Ôsmi cirkevní otcovia (III. časť)
(sv. Ambróz Milánsky a sv. Augustín z Hippo)
sv. Ambróz Milánsky
Sv. Ambróz sa narodil sa v Trevíri, v Galii, v terajšom juhozápadnom Nemecku, zrejme r. 333 (alebo 339), kde bol jeho otec prefektom, v kresťanskej rodine. Ako dieťa prišiel do Ríma. Tu skončil klasické a právnické vzdelanie a potom bleskovou rýchlosťou urobil závratnú kariéru. Asi roku 373 ho vymenovali za správcu provincie Emílie a Ligúrie so sídlom v Miláne. Od začiatku štvrtého storočia sídlil v Miláne cisársky dvor. Keď dosiahol toto postavenie, mal tridsať rokov.
Roku 374 zomrel milánsky biskup Ausencius (alebo Auxencius), miláčik dvora, sympatizér ariánov. Bolo treba zvoliť nového biskupa. Náboženské konflikty vyvolávali v meste neporiadky. Boj medzi pravovernými a ariánmi dosiahol vrchol napätia. Aby Ambróz, ako prefekt, dával pozor na poriadok a zabránil prípadným nepokojom, osobne sa zúčastnil na voľbe. Nebol ešte ani pokrstený, iba katechumen pripravujúci sa na krst. Voľby sú vždy zaujímavou udalosťou. Vyvolávajú sa kandidáti. Zrazu zaznie z davu hlas: „Chceme za biskupa Ambróza!“ Hovorí sa, že to bol hlas akéhosi chlapca, čo prvý vykríkol jeho meno. Hrobové ticho a vzápätí hromové burácanie! Jednohlasne, aklamáciou, zvolili ho za biskupa. Vysoký štátny funkcionár skamenel.
Potom protestoval a vyhováral sa, že ešte ani nebol pokrstený. Nič nepomáhalo. Prijal krst a po 8 dňoch bol vysvätený na biskupa (7. dec. 374). Osobitne sa vyznamenal ako cirkevný politik. Úspešne vedel hájiť samostatnosť a autoritu Cirkvi voči štátu a bránil Cirkev proti bludárom, Židom a pohanom. Miláno dostalo najväčšieho biskupa vo svojich dejinách. Prvý skutok: rozpredal majetok a rozdelil ho medzi chudobných! Potom musel nadobudnúť náboženské vzdelanie. Študoval Origena, Atanáza, Cyrila Jeruzalemského, svätého Bazila.... Predovšetkým Písmo sväté... Modlitba a asketický život sú údelom každej biskupskej osobnosti. Inteligentný Riman, ktorý pochádzal z rodu Aureliánovcov, zo známej senátorskej rodiny, sa čoskoro zorientoval a vžil sa do nového postavenia.
A nebolo to pre neho ľahké. Cirkev sa nachádzala v tiesni. Pohanstvo bolo ešte vždy veľmi silné. Vzpiera sa, udáva tón súkromnému i verejnému životu. Krst na čele u mnohých nezotrel pohanstvo v srdci. To je dlhý postup. Ďalej: náboženské roztržky, boj ariánov a pravoverných miatol a rozdeľoval kresťanov. Nešťastím bolo, že dvor sa prikláňal k ariánom. S pomocou vrchnosti sa cítili silní, v praxi bezohľadní a násilnícki. Predchádzajúci biskup spôsobil veľmi ťažkú situáciu v milánskej cirkvi. Sociálny obraz bol ako všade inde. Na jednej strane bohatí a mocní, vlastníci zeme a majetkov, na druhej bezmocní, bezprávni a chudobní. Tu mala Cirkev už od čias jej vzniku vždy svoje slovo. Mladý biskup toto všetko vidí.
Radí sa a často debatuje so starým kňazom Simpliciánom. Obyčajne zostáva neznáma, ale veľmi účinná úloha takýchto jednoduchých a Božích duší, ktoré nedbajúc na seba, formujú velikánov... Ich zásluhy zažiaria len na Božom súde. Neustále obklopený svojimi veriacimi nemal čas pre seba a pre kohokoľvek iného. Kázanie je prvou biskupskou povinnosťou. Ambróz ju vykonáva rád a s úspechom. Keď má kázeň, katedrála je vždy plná. Augustín nevie odolať čaru tohto človeka, ktorý priťahoval svojim usporiadaným životom, hlbokým myslením, jednoduchosťou a vznešenosťou. Ambróz má zásluhu na obrátení sv. Augustína, ktorý aj na základe jeho kázaní zanechal bludný manicheizmus a ako jeho katechumen sa dal ním pokrstiť na Veľkú noc 24. 4. 387.
Ambróz neustupuje pred vrchnosťou, nepohŕda ňou, váži si ju a pokúša sa na ňu vplývať. Na tróne je cisár Gracián. V podstate dobromyseľný človek. Ambróza dokonca požiadal o krátke zhrnutie učenia o viere. Ambróz bude mať na neho veľký vplyv, aj na Valentiniána II. a Teodózia. Žiadal od nich, aby sa postavili proti pohanstvu a ariánskej heréze. Predovšetkým ho podráždil prípad, keď dvor chcel postaviť v senáte oltár bohyni Viktórii. Ambróz v liste ostro protestuje. Na jeho žiadosť dal Gracián sochu bohyne Viktórie odstrániť zo zasadacej siene senátu. A keď pohanskí senátori za Valentiniána II. chceli sochu znovu postaviť, Ambróz mal dosť sily zmariť ich úsilie u cisára. Matka cisára Valentiniána II., Justína v istom čase sa v záujme ariánov dožadovala, aby katolíci vydali ariánom jednu baziliku. Ambróz sa postavil proti tomu a s pomocou ľudu i vojska znemožnil Justínin plán. Diplomatický a štátny vplyv Ambróza vidieť aj z toho, že po zavraždení Graciána roku 383 na prosbu Justíny uskutočnil v záujme dvora dve diplomatické misie. Ambrózov konflikt s Teodóziom znamenal jeho víťazstvo nad ríšou.
Teodózius dal zrúcať jednu židovskú synagogu na Eufrate a to na podnet tamojšieho biskupa. Ambróz napísal cisárovi ostrý list. Teodózius musel postaviť novú synagógu. (Podľa iného historického prameňa sa udalosť stala takto: Roku 388 Teodózius nariadil, aby kresťanské spoločenstvo znovu vystavalo synagógu, ktorú v Mezopotámii rozrušení kresťania zničili. Ambrózovi sa však podarilo primäť cisára, aby nariadenie odvolal). V roku 390 dal zasa cisár Teodózius v Solúne povraždiť 7 000 ľudí ako odvetu za to, že tam bol zákerne zavraždený jeden gótsky generál, podľa iných že ľud povraždil niekoľko cisárskych dôstojníkov.
