Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXXIV.)
Svätí Tarachus, Probus a Andronikus, mučeníci († 304)
(Spomienka je 12. októbra)
Pohanský svet zúril za tristo rokov proti kresťanstvu. Mocný, svetovládny štát rímsky klesal následkom nemravností bohatých veľmožov, svojich tyranských vladárov, ktorí i z jednoduchých vojakov na trón cisársky násilníckym spôsobom sa vyšvihli. Potokmi tiekla krv nevinných kresťanov následkom nariadení týchto krvilačných tyranov; ale každým dňom rástol počet veriacich v pravého Boha a medzi pohanmi rozširovalo sa presvedčenie, že kresťanské náboženstvo je pravé, je božské. Najukrutnejšie zúrili pohania rímski za panovania cisára Diokleciána na počiatku štvrtého storočia. Dioklecián bol synom otrokovým a narodil sa r. 245, v Dioklei (Dukle) v Dalmácii. Ako mladý prišiel k vojsku a slúžil v ňom ako prostý bojovník. Udatnosťou svojou vyšvihol sa na hodnosť vojvodskú. A keď roku 284 zabil vraha cisára Kara, pretoriánského náčelníka Apera, stal sa cisárom rímskym. Roku 286 vzal ku boku svojmu za cisára Maximiána Herkulia, sedliackeho syna z mesta Sirmiumu v Panónii a r. 292 Galéria, pastiera zo Sardiky, i nazval sa v bláznovstve svojom najvyšším pánom na zemi a bohom. Zverský Galérius, ktorému dal Dioklecián dcéru svoju Valériu za manželku, podpaľoval hnev Diokleciánov proti úbohým kresťanom, až tento r. 303 vydal rozkaz, aby všetky kresťanské chrámy boli zničené, aby kresťania modlám obetovali a keď by rozkaz neplnili, aby mučení a vraždení boli. Dňa 24. februára toho roku bol zrútený nádherný chrám kresťanský v ázijskom meste Nikomédii, kde ukrutný Dioklecián býval, i nastalo krvavé prenasledovanie nevinných kresťanov po celom rozsiahlom mocnárstve rímskom. Sulpicius Severus píše: «Skoro celý okrsok zemský nasýtený býval krvou mučeníkov, i zdalo sa, že cirkev ponáhľa sa zem opustiť, aby sa do neba presťahovala. V okolí Ríma vykrvácalo za jeden mesiac 17.000 kresťanov; v Egypte podstúpilo v krátkom čase 144.000 kresťanov smrť mučenícku. Podobne tiekla potokmi krv mučenícka i v Ázii. V krajinke Cilícii v meste Tarzus zúril r. 304 proti nevinným kresťanom vladár Maximus, ktorý umučil medzi mnohými veriacimi sv. Taracha, vyslúženého vojaka z Klaudiopola, sv. Próba, pochádzajúceho z Trácie a sv. Andronika, mládenca z bohatej rodiny z mesta Efezu.
Prví kresťania kupovali za drahé peniaze od sudcov pohanských úradné listiny, o odsúdení sv. mučeníkov jednajúce, aby mohli životopisy svätých mučeníkov zostaviť a potomstvu pamiatku ich zachrániť. I deje mučenícke sv. Taracha a spoločníkov dostali sa takým spôsobom do rúk kresťanov, a tu podávam výťah z protokolu, ktorý so sv. mučeníkmi bol zavedený.
