Svätý Klement I., pápež a mučeník († 101)
Svätý Klement sa narodil v 1. storočí v Ríme zo židovskej rodiny, sám sa nazýva Jakubovým potomkom. O jeho živote máme chudobné doklady. Sv. Irenej svedčí: „Po Anaklétovi, tretí v poradí po apoštoloch, nastúpil Klement.“ Klement videl apoštolov a stretával sa s nimi. Mal ešte v ušiach ozvenu kázni apoštolov a pred svojimi očami ich tradíciu. Za Klementa vznikla nezhoda medzi bratmi v Korinte. Rímska Cirkev im napísala pôsobivý list, aby ich prividela k pokoju a oživila v nich vieru a tradíciu, ktorú „len pred nedávnom prijala od apoštolov“ (Adv. Haer. III, 3,3). Tieto správy sú prístupné a isté, lebo sa získali priamo v Ríme. Sv. Irenej tam bol v r. 177 – 178 za pontikifátu sv. Eleutera (174 – 189), teda v čase nie veľmi vzdialenom os smrti a pontifikátu Klementa.
Spisovateľ Origenes nazýva Klementa „učeníkom apoštolov“, ako prvý ho stotožňuje s tým Klementom, ktorého spomína sv. Pavol v Liste Filipanom (4,3): „Aj teba, verný spolupracovník, prosím, pomáhaj im, veď ony sa so mnou borili za evanjelium spolu s Klementom a s ostatnými mojimi spolupracovníkmi, ktorých mená sú v knihe života.“ Túto mienku potom prevzal Eusébius, sv. Epifánius, sv. Hieronym a prijala ju aj liturgia (23. novembra). Klement bol teda horlivým pomocníkom Petra a Pavla a podporoval ich v ťažkej apoštolskej práci. Tertulián, cirkevný učiteľ z 3. storočia rozpráva, že Peter vysvätil v Ríme za biskupov troch zbožných mužov, aby ho počas jeho apoštolských ciest, konaných k iným cirkevným obciam, zastupovali a dozerali nad cirkevnou obcou v Ríme. Po mučeníckej smrti sv. Petra (r. 67) jedenásť rokov spravoval Cirkev prvý z nich, sv. Linus. Po ňom nastúpil druhý z nich, sv. Klétus a či Anaklét, po ktorom v r. 92 zasadol na pápežský stolec Klement, ktorý zastával úrad najvyššieho pastiera Cirkvi do r. 101.
Účinkovanie Klementa v Ríme spadá do veľmi búrlivej a ťažkej doby, kedy kresťanov na smrť nenávideli aj ukrutní cisári Domicián (81-96) a Traján (98-117). Kresťanská krv tiekla potokmi. V ústnom podaní sa o Klementovi hovorí, že mal poznačené mená všetkých chudobných v meste a štedro ich podporoval. Mesto Rím rozdelil na sedem čiastok a v každej ustanovil pisára, ktorý mal zapísať skutky a utrpenia svätých mučeníkov, ktorí vykrvácali za vieru v božského Spasiteľa.
V čase jeho účinkovania na stolci sv. Petra vznikla roztržka medzi veriacimi v Korinte. Táto stará kresťanské obec, založená apoštolom sv. Pavlom, bola pevná vo viere, no od počiatku dochádzalo v nej aj k rozbrojom. Tak to bolo už aj za života sv. Pavla, ktorý im tiež vo svojich dvoch listoch vytýkal rozličné nepokoje, neporiadky a bludy. Za pápeža Klementa povstala v Korinte dokonca vzbura proti starším Cirkvi, t. j. proti biskupom a kňazom. Títo sa sťažovali v Ríme. Klement vypočul ich sťažnosť a napísal Korinťanom obšírny list, v ktorom ich napomínal, aby sa podrobili starším. No nenapísal ho hneď, ale až potom, keď sa mysle utíšili. Nemenoval pôvodcov vzbury, ani nepoužil pre ich počínanie príkre slová. Nekarhal ich menom svojho úradu, ale poučoval ich ako brat bratov. Tak dosiahol, že poblúdení vstúpili do seba, starších odprosili a vrátili sa ku kresťanskému poriadku a k láske. Tento dosť obšírny Klementov list (65 kapitol) je vzácnym dokladom starokresťanskej viery a života, ako aj skutočným dôkazom primátu čiže prvenstva rímskej Cirkvi a pápeža už na úsvite Cirkvi. Korintská cirkevná obec sa obrátila vo svojom spore na pápeža, aby urovnal spor vzniknutý medzi nimi, a nie na apoštola sv. Jána, ktorý vtedy ešte žil a k tomu v Efeze, teda pre Korinťanov hodne bližšie, ako bol Rím!
