Choď na obsah Choď na menu
 

Svätá Katarína Sienská (1347 – 1380)

 

brooklyn_museum_-_st.catherine_of_siena_-formerly_described_as_santa_clara-_-_overall.jpgKatarína bola dcérou poctivého farbiara zo Sieny v Taliansku, ktorý sa menoval Benincasa, jej matka sa volala Lapa. Nábožní rodičia mali 24 detí. Roku 1347 porodila ctihodná Lapa dvojčatá, z ktorých jednému dali meno Katarína, druhému Johanna. Katarína už v útlom svojom veku prejavovala popri svojej veselej mysli pevný ráz i nábožnosť.  Ako 6 – ročná zažila prvé Božie zjavenie. Keď sa raz vracala z mesta domov, nad bazilikou sv. Dominika videla Pána Ježiša oblečeného do kňazského rúcha a obklopeného bielo odiatymi osobami, ktorými boli sv. Peter, Pavol a Ján. Preto sa Bohu už v mladosti bez váhania zasvätila. Medzi jej veľké cnosti patrili najmä láskavosť a trpezlivosť, najmä v utrpení.

Matka ju poslala raz do chrámu, aby dala odslúžiť sv. omšu ku cti sv. Antona. Dieťa išlo s radosťou ku farárovi, vyriadilo rozkaz matkin a odovzdalo obyčajný obetný peniaz. Katarína ostala na tej sv. omši. Matka, nemôžuc sa jej dočkať, rozhnevala sa a keď sa Katarína vrátila, vo svojej zlosti na ňu zakliala. Desaťročná Katarína mlčala, potom zavolala matku na stranu a riekla: «Matička moja, keď som chybila, vybite ma podľa vôle; ale prosím vás, len už nekľajte, lebo to sa nesvedčí na takú staršiu pani, a môjmu srdcu pôsobí to veľký bôľ.»

Veľa krát pri modlitbe upadala do extázy. Imbert – Gourbeyre o nej píše: „Často, keď odchádzala do svojej izby, aby sa modlila, jej matka videla, že sa vznáša vo vzduchu nad schodmi.“ Páter Raymond, jej duchovný vodca tvrdí: „Vždy, keď si spomenula na svojho Spasiteľa, stratila kontrolu nad svojimi zmyslami, ruky sa jej automaticky zopli k modlitbe, ramená a šija boli nehybné. Jej matka, ktorá tým veciam nerozumela, sa jej občas snažila narovnať krk, ale nešlo to. Oči mala počas extázii zatvorené, nepočula ani hovor, ani krik. Raz, na sviatok obrátenia sv. Pavla, ostala vo vytržení tri dni a tri noci. Mysleli si, že tak, ako sv. Pavol, bola vzatá do tretieho neba. Mnohí z jej žiakov ju videli vznášať sa nad zemou, najmä keď sa modlila.“

Keď mala Katarína štrnásť rokov, jej matka myslela na to, ako by ju mohla najlepšie vydať. Začala ju nádherne obliekať, aby tak jej spanilosť mládencom ešte viac do očí padala. Katarína už ale  urobila sľub, že ostane pannou a tie nádherné šaty nosiť nechcela.

Ba čo viac, aby ju do toho vydaja nenútili, ostrihala si bujné vlasy. I začali ju sužovať. Každý ju zľahčoval. Vzali jej izbietku, aby sa nemohla o samote modliť. V kuchyni musela pracovať ako slúžka, aby na iné myšlienky prišla a tú veľkú pobožnosť z mysle vypustila. Ticho a trpezlivo znášala utlačovanie vlastnej rodiny z lásky k Pánu Ježišovi a bola vždy veselá. «Presvedčená som“,  riekla konečne, «že Boh prijal môj sľub panenstva; i musím Boha viac poslúchať než ľudí;...ak ma chcete mať doma, rada chcem slúžiť; keď ma vyženiete z domu, Pán, ktorému som sa zasľúbila, nedá mi zahynúť.» Táto trpezlivosť a odhodlanosť, poníženosť a odovzdanosť do vôle Božej, prekonali konečne svetácku myseľ jej rodiny. Prísny otec videl v tejto poníženej vytrvalosti znak opravdivého povolania a rozkázal, aby jej už dali pokoj, aby si viedla život nábožný, ako sa jej ľúbi; i tvrdil, že to celej rodine prinesie väčšie požehnanie, než keby sa vydala a svetácky život viedla. Keď Katarína dosiahla 15. rok veku svojho, venovala sa celkom službe Božej a najčistejšej láske k blížnym.