Ambróz čo najrozhodnejšie odsúdil tento odporný zločin, verejne obvinil cisára a vyobcoval ho z Cirkvi. Ambróz sa odvolal na svoju nepodvrátiteľnú zásadu: „Aj cisár je v Cirkvi, nie je nad Cirkvou!“ Keď chcel cisár vstúpiť do chrámu v Miláne, Ambróz mu v tom zabránil a pokarhal ho za to. Cisár sa ospravedlňoval: „Dávid sa tiež dopustil hriechu.“ Biskup mu na to odpovedal: „Keďže si nasledoval Dávida v hriechu, nasleduj ho i v pokání!“. Nedalo sa nič robiť, cisár ustúpil. Priznal sa k zločinu a na polnočnej sv. omši roku 390 v rúchu kajúcnika pred Ambrózom a pred celým kresťanským spoločenstvom Milána poprosil o odpustenie. Najmocnejší cisár vtedajšieho sveta! Nadovšetko si cenil panenstvo. Sám nebol ženatý a to Augustín nevedel nijako pochopiť. Ambróz bol presvedčený, že panenstvom najlepšie dokazuje pohanom silu viery.
Doživotnú čistotu prijala aj jeho sestra Marcelína. Vieme, že raz navštívil aj ...Sriemsku Mitrovicu, v ktorej ho sestričky, ariánky, nemilosrdne zmlátili. Zachovalo sa jeho vyhlásenie: „Boli anjelsky čisté, no diabolsky pyšné...“ Nestačí teda byť len čistým. Kráľovnou všetkých cností je poníženosť. Na sociálnom poli je Ambróz pravým revolucionárom. S prudkosťou právnika a s prísnosťou moralistu odsudzuje sociálne nespravodlivosti svojich čias. Píše: „To, čo dávaš chudobným, nie je tvoj majetok. To je ich vlastníctvo. Zem je vlastníctvom všetkých a nielen bohatých!“ Tento vo všetkom každého prevyšujúci človek mal veľmi nežné a citlivé srdce. Dotýkajúc sa vrcholov svätosti, tento obor má ozaj dobré srdce voči hriešnikom. Modlí sa: „Daj mi, Pane, súcit voči tým, ktorí padajú, aby som ich bezočivo neodsúdil. Radšej sa rozplačem nad ich biedou.“
Ambróz je kompletný človek, vykresaná postava, dokonalá osobnosť. Jeho niekoľko charakteristických známok: milý človek, ponížený aristokrat, učiteľ, pastier, lekár, duchovný vodca, obranca spravodlivosti, advokát chudobných a slabých, misionár, obdivuhodný služobník oltára, sila, ktorá krotí cisárske násilia a bráni práva Cirkvi. Stal sa všetkým pre všetkých. Ujal sa chudobných a hriešnikov a neváhal rozpredať kostolné nádoby, aby mohol vykúpiť zajatých. Paulín o ňom píše, že keď kázal v kostole, zdalo sa veriacim, že anjel hovorí k nim. V rámci Cirkvi mu najväčšmi leží na srdci obnova duchovného života. Ako biskup, usiloval sa mravne pozdvihnúť a zdokonaliť svoj klérus i ľud a dosiahol podivuhodné výsledky. Šíril kláštorný život v severnom Taliansku a zdokonalil cirkevnú liturgiu. Voči sebe bol prísny. Málo spával, veľa pracoval, okrem sviatkov sa stále postil. Ale tým láskavejší bol voči druhým, najmä k chudobným a hriešnikom. Zomrel na Bielu sobotu 4. apríla roku 397 po sv. prijímaní na súmraku Rímskej ríše. Jeho posledné písané slová boli: „Povstaň, Pane, čo driemeš? Či ma chceš aj naďalej odmietať?“ Človek, ktorý čakal na smrteľnú chvíľu nie zo zúfalstva, ale aby sa presťahoval k Tomu, pre ktorého žil. To je najvzrušujúcejšia pravda kresťanstva. Pochovali ho v bazilike sv. Gerváza a Protáza, ktorú on vybudoval a ktorú Milánčania premenili na ambroziánsku baziliku. V r. 1295 Ambróza pápež Bonifác VIII. povýšil na cirkevného učiteľa.
Spisy
I pri svojej rozsiahlej biskupskej a štátnickej činnosti si našiel dosť času na rozsiahlu literárnu prácu. Ambrózove spisy vychádzajú poväčšine z pastorácie a na ňu boli aj zamerané. Jeho diela sú poučné, prakticko - parenetické. Má spisy exegetické, dogmatické, morálno - asketické, kázania - reči, listy a hymny.
Exegetické spisy
Obvykle Ambróz nepoužíval doslovný výklad Svätého písma. Dával radšej prednosť obraznému a morálnemu výkladu. (Historik V. Polc). Jeho vzory boli Origenes a Filón Alexandrijský, ktorými sa inšpiroval, ale predovšetkým kappadockí Otcovia (sv. Bazil Veľký), cez ktorých prešla tradícia obrazného (alegorického) výkladu na Západ, ako je to možné pozorovať už u Hilária a potom u Ambróza. Keďže Ambróz citoval celé odseky Svätého písma, jeho spisy sú cenným prameňom na poznanie najstaršieho známeho latinského prekladu biblie nazývaného Itala.
Expositio evanjelii secundum Lucam (Výklad evanjelia podľa Lukáša) (PL 15, 1607-1944, CCL 14, 1-400).
Z Nového zákona vyložil iba evanjelium Lukášovo, ale zo všetkých jeho exegetických spisov je to najobsiahlejšie a najznámejšie dielo. Nie je to však usporiadaný výklad jednotlivých veršov evanjelia, ale skôr zbierka rôznych a početných homílií, prednesených v rôznych dobách a potom zhromaždených v jednom zväzku, rozdelenom na desať kníh. Prvé dve knihy závisia od Origena, tretia od Euzébia Cézarejského. Úprava prebiehala po dlhšiu dobu medzi rokmi 377 - 388, pretože v r. 389 obiehal text na mnohých miestach. V tomto diele prevláda obrazný výklad, ktorý niekedy zaťažuje a kalí jasnosť textu. Autor sa nepridržiava vždy prísne textu evanjelia. Pre svoj dogmatický a duchovný obsah dielo vzbudilo v budúcich dobách široký obdiv. Zvlášť pamätné sú stránky venované Matke Božej, predovšetkým v II. knihe.
Hexahemeron (Výklad na "šesť dní" stvorenia) (PL 14, 133-288, CSEL 32, 1, 3-261). Dielo sa delí na šesť kníh, ale obsahuje aj deväť kázaní prednesených počas Svätého týždňa v niektorom roku medzi rokmi 386 - 390. Obsah sa viaže priamo na biblické rozprávanie: stvorenie neba, zeme a svetla (I. kniha), oblohy (II. kniha), krajiny, vôd a rastlín (III. kniha), slnka, mesiaca, hviezd (IV. kniha), rýb a vtákov (V. kniha), zvierat a človeka (VI. kniha). Ako pramene použil zvlášť Bazila (Hexahemeron), Origena (De principiis a Komentár na prvé štyri kapitoly Genezis), vzorom mu bol pri písaní podľa Hieronyma aj Hypolit. V porovnaní s týmito prameňmi Ambróz preukazuje veľkú schopnosť v ich spracovaní a niekedy vyjadruje aj vlastný nezávislý názor, čo ju očisťuje od obvinení, ktoré proti nemu vzniesol sv. Hieronym, ktorý tvrdil, že svoje predlohy "vykradol". Je to prvé a najobsiahlejšie pojednanie o stvorení na Západe.
