Choď na obsah Choď na menu
 

Život svätého Dominika Sávia

 

santo_domingo_savio.jpgDominik sa narodil 2. 4. 1842 v Riva pri Chieri v Piemontsku. Jeho život je možné jednoducho opísať takto: chodil do školy v Murialde, na strednú školu v Castelnuovo, ako dvanásťročný vstúpil do oratória svätého Dona Boska vo Valdocco pri Turíne, ako pätnásť- ročný zomrel. Z ľudského hľadiska nemal nič iné počas života než chudobu, prácu a bolesti. A predsa z neho vyžarovala radosť, ktorá premohla i najhoršieho nevrlého nepriateľa. Doma bol radosťou rodičov, v škole si získal srdce učiteľov i spolužiakov svojou veselou usilovnosťou, úprimnou zbožnosťou a čistou ochotou pomáhať druhým. Už ako malý chlapec, keď musel dvakrát denne prejsť štyri kilometre do školy, najskôr navštívil sviatostného Ježiša v kostole. Keď mal sedem rokov, pristúpil k 1. Svätému prijímaniu. Pred prijímaním povedal svojej matke: „Mamička, zajtra pôjdem po prvý krát k Svätému prijímaniu, odpustite mi všetku mrzutosť, ktorú som vám spôsobil, sľubujem, že už budem lepší.“ V predvečer sviatku 1.Sv. prijímania si Dominik zapísal na lístok svoje predsavzatia: 1. Budem sa často spovedať a k Sv. prijímaniu budem pristupovať tak často, ako mi to len spovedník dovolí. 2. Chcem svätiť sviatočné dni. 3. Mojimi priateľmi bude Ježiš a Mária. 4. Radšej zomrieť, ako zhrešiť. Tieto predsavzatia si často pripomínal a boli mu jasnou smernicou až do konca života.

V roku 1854 vstúpil do oratória Dona Boska. Raz počul kázanie o svätosti. Rád by sa stal svätcom, ale mal jednu obavu: keď chcem byť svätý, nesmiem byť veselý. Don Bosco mu však povedal: „Práve naopak. Jedine svätí môžu byť veselí. Hriech ničí radosť. Svätosť a radosť patria k sebe.“ Pretože chcel byť svätý, protivil sa mu každý hriech. Istého dňa, idúc do školy, počul, ako jeden muž hrozne klial. Pristúpil k nemu a spýtal sa ho: „Prosím Vás, nemohli by ste mi ukázať cestu do oratória?“ Muž vidiac anjelskú a miernu Dominikovu tvár, zmäkol a odvetil: „Nie, milý chlapče, nepoznám cestu do oratória.“ „Keď teda neviete, môžete mi spôsobiť jednu radosť?“ „Čo si praješ?“ „Aby ste v hneve používal iné slová ako kliatie.“ „Výborne, chlapče! Máš pravdu, je to ohavný zvyk a dám si na seba lepší pozor.“

Kedysi sa chceli dvaja kamaráti stretnúť v súboji s kameňmi. Dominik si vyprosil, že bude svedkom; uistil oboch sokov, že im nebude prekážať. Keď siahli po kameňoch, Dominik vytiahol kríž a volal: „Prvým kameňom hoďte po mne, ale najskôr pohliadnite na tento kríž!“ Obaja nepriatelia porozumeli a zmierili sa. Dominik konal i skutky sebaumŕtvovania; odopieral si pokrm, dával si kusy dreva a tehál do postele. Keď mu to zakázali, nariekal: „Ach, ja úbohý! Kristus hovorí, že ak nebudem činiť pokánie, nevojdem do kráľovstva nebeského, a tu sa mi skutky pokánia zakazujú. Ako sa teda dostanem do neba?“ Don Bosko mu povedal: „Pokánie, ktoré sa od teba žiada, je poslušnosť. Ďalšími skutkami pokánia nech sú pre teba znášanie horúčavy, chladu, znášanie nezdvorilosti, krívd, urážok od spoločníkov a iných trampôt.“ Dominik odpovedal: „To znáša každý nenútene.“ „Keď to obetuješ Bohu, aj to sa ti stane zásluhou.“ Ak sa niekto sťažoval na pokrm, že je príliš tvrdý alebo mäkký, alebo málo či veľa osolený, Savio vždy hovorieval: „Takýto pokrm mi práve vyhovuje.“