Miestodržiteľ krajinky Cilície Maximus zasadol si v meste Tarze na súdnu stolicu, ktorú obklopili vojaci a kati. Neďaleko stál pohanský oltár, na ňom horel oheň; pri oltári stál pohanský žrec (kňaz), i stôl s voňavými vedami, ktoré do ohňa metané bývalý, ako obeta modlám. Nad oltárom visel obraz Diokleciánov. Zo žaláru bol predvedený šedivý 65 ročný starec, menom Tarachus. Maximus opýtal sa: «Ako sa menuješ?» Starec pokojne odpovedal: «Kresťan.» Sudca okríkol ho: «Mlč a nechaj si pre seba toto bezbožné vyznanie! Povedz, ako ťa volajú?» Starec zvolal povýšeným hlasom: «Kresťan!» Sudca zvolal na katov: «Roztlčte mu čeľuste, aby sa naučil odpovedať.» Katovia bili starca po tvári a on riekol pokojne: «Veď ti hovorím opravdivé meno svoje; ale keď chceš vedieť, aké meno mám po rodičoch, nuž máš vedieť, že sa menujem Tarachus. Keď som ešte bol vojakom, volali ma Viktor (Víťaz).» Sudca sa pýtal: «Odkiaľ pochádzaš?» Starec riekol: «Som Riman, narodený v Klaudiopole, a vojak; a pretože som kresťanom, odriekol som sa remesla vojenského.» Nahnevaný sudca zvolal: «Nebol si hoden byť vojakom, ničomník! Nuž povedz, prečo si opustil službu vojenskú?» Starec odpovedal: «Prosil som vodcu svojho Publia o prepustenie, a on mi ho vykonal.» Sudca hovoril lichotivo: «Ohľadom na šediny tvoje prial by som si, aby si poslúchal rozkazy cisárske. Obetuj teda bohom, ktorých ctia vladári naši po celej zemi.» Starec riekol vážne: „Keď to činia vladári, tak sú zaslepení od diabla.“ Sudca sa nahneval: „Bite ho po ústach za to, že riekol: cisári sú zaslepení!“
Keď ho kati bili, riekol neohrozený vyznávač: «Ja som riekol, že ako ľudia blúdia.» Sudca zvolal: «Obetuj bohom a zanechaj bláznovstvo svoje!» Starec vzpriamil sa: «Slúžim a obetúvam pravému Bohu svojmu, a to nie krvou, ale čistým srdcom.» Sudca riekol vážne: «Posiaľ šetril som vysokú starobu tvoju, i napomínam ťa, aby si obetoval bohom.» A starec odhodlane riekol: «Nikdy neprestúpim zákon Pánov.» Sudca rozkazoval, ukazujúc na zápalný oltár: «Pristúp a obetuj!» Starec riekol povýšeným hlasom: «Vzdialená nech je odo mňa každá neprávosť! Ctím zákon Pánov.» Zadivene pýtal sa pohanský sudca: «Či je okrom cisárskeho zákona ešte i druhý zákon, šialenec?» A kresťan odpovedal: «Pravda že je i druhý zákon mimo toho, podľa ktorého vy sa klaniate skalám a drevu, dielam rúk ľudských.» Zahanbený sudca zvolal na katov: «Bite ho po hlave, aby mlčal s bláznovstvom svojím.» Horlivý vyznávač pravdy Božej hovoril, keď ho kati bili: «Nikdy nedám sa odvrátiť od toho, ako hovoríš, bláznovstva, ktoré mňa blaží.» Zlostne usmial sa sudca: «Veď ti pomôžem, aby si ho zanechal a zmúdrel.» A pokojne riekol nevinný kresťan: «Rob, čo chceš, veď máš moc nad telom mojím.» Nemilosrdný sudca rozkázal katom: «Vyzlečte mu rúcho a bičujte ho.» Medzitým čo kati starca ukrutne bičovali, hovoril spokojne: «Teraz opravdivo priviedol si ma k rozumu, že si ma bičovaním utužil. Najvrúcnejšie prianie moje je, aby som vždy viac rásť mohol v dôvere v meno Božie, a v Pomazaného.“ Sudca sa rozzlostil: «Akože, ty zlorečený človeče, slúžiš dvom bohom ? A predsa zapieraš, že je viacej bohov!» Vážne riekol starec: «Vyznávam slobodne a zjavne, že pravdivo je Boh!» Zadivene pýtal sa sudca: «A či si nevyznal, že i Pomazaný (Kristus) je Boh?» A vyznávač poučoval pohana:
„Áno, všetkým právom; lebo je Syn Boží, nádej kresťanov, pre ktorú žijeme a umierame.“ Sudca nedovolil mu ďalej hovoriť: «Nechaj pre seba blúznenie svoje a obetuj!» Tarachus riekol povýšeným hlasom: «Neblúznim, ale hovorím pravdu. Dožil som 65 rokov, a neuchýlil som sa nikdy od pravdy.» Keď zaslepený pohan sa presvedčil, že svätého starca k obetovaniu modlám nenakloní, dal ho okovať do želiez a odviesť do žaláru.
Vojaci predviedli pred súdnu stolicu sv. Próba. A Maximus pýtal sa ho: «Ako sa menuješ?» Probus odpovedal: «NajsIávnejšie meno moje je — kresťan; ľudia menujú ma Probus.» Sudca pýtal sa: «Odkiaľ pochádzaš?» Vyznávač hovoril: «Otec môj pochádza z Trácie; narodil som sa v Side. Pochádzam len z prostého rodu, ale som kresťan.» Sudca sa rozpálil: «Toto meno málo ti pomôže. Obetuj bohom, aby cisári ctili teba a tak aby si sa stal priateľom našim.» Vyznávač riekol vážne: «Za tú cenu nežiadam si cti u cisárov, ani priateľstva tvojho. Veď som opustil dosť veľké pozemské statky, aby som živému Bohu slúžiť mohol.» Sudca obrátil sa ku katom: «Vyzlečte ho, zviažte, roztiahnite mu údy na škripci a bičujte ho žilami.» Keď žily i po chrbte jeho poskakovali, volal sv. muž: «Telo moje máte v moci, ale údery vaše sú mi opravdivým balzamom.» Rozhorčený sudca dal ho obrátiť na škripci a bičovať po bruchu, i kričal: «Podívaj sa na telo svoje, biedny, a uvidíš, ako sa červenie zem krvou tvojou!» Ale sv. mučeník hovoril pokojne: «Máš vedieť, že čím viac telo moje pre Krista trpí, tým viac duša moja okrieva a oživuje.» Zúrivý sudca rozkázal katom, aby utrýznenému sv. mučeníkovi železnými okovami údy obťažili a do žalára ho odvliekli; z početných bolestných rán tiekla krv a nikto mu ich nezaviazal.
I bol privedený sv. Andronikus. Miestodržiteľ Maximus pýtal sa ho: «Ako sa menuješ?» Krásny kresťanský mládenec odpovedal: «Keď chceš vedieť, kresťan som.» Sudca riekol: «Tí, čo pred tebou boli na výsluchu, nič tým menom nezískali. Odpovedaj na otázku moju!» Mládenec riekol pokojne, ale pohrdlivo: «Meno moje vo svete je Andronikus.» Sudca sa pýtal: „Z akého si rodu?“ Riekol: «Som synom jedného z najprednejších mešťanov v Efeze.» Sudca nahováral kresťanského mladíka: «Odlož hlúpe blúznenie, počúvni mňa, ako otca svojho; lebo tí pred tebou chceli sa blázniť, ale nič tým nevyhrali. Buď múdrym, ucti cisárov, otcov našich, i obetuj bohom.» Vznešený kresťanský mládenec odpovedal ohnivo: «Dobre nazývaš cisárov otcami svojimi, ktorí majú diabla za otca. Vy ste všetci dietkami diablovými, lebo konáte dielo jeho!» Pohan ledva sa premohol a riekol trasúc sa hnevom: «Mladý vek tvoj mňa ešte zdržuje; lebo máš vedieť, že na teba čakajú veľké muky.» Svätý mládenec riekol: «Na všetko som pripravený. Aj keď som podľa rokov len mladíkom, ale tým dospelejším som na duši.» Pohan zavolal na katov: «Dobre, vyzlečte ho a rozpnite na škripec.» Stalo sa. Údy útleho tela mladíkovho boli naťahované tak, že z kĺbov vystupovali a prašťali. Keď ho bičovali prútmi, spieval žalmy. Kati trhať chceli telo jeho železnými hrebeňmi. Krvilačný sudca napomínal mladého mučeníka, aby modlám obetoval, i volal: «Odstúp od bláznovstva svojho; lebo budú ešte väčšie muky nasledovať!» Pokojne odpovedal kresťanský mládenec: «TeIo moje je v moci tvojej; nalož s ním, ako sa tebe ľúbi.» A ukrutný Maximus zvolal: «Mučte ho dvojnásobne!» Kati trhali až do kostí telo mládencovo hrebeňmi, bezmäsité lýtka na nohách dreli mu črepmi, krvácajúce rany posypali soľou, spútali mu bolestné nohy a ruky ťažkými železami a konečne hodili ho do žalára. Počas ukrutného mučenia prespevoval Andronikus žalmy a zahanbený pohan škrípal zubami od zlosti.
O niekoľko dní posadil sa miestodržiteľ Maximus opäť na súdnu stolicu, i predvolal svätých vyznávačov viery Kristovej. Neohrozene zastávali zase učenie božského Spasiteľa a nechceli sypať kadidlo na oheň pohanského oltára. Zaslepený pohan dal ich ukrutne mučiť. Keď sv. Tarachusa vojaci násilne k pohanskému oltáru privliekli a on riekol, že diablom obetovať nebude, vytĺkli mu kati zuby. Jeden vojak strčil mu do hrsti kadidlo a držal mu ruku nad žeravým uhlím na oltári. Sv. mučeník držal pevne zatvorenú päsť nad uhlím, aby ani zrnko kadidla na uhlie nespadlo, i dal si radšej ruku spáliť, než by bol obetoval. Keď to videl tyran, dal ho za nohy zavesiť a tvár jeho horúcim dymom mučiť. A kati liali mu do nosa ocot a sypali soľ s horčicou. Potom dal Maximus utrýzneného Tarachusa do smradľavého žalára hodiť.
Podobne mučili kati sv. Próba, keď nechcel modlám obetovať. Roztĺkli mu tvár, kládli mu žeravé železo na nohy, ostrihali mu hlavu a sypali mu na ňu žeravé uhlie, i odvliekli ho do žaláru.
Sv. Andronika priviazali kati ku stĺpu a bičovali chrbát jeho žilami; do rán nasypali mu soli; potom bičovali ho prútmi. Utrýzneného mladistvého vyznávača hodili do žaláru.
I tretí raz predvolal ukrutný Maximus sv. vyznávačov pred krvavý súd svoj. Márne boli hrozby jeho, márne skvelé sľuby. Zbožní vyznávači Kristovi neobetovali smiešnym modlám. I použil Maximus najukrutnejších múk, aby neohrozených vyznávačov od pravej viery odvrátil. Sv. Tarachusovi dal na ústach pery, i uši poodrezovať, hruď žeravými klincami pichať, kde-tu na tele kožu stiahnuť a žeravé uhlie na rany klásť. A sv. mučeník obracal oči svoje k nebu a tíško sa modlil. Podobne dal tyran mučiť i ostatných dvoch spoločníkov jeho, Probusa a Andronika, ktorému nasilu pchali vrahovia obetné mäso do úst a keď ho vypľul, vytrhli mu jazyk a hodili do ohňa na pohanský oltár. Tak domučených odsúdil Maximus konečne na smrť a dal ich do smradľavého spoločného žalára hodiť. Svätí vyznávači chystali sa s radosťou ku poslednému boju s mocnosťami diabolskými, zvelebovali Boha, že im dal pre meno Svoje trpieť a v krátkom čase uzdravili sa divotvorne.