De paradiso (O raji) (PL 14,291-332; CSEL 32, 1, 265-336). Je to výklad časti Genezis, kde sa opisuje pozemský raj a pád prvých ľudí. Ambróz sleduje výklad Filónov, ale pripája niekde i kritiky rôznych bludov: gnosticizmu, manicheizmu, sabellianizmu a arianizmu.
De Cain et Abell (O Kainovi a Ábelovi) (PL 14, 333-380; CSEL 32, 1, 339-409). Rovnako ako predchádzajúci spis, i tento čerpá z Filónovho výkladu 4. kapitoly Genezis. Je tu zdôraznený veľký rozdiel medzi obetou Ábela, ktorú Boh prijal, a Kaina, ktorú zavrhol.
De Noe et arca (O Noemovi a arche) (PL 14, 381-438; CSEL 32, 413-497). Archa je tu obrazom ľudského života, časti archy zodpovedajú údom tela, zvieratá žiadostivostiam. Tiež sa tam napr. hovorí o potope, zbožnosti Noeho či bezbožnosti Chámovej.
De Abrahám (O Abrahámovi) (PL 14, 441-524; CSEL 32, 1, 501-638). Dielo je rozdelené do dvoch kníh: prvá sa týka Abrahámovho života od jeho povolania až do smrti. Je v nej opísaný ako morálny vzor. Druhá sa obracia k pokrsteným, používa obrazný (alegorický) tón s hojnými biblickými citáciami, dokonca aj gréckymi.
De Isaac vel anima (O Izákovi alebo o duši) (PL 14, 527-560; CSEL 32, 1, 641-700). V skutočnosti sa hovorí málo o Izákovi, oveľa viac o duši. Zmienku o manželstve Izáka s Rebekou dopĺňa Ambróz výkladom na 1. - 8. kapitolu Veľpiesne a treba ju chápať ako spojenie Krista s dušou kresťana.
De bono mortis (O dobrodení smrti) (PL 14, 567-596; CSEL 32, 1, 703-753). V diele sa hovorí o duchovnej smrti, ktorú si zaslúži hriešnik, o mystickej smrti, keď sa niekto zriekne časných statkov, aby sa spojil s Kristom, a o fyzickej smrti, ktorá pozostáva v oddelení duše od tela. Posledné dve smrti sú považované za veľké dobrodenie pre každého skutočne veriaceho kresťana.
De Iacob et vita beata (O Jakubovi a blaženom živote) (PL 14, 627-670; CSEL 32, 2, 3-70). Ide o dve knihy. Prvá kniha dáva dôraz na obrátenie sa k Bohu a odvrátenie od zmyslových radostí ako na jedinú cestu k pravej blaženosti. Druhý spis prináša k tomu príklady, ktoré sú vidieť jednak u Jakuba, jednak u Eleazára a makabejských bratov.
De Ioseph (O Jozefovi) (PL 14, 673-704; CSEL 32, 2, 73-122). Obsah sa týka nielen života Jakubovho syna, ale ešte viac zdôrazňuje postavu patriarchy ako darcu výživy ľuďom v dobe hladu, predstavuje aj Jozefa ako výraz všeobecnej spásy prinesenej Kristom. Jozef tu vystupuje i ako vzor čistoty.
De patriarchis (O patriarchoch) (PL 14, 707-728; CSEL 32, 2, 125-160). Je to výklad, ktorý sa opiera predovšetkým o 49. kapitolu Genezis, v ktorej Jakub, okolo ktorého sústredení všetci jeho synovia od Rubena po Benjamína, im žehná a predpovedá každému z nich, so zvláštnym zreteľom na Júdu a Jozefa, ich budúce osudy.
De fuga saeculi (O úteku od sveta) (PL 14, 597-624; CSEL 32, 2, 163-207). Je to výzva na zrieknutie sa svetskej márnosti. Dôvody preberá z veľkej časti z biblických citátov, najmä z knihy Numeri (IV. kniha Mojžišova) 35, 11-15, v ktorej je reč o mestách poskytujúcich azyl. Spis je spracovaním Filónovho De fuga et inventione - Útek a objavenie.
De interpellatione Iob et David (Zamyslenie o strastiach Jóba a Dávida) (PL 14, 835-890; CSEL 32, 2, 211-296). Tento súbor aspoň štyroch rečí chce byť odpoveďou na námietky, ktoré vznikajú, keď sa často ocitajú spravodliví v ťažkých ťažkostiach a bolestiach (ako Jób a Dávid), zatiaľ čo zlým sa dobre darí.
De apologia prophetae David (Obhajoba proroka Dávida) (PL 14, 891-926; CSEL 32, 2, 299-355). V podstate sa spis zameriava na viny kráľa Dávida a na pokánie, ktoré mu získalo odpustenie. Medzi odborníkmi sa diskutuje, na čo sa tento prejav môže vzťahovať vzhľadom na udalosti, týkajúce sa niektorých vládcov alebo uzurpátorov moci, ktorí žili v rokoch 384 – 387. Obrana proroka Dávida hovorí o možnosti odpustenia takých ťažkých hriechov, akými sú cudzoložstvo a vražda, a to vyznaním a pokáním.
Apologia David altera (Druhá obhajoba /proroka/ Dávida) (PL 14, 930-960; CSEL 32, 2, 359-408). Obvykle sa nepripisuje k dielam Ambróza.
De Helia et ieiunio (O Eliášovi a pôste) (PL 14, 731-764; CSEL 32; 2, 411-465). Poukazom na proroka Eliáša sa Ambróz obracia proti zavrhnutia hodnému správaniu sa boháčov, ktorí často pestujú necnosti. Dielo nabáda k zdržanlivosti od labužníctva a za jeho predlohu slúžili Bazilove kázne.
De Nabothae historia (Rozprávanie o Nábotovi) (PL 14, 765-792; CSEL 32, 2, 469-516). V 21. kapitole III. knihy Kráľovskej (podľa LXX; porov. I Kr 21) sa rozpráva o násilnosti spáchanej kráľom Acházom na chudobnom Nábotovi, aby sa mohol zmocniť jeho malej vinice. Ambróz, ktorý má v rukách dve homílie sv. Bazila (Homilia in divites a Homilia in illud: Destruam horrea), rozširuje výklad na sociálne a politické pomery svojej doby. Dielo karhá chamtivosť.
De Tobia (O Tobiášovi) (PL 14, 797-832, CSEL 32, 2, 519-573). I táto homília vychádza z biblického textu a obracia sa proti hlavným necnostiam bohatých ľudí: úžere a lakomstvu. Obsahuje zákaz brať úroky.
Explanatio super psalmos XII (Výklad 12 žalmov) (PL 14, 963-1238, CSEL 62, 6). Vykladané žalmy sú tieto: 1, 35-40, 45, 47, 48, 61. Výklad žalmu 43 je nedokončený. K obraznému a mesiášskemu výkladu je pridané často morálne vysvetlenie.
Expositio de psalmo CXVIII (Výklad žalmu 118) (PL 15, 1261-1604, CSEL 62, 5). Žalm 118 je najdlhší z celého žaltára. Skladá sa zo 176 veršov obsahujúcich zbožné zvolania a podivuhodné postrehy o posvätnosti Zákona a Božích prikázaniach. Ambróz si nenechal ujsť túto príležitosť, aby žalm nepoužil pre svoje reči o dosiahnutí kresťanskej dokonalosti.
