho katolíkov. Ale zbožný Flavián nedal sa zviesť. Nahnevaný cisár, ktorému išlo o rozšírenie bludu, pozbavil vplyvného Flaviána úradu. Horlivý služobník Boží znášal pokojne surové pokorenie a odišiel z Ríma s manželkou Dafrosou a mladistvými dcérkami Bibiánou a Demetriou na statky svoje, i staral sa o spasenie duše svojej a rodiny.
Cisár Konštancius zomrel roku 361 a na trón cisársky zasadol Julián, zlopovestný odpadlík. Tento bezbožný cisár pokúsil sa ešte raz vyhubiť kresťanstvo v ríši rímskej a uviesť obnovené pohanstvo, i prenasledoval kresťanov zlostne a ukrutne. V Ríme prevádzal zámery cisárove s diabolskou rozkošou miestodržiteľ jeho Apronián. Keď bývalý miestodržiteľ Flavián videl útrapy kresťanov, opustil tichú svoju domácnosť, vystúpil oduševnene s kresťanskou zmužilosťou na verejnosť, aby bojoval pre Boha a sväté náboženstvo proti nemravnému a hlúpemu pohanstvu. I napomínal veriacich ku stálosti, povzbudzoval, tešil a podporoval uväznených, a všade, kde to bolo potrebné, pomáhal kresťanom a slúžil im útechou. Jeho horlivosť bola oznámená bezbožnému cisárovi. A ukrutný odpadlík rozkázal miestodržiteľovi Aproniánovi, aby uväznil zbožného Flaviána a keby nechcel obetovať štátnym bohom, aby pozbavil ho všetkých statkov a majetku, i aby ho ukrutne zavraždil. Úslužný sluha hodil horlivého vyznávača do hnusného žalára. Márne namáhal sa miestodržiteľ, aby naklonil sluhu Božieho k odpadnutiu od sv. viery; on slávnostne riekol, že radšej chce utratiť všetko, než by zaprel pravého Boha. Apronián sa rozhneval: dal mu vypáliť znak otroctva na čelo a poslal ho pod strážou vojenskou do vyhnanstva na Taurus. Zbožný Flavián znášal trpezlivo a s radosťou všetko príkorie, odobral sa od milej svojej rodiny, ktorú tešil a dojímavými slovami povzbudzoval k stálej vernosti oproti Bohu, a odišiel sprevádzaný surovými vojakmi, ktorí mali prikázané, aby s ním na ceste nakladali ukrutne. Tyran zhabal všetky jeho majetky a jeho manželka Dafrosa i obe dcéry Bibiána i Demetria, uvrhnuté boli do najväčšej biedy. V krátkom čase roku 361 položil sv. Flavián vo vyhnanstve svoj život pre Krista, následkom trýznenia, biedy a hladu, jeho pamiatku a 30 iných sv. mučeníkov, svätí cirkev Kristova, dňa 22. decembra.
O krátky čas začal sužovať Apronián i zbožnú manželku Flaviánovú, Dafrosu, aby zaprela svätú vieru. A keď videl, že vzdoruje a nechce obetovať modlám, uvrhol ju do smradľavého žalára a trýznil ju všemožne. Horlivá služobnica Božia nezaprela Krista Pána. I dal ju vyviesť za mesto a r. 362 zoťať; pamiatka jej slávi sa dňa 4. januára.
A tak žili vznešené, prekrásne zbožné sestry Bibiána a Demetria, v nádhernom Ríme utiahnuté od hluku sveta v najväčšej biede. Po svätých rodičoch nezdedili nič, iba pevnú vieru v Pána Ježiša Krista a cnostný život, dva poklady, ktoré im nemohol odňať žiaden pohanský tyran. Posilňované svätou vierou znášali trpezlivo a radi stratu milých rodičov a bohatých majetkov, potupu od bezbožného sveta i biedu, áno, hotové boli z lásky k Pánu Ježišovi položiť i svoje životy. Netrvalo dlho a bezbožný Apronián si spomenul na šľachetné kresťanské panny; i dal ich chytiť a hodiť do tmavého žalára, kde trápil ich hladom a smädom, aby donútil ich k zapretiu sv. viery. Ale zbožné panny znášali muky neohrozene päť mesiacov. Žalár bol milejší verným služobniciam Kristovým, než skvelý pohodlný palác a pri všetkom hlade prekvitali ich tváre ešte väčšou krásou. Keď zverský tyran zbadal, že nepremôže ich žalárovaním a hladom, predvolal ich pred svoju súdnu stolicu. I začal dohovárať najprv po dobrom, aby sa odriekli božského Spasiteľa: sľuboval im priazeň cisárovu a navrátenie zhabaných statkov. Sväté panny odpovedali, že radšej podstúpia ešte väčšie muky a ukrutnú smrť, než by zapreli pravého Boha a klaňali sa smiešnym modlám. Tyran hrozil strašnými mukami; sväté panny nedali sa nastrašiť. Márne ukazoval im krvavé mučidlá. Ale ony pozreli k nebu a zvelebovali Pána Ježiša Krista. Zverský pohan ich dal mučiť a hodiť naspäť do žalára. Útle telo sv. panny Demetrie neznieslo ukrutné bičovanie a trápenie; ona podľahla mnohému prenasledovaniu. Milostivý Boh skrátil utrpenie jej a povolal k sebe skrze tichú smrť v žalári jej čistú dušu.
