Choď na obsah Choď na menu
 

Život svätého pustovníka Abraháma a Márie, kajúcnice († 4. stor.)

 

 

213_abraham_cave.jpgMedzi otcami na púšti pôsobil aj svätý Abrahám. Mal brata, ktorý skoro zomrel a zanechal po sebe sedemročnú dcéru Máriu. Tá prosila svätca, aby mohla žiť na púšti Bohu milý život. Abrahám jej zariadil celu vedľa svojej, cez okno ju učil spievať žalmy a dával jej návod k zbožnému životu. Dvadsať rokov kráčala takto cestou dokonalosti a prospievala v čnostiach. Ale zlý duch nespal. Mária si zahrávala s blízkou príležitosťou k hriechu, až prišiel pád. Začal k nej chodiť jeden zvrhlý mních, ktorý pod zámienkou, že hľadá poučenie a radu, sa snažil Máriu zviesť, čo sa mu žiaľ, podarilo. Máriu prepadlo zúfalstvo, čo využil démon, aby ju viac uvrhol do priepasti. Povedala si: „Aj tak som už zavrhnutá, radšej utečiem niekam, kde ma nikto nepozná.“

Potom utiekla do mesta, kde sa oddala ľahkomyseľnému, nerestnému životu. Jej svätý strýko sa za ňu modlil vo dne v noci k Bohu. Po dvoch rokoch sa dozvedel, kde prebýva a aký život vedie. Čo učinil? Prestrojil sa za vojaka, nasadil si na hlavu klobúk hlboko do tváre, aby ho nebolo poznať, sadol na koňa a išiel do mesta. Zastavil sa pri dome, kde bývala Mária a ubytoval sa tam. Abrahám hneď spoznal svoju neter. Bolesťou by hneď zaplakal, ale ovládol sa, aby ju neodstrašil. Keď konečne hostia opustili dom, dal sa jej poznať a so slzami v očiach jej povedal: „Mária, dieťa moje, nepoznáš ma? Kde je obraz anjela, ktorý si nosila vo svojom srdci? Z akej výšky nebeskej si padla do priepasti záhuby? Prečo si ma opustila a nechala v nesmiernom zármutku?“

Mária sa preľakla a ani slovo nemohla prehovoriť. Svätec však pokračoval: „Prečo mi neodpovedáš, dcéra moja? Hľa, tvoje hriechy vezmem na seba. Ja za ne budem činiť pokánie, budem ťa hájiť v súdny deň.“ Tak ju tešil a povzbudzoval až do polnoci. Konečne sa Mária odvážila mu povedať: „Hanbou nemôžem ani pohliadnuť na teba. Ako môžem vzývať čisté meno Spasiteľa, keď som tak hriechom poškvrnená?“ Svätec jej odpovedal: „Ja vezmem tvoje hriechy na seba, dieťa moje; odo mňa Boh bude žiadať počet. Prosím ťa, zmiluj sa nado mnou, maj sústrasť s mojimi šedinami. Nezúfaj! Vráť sa k čnostnému životu. Všetci sme krehkí ľudia a ľahko klesneme do hriechu. Je ale hanebné, keď sa z hriechu nepovstane. Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa polepšil. Milé dieťa, prosím ťa, opusť toto miesto a vráť sa na púšť!“ Odpovedala: „Pokiaľ Boh prijme moje pokánie, chcem sa vrátiť. Tebe budem na kolenách ďakovať, že si prišiel za mnou, aby si ma vytrhol z osídiel diablových.“

Hneď zrána sa dali na cestu. Mária sa Abraháma opýtala, čo má urobiť s peniazmi a šatami. Svätec odpovedal: „Nechaj to všetko tu! Je to získané hriechom a spočíva na tom Božia kliatba!“ S radosťou ako pastier, ktorý našiel stratenú ovcu, vrátil sa pustovník na púšť. Okrem obrátenia svojej netere má tento svätý pustovník zásluhu aj na obrátení istej pohanskej osady. Celé tri roky tam odvážne kázal Kristovo slovo a ničil pohanské modly, pričom bol viac krát zato fyzicky mučený a bitý.  No napokon jeho obeta priniesla ovocie a modlárska obec prijala vieru v pravého Boha, za čo mu bola veľmi vďačná. Abrahám zomrel okolo roku 360 blízko mesta Kiduna pri Edesse, dnes Kadin, mestská časť mesta Urfa (Şanlıurfa) vo juhovýchodnom Turecku. Mária  kajúcnica žila ešte 15 rokov na púšti v pokání a modlitbách, až napokon zosnula v Pánovi Ježišovi v r. 363.