Expositio Isaiae prophetae (Výklad proroka Izaiáša) (PL 44, 384/410/436/632/688, CCL 14, 403-408). Z tohto výkladu, dnes strateného, ostali iba úryvky, ktoré vložil sv. Augustín do svojich spisov.
Spisy morálne a asketické
V morálno – asketických dielach sa sv. Ambróz obracal najmä na Bohu zasvätené panny.
De officiis ministrorum (O povinnostiach duchovných) (PL 16, 25-194). Dielo použilo ako predlohu Cicerónov spis De officiis, od neho sa však líši inou inšpiráciou a iným úmyslom. U Ambróza prevláda správny pojem a presný pohľad na posledný cieľ, ktorý si má človek určiť, a istota budúceho života, v ktorom bude cnosť odmenená a nectnosť trestaná. Ako dôsledok z toho vyplýva pohŕdanie svetskými statkami, pohŕdanie, ktoré je rozumné; stoickú apatiu odmieta. Dielo je rozdelené do troch kníh: v prvej sa zaoberá autor tým, čo je počestné v tom zmysle, že túto cnosť riadia vlastné normy rozvážnosti, spravodlivosti, statočnosti a umiernenosti. V druhej knihe sa hovorí o užitočnosti: užitočné je všetko to, čo sprevádza cnosť lásky, miernosti, dobročinnosti a veľkodušnosti. Tretia kniha sa snaží dokázať neodlučiteľnosť počestnosti od toho, čo je užitočné. Keď ich však nie je možné zmieriť, kresťan má dať prednosť tomu, čo je čestné, pred tím; čo je užitočné, aj keby ho to stálo život, ako to dokázalo toľko kresťanských hrdinov. Týmto dielom, ktoré sa stretlo s takým úspechom v každej dobe, Ambróz odovzdal nielen duchovným, ale všetkým ľuďom skutočný zákonník morálnej filozofie kresťanstva. Skrátka, povinnosti kresťanov sú v spisoch zhustené v štyroch kardinálnych čnostiach. Konečným cieľom mravného úsilia kresťanov je stať sa podobným Bohu.
De virginibus (O pannách) (PL 16, 197-244). Medzi starovekými spismi, týkajúcimi sa panenstva, toto Ambrózovo dielo je zrejme najklasickejšie, rozdelené na tri knihy. Je venované dopisom jeho sestry Marcelíny, ale v skutočnosti vzniklo z prepracovania homílií, prednesených Ambrózom za rôznych okolností počas prvých troch rokov jeho episkopátu (374 - 377). Je to teda prvé dielo, ktoré spísal. Mimo pohnútok, ktoré vynášajú čistotu ako typicky kresťanskú a evanjeliovú cnosť, zostali slávne i časti venované príkladom, ktorými autor oživuje náukovú časť: najznámejšie sa týkajú svätej Anežky Rímskej, Matky Božej a Jána Krstiteľa.
Kým východná patristická literatúra oplývala spismi tohto druhu, západná literatúra poznala iba De virginibus velandis Tertulliána a De habitu virginum Cypriána. Tieto diela vynikli skôr ako pokarhanie nectností vlastných pohanstvu než ako oslava praktického uskutočnenia panenstva zasväteného Bohu, aj keď bolo rozšírené aj na Západe. Ambróz dopĺňa tento nedostatok svojím významným spisom, ktorý mal vytvoriť novú mentalitu v západnom kresťanskom svete.
De viduis (O vdovách) (PL 16, 247-276). Spis sa obracia k vdovám s odporúčaním, aby sa nevydávali druhýkrát.
De virginitate (O panenstve) (PL 16, 279-316). Zverejnenie tohto spisu je vlastne rozšírením homílií na ten istý námet, ktorý predtým Ambróz predniesol, a ktoré vzbudili veľký rozruch a mnoho námietok: Nebolo to vinou biskupa, ktorý sa snažil prehovoriť mladé dievčatá, aby sa nevydávali, ako by to bolo hriešne rozhodnutie? Nebolo to snáď zneužitie neskúsenosti mladých dievčat na znásilnenie ich vôle? K týmto výhradám sa spájali aj iné, viac-menej rovnakého razenia. Ambróz odpovedá všetkým svojim žalobcom na všetky námietky jednotlivo, kľudne a pokojne.
De institutione virginis (O výchove panien) (PL 16, 319-348). Ambróz námet panenstva miloval. I túto reč predniesol pri príležitosti zahalenia mladej dievky, menom Ambrózia, závojom panenstva. Reč háji trvalé panenstvo Matky Božej proti námietkam serdického biskupa (dnešná Sofia) Bonosa. Druhý názov toho istého prejavu je De sanctae Mariae virginitate perpetua (O večnom panenstve Máriinom).
Exhortatio virginitatis (Výzva k panenstvu) (PL 16, 351-380). Tento prejav predniesol na sklonku svojho života v roku 399 (alebo 393) vo Florencii pri príležitosti konsekrácie chrámu zasväteného mučeníkom Vitalovi a Agricolovi. Väčšia časť prejavu sa týka života úplne zasvätenému Bohu.
Dogmatické spisy
Jeho vieroučné spisy boli zamerané proti herézam vtedajšieho obdobia. Pre novo krstencov napísal katechézy, v ktorých im vysvetľoval tajomstvá viery. Veľký pastoračný význam mali jeho diela o sviatostiach a vysvetlenie vyznania viery.
De fide ad Gratianum (O viere cisárovi Graciánovi) (PL 16, 549-726; CSEL 78, 8, 3-307). Gracián žiadal Ambróza o výklad a obhajobu viery v božstvo Slova, aby ich mohol použiť proti ariánskym teóriám, zastávaným jeho strýkom Valentom, ktorý bol cisárom na Východe a ku ktorému sa mal čoskoro odobrať. Dielo pozostáva z piatich kníh: prvé dve sú skutočné traktáty a boli spísané medzi 377 - 378. Ostatné by bolo tiež možné považovať za prepracovanie už skôr prednesených homílií; ich dokončenie je možné klásť k roku 380. Milánsky biskup venuje veľa miesta na vyvracanie šiestich popretí ariánskych, bez toho, aby skutočne povedal niečo nové, a tvrdí: že Syn nie je podobný Otcovi, že Syn nemal počiatok, že Syn nie je stvorený, že Syn je dobrý, že Syn je pravým Bohom a že Syn nemá iné božstvo rozdielne od Otca.
De Spiritu Sancto (O Duchu Svätom) (PL 16, 731-850; CSEL 79, 9, 15-222). Aj toto dielo bolo spísané na výslovné prianie cisára Graciána a vzniklo krátko pred Carihradským snemom roku 381. Je z neho vidieť, že Ambróz mal po ruke Epistulae ad Serapionem (Listy Serapionovi) od Atanáza, Contra Eunomium (Proti Eunómiovi) od Basila a tiež De Spiritu Sancto (O Duchu svätom) Didyma zvaného Slepý. Hlavným účelom diela je dôkaz, že Duch Svätý je Boh a že je úplne rovný dvom božským Osobám. Aby to dokázal, ukazuje Ambróz na to, že Duch Svätý má všetky božské vlastnosti Otca a Syna, a že všeobecne všetko, čo je povedané v Písme svätom o jednej z troch Osôb, je treba vzťahovať i na ostatné. Pretože toto bolo jasným Ambrózovým úmyslom, je logické, že sa nezaoberal konkrétnym problémom pôvodu božskej Osoby Ducha Svätého. Jasné a presné riešenia vychádzania Ducha Svätého z Otca a Syna treba hľadať až v Augustínových dielach.
De incarnationis Dominicae sacramento (Tajomstvo Kristovho vtelenia) (PL16, 853-884; CSEL 79, 9, 223-281). Dielko sa predovšetkým obracia proti christologickému bludu apollinaristov (Slovo, Syn Boží sa spojil s ľudskou prirodzenosťou tak, že prevzal činnosť duše), a ďalej proti ariánom. Proti prvým obhajuje skutočnú ľudskú prirodzenosť Kristovu vrátane duše. V druhej časti sa zaoberá viac trinitárnym námetom. Najprv sa obracia proti anómeom, ktorí považovali Syna za obyčajného tvora, a preto popierali rovnicu medzi nezrodený - nestvorený a zrodený - stvorený, lebo zrodiť prislúcha prirodzenosti, zatiaľ čo stvoriť je výhradne výrazom moci. Proti "homoiom" vyhlasuje, že v prípade Syna možno hovoriť o "podobnosti"“, ale iba v zmysle, že ide o podobnosť pôvodnú, dokonalú a podstatnú: kto ju chápe iným spôsobom, je mimo viery cirkvi.
Explanatio symboli (Výklad vyznania viery) (PL 17, 1193-1195; CSEL 73, 7, 1-12). Nie je to homília ani kázanie, ale iba tesnopisne zachytená správa o zhromaždení, v ktorom sa konala "traditio symboli" (odovzdávalo sa vyznanie viery). Biskup hovoril pred katechumenmi a vykladal im meno a pôvod vyznania viery. Potom on sám predniesol úplné vyznanie viery. Nato všeobecným spôsobom vysvetlil dve základné tajomstvá - Trojicu a Vtelenie - a potom predniesli vyznanie viery všetci spoločne. Potom boli vyložené jednotlivé články Vyznania – Creda. Obrad sa skončil tretím, opäť spoločným prednesením celej formule. Záverom sa všetci učili naspamäť články viery: bolo zakázané ich písať a oznamovať ich tým, ktorí neboli uvedení do viery.
De sacramentis (O sviatostiach) (PL 16, 435; CSEL 73, 7, 13-85)(390-391) - De mysteriis (O tajomstvách) (PL 16, 405-426; CSEL, 7, 87...) (390-391). V skutočnosti je to jeden spis: katechéza novo pokrsteným. Je to výklad obradu krstu, birmovania (vkladanie rúk) a Eucharistie.
V De sacramentis je tiež krátky výklad Otčenáša (V, 18-29; VI, 24). V De mysteriis sa v hlbšom a obsažnejšom zmysle podávajú homílie (alebo katechézy), prednesené už skôr. De sacramentis má iný štýl: je to ako tesnopisný záznam reči a bezprostredný styk rečníka s poslucháčmi bez toho, aby v duchu premýšľal o tom, čo chce povedať, a bez toho, aby svoje slová chcel štylisticky upravovať. Je to podklad pre neskoršie systematické spracovanie diela, určeného k zverejneniu.
De paenitentia (O pokání) (PL 16, 485-516; CSEL 73, 7, 117-206). Spis vznikol okolo roku 389 a delí sa na 2 knihy bez toho, aby nadväzoval na predošlé homílie. Je to snaha vyvrátiť predovšetkým teórie prívržencov Novaciána, ktorý bol odporcom pápeža Kornélia (251) v otázke odpadlíkov (lapsi). V rozhovore kňaz prísneho razenia popieral možnosť odpustenia kajúcim odpadlíkom aj tým, ktorí sa kajali z veľmi ťažkých hriechov. Myšlienky Novaciánove a jeho nasledovníkov sa rozšírili v rôznych západných krajoch. Dielo je dodnes zaujímavé tým, že prináša podrobnosti o penitenciálnej praxi vtedy uplatňovanej v Miláne koncom IV. storočia. Spis O tajomstve znovuzrodenia a či o filozofii sa stratil a je známy len z citátov.
Kázania alebo reči
Ambróz venoval tri kázania pamiatke zomrelých, s ktorými ho viazalo buď príbuzenstvo alebo priateľstvo alebo politický život: brat Satyr a dvaja cisári. Prvé kázanie sa delí na dve knihy: De excessu fratris Satyri libri duo (Dve knihy o smrti brata Satyra) (PL 16, 1345-1414; CSEL 73, 7, 207-325). Obsahuje dve homílie z roku 378: zo dňa pohrebu a z pripomienky siedmeho dňa po smrti. Pochopiteľne Ambróz v ňom hovorí o kresťanskej cene smrti, ale aj dojemne a s láskou pripomína postavu zomrelého. V druhej reči sa venuje zmŕtvychvstaniu.
De obitu Valentiani (O smrti Valentiniána) (Pl 16, 1417-1444; CSEL 73, 7, 327-367). Je to reč prednesená v júli 392, keď do Milána boli dopravené z Vienne (v údolí Rodanu) pozostatky Valentiniána II., ktorý zomrel za tajomných okolností vo veku 22 rokov. Ani dnešné dejepisectvo nie je schopné úplne objasniť okolnosti predčasnej smrti mladého cisára. Ambróz neváha vyjadriť nad mŕtvym telom prejav precíteného smútku. Mladý cisár bol ešte katechumen a Ambróz vyslovuje pamätné slová: keď mučeníci sú očisťovaní vlastnou krvou, onen bol očistený svojou zbožnosťou a túžbou nasledovať Krista. Tieto slová bývali uvádzané teológmi na dôkaz platnosti krstu túžby.
De obitu Theodosii (O smrti Teodózia) (PI 16, 1447-1468; CSEL 73, 7, 369-401). Pohrebná reč bola prednesená koncom februára 395 za prítomnosti Theodóziovho syna Honória, ktorý bol dedičom cisárskeho trónu západnej ríše, a pred víťaznými vojskami, ktoré porazili u Akvileji vzbúrenca Arbogasta. Ambróz spomína rozvážnosti, zbožnosti a cnosti veľkého cisára a súčasne nabáda vojakov k poddanosti a vernosti mladému cisárovi. Pripomína aj dvom mladým cisárom Honóriovi a Arkádiovi príklad otca, ktorý dokázal tak dobre zabezpečiť mier medzi cirkvou a cisárstvom. Jestvuje i jedna kázeň Proti Auxentiovi. Ambróz ju predniesol vo veľkom týždni r. 388 a v nej sa ostro postavil proti požiadavke cisárovnej Justíny, ktorá chcela vydať ariánom kostol.
Listy
(PI 16, 913-1342; CSEL 82, 10).
Listy Ambrózove sú vzácnym dokladom predovšetkým pre dejiny jeho doby. Sú katalogizované do desiatich kníh. Dosahujú počet 91. Ich príjemcovia a námety sa rôznia a v každom z nich sa odráža niečo dôležité. Zväčša sú písané panovníkom a úradným osobám. Listy určené cisárom sa týkajú vzťahu medzi cirkvou a ríšou: Valentiniánovi II. bol určený list č. 21, Graciánovi, Valentiniánovi II. a Theodóziovi listy 10., 11. a 12.; miestnej cirkvi vo Vercelli list č. 63.; milánskemu duchovenstvu list č. 81. atď. V liste sestre Marcelíne píše o nájdení pozostatkov svätého Gerváza a Protáza. Celkovo vytvárajú Ambrózove listy pestrý obraz, v ktorom sa prejavuje veľká a bdelá postava pastiera a súčasne aj politická a náboženská situácia doby tak meniacej sa a zmätenej.
Hymny
(PL16, 1473-1476; A. WALPOLE, Early Latin Hymns, Cambridge 1922, 16-41). Ambróz uviedol spievanie latinských liturgických hymnov v západnej cirkvi. Hymny, ktoré zostavil Hilár, sa nehodili pre cirkevný spev. Ambrózove hymny sú vzormi cirk. básnictva a boli pojaté i do cirk. liturgie. Spev hymien a žalmov na orientálny spôsob uviedol Ambróz, keď ho r. 386 dala cisárovná Justína v spore o kostoly zavrieť spolu s ľudom do kostola. Ambróz chcel ľud zamestnávať, preto nariadil spievať hymny a žalmy striedavo dvom chórom. Neskoršie sa tento spôsob rozšíril na celom Západe. Z mnohých hymien, ktoré mu pripisujú, len štyri sú bezpečne ambroziánske. Uvedené sú aj do liturgie: — 1. Aeterne rerum conditor, 2. Deus, creator omnium, 3. Iam surgit hora tertia, 4. Veni, Redemptor omnium. Ako sa už povedalo, súčasná kritika mu pričíta rôzny počet hymnov: niektorí hovoria o ôsmich (Altaner), iní o štrnástich (Dreves), a opäť iní o osemnástich (Walpole).
O chválospeve Te Deum laudamus sa ujala mienka, že ho zložil Ambróz spolu so sv. Augustínom, a to na Božie vnuknutie pri krste sv. Augustína. Od 8. storočia sa tento Ambroziánsky chválospev pripisuje jemu, hoci jeho text pravdepodobne pochádza od biskupa Niceta z Remisiana (okolo r. 340 – 414, dnes Srbsko) a až postupne dostal terajšiu podobu. Milánska liturgia, neskoršie pomenovaná po Ambrózioví, bola zavedená v Miláne už pred ním.
On vlastne učinil len niektoré zmeny v nej, najmä omšové modlitby a čítanie prispôsobil sviatkom cirkevného roku. Pod menom Ambróza existuje aj rad veršovaných nápisov. Tri z nich sú bezpečne pravé: epitaf bratovi Satyrovi a nápisy pre chrám Tekly a pre chrám Nazaria v Miláne. Niektorí spochybňujú autorstvo svätca pri týchto dielach. Sú to napr. Hegesippus alebo o židovskej vojne – má to byť z konca 4. stor. pochádzajúci latinský preklad Židovskej vojny od Jozefa Flávia.
Potom Boží zákon, alebo porovnanie mojžišovských a rímskych zákonov – ide tu o pokus dokázať závislosť rímskeho zákona od mojžišovského zákona (dielo vzniklo roku 394 – 5).
Teologické myslenie a učenie
Ambróz zanechal veľký počet spisov. Ich väčšia časť pochádza z jeho kázania. Len ich neskôr použil, prepracoval a prispôsobil zloženiu literárnych diel, než ich dal do ruky čitateľom, všetky diela slúžila na poučenie a vzdelanie veriacich. Veľký biskup sa nedal unášať hlbokými abstraktnými úvahami, aj keď námet ho často donútil zaoberať sa náukovými a teologickými otázkami. Spokojí sa s podaním tradičnej náuky cirkvi a obvykle sa vyhýba vstupovať do jemných a hlbokých filozofických rozpráv. Po Hiláriovi je najväčším nositeľom trinitárneho pravoveria (trojičnej pravovernej náuke) proti arianizmu a macedonianizmu. Na poli mariológie má popredné postavenie. Otvorene hovorí o "Matke Božej" a obhajuje panenstvo Panny Márie aj po narodení Kristovom. Bohu zasväteným pannám kládol Ambróz za vzor Matku Pána Ježiša.
Celkovo možno povedať, že z latinských cirkevných otcov písal najviac o Panne Márii. Predstavil ju z trojakého hľadiska: a, vo vzťahu k Ježišovi Kristovi ako ustavičnú pannu a Bohorodičku; b, vo vzťahu k Cirkvi ako jej predobraz („typus Ecclesiae“), ako druhú Evu a pannu – matku; c, z morálneho hľadiska vyzdvihol jej bez hriešnosť ako aj plnosť cností. Jeho exegetická metóda vychádza z doslovného výkladu textu a potom prechádza cez mysticko - duchovný zmysel k morálnemu výkladu. (Historik V. Polc). Výsledok je tento: ak sa týka morálny zmysel rozumového počínania človeka a etiky, zmysel mystický a duchovný predovšetkým pojednáva o prítomnosti a vplyve Božom v duši kresťana a obracia sa teda výlučne na veriaceho. Ak sa chce potom dospieť k najbližším prameňom, ktoré inšpirovali túto Ambrózovu metódu, bolo dokázané, že jeho príkladom bol Filón, a treba ešte overiť, do akej miery sa Ambróz pridržiaval Origena. V každom prípade spolu s Hieronymom zostáva vždy veľkým mostom, ktorý umožnil prechod biblického výkladu z Východu na Západ. Iná dôležitá okolnosť sa týka úsudku, dnes bohužiaľ takmer tradičného, ktorý prisudzuje Ambrózovi malú originalitu v teologickom myslení. Odtiaľto vzniká otázka, či prispel alebo neprispel nejakým výrazným spôsobom k teologickej výmene názorov svojej doby.
Je potrebné poznamenať, že v posledných desaťročiach niektorí odborníci skúmali dôkladne jeho diela a došli k záveru, že jeho zásah v dejinách západnej patristiky prispel k riešeniu mnohých teologických problémov, obzvlášť na poli trinitárnom (trojičnom). Je známe, že dlhý čas panovala neistota na Východe i na Západe vzhľadom na skutočný zmysel slova hypostasis (z gr. hypostasis = podstata, skutočnosť, základ – pozn. SBM), užívaného v dvojakom zmysle podstaty i osoby. Bolo zásluhou Ambróza, že nahradil slovo podstata výrazom prirodzenosť. Konečné riešenie potom vytvoril Augustín, je však možné, že podklad k nemu mu dodalo poňatie Ambrózovo. Tento prehľad postačí na vytvorenie úsudku o úlohe Ambrózovej na poli patristickej náuky. Jeho prínos spočíva predovšetkým v pozbieraní rôznych zdrojov v jediný prúd, ktorý vychádza z najrôznejších prameňov: od Atanáza po Bazila na Východe a zvlášť od Tertuliána na Západe.
