Svätá Priska, panna a mučenica († 270)
V písomných dokumentoch sa stretávame s tromi sväticami tohto mena. Opíšeme mučeníctvo jednej z nich z 3. storočia. Ale v úvode začnime krátkou úvahou. Preberajúc životy starovekých Kristových mučeníkov obdivujeme najmä to, že medzi nimi boli nielen statní muži, ale aj osoby mladistvého veku, ba skoro detského, mládenci a panny, ktorým bolo blaženosťou, že pre svojho milovaného Spasiteľa mohli podstúpiť mučenícku smrť. Boh dosvedčil pravdu našej viery najzrejmejšie týmito mladými mučeníkmi tak, že i mnohí pohania, keď ich videli tak statočne a pokojne za vieru trpieť a umierať, boli milosťou Božou osvietení a Krista Pána vyznali.
Keď rímsky cisár Klaudius II. zvíťazil nad Gótmi, pripísal víťazstvo pohanským bohom a rozkázal, aby bola v Ríme na poďakovanie vykonaná hlučná slávnosť. Všetkým obyvateľom mesta sa nariadilo, aby prišli na slávnosť, inak mali byť čo najprísnejšie potrestaní. Kresťania však tento rozkaz neuposlúchli, a preto proti nim zakročili krutými trestami. Medzi nimi sa nachádzali aj Priska, dievča takmer 13 ročné, dcéra zo vzácnej rímskej rodiny. Cisár nariadil, aby ju priviedli do Apolónovho chrámu a tam mala vykonať modloslužobnú obetu. Priska ale odoprela. Stojac pred modlou neohrozene zvolala: „Som kresťanka! Len Boh, ktorému sa klaňajú kresťania, je pravý Boh... Nikdy neskloním kolená pred tvorom. Takáto pocta náleží jedine Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme a Jeho jednorodenému Synovi, Ježišovi Kristovi! Vaši pohanskí bohovia sú démoni!“ Za toto statočné vyznanie viery sa suroví kati nehanbili útlu pannu zbiť po tvári tak, až jej vytryskla krv z úst i z nosa. Takto strýznenú ju uvrhli do žalára a potom viedli na súd, kde ju zbičovali a znova dali do väzenia. V ňom ostala tri dni a trápili ju tam hladom a smädom. Potom ju natiahli na škripec a mučili jej panenské telo železnými nástrojmi. Svätá panna zostala vo všetkých týchto mukách statočnou a trpezlivou stále volajúc: „Som kresťanka a volím si radšej najhroznejšie trápenie podstúpiť, než Krista opustiť!“ Rozhnevaní kati svätú mučenicu predhodili v divadle hladnému levovi za pokrm, avšak lev jej neublížil, ale krotko si sadol k jej nohám. Znova ju zatvorili do väzenia, kde ju ponechali opäť po tri dni bez pokrmu a nápoja. Hodili ju aj na zapálenú hranicu, ale jej telo zostalo zázrakom neporušené. Napokon prišiel rozkaz vyviesť ju za mesto a mečom sťať. Stalo sa to 18. januára roku 270. Telo tejto svätej mučenice kresťania úctivo pochovali pri ceste Ostijskej a neskôr vybudovali nad jej hrobom chrám, v ktorom sa nachádzajú jej ostatky.
Na sv. Priske sa krásne vyplnili slová sv. Pavla: „A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“(Rim 8, 38-39) Čistá ako zlato a nevinná ako holubica obetovala svoj mladistvý život pre vieru v Ježiša Krista. Ako sa dnes mnohí kresťania odlučujú od Krista Pána pýchou, lakomstvom, nestriedmosťou a nečistotou. Vtedy ale neslúžia Ježišovi, ale výhradne svetu, telu a diablovi. Nech sú nám preto svätí mučeníci vzorom v tom, ako milovať svojho Spasiteľa a z lásky k nemu sa chrániť všetkého hriechu!
