Choď na obsah Choď na menu
 

Svätý diakon Vavrinec, mučeník († 258)

 

laurentiusheilige.jpgDnes si pripomíname 1760 výročie mučeníckej smrti sv. diakona Vavrinca. Kto to bol? Patril medzi siedmych rímskych diakonov, z ktorých každý mal na starosti jednu štvrť mesta a ako taký sa spolu s pápežom  staral o 40 000 kresťanov, ktorí boli v polovici 3. storočia v Ríme za panovania cisára Valeriána. Cisár v roku 257 vydal nariadenie, ktorým zakazoval kresťanom zhromažďovať sa a žiadal, aby biskupov a kňazov, ktorí nebudú obetovať pohanským bohom, vyhnali z krajiny, alebo povraždili. Čo si naplánoval, to začal aj realizovať. Siahol na hlavu Cirkvi, pápeža Sixta II., ktorý sotva rok spravoval Božiu Cirkev. Dňa 6. augusta 258 šiel Sixtus na Pretextatov cintorín, aby tam slúžil svätú omšu. Prenasledovatelia sa vrútili do katakomb, prekvapili pápeža, keď práve kázal ľudu, chytili ho, ako aj iných jeho poslucháčov a viedli ich na umučenie. Vtedy za nimi bežal diakon Vavrinec, dostihol ich a povedal pápežovi: «Kam ideš, otče, bez syna? Svätý biskup, kam ideš bez svojho diakona? Ach, nikdy si nekonal sv. obetu, kým som ti pri oltári po boku nestál: Čím zaslúžil som si tvoju nespokojnosť? Alebo či si zbadal, že som bol neverným vo svojom úrade? Oj, vyskúšaj ma znovu a presvedč sa, či si nehodného k službe cirkvi vyvolil! Doposiaľ zveroval si mi rozdávanie krvi Ježiša Krista, a dnes odopieraš mi česť, aby som mohol svoju krv s tvojou vycediť! Či sa neobávaš, že keď chváliť sa bude tvoja neohrozenosť v umučení, tvoje pokračovanie hanené bude, že takto opúšťaš svojho sluhu? Koľkí podmanitelia zvíťazili skrze udatnosť svojich poddaných, a nie skrze svoje vlastné boje? Či Abrahám nevystrel ruku, aby sám zabil svojho syna, a či apoštolské knieža nepostúpil svoju slávu sv. Štefanovi, aby sa stal prvým mučeníkom? Prečo by si nedopustil, svätý otče, žeby tvoje deti vydali svedectvo o tvojej múdrosti a cnosti, keď smelo s tebou zomrú? Neodďaľuj obetu syna, ktorého si vychoval. Palmová ratolesť, ktorú dosiahnem pri tebe, bude okrasou tvojej koruny a moja sláva bude tvojou slávou. Preukáž, otče, svoju silu vo svojom synovi».

Pápež mu odvetil: «Neopúšťam ťa, syn môj! Teba očakáva ťažší boj. Mňa šetria, lebo som slabý starec; ale teba čaká slávnejšie víťazstvo. Prestaň želieť; lebo o tri dni budeš ma nasledovať. Prečo chceš mať účasť na mojom víťazstve, keď sa ti ponúka celá a úplná koruna? Prečo túžiš tak veľmi po mojej prítomnosti? Keď Eliáš vstupoval do neba, zanechal Elizea na zemi a tento učeník nestratil ducha. Zachráň poklad cirkvi a zaopatri chudobných». Sv. Vavrinec potešený odprevádzal svätého pápeža až ku krížu, na ktorom sv. svoj život dokonal; i ponáhľal sa domov, aby zachránil poklady cirkvi, žeby sa nedostali sa do rúk pohanov.