Prišiel čas pohanských slávností, pri ktorých verejné divadelné hry obyčajne sa odbavovali. Neďaleko, asi na tisíc krokov od mesta Tarzu v Cilícii, bolo vystavené objemné divadlo pre gladiátorov či bojovníkov a pre zápas s divými zvermi. Traja sv. mužovia Tarachus, Probus a Andronikus boli odvedení počas pohanských slávností do toho cirkusu. Nesčíselné množstvo pohanov dostavilo sa z mesta a z okolia ku slávnostiam. Prišiel rad na zápasy s divokými šelmami. Traja sv. mučeníci boli vovedení do divadla. Krvo žízniví pohania privítali ich s jasotom. Zo železnej klietky bol vypustený do arény veľký medveď; pomaly kráčal, strašne bručiac, poobzeral sa po vyvýšených sedadlách divadla, na ktorých tisíce krvo lačných pohanov hulákalo, pobehol napred ku miestu, kde stáli traja sv. mučeníci s očami k nebu obrátenými, zatriasol sa a — ľahol si k nohám sv. Andronika a začal mu ich krotko lízať. Krásny sv. mládenec, kľakol si a položil hlavu svoju na medveďa v nádeji, že ho dravá šelma polapí a rozdriape; ale medveď nepohol sa. Keď to Maximus videl a diváci šomrali, poslal do arény strážcov dravých zverov, aby medveďa zabili. Potom bola vypustená do arény hladná Ievica. Keď Ievica skočila do arény, zarevala tak strašne, že diváci úzkosťou sa triasli; uľahla na piesok, voňala krv, ktorá z rán gladiátorov skôr bola tiekla, šľahala chvostom svojím vpravo i vľavo, a veľkými skokmi hnala sa ku sv. mužom; ale keď sa k nim priblížila, skočila — k nohám sv. Tarachusa a ostala krotká ako jahňa. Sv. Tarachus pokľakol k hladnému dravcovi a ťahal ho k sebe, aby ho popudil. Levica túlila sa k nemu ako domáca mačka. Nastal hluk medzi pohanskými divákmi, ktorí posmievali sa miestodržiteľovi. Maximus poslal do arény gladiátorov, aby dravú šelmu dlhými železnými dýkami pichali a na nevinné obete štvali. Levica zdvihla sa, zarevala, že sa celé divadlo zatriaslo, vyhodila sa na najbližšie sedadlo, zabila niekoľkých pohanov, zoskočila do arény, zlámala železné dýky na bráne a vybehla z divadla. Mnohí krvo lační pohania preklínali Maximusa, že im zábavu pokazil; ale i nie jeden hlas bolo počuť zo sedadiel. „Veľký je Boh kresťanov!“ Dravými šelmami zahanbený Maximus rozkázal gladiátorom, aby sv. mučeníkov krátkymi mečmi povraždili. Svätí pokľakli si, objali sa a prespevovali žalmy, keď sa oborili na nich kati.
Mŕtve telá sv. mučeníkov Tarachusa, Próba a Andronika hodili kati medzi telá pobitých gladiátorov, ktoré mali strážiť ozbrojení sluhovia divadla, kým by neboli pochované. Ale v noci prišli k divadlu kresťania a prosili vrúcne dobrotivého Boha, aby im pomohol telá sv. mučeníkov vyslobodiť a počestne pochovať. I nastala hrozná búrka, hromové blesky udierali do divadla, strážcovia utiekli a hviezda z neba osvietila telá sv. mučeníkov, že ich nábožní kresťania mohli poznať a odniesť. I pochované boli telá sv. mučeníkov so všetkou úctou na tajnom mieste.
Sv. Tarachus, Probus a Andronikus vyobrazujú sa s palmovými ratolesťami v ruke, u nôh ich sú divé šelmy.
Svätí Krispin a Krispinián, mučeníci († 287)
(Spomienka je 25. októbra)
Svätí bratia Krispin a Krispinián narodili sa asi v polovici tretieho storočia z kresťanských šlachtických rodičov v Ríme. Vychovaní nábožne, zahoreli horúcou láskou k Pánu Ježišovi, i venovali sa v mladosti službe Božej. Toho času prenasledovaní boli kresťania ukrutnými cisármi rímskymi: Déciom, Valeriánom a Aureliánom. Mnoho nábožných mužov opustilo Rím a rozišlo sa po svete, aby premáhali kráľovstvo diablovo a roznášali zaslepeným pohanom svetlo sv. evanjelia. Niektorí horliví vierozvestovia vybrali sa za tým bohumilým účelom do Gálie, terajšieho Francúzska, a k ním pripojili sa urodení mladíci Krispin a Krispinián, ktorí, aj keď zo vznešeného rodu pochádzali, priučili sa v rodnom meste Ríme remeslu obuvníckemu za tým cieľom, aby v cudzom svete medzi pohanmi pohodlnejšie žiť a slovo spásy ohlasovať mohli. I usadili sa v meste Soassone (Soissons) pri rieke Ezne (Aisne) v Galii (Francúzsku), a začali sprevádzať remeslo svoje obuvnícke.
Remeslo išlo od ruky zbehlým pracovníkom. Pohanskí obyvatelia navštevovali sv. bratov radi; lebo práca ich bola dobrá, vkusná, krásna, trvanlivá a lacná. Pri usilovnej práci boli sv. bratia veselí a spokojní, a ich spoločenstvo bolo čisté a bezúhonné. V krátkom čase naučili sa reč obyvateľov. A každý pohan zastavil sa rád v dielni ich, i rád pohovoril si s umnými, prívetivými a veselými remeselníkmi. A sv. Krispin a Krispinián použili vhodnú príležitosť, a potichu, obozretne, bez všetkého hluku zvestovali spasiteľnú vieru a učenie Ježiša Krista, i poučovali pohanov, aká smiešna, záhubná a rozumného človeka nedôstojná je modloslužba pohanská. Zadivení pohania radi počúvali zaujímavé a krásne reči ich, navštevovali ich častejšie, prosili o dokonale vyučenie v pravej spasiteľnej viere, a za krátky čas vstúpilo mnoho pohanov do lona sv. cirkvi, a to z každého stavu a povolania, pohlavia a veku. Tak povstala prvá kresťanská cirkevná obec v meste Soassone. Svätí bratia svietili všetkým kresťanom krásnym príkladom nábožnosti a kresťanskej lásky. Zo značného dôchodku svojho podporovali chudobných a to bez rozdielu, či boli kresťanmi alebo či ešte boli pohanami. Úcta ich rástla v celom kraji a mladá obec kresťanská vzrastala mohutne za niekoľko rokov. Keď badali pohanskí žreci (kňazi), že chrámy ich ostávajú prázdne a vplyv ich a vážnosť klesajú, hľadeli na účinkovanie sv. bratov závistlivo, i pomýšľali na pomstu.
Roku 286, dňa 1. apríla, povýšil cisár rímsky Dioklecián za spolu cisára Maximiána Herkulia, sedliackeho syna zo Sriemu (Sirmium) v Panónii (terajšej Slavónii), i odovzdal mu Gáliu a iné západné krajiny pod správu. Maximián Herkulius bol ukrutný tyran a veľký nepriateľ kresťanov. Nasledujúceho roku tiahol s veľkým vojskom do Gálie a keď premohol povstalcov, začal krvavo prenasledovať kresťanov. Vykrvácali toho roku po hrozných mukách premnohí kresťania, menovite v meste Nante (Nantes) sv. Donatus a Rogacian, v Amiane (Amiens) sv. Kvinktinus, syn senátora rímskeho, Lucianus, v inších mestách sv. Viktorikus, Fuscianus, Gencianus a Rufinus. Ukrutník prišiel r. 287 i do mesta Soassonu. Pohanskí žreci ponosovali sa cisárovi, že chrámy ich ostávajú prázdne, že sú bohovia rímski rozhnevaní, že hrozia nešťastím a pohromami, ktorými chcú vlasť trestať, že sa im úcta nepreukazuje; i mnohé iné smiešne a poverčivé žaloby viedli proti nevinným kresťanom. Nevzdelaný, surový a ukrutný cisár bol veľmi poverčivý, ako to u sprostých ľudí obyčajne býva, a preto dopytoval sa na kresťanov, ktorí sa bôžikom klaňať nechceli. I vydal vojakom rozkaz, aby podľa udania pohanských žrecov pochytali všetkých kresťanov v meste a v okolí, a uväznili. Keď žreci udali, že najhlavnejšími nepriateľmi bohov štátnych sú bratia Krispin a Krispinián, dal si ich cisár Maximián pred svoj trón predviesť.
