Svätý mučeník a kresťanský apologéta Justín († 167)
Narodil sa v meste Nablus (kde stálo predtým samaritánske mesto Sichem) z rodičov pohanských, a v bludoch pohanských bol i vychovaný. Už ako chlapec, a tým viac ako mladík, cítil plamennú túžbu, poznať a hľadať pravdu. I vyhľadával najslávnejších filozofov, učiteľov, aby sa od nich dozvedel, čo je pravda, avšak u žiadneho z nich jej nenašiel. Nespokojný i zarmútený odišiel do samoty, aby vlastným premýšľaním našiel, čo márne posiaľ vyhľadával. Tu stalo sa, že keď raz v myšlienkach pohrúžený po brehu morskom sa prechádzal, prišiel k nemu starec ctihodný, prívetivý a pustil sa s ním do reči.
Starec tento niekoľko málo slovami mu dokázal, že pravdy ešte posiaľ nenašiel, áno že ďaleko je od nej. Keď sa ho Justín nedočkavo spýtal, že kde teda hľadať a nájsť pravdu, starec odvetil: «Dávno pred vašimi mudrcmi žili na svete mužovia spravodliví, priatelia Boží, osvietení Duchom jeho; volali ich prorokmi, pretože predpovedali veci budúce, ktoré napotom skutočne sa vyplnili. Ich knihy, ktoré posiaľ máme, obsahujú jasné poučenie o tom, ako povstali všetky veci a k čomu sú. Oni učili viere v jedného Boha, Otca a Stvoriteľa ľudí a všetkých vecí, a v jeho jediného Syna, Ježiša Krista, ktorého na tento svet poslal. Chop sa hodne vrúcne modlitby, aby otvorená ti bola svätyňa pravdy a brána k životu večnému; lebo veci, čo ti o nich hovorím, nemožno pochopiť, iba ak by ti k tomu Ježiš Kristus svetla udelil.» Po týchto slovách starec odišiel, však ale dojem, aký slová jeho na Justína učinili, zostal.
I dal sa teda Justín horlivo čítať sv. písma kresťanské, mnoho sa modlieval, a skoro dospel k mu presvedčeniu, že jedine vo viere v Krista Ježiša možno dosiahnuť pravdy a spasenia. V presvedčení tomto, ako sám vyznáva, utvrdilo ho i spoločenstvo kresťanov, ktorých viera bola živá, žili sväto a pre vieru v Krista Ježiša radostne muky a smrť podstupovali. Neodpieral teda ďalej pravde kresťanskej, dal sa pokrstiť, navštívil sv. miesta v Jeruzaleme a odobral sa potom, približne r. 150 do Ríma.
Neustále tu študoval Písmo sväté a počúval vyučovanie sv. mužov. Dospejúc takto k pravde nezvratnej, umienil si aj iných privádzať k poznaniu pravdy, a zvlášť obhajovať prenasledované kresťanské náboženstvo. Najmä v Ríme viedol verejné dišputy so židmi, pohanmi a heretikmi.
Zložil na obranu kresťanstva niekoľko spisov, z ktorých sa nám zachovalo veľmi málo: dve Apológie a Dialóg so Židom Tryfónom. Opisuje sa v nich kresťanská viera, obrady krstu a Eucharistie a rozdávanie almužien. Vyvracajú nepravdivé obvinenie z ateizmu a bezbožnosti. Justín poukazuje na to, že aj vernosť cisárovi sa zakladá na učení Krista a sv. Pavla.
Prvá Apológia je určená pre cisára Antónia Pia (138-161). Keďže vtedy boli kresťania obviňovaní z najohavnejších neprávostí a pokladaní za neznabohov (lebo odmietali obetovať pohanským bohom), Justín v prvej apológii obhajuje kresťanov a tvrdí, že kresťania sú pravými ctiteľmi jediného Boha a čo najvrelšie sa zastával ich bezúhonných mravov, a ich skutočného spôsobu života. Na základe tejto Apológie potom cisár zakázal mučiť kresťanov a habať im majetky kvôli ich presvedčeniu.
V Dialógu so Židom Tryfónom dokazuje, že život a učenie Krista sú naplnením Starého zákona, že on je pravým, pred stáročiami prisľúbeným Mesiášom.
Druhú Apológiu poslal cisárovi Markovi Auréliovi a Luciovi Comodovi. V nej sa tiež zastáva kresťanov, vysvetľuje kresťanské obrady, opisuje čisté mravy, dobročinnosť, starosť o chorých atď. Druhá obrana viery stála Justína život. Porovnával v nej totižto aj nábožný, cnostný život prvých kresťanov s pokrytectvom tak zvaných mudrcov, ku ktorým patril akýsi pohanský filozof Krescentius, ktorý Justína nenávidel, lebo ho viac ráz Justín premohol. Udavačstvom Krescentiovým dostal sa Justín i s niekoľkými kresťanmi pred súdnu stolicu miestodržiteľa Rustika.
«S akými štúdiami si sa najviac zaoberal?» pýtal sa ho spurným hlasom Rustikus. «Skúmal som náuky všelijaké,» odpovedal Justín, «i priznal som sa konečne k náuke kresťanskej.» — «Čo je to za učenie ?» pýtal sa ďalej miestodržiteľ.
«Učenie kresťanov,» vysvetľoval Justín, «je toto: Veriť v jediného Boha, Stvoriteľa všetkých vecí viditeľných i neviditeľných, a vyznávať Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý príde súdiť pokolenie ľudské a ktorý učenie svoje nebeské odovzdal všetkým, ktorí prijať ho chceli. Nemôžem rozprávať o sláve jeho nekonečnej, vyznávam však, že proroci pred sto a sto rokmi vopred predpovedali, že Syn Boží na túto zem príde.» — Kde sa schádzavajú kresťania? »Justín na to: «Kde im možno a ľúbo; našim obyčajom je, schádzať sa na mieste spoločnom. (Hovoril tak, aby kresťanov nevyzradil; schádzavali sa potajomky v domoch alebo v podzemných hroboch). Boh kresťanov nie je uzavretý v žiadnom priestore (ako modly pohanov), On neviditeľne naplňuje nebesia i zem; veriaci všade sa mu klaňajú, všade ho oslavujú.» — Keď i piati spoločníci Justínovi neohrozene vyznali svoju vieru v Krista Pána, obrátil sa Rustikus k Justínovi s otázkou: «Ak dám tvoje telo bičmi rozšľahať, či úfaš, že potom do neba sa dostaneš ?» — «Ak to vytrpím,» odvetil Justín, «dosiahnem to, čo Pán sľúbil tým, ktorí zachovávajú jeho prikázania. » — «Čože,» skríkol Rustikus, «ty sa domnievaš, že prídeš do neba, aby si tam dostal nejakú veľkú odmenu ?» — «Ja sa nedomnievam,» hovoril Justín, «lež viem a istý som si toho.» — Keďže nechceli obetovať pohanským modlám, Rustikus ich dal všetkých metlami šľahať a potom na popravisko odviesť, kde boli sekerou sťatí r. 167. — V spisoch sv. Justína dodnes vložené sú nevyvrátiteľné dôkazy o pravde našej sv. viery.
Modlitba.
Ó, Pane Ježišu, udeľ mi milosť, aby som slovom a skutkom dokazoval, že som pravým kresťanom katolíckym a aby som, ako tvoj sv. Justín, dosiahol korunu večnej slávy. Amen.
Podobný článkok:
