Za rímskeho cisára Kommoda, ktorý panoval od roku 180 do 192 po narodení Krista Pána mali kresťania časy pokojné, a slovo Božie, nerušene ohlasované, priviedlo mnohých pohanov i z najvznešenejších rodín rímskych k poznaniu pravého Boha. Medzi týmito novo obrátenými kresťanmi nachádzal sa i učený, vážený a bohatý radný pán (senátor) Apolónius. Raz sa mu dostalo do rúk Písmo sväté; spočiatku ho čítaval len zo zvedavosti, konečne však krásne náuky, v ňom obsiahnuté, natoľko ho dojali, že umienil si stať sa kresťanom. Aby ale božské učenie viery Kristovej lepšie poznať a rozumieť mohol, chodieval na služby Božie kresťanské, počúval slovo Božie a výklad jeho, ba poučovať sa dával i od vtedajšieho sv. pápeža Eleutheria.
Krásny to dôkaz, ako s čítaním Písma sv. spojené má byť i ústne vyučovanie, aby človek nezblúdil. Písmo sv. samo nemôže sa vysvetľovať; lež vždy musí byť niekto, kto nám má povedať, ako sa má Písmo sv. vykladať; to však môže len cirkev katolícka, ktorej prisľúbený je k tomu Duch svätý. — Apolónius bol pán vysoko učený, a predsa nemohol si sám vyložiť Písmo sv. A až keď dokonale vycvičený bol vo viere v Ježiša Krista, vyznal ju verejne a dal sa pokrstiť.
Jeho život ako kresťana bol tak čistý a svätý, akoby anjel prebýval v tele ľudskom; slovom a príkladom jeho mnoho pohanov obrátených bolo na našu vieru. Tu stalo sa, že jeden z vlastných sluhov jeho — Severus — obžaloval ho ako kresťana. Na nešťastie bol ešte v platnosti zákon Marka Aurélia, podľa ktorého mal byť kresťan keby neodvolal, na smrť odsúdený. Najvyšší sudca Perennis dal si predvolať Apolónia, upozornil ho na ten zákon a doliehal na neho, aby zaprel Krista. Avšak Apolónius smelo vyznal, že je hotový radšej umrieť, než zaprieť Spasiteľa svojho. Vtedy rozkázal ho Perennis zaviesť pred vysokú radu rímsku, aby ho súdila. Vtedy Apolónius zvolal: «Vedz, sudca, že nielen pred vysokou radou, ale i pred celým svetom vyznám vieru svoju v Krista Ježiša, Syna Božieho, Pána a Spasiteľa môjho.»
A pred vysokou radou rečnil potom tak neohrozene a presvedčivo za náboženstvo kresťanské, že radní páni, uchvátení pravdou a silou dôvodov jeho, ako stĺpy tam stáli a ani jeden z nich ani slova nemohol namietnuť proti jeho argumentom. Konečne, cítiac i sám a pozorujúc i na druhých hlboký dojem reči Apolóniovej, vstal Perennis a prosil svätého vyznávača, aby len na kratučký čas navštívil chrámy a obetoval modlám, tým činom že i dôstojnosť i život si zachráni. Ale Apolónius s ošklivosťou odmietol tento návrh a slávne vyznal, že on už od dlhšieho času vrúcne túži i krv svoju vyliať za Ježiša ukrižovaného. Potom ešte raz obrátil sa k pánom radným, a zaprisahal ich, aby odriekli sa nepravdivých, rukou ľudskou robených modlí a vyznali tiež vieru v Ježiša Krista, vieru , ktorá jedine vedie do neba.
Radcovia boli očividne zase hlboko dojatí, no nemali smelosti priznať sa k viere kresťanskej, aby snáď o úrad, ba i o život svoj neprišli, - a preto poznanej pravde radšej odporovali. Na to s ich privolením vyniesol Perennis rozsudok, aby bol Apolónius podľa zákonov rímskych popravený mečom. Plesajúc odchádzal svätý na popravisko, kde ešte raz verejne svedčil, že ako kresťan chce živý byť i umrieť, modlil sa za obrátenie Rimanov a ochotne položil svoju hlavu pod katov meč r. 186.
Poučenie
My sme povinní vieru svoju pred svetom vyznávať a dať za ňu, pokiaľ treba, sám život ako pečať svätého svedectva; však ale k povinnosti tejto nadväzuje sa hneď druhá: nedať vieru podkopávať a tupiť. A preto pokiaľ sa niekedy ocitneš mimovoľne v kruhu ľudí, ktorí tým viac bľabocú o viere, čím menej o nej vedia a tým špatnejšie o nej rozprávajú, čím nepočestnejšie žijú, povinný si slušným a vážnym slovom povstať viere na obranu. Ak si dobre zbehlý v učení kresťanskom, ako je to tvoja povinnosť, aby si bol, — ľahko nájdeš vhodnú zbraň na obranu svätyne; neboj sa, dobrá vec zvíťazí. Lebo nezačali dnes napádať svetáci svätú našu vieru; jej bolo treba od počiatku sa boriť s hlúposťou a zlobou, a boriť sa s ňou bude až do konca sveta.
Ale najlepšou obranou svätej pravdy je bezúhonný život jej vyznávačov. Sv. Apolónius vyznával vieru, zastával ju slovom, avšak najviac podporoval ju skutkom. Tou zbraňou — bezúhonným životom — môže i povinný je každý brániť pravdu svätej viery pred nepriateľmi. K tomu netreba ani vysokej učenosti ani daru rečníckeho. Učený i neučený, bohatý i chudobný, vysoký i nízky môžu jednako životom nepoškvrneným dokázať spásonosnú moc božskej viery. Tak to robili prví kresťania a premohli všetkých svojich protivníkov. Beda nám, ak budeme len podľa mena potomkami prvých kresťanov a nie i podľa skutkov!
Modlitba
Ó Ježišu môj, ďakujem Ti, že som údom sv. Tvojej cirkvi a Tebe náležím; sľubujem Ti, že Ťa všade chcem vyznávať a ukazovať, že som dieťaťom sv. Tvojej cirkvi; ráč mi dať len sily, aby som tento sľub zachoval. Amen.
(Upravené zo spisu LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH z r. 1907.)