V liste Klement zdôrazňuje čnosti, ktoré majú zdobiť kresťana: lásku, pokánie, poslušnosť, zbožnosť, pokoru ako prameň pokoja. Karhá roztrieštenosť korintských kresťanov. Potvrdzuje nevyhnutnosť poslušnosti a podrobenia sa riadnej cirkevnej autorite. Cirkevnú obec prirovnáva k ľudskému telu, kde všetky údy harmonicky spoluúčinkujú na udržovaní celku.
List pápeža je okrem svedectva primátu rímskej Cirkvi aj dôležitým svedectvom o božskom pôvode hierarchie a rozdelenia Cirkvi na kňazov a laikov, ako aj rozdelenia hierarchie na biskupov, kňazov a diakonov.
Klementov list bol v takej vážnosti, že v Korinte a na iných miestach sa čítal v nedeľu na eucharistickom zhromaždení a odvolávali sa naň aj najstarší cirkevní spisovatelia, počnúc sv. Polykarpom. Historik Eusébius o smrti Klementa hovorí: „Klement odišiel z tohto života v treťom roku cisára Trajána a ťarchu svätého života zanechal Evaristovi. Deväť rokov predsedal učiteľskému úradu Božieho slova!“ Túto správu potvrdzuje aj sv. Hieronym: „Klement zomrel v treťom roku Trajánovom, a pamiatku jeho mena dosiaľ stráži kostol postavený v Ríme.“
Sv. Klement, ako hlava sv. cirkvi, pokrstil premnohých vznešených Rimanov. Za to vzbudil hnev u pohanov a bol uväznený. Cisár Traján vyniesol výrok súdu, že má obetovať štátnym bohom, alebo ísť do vyhnanstva cez more do Chersonesu (Korsun) Tauridského (na Krym). Klement nebol v rozpakoch pri vynesení súdu; ale ďakoval milostivému Bohu, že mu dal trpieť pre sv. vieru, a vyvolil si vyhnanstvo. Spútaný okovami bol odvedený sv. pápež na Krym do mesta Chersonesu pri Čiernom mori. (Je tragédiou, že dnes tzv. pápež František nerobí to, čo robil pravoverný pápež Klement, ale robí pravý opak: spája sa s pohanmi, s ktorými potom obetuje pohanským modlám (de facto démonom!), čím zrádza Ježiša Krista, katolícku Cirkev a dehonestuje tiež pápežsky úrad!)
Vo vyhnanstve našiel sv. Klement 2000 kresťanov, ktorí boli tiež vypovedaní ta pre vyznávanie Krista Pána, aby pracovali v mramorových kameňolomoch. Nešťastní kresťania privítali radostne sv. pápeža ako anjela, poslaného z neba. Úbohí väzni trpeli veľkú biedu a trápenie. V okolí, kde pracovali, nebolo pitnej vody, i nútení boli donášať ju z ďaleka. Keď to počul sv. pápež, dal sa do skrúšenej modlitby. A hľa, uzrel na blízkom skalnatom vrchu baránka, ktorý hrabal prednou pravou nohou. Kresťania začali kopať na rozkaz pápeža na tom mieste; ale márne, voda sa neukazovala. Sv. Klement prežehnal miesto, pochytil rylo a začal kopať v skale. I vyrinul sa hneď hojný prameň čerstvej vody. Následkom tohto zázraku sa obrátili na sv. vieru mnohí okolití pohania, ktorí potom borili svoje chrámy modlárske a začali stavať chrámy pravému Bohu na polostrove Tauridskom (Kryme).