Prešiel celé mesto, aby vyhľadal chudobných kresťanov. Celú noc ich navštevoval, tešil a povzbudzoval a rozdával im z pokladov Cirkvi. Prefekt si dal potom k sebe Vavrinca zavolať, aby mu odovzdal poklady: „Vy kresťania sa ponosujete, že s vami prísne nakladáme. Teraz nie je reč o trápeniach a mukách, ale dobrotivo a láskavo sa ťa pýtam mocou svojho úradu, čím chceš prispieť z hojnosti cirkevného bohatstva na pomoc vlasti? Cisár je zapletený do veľkej vojny s Perziou, jeho sily sú vyčerpané a o vás je známe, že pri obetách používate zlaté nádoby, že na svojich zhromaždeniach pijete posvätné víno zo strieborných kalichov a že voskové sviece horia na zlatých svietnikoch. Váš Boh, ktorého Židia ukrižovali, vás učil, aby ste dávali cisárovi, čo patrí cisárovi, sám žil v chudobe a k chudobe povzbudzoval aj vás: vydajte mi teda svoje poklady a uspokojte sa s tými slovami a buďte bohatí na dobré skutky!“ Vavrinec odvetil: „Netajím sa, že naša Cirkev je bohatá a nik na svete nie je taký bohatý, ako ona. Ani sa nezdráham ukázať ti drahocenné Kristove poklady. Len o jedno ťa prosím, dožič mi niekoľko dní, aby som mohol všetko pozbierať a potom ti to ukázať.“

Vavrinec v tom čase zhromaždil všetkých chudobných kresťanov, chorých, skaličených, starcov, vdovy a siroty z celého Ríma. S nimi išiel k prefektovi. Keď mu vyšiel v ústrety, aby prevzal cirkevné poklady, udivený sa spýtal: „Kde sú poklady, ktoré si mu sľúbil vydať?“ Vavrinec ukázal na množstvo chudobných a chorých: „Toto je bohatstvo, títo sú poklady Cirkvi! Zlato, po ktorom žiadostivo túžiš, je ničomný mŕtvy kov a prameň mnohých zločinov a neprávostí. Opravdivé zlato je nebeské svetlo, ktoré tu prítomní chudobní nešťastníci požívajú. Oni nachádzajú vo svojej telesnej krehkosti a v ustavičnom súžení, ktoré trpezlivo znášajú, najlepší zisk. Nevedia o neprávostiach a náruživostiach, ktoré ako ozajstné duševné choroby spôsobujú, že ľudia, najmä vysoko postavení a bohatí, sú na zemi nešťastní a opovrhnutia hodní. Nuž v týchto chudobných vidím tie veľké bohatstvá a poklady, ktorými Cirkev vládne a ktoré som ti prisľúbil ukázať. Títo sú našim zlatom, našim striebrom a v týchto sirotách a vdovách vidíš naše perly a drahokamy: lebo oni sú zasvätení Bohu a Cirkev sa skrze nich stáva zvláštnym predmetom lásky pravého Boha. Prijmi tieto poklady, staraj sa o ne otcovsky i upevníš šťastie Ríma a pomôžeš k trvalému blahu svojho cisára!“ Prefekt sa rozpálil hnevom: „Nešťastný človek, ty sa opovažuješ robiť si zo mňa posmech a vysmievať sa mi?“ Na jeho rozkaz Vavrinca spútali a odviedli na viminálsky vŕšok na Tiburskej ceste. Kati ho zbičovali a keď prefekt videl, že mu stále odmieta dať poklady, vsadil ho do väzenia. O niekoľko hodín ho znova predvolal a žiadal od Vavrinca ukryté cirkevné poklady. Vavrinec odpovedal:

 „Dôverujem nebeským pokladom, totiž Božej dobrote a milosrdenstvu, ktoré moju dušu oslobodia, keď moje telo podrobíš mučeniu.“ Na prefektov rozkaz ho opäť a ešte viac bičovali a bili ho kyjakmi. Svätý zvolal: „Poznaj, bezbožník, že mi poklady Ježiša Krista k víťazstvu pomáhajú; lebo necítim mučenie“. Svätý obrátil oči k nebu, i prosil Boha, aby jeho dušu k sebe povolal. Keď kati ustali, riekol nazlostený pohan: «Či nevidíte, Rimania, že diabli pomáhajú tomu, ktorý nebojí sa ani bohov, ani cisára, ani najväčšieho trápenia ?» A ukrutník dal Vavrinca natiahnuť na škripec, ktorý sa modlil: «Pochválený buď, Pane a Bože môj, ktorý si mne nehodnému také veľké milosrdenstvo preukázal! Popraj mi milosti, Najsvätejší Spasiteľu, aby všetci tu prítomní poznali, že neopúšťaš svojich sluhov, ale ich potešuješ v čase zármutku!»

