Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXXV.)

Obrátenie svätého Pavla

(Sviatok je 25. januára)

U vchodu do Sýrskej púšte, šesť dní od Jeruzalema, leží ako kvitnúca záhrada v pieskovom mori, Damaskus, najstaršie a najkrajšie mesto Ázie. Pre krásu jeho nazývajú Damaskus na Východe «mestom rajským»; kresťanom je ono pre jednu z najdôležitejších udalostí dejov cirkevných prepamätným. Tu totiž stalo sa obrátenie sv. Pavla.

Sv. Pavel narodil sa v Tarze v Cilícii. Rodičia jeho boli Židia z pokolenia Benjamínovho. Menoval sa Šavel a bol občan rímsky, lebo obyvatelia Tarzu mali všetci práva občianske. Otec jeho, ako farizej, určil syna svojho na stav učiteľský. Šavel v svojom mladistvom veku učil sa preto najprv v svojej domovine, potom ale poslaný bol do Jeruzalema k slávnemu učiteľovi Gamalielovi, členovi Vysokej rady. Tento ho vyučoval v zákone Mojžišovom; okrem toho učil sa Šavel aj koberce tkať, ktorým remeslom sa neskôr živil, aby nikomu obťažným nebol. Ako prísny horliteľ za predpisy zákona, priznával sa ku strane farizejov, ktorí zákon až na najmenšie písmenko navonok zachovávali, pritom však boli najukrutnejšími odporcami Ježiša Krista a učeníkov jeho. Aký div, že i mladý Šavel tou istou zúrivosťou ovplyvnený, začal kresťanov prenasledovať.

Keď Židia v Jeruzaleme sv. Štefana diakona kameňovali, prítomný bol aj Šavel a strážil vrchné rúcha kameňujúcich. Pri tomto však položený bol základ k jeho neskoršiemu obráteniu sa, pretože sv. Štefan modlil sa pred smrťou za nepriateľov svojich, ako o tom sv. Augustín píše: «Cirkev by nemala Pavla, keby sa Štefan nebol modlil.» Šavlovi nebolo na tom dosť, že pri prenasledovaní kresťanov mohol na ich muky sa dívať, i sám vchádzal do ich príbytkov, vláčil z domov mužov, ženy a nevinné deti, oddávajúc ich súdu k bičovaniu. Nemal on srdce pre súcit, nie oka pre slzy, nie ucho pre žaloby veriacich. Zúrivosť jeho rozširovala všade náreky a samé meno jeho naplňovalo kresťanov strachom a hrôzou.

Aby kresťanstvo nielen v Jeruzaleme, ale i v susednej Sýrii vyhubil, Šavel dal si vystaviť od Vysokej rady židovskej plnomocenstvo na synagógu v Damasku, žeby i tu kresťanov vyhľadal a v okovách do Jeruzalema priviedol. Tu však odbila hodina, v ktorú Božia zhovievavosť na Šavlovi mala byť zjavená. Veď on nebol úmyselným prenasledovateľom kresťanov; zápal za Mojžišov zákon ho zaslepil; on sa domnieval, že tým Bohu slúži, keď kresťanov prenasleduje. A preto sa zmiloval Boh nad ním a učinil z odporcu nádobu vyvolenia, najhorlivejšieho zvestovateľa a rozširovateľa mena Kristovho. Šavel už bol blízko Damasku, — bolo to práve na poludnie, — tu rozlialo sa razom svetlo nebeské rovinou a z povetria zaznieval hlas: «Šavle, Šavle, prečo ma prenasleduješ?» Šavel, akoby strelou ranený, spadol z koňa svojho a pýtal sa váhavo: «Kto si ty, ó pane?» A Pán riekol jemu: «Ja som Ježiš Nazaretský, ktorého ty prenasleduješ!» Osmeliac sa na toto Šavel, pýtal sa ďalej: «Pane, čo chceš, aby som činil?» A dostal za odpoveď: «Vstaň a iď do mesta, tam sa dozvieš, čo činiť máš.» Šavel vstal hore: lež keď oči otvoril, nevidel nikoho, bol slepý; svetlo nebeské, ktoré osvietilo jeho ducha, zatemnilo jeho oči telesné. Vedený spoločníkmi, neprerieknuc ani slovíčka, vstúpil do mesta a prebýval tam v príbytku jedného Žida v ulici, ktorá sa podnes Dlhou ulicou nazýva, cez tri dni nedotkol sa ani jedla a nápoja; duša jeho preplnená bola tou zázračnou udalosťou; nevidel pred sebou iného, než ono nebeské svetlo, nepočul iného, než onen hlas a modlil sa k tomu, ktorého doposiaľ prenasledoval.

Býval však na ten čas v Damasku učeník Pána, menom Ananiáš. Tomuto sa zjavil Pán a povedal mu: «Ananiáš! Vstaň, iď do ulice, ktorá sa volá Dlhá a pýtaj sa v dome Judášovom na Šavla z Tarzu: lebo hľa, on sa modlí. Zvolil som ho, aby zvestoval meno moje pohanom, kráľom a synom izraelským. Chcem mu ukázať, jak mnoho bude musieť znášať pre meno moje.» V tom okamihu videl Šavel v duchu, ako jeden muž k nemu pristúpil a ruky na neho vložil, aby opäť videl. Tu razom padli akoby lupiny z oči Šavlových, on videl — videl čiste a jasne, že Starý Zákon naplnil sa v Kristovi; a hneď vstal a bol pokrstený, a zo Šavla prenasledovateľa stal sa Pavel, apoštol Ježiša Krista. Ešte v ten samý deň chodil po modlitebniach židovských a začal verejne kázať, že Kristus, ktorého ukrižovali, »Syn Boží je.» Židia sa divili tomuto premeneniu, lež len skoro číhali po ňom pri všetkých bránach mesta; kresťania však spustili ho v koši z mestského múru. Tak sa vyslobodil sv. Pavel z Damasku, a na to hneď ponáhľal sa do Jeruzalema, aby poznal Petra a iných apoštolov.

Poučenie

V obrátení sv. Pavla dokázal Boh mohutnosť svojho zmilovania a silu svojej milosti zrejmým spôsobom. Čím si toho zaslúžil Pavel, že z temnosti ducha ku skvelému svetlu povolaný, z hlbokej priepasti hriechu na najvyšší stupeň spasenia povýšený bol? Veď sám vyznáva, že v hroznom zaslepení prenasledoval učenie Kristovo, že Spasiteľa za falošného, lživého proroka, učeníkov však jeho za skazonosných buričov, považoval. A predsa najzúrivejší prenasledovateľ stal sa najhorlivejším hlásateľom Evanjelia. Čo spôsobilo túto zázračnú premenu? Slobodné a neobmedzené zmilovanie božské, zázračná moc milosti Božej, jedno slovo Pána: «Ja som Ježiš Nazaretský, ktorého ty prenasleduješ.» A kde hovorí slovo Pána, tam musí umĺknuť každá ľudská vášeň. Preto premožený bol Šavel, srdce jeho pohnuté, temnosť jeho ducha rozptýlená; v útrobách jeho rozžal sa plameň lásky a preto volal ku všetkému odhodlaný: «Pane, čo chceš, aby som činil?» Bola to otázka hlbokej tajnosti a znamenala toľko, že sv. Pavel trpieť a účinkovať mal za Spasiteľa toľko, koľko ešte doposiaľ netrpel a neúčinkoval nikto. A on, ako o tom skutky jeho svedčia, dosvedčil slovo svoje. Sotva bol pokrstený, nemal inej myšlienky a inej túžby viacej, ako Krista ukrižovaného; Kristus mu bol životom a láskou, túžbou a spasením: mohli ho ohovárať, preklínať, prenasledovať Židia, mohli ho nenávidieť, posmievať sa mu a pred súd vliecť pohania, on si toho nevšímal; lebo nepatril viac sebe samému a tejto zemi, lež Kristu ukrižovanému - v živote a v smrti.

Obrátenie sv. Pavla je obrátením pol sveta; preto aj cirkev povďačná slávi pamiatku tejto udalosti zázračnej. Kiež by i obrátenie apoštola sveta k úplnému obráteniu viedlo aj nás; kiež by sme aj my, keď hlas Pána aj nad nami zazneje, odhodlane zvolali: «Pane, čo chceš, aby som činil?» K Pavlovi vravelo slovo Pána nahlas, k Ananiášovi potichu vo sne; aj k nám vraví ono na hlas i potichučky: Evanjeliom a svedomím. Nasledujme tento hlas Pánov!

Modlitba

O milosrdný Ježišu, ktorý si Svojou milosťou sv. Pavlovi dal sily, že dobrý boj bojoval: prispej i mne na pomoc, aby som svoje zlé náklonnosti, zvlásť pýchu a lásku ku svetu, zmužile premáhal, Tvoj kríž miloval a tak korunu slávy večnej dosiahol. Amen.

Svätý Polykarp, biskup a mučeník († 156 alebo podľa iných 166 -167)

(spomienka je 26. januára alebo po novom 23. februára)

V prvom storočí kresťanstva žil muž, ktorý ostatných kresťanov svätosťou svojou tak prevyšoval, ako v obci veža nad ostatné stavby sa vypína. Muž ten bol sv. Polykarp.