V Siene bývala chudobná pani, ktorá bola malomocná. V nemocnici ju nikto nechcel obsluhovať, aby sa nenakazil, áno, mala byť už i z mesta vyhnaná. Katarína sa ujala sa tej ženy; každý deň jej všetko potrebné prinášala a opatrovala ju. Čím viac táto nemocná žena požívala obetavú lásku od svätej panny, tým viac prejavovala surový nevďak a zlosť proti nej. Keď sa hneď nevyhovelo jej žiadosti, nadávala sv. Kataríne a také veci jej do očí hovorila, ktoré ju mrzieť a bolieť museli. Svätá panna sa vždy vyhovárala, napr. že sa trochu oneskorila v kostole, atď. ako by bola slúžkou a tá tvrdohlavá žobráčka kňažnou; a tak dlho ju opatrovala, kým neumrela. Sv. Katarína umŕtvovala svoje telo, nejedávala žiaden mäsitý pokrm a živila sa len zeleninou a ovocím. Neskôr sa zdržovala i týchto jedál a nasycovala sa len prijímaním velebnej Sviatosti oltárnej. Ako 17 – ročná obdržala milosť tajomného zjednotenia s Bohom. V roku 1364, počas karnevalu, sa Katarína modlila vo svojej cele. Tu sa jej zjavil Ježiš sprevádzaný svojou Najsvätejšou matkou a povedal jej: „Kvôli mne si pohrdla márnosťami sveta, zriekla si sa radostí zmyslov a túžiš po mojom srdci. Teraz, keď sa tvoja rodina hostí a zabáva, ja si ťa vyberám za snúbenicu vo viere.“ Potom ju Matka Božia priviedla pred Krista, ktorý jej podal snubný prsteň a dodal: „Buď smelá, dcéra moja. Bez meškania splň všetky úlohy, ktoré ti moja Prozreteľnosť uloží. Dávam ti silu viery a ty šťastne premôžeš svojich nepriateľov.“ Nato zjavenie pominulo. Katarína odvtedy nosila drahocenný prsteň mystického zjednotenia svojej duše s Bohom. To viac krát potvrdil aj jej duchovný otec, dominikán Raymund z Capuy. O niekoľko rokov, po ťažkých skúškach,  ju Pán Boh obdaril tiež znakmi svojho utrpenia na Golgote -  svätými stigmami.

