Choď na obsah Choď na menu
 

Kritika knihy T. Halíka: „Divadlo pro anděly“ – Halíkov relativizmus a HKT


Bolo by hanbou čítať túto heretickú knižku celú. Pre nájdenie desiatok heréz postačilo čítať do konca kapitoly „Víc než strážný na svítání“, v ktorej Halík opisuje svoj názor na medzináboženské stretnutia v Assisi.

Relativizmus

Podtitul knihy znie: „Život ako náboženský experiment“. Hneď z tohoto titulku je vidno, že autor nepozná a neuznáva pravé Božie zjavenie evanjelia Ježiša Krista. Ak niekto naozaj poznal evanjelium, nebude robiť žiadne náboženské experimenty, pretože poznaním evanjelia človek dostáva istotu o Božej ceste. Človek skrze dar spasiteľnej viery s istotou vie, že jeho spása je jedine v Ježišovi Kristovi. Nemusí preto experimentovať a hazardovať so svojou večnou spásou. Nemusí hľadať a preverovať iné cesty, vie totiž, že našiel tu pravú.

Ak máme Halíkovu knihu nejako hodnotiť a ukázať, aké nezmysly a rúhania v nej predkladá, musíme si najskôr uvedomiť, že jeho slová nemožno posudzovať z pohľadu normálneho prirodzeného myslenia. Halík totiž opakovane ukazuje, že neuznáva objektívnu realitu. Otázku, čo je a čo nie je skutočnosťou, pokladá za bezpredmetnú. Hovorí napr.: „Ano, přinejmenším v jedné věci se s klasickou metafyzikou musíme zásadně rozejít: Pravda má časový index. Smysl výroků odhalíme jen s přihlédnutím k jejich kontextu – a také čas, v němž byly řečeny, je tímto kontextem…“ (s. 63) Plne sa zjednotil aj s tvrdením Junga, že „realita je to, čo pôsobí“, ktoré v knihe nadšene cituje. Čo tým myslí? S rovnakou samozrejmosťou prijíma myšlienky Nietscheho, Luthera, aj Ježiša z Nazaretu. Všetci sú pre neho zaujímavými ľuďmi s prínosnými myšlienkami. To, že Ježiš Kristus má božskú prirodzenosť, nazýva „teóriou o božstve Kristovom“, ktorej priznáva určitú „silu svojej vnútornej pravdy“. Ktoré tvrdenia a výroky sú správne, ktoré sú pravdivé a ktoré nepravdivé, to pre Halíka nie je vôbec dôležité. Pre neho je dôležitejší dialóg než pravda, hovorí: „K etice dialogu patří vzdát se monopolu na pravdu.“ (s. 160) Dôležité, podľa neho, nie je ani to, čomu veríte, dôležitejšie je vraj to, ako veríte. („Zaměřuji se více na způsob víry než na obsah víry, zajímá mě více to, jak člověk věří, než to, čemu věří.“ - s. 16). Myslí to asi tak, že nezáleží na tom, či počúvate biblické príbehy alebo hinduistické bájky, hlavné je, či vás toto „načúvanie“ privádza k tomu, čomu Halík hovorí životný postoj načúvania a ochoty k dialógu, teda k absolútnej relativizácii každej Božej pravdy. Jeho definícia viery celkom dobre sedí aj na neveriacich a pohanov. („Řekl jsem, že víra je pro mě životní postoj spočívající v ochotě naslouchat oslovení a odpovídat na ně.“ - s. 18). Tak s rovnakou sugestívnosťou vám povie, že Boh „nie je“, Boh je mŕtvy, v tom mal vraj Nietsche hlbokú „pravdu“ a o chvíľu bude filozofovať o tom, ktorý boh je boh pravý. Podobne na jednom mieste tvrdí, že pravý Boh, Stvoriteľ neba i zeme, je najvlastnejším cieľom a adresátom všetkých úprimných modlitieb vyznávačov akéhokoľvek náboženstva a o kúsok ďalej tvrdí, že musíme bojovať proti falošným bohom vytvoreným nesprávnymi infantilnými predstavami o Bohu. Kto prijme Halíkovo myslenie, nebude už veci brať také, aké reálne sú a predovšetkým evanjelium nebude už schopný prijať také, aké naozaj je. V duchu tohto zrelativizovania všetkého napr. hovorí:

Citát: „…každý máme svůj vlastní svět, jakkoliv jsme si fyzicky, citově, či myšlenkově blízcí.“ (s. 9)

Citát: „Pravda se ráda skrývá; proč tedy ustat ve svém hledání na hranicích vlastního domova, proč se za ní nevydat i na území, které se zdá být cizí a nepřátelské?“ (s. 10) – Rozumej na územie iných kultúr a náboženstiev.