Keď sa dopočul cisár Traján, že v okolí mesta Chersonesu (Korsunu) vzmáhajú sa povážlivým spôsobom kresťania, vyslal ta úradníka, menom Aufidiana, ktorému nariadil, aby nútil všetkými možnými prostriedkami kresťanov k zapretiu Krista Pána a učenia Jeho, a ničil chrámy kresťanské. I nastalo krvavé prenasledovanie kresťanov na Kryme. Klement povzbudzoval veriacich ku stálosti vo sv. viere. Mnohí kresťania boli hrozne umučení. Po márnych pokusoch naviesť Klementa, aby obetoval pohanským bohom, sudca rozkázal priviazať mu na krk ťažkú železnú kotvu a hodiť ho do mora. To sa stalo dňa 23. novembra roku 101.
Kresťania, ktorí stáli na brehu morskom, modlili sa skrúšene, aby milostivý Boh poprial im vyhľadať telo drahého duchovného otca. A Boh vyslyšal ich prosby. Keď sa ešte modlili, ustúpilo more na 3000 krokov od brehu. A hľa, objavilo sa im telo sv. Klementa v priehlbine mramorovej, ktorá podobala sa kaplnke hrobovej, a pri ňom kotva. Nábožní kresťania vyzdvihli telo sv. Klementa a pochovali ho na blízkom ostrove v Čiernom mori neďaleko Chersonesu (Korsunu) a vystavili neskôr nad jeho hrobom chrám Boží, v ktorom konávali sa služby Božie. Mnohé zázraky sa stávali pri jeho ostatkoch a mnohí pútnici navštevovali chrám. V neskorších časoch vyvrátené bolo mesto Korsun divokými kočovnými národmi a s ním zrútený bol i chrám sv. Klementa, ktorý upadol do zabudnutia. V deviatom storočí zavítal do tých krajov sv. Cyril, apoštol Slovanov, našiel roku 861 ostatky sv. pápeža Klementa, uložil ich do drahocennej schránky a nosil na svojich apoštolských cestách. Keď založil mohutnú sv. cirkev u Chasarov na Kryme, prišiel roku 863 s bratom svojím sv. Metodom na Veľkú Moravu, doniesol ostatky sv. Klementa so sebou, i ohlasovali spolu sv. Evanjelium a pokrstili celý národ. Roku 868 vybrali sa do Ríma s ostatkami sv. Klementa. Pápež Hadrián II. privítal ich so všetkým kňazstvom veľmi veľkolepo. Ostatky sv. Klementa boli uložené s veľkou slávnosťou do baziliky (chrámu), ktorá už v piatom storočí vystavaná bola v Ríme ku pocte tohto nepremoženého sv. mučeníka a ktorá i dnes patrí ku hlavným chrámom rímskym. Sv. Klement, ktorý patrí medzi sv. Otcov apoštolských a ktorý od najstarších čias ako veľký mučeník pripomínaný býva v 1 kánone sv. omše, napísal okrem spomenutého listu ku Korinťanom a mimo dvoch listov pre mládencov a panny ešte i nasledujúce, podľa ústneho podania: preklad listu svätého Pavla Židom; 5 listov dekretalných; 10 kníh «Recognitiones (Poznania)»; 9 homílii; «Kánony (Cano-nes)»; Ustanovizne apoštolské (Constitutiones apostol.)». Avšak niektorí spisovatelia sa domnievajú, že zrejme iba list, písaný Korinťanom, pochádza od sv. Klementa.
Sv. Klement sa vyobrazuje v rúchu pápežskom, v pravej ruke drží knihu, na ktorej je znamenie sv. kríža, v ľavej ratolesť palmovú; vedľa neho je kotva, ako nástroj jeho mučeníckej smrti. Sv. Klement je patrónom robotníkov v kameňolomoch a je aj veľkým príkladom vernosti pravému Kristovmu evanjeliu.
Modlitba
Ó Bože, ktorý nás obveseľuješ výročnou slávnosťou blahoslaveného Klementa, mučeníka Svojho a pápeža, popraj nám milostivo, aby sme i my, ktorí ctíme jeho narodenie, nasledovali cnosť jeho utrpenia pre Krista. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
