Život svätej panny a mučenice Doroty (†303)
Dorota žila koncom III. storočia v Cézarei Kapadockej. Vynikala zbožnosťou, čistotou duše a krásou. Počas prenasledovania kresťanov bola predvedená k cisárskemu námestníkovi Sapriciovi. Na výzvu, aby obetovala bohom, odpovedala: „Nikdy nebudem obetovať vašim bohom, ktorí ako my prebývali v smrteľnom tele, žili nerestne a pravého Boha nepoznali.“ Sapricius dal Dorotu preto odviesť do žalára a poslal k nej dve sestry, Chrastu a Kallistu, ktoré kedysi boli kresťankami, ale zo strachu pred mukami zapreli svoju vieru. Tieto dve dievčatá mali Dorotu odvrátiť od viery. Avšak nestalo sa tak. Dorota dievčatám dohovárala, a ony zahanbené a povzbudené, znovu prehlásili, že chcú zotrvať vo viere v Krista a za svoje zapretie konať pokánie. Obe boli za to umučené v kotli naplnenom vriacou smolou. Sapricius nariadil, aby aj Dorota bola umučená. Ona na to odvetila: „Učiň, čo zamýšľaš, aby som skoro videla Toho, po ktorom túži moja duša. Z lásky k Nemu sa nebojím ani mučenia, ani smrti.“ Pre Dorotu prišla vytúžená hodina.
Sudca ju odsúdil na smrť mečom, pričom ona na to radostne zvolala: „Pane, buď zvelebený za to, že ma voláš do raja a k svadbe.“ Dorota kráčala na smrť ako na svadbu. Bol búrlivý zimný deň, ľadový vietor burácal krajom a sneh zahaľoval zem i oblohu šedým smutným rúškom. Ale mučenica s úsmevom povedala: „Hľaďte, ako pustá a nevľúdna je táto zem! Blažená som, že idem do krajšieho kraja, kde sa nebeský blankyt nikdy nezahaľuje mrakom, kde ustavične vanie jarný vzduch, nivy sa zelenajú a v záhrade môjho snúbenca trbliecú sa ľalie, kvitnú vonné ruže a zrejú sladké plody. Ako plesám, že smiem už vstúpiť do tohto raja!“ Náhodou započul tieto slová mladý úradník Theofil, ktorý si rád z kresťanov robil žarty. Pristúpil k svätej a posmešne jej povedal: „Nevesta Kristova, tak mi pošli zo záhrady svojho snúbenca kyticu tých krásnych ruží a košík sladkého ovocia, ktoré tam budeš trhať.“ Svätá panna vážne pohliadla na posmievača a povedala: „Stane sa, čo si žiadaš; dostaneš ruže i ovocie, len buď hoden toho daru!“
Na popravisku sv. mučeníčka pokľakla a modlila sa. Tu k nej pristúpil malý chlapček, ktorý mal v ruke košík a v ňom tri ruže a tri jablká. Povedal: „Milá sestra, tvoj Snúbenec ti toto posiela.“ Ona mu potom povedala: „Dones to tajomníkovi Theofilovi, že mu posielam, čo si praje.“ Po týchto slovách bola sťatá mečom a jej duša sa s radosťou vzniesla do nebeského raja.
Theofil v spoločnosti svojich veselých priateľov žartovne rozprával, že každú chvíľu čaká z raja krásne kvetiny a ovocie, ktoré mu pekné dievča odtiaľ sľúbilo poslať. Tu k nemu pristúpil chlapec s košíkom, v ktorom boli svieže ruže a jablká, povediac: „To ti posiela Dorota zo záhrady svojho Snúbenca.“ Theofil zrazu zvážnel. Jeho duch sa otvoril nebeskému svetlu. Uveril v Krista a vyznal svoju vieru, za čo bol natiahnutý na škripec, trhaný železnými hákmi a pálený pochodňami. V preveľkých mukách sa takto modlil k svojmu Spasiteľovi: „Kriste, Synu Boží, vyznávam Ťa: Uveď ma do zboru svojich vyvolených!“ Theofil blažene skonal a svoju dušu odovzdal do rúk Božích v roku 303.