V tomto jedinom prúde sa tak stretávajú rozličné poňatia, ktoré sa zjednocujú a spájajú v jednom jednotnom a usporiadanom spracovaní, ktoré prispelo k uľahčeniu vytvárať presnejšie a istejšie teologické závery. V západnej cirkvi sa stretla postava Ambróza s mnohým odporom. Žil v čase, keď nasledovali za sebou veľké politické stretnutia, ktoré mohli spôsobiť ťažkú krízu vo vzťahoch medzi cirkvou a štátom. Uprostred týchto udalostí sa jasne prejavuje jeho program, spočívajúci na zásadách pevnosti a rozvážnosti. Nikdy nedovolil, aby cisárska moc zasahovala do oblasti cirkevnej autority a správy. Neznášal, aby vykonávanie svetskej moci nebralo do úvahy povinnosti zachovávať spravodlivosť a mravný zákon, ako sa to prejavilo, keď odsúdil vraždenie v Solúne, ku ktorému došlo z podnetu Teodózia.
Konečne sa neustále snažil dosiahnuť ideál zmierenia medzi dvoma právomocami, svetskou a cirkevnou. Z toho vyplývala úplná nezávislosť cirkvi, ideál, ktorý sa počas storočí a až do dnešných čias stretol s toľkými prekážkami a s toľkými rôznymi riešeniami. Sv. Ambróz nie je špekulatívny teológ a preto nehľadajme v jeho učení originálne teologické myšlienky. S podivuhodnou bystrosťou vedel za krátky čas vylúštiť z gréckych Otcov a spisovateľov pravé kresťanské učenie a vyhnúť sa bludom. Vieroukou sa zapodieval len natoľko, nakoľko mu bola potrebná za pevný podklad mravouky.
Učenie o Najsv. Trojici chápe podla sv. Bazila. Syn je tiež princípom Ducha Svätého, ale Ambróz nehovorí, že Duch Svätý vychádza zo Syna (procedit), lebo slovo „procedit“ poníma v zmysle poslania navonok (missio ad extra.- De Spir. S. I, 9, 119). V Kristovi rozoznáva dve prirodzenosti a dve vôle, ale pritom tvrdí, že Kristus je jeden a nemožno v ňom oddeľovať Toho, ktorý je „z Otca“, od Toho, ktorý sa narodil „z Panny“ (De incarn. dom. 35.)
Učil, že Cirkev, jednotlivé stavy a aj každý človek má svojho anjela strážcu. (Ps. 37, 12.) O dedičnom hriechu hovorí: „In illo (Adam) fuimus omnes, periit Adam et in illo perierunt omnes“ (in Luc. 7, 234.) Krstom sa nám zotrú „propria“ a umývaním nôh „peccata hereditaria“ - píše sv. Ambróz. (Myst. 32.) To dalo podnet k domnienke, ako by Ambróz učil, že dedičný hriech sa zotrie umývaním nôh. Pravda, pod „peccata hereditaria“ sa majú rozumieť mravné slabosti, ktoré sprevádzajú dedičný hriech, a nie samotný dedičný hriech, ako to možno vybadať už z množného čísla. V Spise Satyrova smrť (2:6), píše: „V Adamovi som padol, v Adamovi som bol vyhnaný z raja, v Adamovi som zomrel. Tak ako som sa v Adamovi previnil, som teraz v Kristovi ospravedlnený.“ Alebo v spise o Tajomstvách (9:52,54): „Ak malo Eliášovo slovo moc spôsobiť, aby sa z neba spustil dážď (1 Kr 18), nemá azda Kristovo slovo moc premeniť prirodzenú povahu prvkov?“ Pán Ježiš hovorí: „Toto je moje telo“. Pred požehnaním nebeskými slovami sa hovorí o inej prirodzenosti (chleba), po konsekrácii je označované telo. A hovoríme „amen“, t. j. „Tak je“. Čokoľvek ústa vyslovujú, nech srdce cíti.“
V Spise O viere (4:125) hovorí: „Hlásime sa k smrti Pána tak často, ako prijímame sviatosť chleba a vína, ktoré sú tajomným dielom svätej modlitby premenené na telo a krv.“ Na spasenie je potrebná milosť Božia, ale i slobodná vôľa človeka má na ňom účasť (De paradiso). Pri sviatostiach rozoznáva viditeľné obrady a vnútornú milosť. Obliatie vodou značí vnútorné očistenie, ktoré spôsobuje duši svätý krst. Skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii vyznáva slovami: „Hoc quod conficirnus, corpus ex Virgine est . . . vera caro Christí.“ (De myst. 1, 9.)
Sv. Ambróz uznáva ráz obety Eucharistie a slovo missa na označenie bohoslužby veriacich práve on používa ako prvý. Odpustenie väčších hriechov vyžaduje si verejné pokánie, ale len raz za života. Kto robí skutočné pokánie, nemá čo opakovať. Menšie hriechy sa odpúšťajú dobrými skutkami bez zákroku Cirkvi (De paenit. 1, 16.) V eschatologickom učení je blízky Origenovi. Uznáva síce večnosť pekla pre diabla, neveriacich a apostatov, ale o kresťanoch verí, že nastane čas, keď budú všetci spasení skrze vieru. (In Psalm. 118, serm. 20, 23.)
Najoriginálnejší je sv. Ambróz v učení o Cirkvi a jej pomere k štátu. Hlavné body tejto náuky sú: 1. Cirkev je strážkyňou mravnosti. 2. Cirkev vo svojom účinkovaní je nezávislá od štátu. 3. Cirkev má právo na ochranu od štátu. Významný je jeho výrok: „Imperator enim intra Ecclesiam, non supra Ecclesiam est.“ (Serm. c. Aux. 36.)
Ambróz si veľmi vážil kňazský stav a takto o ňom píše: „Nič zlého, ani plebejského nesmie byť u kňaza. . . lebo akože si ho uctí ľud, keď sa ničím nelíši od ľudu?“(Ep. 28, 2.)
sv. Augustín z Hippo
Narodil sa 13. novembra 354 v Tagaste v Numídii ako syn pohanského otca Patrícia a zbožnej kresťanskej matky Moniky. Bol vychovaný kresťansky, ale nebol pokrstený. Neskôr videl príčinu zmätkov svojej mladosti v nedostatku milosti. Počas študentských rokov sa úplne odvrátil od kresťanskej viery. Toto blúdenie opisuje temnými farbami vo Vyznaniach (Confessiones, napísané okolo r. 400). R. 372 sa mu narodil nemanželský syn, dal mu meno Adeodatus († 389); s matkou svojho dieťaťa sa rozišiel až okolo r. 385. V týchto rokoch upadol do manicheizmu a v tej sekte zotrval skoro deväť rokov (asi 374 – 383); imponovala mu dualistickým pojatím dobra a zla, kritikou kresťanstva a odmietaním akejkoľvek autority vo veciach viery. Vtedy sa rozišiel s matkou. Po skončení štúdia rétoriky v Kartágu sa nakrátko usadil v Tagaste ako učiteľ gramatiky, potom pôsobil až do r. 383 ako učiteľ rétoriky v Kartágu; po jednoročnom pobyte v Ríme presídlil na jeseň 384 do Milána a prevzal tam úrad učiteľa rétoriky. Poznal Ambróza, počúval jeho kázania a našiel jeho pôsobením opäť cestu do cirkvi. Na Veľkú noc 387 sa dal od Ambróza so svojim synom Adeodatom pokrstiť. (1)
R. 388 sa Augustín vrátil do Afriky a viedol v Tagaste s niekoľkými priateľmi v ústraní kláštorný život. Pri návšteve v meste Hippo na začiatku r. 391 ho biskup Valerius primäl k tomu, aby sa dal vysvätiť na kňaza. Ako učiteľ katechumenov a kazateľ si získal také zásluhy, že ho Valerius r. 395 ustanovil svojim koadjútorom a vysvätil ho na spolu biskupa.