Keď Katarína dosiahla 18. rok života, vstúpila do tretieho rádu sv. Dominika, kde sa členovia zaväzovali k istým nábožným cvičeniam, i keď do kláštora nevstúpili. K členom patrila istá osoba, menom Palmerina, ktorá bola svätuškárkou, ale v zlom zmysle slova, to jest, ona sa modlila veľmi mnoho, áno i majetok svoj k nábožným cieľom obetovala, pri tom ale bola plná pýchy a zlosti. Táto osoba tak nenávidela sv. Katarínu, že kedykoľvek ju zazrela, alebo len jej meno vysloviť počula, hneď ju pochytili kŕče. Neprestajne ju ohovárala a nadávala jej. Katarína usilovala sa miernym spôsobom túto zlú osobu na iné zmýšľanie priviesť; všetko márne! Keď Palmerina ochorela a Katarína sa jej k obsluhe ponúkala, ona v hneve volala, aby ju z domu vyhodili. I mala umrieť. Neprijmúc sväté sviatosti, skonávala tri dni a tri noci. Medzitým sa Katarína neprestávala za ňu modliť, aby jej duši Boh bol milostivý. I vyslyšal láskavý Boh prosbu svojej vernej služobnice. On dopustil, že tá umierajúca nekajúcnica poznala seba, hriechy ľutovala a len potom blahoslavene usnula. Boh ale poslal na Katarínu ešte ťažšiu skúšku trpezlivosti. Istá Andrea, sestra tretieho rádu, dostala rakovinu na prsiach. Táto nemoc nielen že je ošklivá na pohľad, ale rozširuje i neznesiteľný zápach; preto k nej nechcel nikto ísť, aby ju ošetroval. Katarína sa sama ponúkla nemocnej, že ju bude opatrovať. Táto nemoc je zdĺhavá. Katarína sa neunavila vo svojej trpezlivosti, s ktorou hnusnú ranu čistila a obväzovala, i nejavila pri tom ani najmenší odpor, takže nemocná ju obdivovala. Čím dokonalejšia je nejaká kresťanská duša alebo skutok, tým menej to môže diabol zniesť, a snaží sa, aby ich znivočil. To badáme i v živote sv. Kataríny. Keď raz ranu nemocnej obväzovala, diabol spôsobil v nej taký odpor, že jej prišlo na vracanie. Sv. panna, aby potrestala svoju krehkú zmyselnosť, celú tvár naklonila k tej smradľavej rane a držala celkom blízko nos a ústa, kým odpor nevymizol. A pokúšal zlý duch i nemocnú, aby trápila sv. pannu. Keď sv. Katarína pri nej celý deň nesedela, hneď myslela, že sa niekde s mužským zabáva, áno i najhanebnejšie veci o nej rozširovala. Keď to počuli iné sestry, preklínali Katarínu, že sa tak pokazila. Táto ticho odpovedala: «Verte, sestry, že som skrze milosť Pána Ježiša Krista pannou.» Na nemocnú ani zlého slovíčka neriekla, ale na všetko obviňovanie odpovedala: «Som pannou.» Pokojne obsluhovala nemocnú a len vzdychala k Bohu, aby každú hanu od nej odvrátil. Pán jej odpovedal zjavením. Kristus Pán stál pred ňou, v pravej ruke mal zlatú korunu, perlami a drahokamy ozdobenú, v ľavej tŕňovú korunu, i prehovoril k nej: «Milá dcéra, musíš obidvoma korunami byť ozdobená; vyvoľ si sama, ktorú chceš nosiť tu na zemi, tá druhá ti potom ostane po smrti.» Katarína odpovedala: «Pane, veď som tebe už dávno obetovala svoju vôľu, ale že žiadaš, aby som si volila, tak volím navždy v tomto živote rovnať sa Tvojmu utrpeniu.» I chytila oboma rukami tŕňovú korunu a takou silou si ju na hlavu vtisla, že jej tŕne do hlavy vnikli, a keď i to videnie pominulo, ešte dlho cítila z toho bolesť.

Keď sa o ohováraniach Kataríny dozvedela jej matka, prišla ku Kataríne a v zlosti riekla: «Či som ti už mnoho ráz nezakázala, aby si tú smradľavú ženskú neobsluhovala: teraz máš za to odmenu, tým sa ti odslúžila, že ťa do zlej povesti medzi ľuďmi priviedla. Ak budeš ešte k nej chodiť, nie si viac mojou dcérou.» Katarína kľakla pred matičku a ticho riekla: «Milá matička: I Pán Boh neprestáva denne dobre činiť hriešnikom, aj keď mu nevďakom odplácajú. A Spasiteľ na kríži priniesol spasenie svetu v tú hodinu, keď Ho potupili. Keby som tú chorú opustila, musí pre nedostatok ošetrovania zahynúť. Omámená je diablom, s pomocou Božou snáď zase príde k sebe.» Tak prosila svätá ako o nejakú milosť, aby svojej ohováračke slúžiť a dobre činiť smela. Nakoniec i táto prišla k rozumu a uznala, ako veľmi sv. Kataríne ublížila. S plačom ju odprosovala. Sv. panna ju zase objímala a tešila kajúcnu ženu, ktorá každému, kto k nej prišiel, s plačom vyznávala svoj ohavný hriech a tvrdila, že Katarína je nielen nevinnou, ale i svätou. Iné poučenie z jej života. Raz nariekala, keď jej srdce napádali najhanebnejšie myšlienky. „Ach, Pane, kde si bol, že si ma tak opustil?“ – pýtala sa Katarína Ježiša. Pán jej odpovedal: „Bol som u teba“. „Ako“, vravela, „či si mohol byť so mnou medzi toľkými zlými myšlienkami a obrazmi tak ohyzdnými a nečistými?“ „Áno“, odvetil Ježiš, „bol som v tvojom srdci a radoval som sa, vidiac tie boje a odpor, ktoré si kládla; lebo kde vôľa nezvolí, tam niet ani hriechu.“