Dominik chcel byť apoštolom, snažiac sa iných doviesť k dobrému. Takíto horlivci nebývajú u mládeže obľúbení. Dominik však nebol dotieravý, nerušil mladícku veselosť, bol správnym chlapcom a dobrým kamarátom. Pôsobil viac svojim príkladom než slovom. Ak dostal cukrík alebo jablko, pýtal sa menších detí: „Kto to chce?“ Všetci volali: „ Ja, ja!“„Strpenie. Ten to dostane, kto bude vedieť odpoveď na otázku z katechizmu.“ Vyvolal slabšieho žiaka a ak vedel odpovedať na danú otázku, dostal darček. Ak sa hral s inými mladíkmi, prerušil náhle hru a pýtal sa: „Kto z vás pôjde so mnou v sobotu na svätú spoveď?“

Keď spozoroval, že niekto chce začať zlé reči, hneď hovoril nejaký vtipný príklad alebo veselý príbeh, aby odvrátil spolužiakov od hriešnych rečí. Kedysi napomínal jedného spolužiaka. Ten sa však nad tým rozhneval a začal ho biť a kopať. Dominik, hoci bol silnejší, nestrestal ho, ovládol sa a povedal mu: „Odpúšťam ti, zle si konal. Hľaď, aby si tak nejednal s inými.“

Dominikovi bolo pravým potešením čistiť svojim spolužiakom obuv a odev. Hovorieval: „Každý rob, čo vieš. Ja neviem konať veľké skutky, ale čo môžem robiť, chcem konať pre väčšiu slávu Božiu a dúfam, že Boh vo svojej veľkej dobrote prijme aj moje malé skutky.“

Vedel tiež, že najsvätejšou vecou na svete je spolupracovať na spáse duší. Tak sa v ňom zrodil tento plán: Pod ochranou Panny Márie Nepoškvrnenej zorganizovať skupinu horlivých chlapcov, ktorí si budú navzájom pomáhať na ceste do neba a zároveň sa pričinia, aby získali pre Boha čím viac kamarátov. Názov pre túto skupinu bol družina Nepoškvrnenej. Jej pravidlá boli:

1. Presne zachovávať pravidlá ústavu.
2. Dávať dobrý príklad spoločníkom, láskavo ich napomínať a povzbudzovať k dobrému slovami, ale najmä dobrým príkladom.
3. Svedomito využiť každú chvíľku času.

V ďalších bodoch pravidiel sa spomína týždenná schôdzka, sv. prijímanie v nedele a sviatky, denná modlitba sv. ruženca, vzájomná bratská láska. Ďalej si členovia majú pomáhať             v čnostiach, súkromne upozorňovať jeden druhého na chyby, apoštolovať medzi ostatnými chlapcami, atď.

Pre pľúcnu chorobu bol poslaný na zotavenie k rodičom. Kamaráti ho odprevádzali so smiechom dúfajúc, že sa vráti. Lebo nikto netušil, že je to s ním také zlé. Iba on sám to vedel. Keď sa priblížila smrť, zavolal otca: „Už je čas!“ Čo si praješ?“„Vezmi modlitebnú knižku a predriekaj mi prípravné modlitby na dobrú smrť!“ Potom povedal: „Ó, aké krásne veci vidím!“ Vysloviac tieto slová, s úsmevom a s rukami zloženými na prsiach vrátil svoju nevinnú dušu Stvoriteľovi. Ako neskôr v zjavení povedal donu Boscovi, samotná nebeská Matka mu prišla v ústrety v poslednej hodine. Skonal 9. Marca 1857.

(Spracované podľa Naše Světla)