Sv. Polykarp bol žiakom sv. Jána, od ktorého vysvätený bol r. 96 za biskupa Smyrnenského. Kresťania obce jeho milovali ho nad mieru a úcta ich k nemu šla tak ďaleko, že si to za najväčšie šťastie pokladali, keď mu mohli čo i len obuv z nôh vyzuť a pri tom tela jeho sa dotknúť.  On je tým „anjelom cirkvi“, ktorého apoštol Ján vo svojej Apokalypse spomína, ako jediného z biskupov, ktorému Pán Ježiš nič nevyčítal,  ale vydal mu pekné svedectvo: „Poznám tvoje súženie aj tvoju chudobu..." (Zjv 2).

Sv. Polykarp s najväčšou horlivosťou bdel nad čistotou viery; každé odchýlenie sa od učenia Ježišovho a apoštolov bolo mu najväčšou ohavnosťou. Neúnavne pracoval na obrátení Židov a pohanov, a v skutku veľmi mnohých na kresťanskú vieru obrátil; lebo kázanie jeho bolo rýdze slovo Božie, ktoré hlboko do sŕdc neveriacich vnikalo a bludy a temnosti zapudilo.

Polykarp už bol veľmi staručký, keď roku 166 tuhé prenasledovanie kresťanov v Ázii vypuklo. Pohania zvlásť žiadali, aby Polykarp pred súd postavený bol, lebo ako tvrdili, on je tomu na príčine, že toľko ľudí na kresťanskú vieru prestupuje. Polykarp chcel síce v meste ostať, ale konečne povolil žiadosti veriacich, ktorí ho prosili, aby mesto opustil a odobral sa na vidiecke sídlo, neďaleko od mesta ležiace, a tam modlil sa vo dne i v noci za všetkých kresťanov na zemi. Tu sa mu raz zazdalo, ako keby poduška, na ktorú sklonil hlavu svoju, plameňom sa bola chytila; na čo predpovedal, že za živa spálený bude.

Pohania bedlivo pátrali po ňom a napokon našli ho po troch dňoch. Keď sa pohanskí vojaci približovali k jeho bydlisku, Polykarp mohol ešte bočným dvorcom utiecť; on to však neučinil, ale povedal: nech sa stane vôľa Pána. Išiel na to vojakom v ústrety, dal im predložiť pokrmu a nápoja a prosil ich, aby sa mu dovolili pomodliť; i tu sa modlil celé dve hodiny, modlil sa za všetkých známych, za dobrých i za zlých a za celú cirkev. Na seba myslel najmenej. Mnohí z vojakov vidiac modliť sa svätého, ľutovali, že k jeho zajatiu dali sa upotrebiť.

Po skončenej modlitbe vojaci posadili Polykarpa na osla a viedli ho k mestu. Na ceste stretli sa s Herodesom, ktorý s otcom svojím na voze sa viezol. Títo dvaja úradníci miestodržiteľovi pojali starca na voz a nahovárali ho, aby sa zriekol Krista, a tak si zachoval život; on z počiatku neodpovedal na ich reči, keď však i ďalej dorážali na neho, riekol konečne: «Neučiním to, čo mi radíte.» Na čo sa títo tvrdými slovami oborili na neho a zhodili ho z voza tak, že si nohu zranil. On však, akoby sa mu nič nebolo stalo, odhodlane kráčal, vedený k amfiteátru. Bolo to veľké, obyčajne do kruhu stavané divadlo bez strechy, kde sa konali dostihy, zápasy ľudí i zvierat a kde sv. mučeníci mučení boli. Tu ich naťahovali na škripce, pálili, stínali. Celý priestor tohoto divadla posypaný bol pieskom; na prostriedku stála socha modly a okolo nej sedeli na sedadlách pohanské vrchnosti.

Keď Polykarp do amfiteátra vchádzal, ozval sa nad ním hlas z neba: «Len smelo a neústupne, Polykarp!» Hlas tento počuli prítomní kresťania. Keď ho doviedli pred miestodržiteľa, tento riekol k nemu: «Potup Krista a prepustím ťa.» Na to svätý odpovedal: „Osemdesiatšesť rokov slúžim Kristovi a On nikdy nič zlého mi neučinil; akoby som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil?“ Sudca, rozhorčený nad týmto, hrozil mu: «Dám ťa dravým zverom predhodiť, ak si to ináč nerozmyslíš!» — «Daj ich vypustiť,» odvetil mu svätý, «môj dobrý úmysel na zlý zmeniť nemôžem!» — «Pokiaľ nepopustíš, dám ťa hodiť do ohňa, tam skrotneš!» hrozil mu miestodržiteľ. Svätý mu však pokojne odvetil: «Hrozíš mi ohňom, ktorý len na chvíľu horí a potom zhasne; poznáš však ten večný oheň, ktorý pre bezbožníkov prichystaný je? Čo však meškáš? Rob, čo sa ti ľúbi.»

Zástup pohanov a Židov, ktorí zvlášt nenávideli svätého, vidiac, že Polykarp neustále Krista vyznáva, žiadal, aby bol za živa upálený. Sudca vyhovel žiadosti ich a odsúdil Polykarpa na smrť skrze oheň. Židia a pohania sa ponáhľali ihneď drevo na hranicu znášať. Keď hranica hotová bola, svätý zložil zo seba pás a vrchné rúcho, vyzul si obuv, dal si trpezlivo ruky za chrbtom zviazať, vystúpil na hranicu a pozdvihnúc oči k nebesám, modlil sa: «Bože, Pane všemohúci, Otče milého a požehnaného Syna, Ježiša Krista, skrze ktorého sme obdržali milosť, že Teba známe; Bože anjelov a síl každého stvorenia a všetkého pokolenia spravodlivých, ktorí prebývajú pred tvárou Tvojou: velebím Teba, že si ma hodného učinil tohto dňa a tejto hodiny, kde k počtu mučeníkov Tvojich mám pripočítaný byť a že sa mi dostalo šťastia, podiel mať na kalichu Pomazaného Tvojho. Preto žehnám a blahorečím Tebe, o Bože môj! skrze večného Ježiša Krista, premilého Syna Tvojho, ktorý v jednote Ducha Svätého s Tebou kraľuje teraz i vždycky, až na veky vekov. Amen.»

Sotva skončil svätý reč svoju, zapálili hranicu. Tu sa však udial zázrak podivuhodný. Plameň, do výšky šľahajúci, klenul sa ako oblúk okolo tela svätého, ako plachta vetrom nadutá, on však stál uprostred ohňa bez toho, žeby sa ho plameň bol dotkol. Telo jeho ale vyzeralo ako striebro alebo zlato, v ohni žeravé; pri tom šírila sa ľúbezná vôňa, ako keď sa tymian alebo vzácne korenie páli.

Pretože sa oheň svätého nedotýkal, rozkázal sudca katovi, aby ho kopijou prebodol, na čo z tela jeho taký prameň krvi vytryskol, že ním plameň uhasený bol.

Kresťania by radi boli mŕtvolu Polykarpa zachránili z ohňa, ale pohania a Židia zo závisti nahovorili miestodržiteľa, aby ju dočista dal spáliť; veriaci teda len neskôr zobrali spálené kosti, a majúc ich za drahocennejšie nad zlato a drahokamy, zložili ich na slušnom mieste, aby tam výročný deň jeho mučeníctva slávili. V meste Smyrne však stojí až po dnes malá kaplnka, v ktorej nachádza sa hrob sv. Polykarpa.

Poučenie

«Osemdesiatšesť rokov som slúžil Kristu a On nikdy nič zlého mi neučinil, ako by som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil?» Slová tieto vpísané by mali byť ohnivým písmom do srdca každého kresťana. Kresťanský čitateľu! Boh ti nič zlého neučinil. Alebo povedz, čo ti učinil zlého? «Ľudu môj, čo som ti učinil? a čím som ťa obťažoval? vydaj svedectvo proti mne.» Takto sa ťa pýta sám Pán. I čo mu odpovieš? Tvoje svedomie ti samo hovorí, že ti Boh nikdy nič zlého neučinil, ba že ti nesčíselné dobrodenia ako na tele, tak i na duši preukázal. Ako ho teda môžeš tak často a tak veľmi urážať? Keby si mal človeka, ktorému si mnoho dobrého preukázal, tento však, zabudnúc na tvoje dobrodenie, obrážal by ťa bez prestania, to by si sa bez pochyby ponosoval: ako som si to od tohoto človeka zaslúžil? Toľko dobrého som mu urobil, a on mi dobré odpláca zlým. Či to nie je neslýchaná nevďačnosť? — Avšak povedz: ako si to Boh od teba zaslúžil? Či ti on menej dobrého preukázal, ako ty onému človekovi, na ktorého sa ponosuješ? No hanbi sa pred dobrotivým Bohom a oplakávaj svoju nevďačnosť, ktorú si mu dosiaľ preukazoval. Neobrážaj do budúcna najväčšieho dobrodinca svojho, lež chváľ a zvelebuj ho; a pokiaľ popudzuje ťa zlý duch, aby si ho obrazil hriechom, odpovedaj mu: „Toľké časy slúžim Kristu. A On nikdy nič zlého mi neučinil, ako by som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil!“

Modlitba

O Ježišu, Synu Boha živého! Popraj mi milosti, aby som sa Ťa vždy verne pridŕžal; volím radšej umrieť, než Teba, Boha večného, nejakým hriechom obraziť. Amen.

Upravené a spracované z knihy LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH  BOŽÍCH (1907) a jedného článku.

Podobný článok:

Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXXIV.)

https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxxiv.-.html