Sv. Katarína bola i vo vtedajších dobách významnou osobou. Katarína žila v období Avignonského zajatia pápežov. Toto prebývanie pápežov vo Francúzskom Avignone veľmi oslabovalo pápežskú autoritu. Katarína sa stala Božím poslom na urovnanie týchto rozporov. Cítila, že ju k tomu vedie vnútorné vnuknutie. Išlo jej o pravdivú reformu v cirkvi. A tak vystúpila verejne. Najprv svojimi listami, ktorými sa obracala na rozličné osobnosti v Cirkvi. Začali k nej putovať rôzni vysokí cirkevní hodnostári. Takmer v každom jej liste sa ozýva nárek nad svetáctvom, lakomstvom, a nedbanlivosťou duchovných. V roku 1375 sa obracia na samotného pápeža Gregora XI. Listom plným poníženosti a oddanosti voči Kristovmu námestníkovi, ale zároveň s vedomím Božieho poslania. V roku 1376 opustila rodnú Sienu a vydala sa so svojou družinou na cestu do Avignonu. Prišla, aby rokovala medzi pápežom a Florenciou, ktorá začala organizovať ozbrojený boj proti cirkevnému štátu, teda proti pápežovi. Na audiencii u pápeža rokovala nielen o mieri, ale prihovárala sa aj za reformu cirkvi, aj aby pápež vyhlásil krížovú výpravu proti Turkom. A ešte o jedno ho prosila, aby sa vrátil do Ríma. Mier bol nakoniec medzi mestami  sprostredkovaný. Rímski veriaci však chceli mať svojho biskupa v Ríme. Katarína odhalila pápežovi tajomstvo, ktoré bolo medzi Bohom a ním, sľub, ktorý dal Bohu ešte skôr ako sa stal pápežom, že ak ho zvolia za pápeža, vráti sa do Ríma.  Dňa 16. septembra 1376 pápež Gregor XI opustil Avignon a vrátil sa do Ríma. Bol to návrat pápeža po 71 rokoch. Katarína sa na tomto slávnostnom prijatí pápeža v Ríme nezúčastnila, ale vrátila sa do svojej samoty. Avšak znovu musela zasiahnuť, keď vznikla schizma.  Gregor XI. zomrel r. 1378 a jeho nástupcom sa stal Urban VI. Ten si však znepriatelil kardinálov, ktorí si zvolili protipápeža Klementa VII. Ten sa usadil v Avignone. Katarína niekedy nesúhlasila s krokmi pápeža Urbana VI. a viackrát mu dôrazne dohovárala. Na žiadosť pápeža však prišla do Ríma, kde mu pomáhala v jeho ťažkej situácii. V januári roku 1380 napísala svoje posledné listy: pápežovi Urbanovi VI a svojmu spovedníkovi Rajmundovi.

