Svätý Cyprián, biskup v Kartágu (210 – 258)
Svätý Cyprián, biskup v Kartágu, oddaný spolupracovník a priateľ pápeža Kornélia, sa narodil okolo r. 210 v Afrike v bohatej pohanskej rodine. Vynikal vzácnymi darmi, venoval sa štúdiu rečníctvu a v Kartágu ako učiteľ dosiahol zvučné meno. Ku Kristovi sa obrátil roku 246. Svoj majetok rozdal chudobným, začal sa venovať štúdiu Svätého Písma a Tertuliánových spisov. Po krátkej dobe bol prijatý do stavu kléru a okolo r. 249 na búrlivú žiadosť ľudu bol vysvätený na biskupa. Keď prenasledovanie kresťanov za cisára Décia trochu ustalo, skoro sa ukázal úpadok náboženského života. Svätý Cyprián sa sťažuje: „Mnohí zabúdali na to, čo veriaci v apoštolských časoch činili; túžili iba po rozmnožovaní svojich statkov, rozpálení nenásytným lakomstvom. V kňazstve nebolo pravej Bázne Božej, v skutkoch žiadneho milosrdenstva, v mravoch žiadnej kázne. Mnohí vstupovali do manželského stavu s neveriacimi osobami, prisahali ľahkovážne, áno i krivo; neposlúchali predstavených. Mnohí biskupi namiesto toho, aby boli príkladom pre iných, boli správcami svetského tovaru a zháňali sa na tržniciach po zisku.“
Cyprián po Déciovom prenasledovaní vlažných kresťanov, ktorí odpadli od viery, po prísnom pokání prijímal späť do Cirkvi. Vyobcoval z Cirkvi bludárskeho kňaza Nováta a na cirkevnom sneme sedemdesiatich biskupov v roku 251 sa určili smernice pre opätovné prijatie odpadlíkov do Cirkvi. Tí, ktorí podpísali úradnou komisiou predložené vyhlásenie, že sa zriekajú kresťanstva, mohli byť prijatí do Kristovho spoločenstva po istom čase vážneho pokánia. Ale tí, ktorí obetovali pohanským bohom (démonom), museli robiť celoživotné pokánie, a iba smrťou dosiahli plné zjednotenie s Cirkvou. (Čo by svätý Cyprián povedal Jánovi Pavlovi II, Benediktovi XVI, alebo súčasnému anti pápežovi Františkovi, ktorí prijali oficiálne do Cirkvi falošného ducha synkretizmu s pohanstvom – ducha Assisi?!)
V roku 252 sa rozšírila morová nákaza takmer po celej rímskej ríši. Niektorí vlažní kresťania reptali proti Bohu, že morom umierajú ako pohania, tak i kresťania, že im viera nič nepomáha. Sv. Cyprián na to odpovedal: „Máme snáď vieru na to, aby sme nerušene mohli požívať radosti tohto sveta? Neučí nás viera znášať protivenstvá a svoju dušu zachovať pre budúce nebeské radosti? Pokiaľ sme na tomto svete, iba duch tvorí rozdiel medzi pohanom a kresťanom, podľa tela sme si rovní. Áno, kresťan má byť pripravený, že bude viac trpieť a bojovať než ostatní; to je cesta spravodlivých. Pre pohanov je smrť hrozná, avšak pre kresťanov je vyslobodením zo žalára tohto sveta a prechodom k spáse. Smrť je mostom k nesmrteľnosti. Tu sme iba cudzinci a hostia. Ktorý cestujúci sa nenáhli, aby sa z cudziny vrátil do vlasti? Naša vlasť je raj. Tam na nás čakajú naši priatelia, rodičia, bratia, deti a veľký zástup tých, ktorí sú si istí svojim spasením, starajú sa o našu spásu a túžia po nás.“
Počas moru bol Cyprián žiarivým príkladom obetavej pomoci pre nemocných. Preslávil sa tiež ako vynikajúci cirkevný spisovateľ. Jeho veľký význam pre katolícku literatúru je v tom, že podával náuku o Cirkvi a jej jednote, o primáte a episkopáte s väčšou jasnosťou než skorší cirkevní spisovatelia. Cypriánove spisy sú nám jasným dôkazom, že naša katolícka Cirkev má totožné učenie ako Cirkev prvých storočí. Napr. o Cirkvi píše: „Nemôže mať Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za matku.“ Ďalej: „Kto sa odlučuje od Cirkvi – matky, je vylúčený od zdroja milosti, ktoré sú potrebné k spáse, je cudzincom, je nesvätým.“ Rímsku cirkev nazýva „koreňom a rodičkou katolíckej Cirkvi.“ Svätý Cyprián zomrel mučeníckou smrťou za Valeriánovho prenasledovania v Kartágu 14. septembra roku 258. Nech je biskup Cyprián vzorom pre všetkých katolíkov, aby sa nenechali oklamať démonickými náukami pohanov, ale aby si až do konca života zachovali jednu, svätú, apoštolskú a katolícku spasiteľnú vieru.
Sťahuj: Svätý Cyprián z Kartága