Svätí bratia Krispin a Krispinián boli dovedení zo žaláru pred cisára, ktorý vypytoval sa ich na rodný kraj, na rodinu a na ich stav. Keď počul, že pochádzajú zo vznešenej rodiny rímskej, dohováral im prívetivo, sľuboval im vyznačenie a vysoké výnosné úrady, keď sa zrieknu kresťanskej viery a bohom štátnym obetovať budú. Pohan si myslel, že keď svätých bratov podobrotky získa, všetci ostatní kresťania budú ich nasledovať a modlám sa klaňať. Ale márne bolo namáhanie jeho. I začal hroziť ukrutnými mukami. Sv. Krispin a Krispinián odpovedali: «Cisár, tresty tvoje trvajú len za krátky čas, i netrasieme sa pred nimi. Radi obetujeme život svoj a krv za Pána Ježiša Krista a za sv. vieru. Dôstojnosti a statky, ktoré nám sľubuješ, nezvedú nás. Veď opovrhli sme v mladosti bohatstvom a dôstojnosťami pre Krista, i tešíme sa teraz, i ďakujeme Bohu a zvelebujeme Ho, ktorý v milosrdenstve Svojom poprial nám k tomu predsavzatiu milosti Svojej. Oj, keby si i ty poznal dobrého pastiera Ježiša Krista a pravdu! I obľúbil by si sebe dobrotu sv. náboženstva Jeho, opovrhol by si bohatstvami a trónom, i vydobyl by si sebe pokoj srdca svojho a svedomia, i večnú korunu blaženého života!» Cisár zadivil sa nad týmito slovami; ale v ňom skypela stará zlosť oproti kresťanom, a odovzdal sv. bratov miestodržiteľovi svojmu Rikciovarovi, aby ich k modlárstvu donútil, alebo podľa zákonov s nimi naložil.
Rikciovarus bol úhlavným nepriateľom kresťanstva v Gálii a veľmi ukrutný muž; česť svoju a slávu vyhľadával v tom, keď mohol vôľu cisárov plniť a kresťanov krvavo prenasledovať. Predvolal po odchode Maximiánovom pred súdnu stolicu svoju sv. Krispina a Krispiniána a snažil sa sv. vyznávačov podobrotky od kresťanského náboženstva odvrátiť. Ale sv. bratia vyznávali pred všetkým prítomným ľudom sv. vieru a zvelebovali Spasiteľa Ježiša Krista. Ukrutník, ktorý nemal milosrdenstva oproti podriadeným občanom, tým menej mohol byť ľudským oproti nenávideným kresťanom, i dal sv. Krispina a Krispiniána najprv ukrutne bičovať, na škripec natiahnuť, pod nechty na rukách a na nohách šidlá vbíjať a pásy z kože ich drať. Počas týchto ukrutných múk chovali sa sv. bratia pokojne, s dôverou obracali oči svoje k nebu a tíško sa modlili. I potešil ich Boh a posilnil zázračne. Miestodržiteľ dal krvácajúcich vyznávačov do žalára hodiť a hladom moriť. Keď sa rany ich divotvorne zaceleli, predvolal ich ukrutník opäť pred stolicu súdnu. Márne namáhal sa, aby modlám obetovali. Rozkázal preto katom, aby ich do vriaceho oleja hodili. Kati ubičovali sv. vyznávačov a hodili ich do vriaceho kotla. Myslel si ukrutník, že vriaci olej pomaly a bolestným spôsobom koniec urobí životu nenávidených horlivcov kresťanských. Ale milostivý Boh, ktorý zachránil troch mládencov v ohnivej peci, do ktorej ich boli hodili pohania pre vieru v pravého Boha, neopustil ani týchto verných služobníkov Svojich. Sv. bratia sedeli vo vriacom oleji ako vo vlažnom kúpeli a prespevovali siedmy žalm: „Pane, Bože náš, v Tebe dúfame: vysloboď nás od všetkých protivníkov našich a vytrhni nás, aby (nešľachetník) niekedy neuchvátil ako lev dušu našu, keby nebolo, kto by vykúpil, ani kto by vyslobodil.“