Citát: „Kdokoliv z lidí si pro sebe a svou skupinu nárokuje monopol na pravdu, už tím samým prozrazuje, že stojí mimo ni,“ (s. 11). Je otázkou, čo sa myslí tým hrôzostrašným termínom „monopol na pravdu“, ale ak si niekto niečo také nárokuje, potom je to pravoverná katolícka cirkev, ktorá prijala neomylné Božie zjavenie o ceste spásy. Toto zjavenie však Halík, ako opakovane dosvedčuje, neuznáva.

Citát: „Od svého učitele Jozefa Zvěřiny jsem převzal přesvědčení, že jádrem katolicizmu je zásada „nejen, ale i““. (s. 27) – Halík vidí podstatu katolíckej viery vo všeobecnej relativizácii všetkého, každá zásada sa za určitých okolností môže obrátiť na svoj pravý opak. Ak tento princíp zoberieme vážne, dôjdeme k výsledku, že jadrom katolicizmu je byť predajnou prostitútkou, ktorá je schopná prijať hocijakú ideológiu; neviestkou, s ktorou môžu smilniť všetky národy a králi zeme. Toto je ale zásada odpadnutej katolíckej štruktúry – nového duchovného Babylonu, ktorý, podľa proroctva sv. Jána, na konci časov znova rozšíril svoju vládu na celý svet. Jadrom pravej katolíckej cirkvi je ale niečo celkom protichodné, a to viera, že existuje jedno jediné Bohom zjavené pravé náboženstvo, ktoré môžu poznať a sú povinní prijať všetci ľudia.

Kritika knihy T. Halíka: „Divadlo pro anděly“ II.– Halík a HKT

Halík je mimoriadne otvorený vo vyznávaní ideí historicko-kritickej teológie. Spochybňovanie písaného Božieho slova – Biblie je hlavným bodom jeho programu. Plne prijal za svoj program HKT, ktorý spočíva v oddelení Božieho slova od prirodzenej reality. Stredovekej scholastike aj súčasnému katolíckemu filozofickému realizmu Halík urputne vyčíta, že zavedením umelých definícií a poučiek odtrhli Písmo od života a urobili evanjelium suchým a sterilným – a má čiastočne pravdu. Namiesto toho navrhuje, aby sme iba počúvali biblické príbehy a nechali ich na seba pôsobiť bez toho, aby sme ich pokladali za pravdivé. Tým samozrejme odtrháva Božie slovo od reality ďaleko zásadnejšie a principiálnejšie. Scholastika odtrhla hlásanie evanjelia od života iba v praxi – teoreticky Božie slovo uznávala za záväznú normu pre naše myslenie a život. HKT však odtrhnutie Písma od reality kladie priam ako základnú podmienku pre „porozumenie Písmu“. HKT nedovoľuje ľuďom prijímať Božie slovo v poslušnosti viery ako realitu, pretože jej programom je v ňom neustále niečo spochybňovať, opravovať, doplňovať a vyškrtávať.