Sv. Bibiána utratila všetko, čo bolo jej milé a drahé na tomto márnom svete: otca, matku, sestru a všetku podporu. V žalári bola trápená mnohými mukami, i treba jej bolo bojovať teraz samej proti zlosti nepriateľov i pohanských spoluväzňov, zločincov. Zúrivý Apronián upotrebil všetko možné, aby ju prinútil k odpadnutiu od sv. viery. Konečne prišiel na tú myšlienku diabolskú, že dá ju do moci necudnej zvodnice, menom Rufina, aby navádzala svätú pannu ku hriechu a vyučovala ju v neprávosti nečistoty, a tak priviedla ku zapretiu sv. viery. A necudná verejná smilnica sa usilovala všemožne vyplniť žiadosť pohanovu: odkrývala všetky tajnosti necudnosti, vychvaľovala telesné rozkoše, ukazovala jej oplzlé obrazy, prespevovala ohyzdné piesne, rozprávala o nehanebných skutkoch. Verejná hriešnica dráždila dňom i nocou takýmito zverskými prostriedkami zmyselnosť u sv. panny a myslela, že nezadlho vydarí sa jej namáhanie diabolské. Ale veľmi sa sklamala necudná Rufina!
Panenská služobnica Božia zapchávala si uši pri necudných rečiach a piesňach, zatvárala oči nad ohavnými obrazmi, utekala pred bohaprázdnou pohankou, prespevovala žalmy a vzývala meno Ježiš. Rufina potratila trpezlivosť, rozzúrila sa a začala biť a mučiť sv. Bibiánu. Ale i trýznenie bolo márne. Svätá panna nenávidela každý hriech a bála sa ho viac než najukrutnejšieho mučenia, ba i smrti; bdela nad svojou ľudskou krehkosťou a posilňovala sa skrúšenou modlitbou, i nemohla byť premoženou ani lichotením, zvádzaním, ani mučením.
Keď ukrutný miestodržiteľ Apronián počul, že svätá panna Bibiána sa nedá nakloniť ani úskokom diabolským ku zapretiu Krista Pána, rozkázal katom, aby ju ubičovali na smrť. Zverskí kati ju bičovali povrazmi, na ktorých koncoch viseli olovené guľôčky. Svätá Bibiána znášala ticho a trpezlivo ohavné pohanenie a hrozné bolesti, vzdychala k milostivému Bohu o posilňovanie a po dlhom mučení odovzdala do rúk božského Spasiteľa svoju nevinnú dušu. To sa stalo dňa 2. decembra roku 363 v Ríme, za panovania bezbožného cisára Juliána odpadlíka. Kati predhodili telo svätej Bibiány hladným psom, ale milostivý Boh chránil divotvorným spôsobom sv. ostatky veľkej mučenice a svojej služobnice a ony ležali na mieste popravnom neporušené dva dni. Nábožný kňaz, menom Ján, vzal tajne počas nočného času sväté ostatky a pochoval ich počestne pri hroboch sv. matky Dafrosy a sv. sestry Demetrie. Pápež Simplicius dal vystaviť nad ostatkami sv. Bibiány skvostný chrám k jej úcte, ktorý bol v počiatku nazvaný podľa mena zbožnej rímskej panej Olympie. Časom bol chrám poškodený a pápež Honorius III. dal ho opraviť znovu. A keď neskôr rozpadal sa v ruiny, pripojený bol k bazilike pre blahoslavenej Panny Márie Väčšej. Pápež Urban VIII. dal vystavať znovu r. 1628 chrám k úcte svätej Bibiány a ozdobil ho ostatkami sv. Bibiány a Demetrie i matky ich, Dafrosy. A tento chrám stojí posiaľ v Ríme ako skvelý pomník mučeníckej smrti vznešenej nevinnej sv. panny Bibiány.
Poučenie.
Sv. Bibiána bola pokúšaná ku hriechu nečistoty a ku zapretiu sv. viery; ale ona vinula sa k Bohu vrúcnou láskou a tá zachránila ju pred poklesnutím a učinila cestu utrpenia jej ľahkou a jej ukrutnú smrť mučenícku blaženou. Zvádzanie blížneho a radenie k hriechu, najmä k necudnosti, je veľká neprávosť a ohavnosť. Spanilé naše devy a šumní mládenci, počujte a berte si k útlemu srdcu slová sv. Ambróza: «Zmyselnosť je udicou diablovou, ktorá priťahuje nás k úpadku. Zmyselnosť je matkou hriechu; a zase hriech je ostňom smrti. Zmyselnosť je potravou pre večného červa; ona síce nasleduje na krátky čas toho, ktorý jej hovie, ale neskôr stáva sa horkejšou než žlč.» Preto mládenci a panny, nasledujte skvelý príklad sv. Bibiány v čase pokúšania; odopierajte zavčasu pokúšaniu, vyhýbajte mu, modlite sa k Bohu o posilu: Neuveď nás do pokušenia!
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si dal svojej služobnici Bibiáne spojiť palmu mučeníctva s ľaliou panenstva: upriam na jej príhovor naše srdce láskou k Tebe, aby sme premohli pokušenia a zaslúžili si dosiahnuť večnú odplatu. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.