Napokon dňa 29. apríla 1380, v 33. roku (ako nebeský Spasiteľ) svojho veku vydýchla svoju dušu pod sv. krížom, kde za svojho života vždy tisícerú útechu a nekonečnú blaženosť nachádzala. Zosnula v Ríme. Päť rokov po jej smrti celá Siena slávila prenesenie jej ostatkov. Roku 1461 bola Katarína zapísaná pápežom Piom II. do počtu svätých. Keď jej telo previezli r. 1855 do Ríma, pápež Pius IX. ju vyhlásil za druhú patrónku Večného mesta. Katarína vyniká aj v pisateľskej činnosti. Napísala napríklad krásne dielo „Dialógy“. Dielo je zostavené v podobe otázok nebeskému Otcovi a jeho odpovedí. Kniha vyjadruje cestu lásky, ktorou ide duša v ústrety spojeniu s Najsvätejšou Trojicou. Okrem toho zanechala 375 listov, z ktorých niektoré napísala vo vytržení. Deväť z nich adresovala príbuzným, 23 krát písala pápežom Gregorovi XI. a Urbanovi VI., 11 listov išlo hlavám štátu, z toho 3 uhorskému a poľskému kráľovi Ľudovítovi Veľkému a 11 listov bolo pre kardinálov. Mnoho písala i biskupom, veľmožom, rehoľníkom a iným osobám. Známe sú aj jej modlitby. Čo sa týka jej teologickej úrovne a mystickej hĺbky, zaujíma čestné miesto vedľa Terezky Ježišovej.

Poučenie.

Sv. Katarína je vzorom trpezlivosti. Trpezlivosť je cnosť každému kresťanovi prístupná; ona je vec, ktorá nie je len pre dokonalých, ale každý kresťan, keď sa mu prihodí niečo protivného, nemilého, keď sa mu krivda a bezprávie od iných dostáva, má byť trpezlivým a niet prípadu, kde by bolo dovolené uzdu popustiť nespokojnosti a netrpezlivosti. Trpezlivosť je znamením, že pobožnosť kresťanova je opravdivá a že pochádza od Boha. Čo by si bol ako horlivý na modlitbách, čo by si aj sv. sviatosti prijímal: keď si nie trpezlivým, je tvoja pobožnosť pokrytectvom.

Keď chyby, urážky a krivdy tebe od iných učinené trpezlivo znášaš, podobá sa trpezlivosť tvoja hlavnej cnosti sv. Kataríny, aj keď uznať musíš, že je trpezlivosť tvoja malicherná oproti nesmiernej trpezlivosti, akou sa za života svojho skvela sv. Katarína. Ale i tvoja trpezlivosť, táto najpotrebnejšia z cností kresťanských, môže sa stať veľkou a mohutnou, keď si navykneš ku sv. Kataríne denne sa utiekať a rozjímať o utrpení Pána nášho Ježiša Krista. Chráň sa veľkého zármutku, keď sa ti nestane niečo po vôli. Boh ti odňal len to, čo ti daroval, alebo ti nepopraje, čo by ti škodilo. Či sa ti deje krivda, keď nedosahuješ, čo ti nepatrí? Či má niekto výsadu a právo na statky a hodnosti ? Vzdychni si s prorokom: «Prečo si smutná, duša moja, a prečo sa znepokojuješ ?» Len jedno veľké zlo je, čo ťa má vždy zarmútiť — a to zlo je — hriech; a len jedno opravdivé nešťastie je, totižto smrť v hriechu.

Modlitba.

Ó, Pane Ježišu, ktorý si nám dal tak krásny príklad trpezlivosti, v ktorom Ťa sv. Katarína nasledovala: dopraj i nám tú milosť, aby sme sa túto cnosť od Teba a služobnice Tvojej naučili a v krížoch svojich boli trpezliví. Amen.

 

Zdroje:

A. Truchlý, V. Havlíček a M. Kollár, Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených  božích. s. 305 – 308.

J. M. Hocht, Nositeľia Kristových rán, s. 15 – 21.

R. Ondruš, Blízki Bohu i ľudom, s. 157 – 162.

V. Auer, Obrázkový život svatých pro školu a dům, s. 240 – 241.

www.frantiskani.sk/kazatel/svati/.