Citát: „…nesmíme zapomínat, že ti, kteří tyto (biblické) příběhy vyprávějí, i ti, kdo jim naslouchají a předávají je dál, jsou lidé. Lidé jsou „tělo“ jsou situováni do určitého kulturního prostoru (který nabízí určitý podmíněný a omezený způsob chápání a vyjadřování) a do určitého nezaměnitelného okamžiku dějin, jsou omezeni svou perspektivou.“ (s. 14) – Je pravdepodobné, že aj Lenin s Marxom a Engelsom mali väčší rešpekt pred Božím slovom než Halík. Už prostá skutočnosť, že Bibliu uznávajú milióny ľudí na celom svete ako pravé Božie slovo, by mala aj toho najzarytejšieho ateistu pohnúť k úvahe, či v tejto knihe naozaj nie je nejaký vplyv nadprirodzena; či azda Biblia predsa len nie je niečo viac než obyčajné nesúvisiace názory jednotlivých nevzdelaných a primitívnych starovekých ľudí. Na Halíka to ale vôbec nepôsobí, on totiž nie je obyčajným neznabohom, on vedome odopiera Božej pravde a bojuje proti nej. Keď niekto poslúchne jeho radu a pri čítaní Písma nebude zabúdať – čiže neprestajne bude myslieť na to, že to, čo číta, sú iba subjektívne podané názory ľudí zaťažených mnohými okolnosťami, ktorým my môžeme len ťažko porozumieť, nikdy sa ho nebude môcť dotknúť Duch Svätý, ktorý je skutočným autorom tohto slova a adresuje ho práve nám. A presne táto hluchota na Ducha Svätého je cieľom HKT i Halíkovej činnosti. Človek, ktorý prijme jeho myslenie a bude chcieť čítať Písmo, bude týmto všetko spochybňujúcim démonom HKT neustále rušený a nikdy nebude schopný počuť pravý Boží hlas. Veriaci kresťan, ak chce čítať s úžitkom Božie slovo, musí urobiť niečo celkom opačné: pri čítaní nesmie zabúdať a musí mať stále ten pohľad, že to, čo práve číta, je živé a účinné slovo všemohúceho Boha, ktorý týmto slovom chce meniť jeho život a robiť zázraky. Halík síce o kúsok ďalej hovorí o „hermeneutickom kruhu“ medzi biblickými príbehmi a životom čitateľa, to je ale podvod: Po prvé, nemôže mať na môj život vplyv slovo, ktoré som predtým zbavil objektívnej pravdivosti a tým aj záväznosti, a po druhé, Halíkov „hermeneutický kruh“ je niečím slepým, ide mu iba o akýsi spôsob pochopenia vlastného života a interpretáciu toho, čo prežívam – živého a hlavne skutočného Boha, ktorý z titulu svojej objektívnej reálnosti (nezávislosti na mne) môže zvonka zasahovať do môjho života, toto Halík nepripúšťa.

Citát: „Abychom se setkali s Bohem Bible, potřebujeme „vejít do příběhu“; potřebujeme vejít s úctou a porozuměním, potřebujeme odložit mnohé, co si neseme s sebou. (Takovou přítěží může být fundamentalistický „doslovný“ výklad Bible nebo chápání Bible jako učebnice přírodovědy či dějepisu; obě je ve skutečnosti jen nekritickou aplikací novověkých pozitivistických kritérií na text, jemuž je takové chápání skutečnosti a pravdy zcela cizí. Fundamentalizmus je moderní jev neprávem sebe sama považující za „tradiční“ a starobylý; premoderního člověka, kterého moderní racionalizmus ještě nevyhnal ze světa mýtopoetického přirozeného zacházení se symboly, by vůbec nenapadlo číst Bibli jako pozitivistickou encyklopedii vědeckých poznatků o přírodě a dějinách.)“ (s. 60) – Ako môže niekto vytvoriť takýto nelogický a nezmyselný zlepenec? Kto vôbec dokázal vymyslieť túto hlúposť: postaviť proti sebe vžitie sa do príbehu a prijatie príbehu ako reality a tvrdiť, že sú to dve odporujúce si veci?! Pýtame sa celkom vážne: je človek, ktorý takto myslí, normálny?! Normálne myslenie je predsa takéto: Ak je príbeh, ktorý počúvam pravdivý, je pre mňa aj živý a aktuálny; ak je to príbeh vymyslený, prijímam ho iba ako názor, či myšlienky toho, kto rozpráva. Ak Biblia hovorí o Božích zázrakoch, napr. o prechode Izraelitov cez more, potom je tu zásadná otázka: stalo sa to tak ako to je v Biblii alebo nestalo? Ak je biblická správa pravdivá, potom mi má čo povedať, pretože vypovedá o všemohúcom zachraňujúcom Bohu. Príbeh, ktorý sa naozaj stal, vypovedá o nejakej objektívnej realite, o určitých zákonitostiach, podľa ktorých sa veci dejú. V tomto prípade je to hlavne zákon viery – Boh vyslobodzuje toho, kto mu verí a má moc vyslobodiť aj z hlbín mora. Ak sa to ale nestalo, ak Boh nerozdelil pri východe z Egypta more, potom je biblická správa nepravdivá a nevypovedá o objektívnych Božích vlastnostiach, v takom prípade by správa o exode svedčila iba o tom, že v staroveku existoval človek, ktorý si zrejme myslel, že Boh môže aj rozdeliť more, ale nič by nám nehovorila o tom, či Boh má alebo nemá moc zachrániť. Šlo by iba o interpretáciu subjektívneho názoru akéhosi neznámeho žida. Keď napr. budem čítať nejakú autobiografiu a autor v nej povie: „narodil som sa r. 1890 v Československej socialistickej republike za vlády V. Havla“, samozrejme, že táto nezmyselná informácia v mojich očiach autora zníži a jeho ďalšie rozprávanie budem brať s veľkou rezervou. To ale ešte neznamená, že pokladám autobiografiu za príručku dejepisu. Keď zasa budem čítať napr. nejaký cestopis, v ktorom autor rozpráva o svojej návšteve Afriky a mimochodom spomína, aké zvieratá tu stretol a ja náhodou budem zbehlý v oblasti africkej fauny, isteže správnosť jeho postrehov ma iba presvedčí o tom, že autor naozaj v Afrike bol. To však tiež neznamená, že si pletiem cestopis s prírodovedeckou encyklopédiou – znamená to iba toľko, že som normálny človek, ktorý hodnotí výpovede druhých na základe už poznaného.