Keď počul zverský Rikciovarus, že sv. bratia vo vriacom oleji Bohu svojmu žalmy prespevujú a neporušení sú, išiel sám ku vriacemu kotlu, aby videl, akými čarami sa to deje. Sotva priblížil sa k ohnisku, vyfrkla z vriaceho kotla kvapka olejová a padla miestodržiteľovi do oka. Ukrutník pocítil nesmiernu bolesť, i začal zúriť a besnieť. Vyplnili sa na ňom slová žalmu, ktoré sv. bratia práve spievali: «Hľa, pracoval (bezbožník) ku pôrodu nespravodlivosti: počal bolesť, a porodil neprávosť. Hlbokú jamu kopal, i vykopal ju; ale sám upadol do jamy, ktorú bol urobil. Obráti sa bolesť jeho na hlavu jeho, a na vrch hlavy jeho neprávosť jeho zostúpi!» I dal zbesnenec veľkú hranicu dreva naklásť, zapáliť a oboch vyznávačov do plameňov hodiť. Ale mocná ruka Pánova zachovala i na hranici sv. vyznávačov. A keď sv. bratia prespevovali dokončenie žalmu: «Ja sláviť budem Pána podľa spravodlivosti Jeho, a prespevovať budem menu najvyššieho Pána,» — vrhol sa zbláznený od zlosti Rikciovarus k ním do plameňov a hneď zhorel. Sv. bratia zostúpili neporušení z horiacej hranice a mnohí pohania obrátili sa na vieru kresťanskú, keď videli ten zázrak. A sv. Krispin a Krispinián ohlasovali zase verejne moc a slávu Ježiša Krista, že v krátkom čase všetci obyvatelia mesta Soassonu prijali sv. vieru.
Cisár Maximián dozvedel sa od susedných pohanov, čo sa v meste Soassone stalo, ponáhľal sa tam s vojskom svojím, dal sv. bratov chytiť, ukrutne mučiť, hlavy im pozotínať a mŕtvoly ich divým zverom k potrave pohodiť. Keď divé šelmy nedotkli sa mŕtvych tiel sv. Krispina a Krispiniána, odvliekli ich vojaci v noci ku rieke Ezne (Aisne) a hodili ich do nej. Voda vyniesla ostatky svätých na breh. A v noci zjavil sa dobrotivý Boh vo sne nábožnému starcovi, aby išiel ku rieke, telá sv. mučeníkov zobral a počestne pochoval. Zbožný kresťan vstal, išiel k rieke, vzal sv. ostatky a pochoval ich pri dome svojom. To stalo sa r. 287, dňa 25. októbra.
Na hrobe sv. mučeníkov stali sa mnohé divy, a keď vo štvrtom storočí sv. náboženstvo stalo sa panujúcim v celej ríši rímskej, postavený bol nad hrobom ich kostol kresťanský. V šiestom storočí vystavili nábožní kresťania v meste Soassone nový krásny chrám ku cti sv. mučeníkov, do ktorého ostatky ich slávnostne boli prenesené. Od toho času ctení bývajú sv. Krispin a Krispinián ako patróni remesla obuvníckeho.
Sv. Krispin a Krispinián vyobrazujú sa s palmami v rukách, u nôh nástroje obuvnícke a pohodené modly.
Upravené a spracované z knihy LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH (1907).
Podobný článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXXIII.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxxiii.-.html