Keď pohania videli vytrvalosť  a dôveru v Boha u Vavrinca, mnohí sa obrátili ku kresťanstvu, medzi nich patrilo 165 prítomných vojakov. Na druhý deň ráno prefekt znova predvolal Vavrinca pred súd. Pýtal sa ho na vlasť, rod a život. Vavrinec povedal: „Som zo Španielska, ale už viac rokov žijem v Ríme. V kolíske ma pokrstili a v poznávaní a plnení Božích zákonov vychovali.“ Prefekt ho okríkol: „Ty nazývaš božský zákon ten, ktorý ťa naučil posmievať sa bohom a opovrhovať mučením?“ Vavrinec: „Pravda je, že skrze Božie milosrdenstvo neuznávam modly a nijakého trápenia sa neľakám.“ Prefekt mu hrozil, že ak nebude obetovať bohom, dá ho mučiť celý deň a celú noc. Svätý na to povedal: „Nuž, keď tak myslíš, rob, čo sa ti páči. Boh premenní noc na deň.“ Rozzúrený pohan rozkázal katom, aby vonku za mestom rozložili oheň  a prichystali železné mriežky (rošt). Keď sv. Vavrinca vojaci vyviedli von z mesta, obzrel sa na Rím a zvolal: «Zdravé buďte vy vŕšky rímske, vy chrámy Božie, vy hroby svätých, mňa volá krajšie mesto, svätejší chrám, večný život!»

Na popravnom mieste strhali vojaci zo sv. diakona rúcho, priviazali ho reťazami na železné mriežky, pod ktorými horelo žeravé uhlie. Rozžiarený oheň pomaly pražil telo svätého mládenca a zapríčiňoval mu hrozné bolesti, ale jeho krásna tvár žiarila nadzemským svetlom a rozkošou. A keď žeravé uhlie telo pomaly trávilo, naplnený bol takou láskou k Bohu, že pre túžbu po Pánu Ježišovi zabudol na bolesti a prespevoval si žalmy. Pohania žasli, že duša preniknutá Duchom Svätým je niečo nadzemského. Keď sa tak už dlhší čas pražil, riekol žartovne k miestodržiteľovi: «Teraz ma môžeš obrátiť na druhú stranu, na tejto strane je moje telo už dosť upečené». Ukrutník dal ho obrátiť na druhú stranu. A sv. mučeník nezadlho riekol: «Teraz už môžeš zo mňa jesť: moje telo je dobre upečené». Miestodržiteľ mu odpovedal surovými nadávkami. Vavrinec však obrátil svoj zrak k nebu,  skrúšene sa modlil povýšeným hlasom k Bohu, aby popriať ráčil, žeby sa Rím obrátil na sv. vieru, aby sv. Evanjelium po všetkých končinách jeho veľkej ríše sa mohlo šíriť. Mnohí z prítomných najvyšších úradníkov boli pohnutí týmto hrozným divadlom a obrátili sa hneď na Kristovu vieru. A keď zverskí kati telo sv. Vavrinca niekoľko ráz so strany na stranu obrátili, aby jeho muky predĺžili, odovzdal sv. mučeník svoju svätú dušu Tomu, ku ktorému ho predišiel o 200 rokov predtým jeho spolu brat v službe, sv. diakon Štefan.

To sa stalo dňa 10. augusta r. 258. Nad jeho hrobom dal cisár Konštantín Veľký vystavať nádherný chrám. Sv. Ambróz a Augustín, ako i sv. pápeži Lev a Gregor dosvedčujú, že na jeho hrobe sa diali veľké divy. A sv. spevák Prudencius hovorí, že  za obrátenie mesta Ríma a celej rozsiahlej rímskej ríše treba ďakovať v modlitbe Vavrincovi, ktorý sa modlil za Rím v krvi, v ohni a v duchu. Meno sv. Vavrinca je vložené v novej liturgii do 1. Eucharistickej modlitby a nasleduje po mene sv. Cypriána.

Sv. Vavrinec je pre každého pravoverného kresťana vzorom lásky a vernosti k jedinému Vykupiteľovi  sveta, Pánovi Ježišovi Kristovi.