Halík robí schválne umelý rozdiel medzi človekom premoderným a moderným, pričom prirodzené rozlišovanie medzi realitou a fikciou prisudzuje iba tomu modernému, a to ešte, ako keby to bola skôr nejaká jeho choroba, či nedostatok. Tu znovu potvrdzuje, že je nepriateľom toho, čo skutočne je (čo Boh stvoril) a holduje radšej tomu, čo nie je – márnostiam a ľudským výmyslom (výtvorom ľudí – modlám). Ak dnes ľudstvo ako celok vlastní poznatky z rôznych oblastí, ktoré v minulosti malo iba vo veľmi obmedzenej miere, je iba samozrejmé, že tieto poznatky sú použité aj pri hodnotení Písma Svätého. To, že už od dôb osvietenstva boli pseudovedecké informácie používané ako falošné svedectvo proti Božiemu slovu predsa neznamená, že nemôže a nemá byť na obhajobu Biblie použitá pravdivá veda. Čím viac sa ukáže, že biblické rozprávanie zodpovedá skutočným vedeckým poznatkom, napr. z prírodovedy alebo dejepisu, astronómie atď., ktoré v minulosti ľudia nemali a dnes ich máme, tým viac to svedčí o nadprirodzenej Božej inšpirácii Biblie. (Tiež je tu treba počítať s omylnosťou vedy.) Cirkevní ideológovia HKT, pretože sami neveria v Božskú inšpiráciu Biblie a boja sa súdu sveta – aby sa náhodou nezistilo, že sa Biblia v niečom mýli a cirkev nebola zasa zosmiešnená, radšej začali rozširovať názor, že Biblia je neomylná iba v otázkach cesty k večnej spáse (teda nie v prírodopise atď.). Používajú pritom citát sv. Augustína: „Biblia nás učí, ako sa ide do neba, nie ako sa hýbu nebesia.“ V duchu tohto alibizmu hovorí aj Druhý vatikánsky koncil v Dei verbum 11: „Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori, čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu. Tento výrok koncilu je pravdivý, ale, ako je odvtedy v cirkvi obyčajou, značne nejasný. Otázku, či je Biblia neomylná vo všetkých svojich tvrdeniach z akejkoľvek oblasti alebo iba v otázkach viery a morálky, necháva nezodpovedanú. Koncil ale akosi zabudol, že sa k tejto otázke už cirkev vyjadrila. Sv. Pius X. odsúdil ako blud názor, že: „Božská inšpirácia sa nevzťahuje na celé Písmo tak, že by chránila všetky jeho jednotlivé časti od akéhokoľvek omylu.“ (Tézy modernizmu odsúdené Piom X. r. 1907). Kto teda tvrdí, že sa vo Svätom Písme nachádzajú akékoľvek omyly, je podľa pápeža sv. Pia X., heretikom a dopadá na neho anatéma. Z takých vecí si ale pán Halík, ako je známe, nerobí nič.

Citát: „V knize Dotkni se ran připomínám, že jediný výrok v evangeliích, explicitně proklamující božství Kristovo, je výkřik apoštola Tomáše při Pohledu na rány vzkříšeného Krista. Ano, zdá se mi, že teorie o božství Ježíšově ztrácejí sílu své pravdy, jsou-li odděleny od ran Kristových…“ (s. 64 – 65) – Tento Halíkov výrok je bludom a drzým rúhaním. V evanjeliách, osobitne u sv. Jána, je veľa „explicitných proklamácií“ Kristovho božstva. Dôkazov božstva je tu nespočetne viac, ale čo sa týka tých „explicitných“, sú nimi predovšetkým miesta, kedy Pán Ježiš sám seba označuje Božím Menom, ktoré mali židia v posvätnej úcte ako samotného Boha. Ježiš napr. Hovorí: „Ja som“; „ak neuveríte, že ja som, zomriete vo svojich hriechoch“; „skôr ako sa Abrahám narodil, ja som“. Po týchto výrokoch chceli židia Ježi%C