R. 396 Augustín po ňom nastúpil na biskupský stolec v Hippo a zostal na ňom skoro 35 rokov. Zomrel 28. augusta 430, keď jeho biskupské mesto obliehali Vandali. Po istom čase preniesli jeho telesné pozostatky na ostrov Sardíniu a v 8. storočí do kostola sv. Petra v meste Pávii v severnom Taliansku.
Augustínova osobnosť a jeho historický význam sú obrovské. Je pre nás najlepšie známym mužom kresťanského staroveku. Vo Vyznaniach velebí pôsobenie Božej milosti, ktorá ho po mnohých okľukách priviedla k správnemu cieľu. Pretože na sebe samom poznal ľudskú slabosť a úbohosť, mohol a musel zo všetkých síl odporovať pelagianizmu, vyznávajúcemu pyšne ľudskú vôľu. Spor s Pelágiom viedol Augustín od r. 412 s vášnivosťou, ktorá ukazuje, že v pozadí jeho zápasu boli osobné zážitky. R. 418 presadil odsúdenie pelagianizmu. Proti tejto heréze bojoval i po smrti Pelágia († okolo 422), často polemikou, ktorá niekedy zasahovala príliš ďaleko a v strohých formuláciach hovorila o výhradnom pôsobení milosti a o absolútnej predestinácii. Tím sa stal na jednej strane učiteľom milosti, ale na druhej strane poskytol neskôr heretikom východisko pre bludné náuky. Na neho sa odvolávali Luther, Kalvín a jansenisti; nebrali do úvahy, že augustínovské formulácie boli myslené ako antitézy k nesprávnej náuke, ktorá človekovi pripisovala schopnosť dosiahnuť spásy vlastnými silami, a tak dospeli k záverom, ktoré Augustín nevyvodzoval.
Augustín bol predovšetkým duchovný pastier. Svoj biskupský úrad vykonával s horlivosťou, či išlo o kázanie, o liturgiu alebo starostlivosť o chudobných. Pre spásu zverených duší potieral herézy: pelagianizmus, manicheizmus a donatizmus. Písal aj proti Priscillianizmu, marcionizmu, ariánizmu alebo proti Origenistom. Nevyhýbal sa stretnutiu s okolitým svetom, hoci stále viedol takpovediac mníšsky život a stal sa jedným z otcov západného mníšstva (odvodzuje sa od neho augustiniánska rehoľa). Vedľa toho bol zvrchovane špekulatívny duch a spojoval hĺbku myslenia s tvorivou silou. Svojim vedením (poznaním) obsiahol antickú filozofiu a kultúru a svojim imponujúcim literárnym dielom je sprostredkovateľ potomstvu. Je jedným z veľkých tvorcov stredovej západnej kultúry a po mnohých stránkach pôsobí dodnes. Zostával najväčšou autoritou i v stredovekej teológii, rovnocenného partnera našiel až v Tomášovi Akvinskom.
Je to najväčší antický cirkevný učiteľ Západu. Mal veľký význam pre ďalší vývoj ešte po inej stránke. Duchovný pastier Augustín, ktorého celé bytie bolo sústredené na Boha a duše a ktorého pôsobenie bolo celé preniknuté láskou, určil do značnej miery neskorší kurz cirkvi voči heretikom. Sám na sebe v mladých rokoch zakúsil, ako obtiažne je hľadať a nájsť pravdu. Keď nastúpil na biskupský úrad, bol plný dobrej vôle zachovávať voči všetkým zblúdilým zvrchovanú ohľaduplnosť. Potom však zažil strašné nešťastie rozkolu. Severoafrická cirkev bola rozorvaná donatizmom. Donatistická proti cirkev, majúca vlastnú hierarchiu a dobre fungujúcu organizáciu, sa považovala za cirkev „čistých“, zbožných a svätých; šírila nedôveru, nepriateľstvo a pohrdnutie voči stúpencom katolíckej cirkvi, zvlášť voči biskupom, a vnášala ducha nízkej, nenávistnej polemiky do každej farnosti. Tiež Augustín mal v Hippo vedľa seba donatistického proti biskupa.
Dennodenne prežíval, že cirkevný rozkol je najhoršie zo všetkých ziel, a nebol schopný ho odstrániť. Augustín sa o to pokúšal po dobrom. Snažil sa písomne a ústne o rozhovor so svojim donatistickým spolubratom; vyjednával a pustil sa do literárnej polemiky s donatistami. Protivná strana sa chovala odmietavo. Blúzniví náboženskí radikáli medzi donatistami, ktorí sa označovali za svätcov, bojovníkov za vieru a Kristových vojakov, tiahli krajom ako žobráci alebo ako ozbrojené hordy. Neštítili sa násilia a teroru a požadovali v občianskom živote sociálne zákony (zrušenie otroctva, starostlivosť o chudobných atď.) a v cirkevnej oblasti rigoristické reformy v zmysle donatizmu. Všade bojovali za jeho rozšírenie. Neustále dochádzalo k rúcaniu katolíckych kostolov a k týraniu duchovných a veriacich. Štátna moc bola skoro po celé storočie proti týmto fanatikom bezmocná. Koniec tomuto hnutiu učinilo až panstvo Vandalov (430). I Augustín musel uznať, že voči tomuto fanatizmu, ktorý roznecovali donatistickí biskupi, zaznieva hlas rozumu a lásky bez odozvy. Pri náboženskej rozprave, ktorú usporiadal a riadil r. 411 v Kartágu, stálo 286 prítomných katolíckych biskupov proti železnej fronte 279 donatistov.
Katolíci im vyšli čo najviac v ústrety, ale nedošli k vypočutiu. Augustín a biskupi boli ochotní vzdať sa pre zvrchované dobro jednoty a mieru v katolíckej cirkvi svojich úradov, pokiaľ sa donatisti vrátia k spoločenstvu viery. Ich veľkomyselnosť sa stretla s pohŕdavým odmietnutím a s hrozbou nového násilia. Katolíci dobre vedeli, čo to znamená, keď sa k novému teroru povzbudzujú náboženskí fanatici, ktorí pokladali za mučeníctvo, keď padnú v boji proti katolíkom. Za tejto situácie Augustín priznal právo trpkému „compelle intrare“(Lortz). Poslúži sa pravde lepšie, keď sa dá prednosť právu a násiliu pred láskou, alebo keď sa dá prednosť láske pred násilím? Nemohla sa táto dilema zdať nakoniec sporná? A tak Augustín po trpkej skúsenosti prvý ospravedlňoval na základe Biblie užitie sily v otázkach viery. V podobenstve o veľkej hostine, keď sa pozvaní zdráhali prísť, hovoril Kristus ústami hospodára služobníkovi: „....Vyjdi na cesty a k ohradám a donúť (ich) vojsť (compelle intrare) všetkých, aby sa mi naplnil dom.“(Lk 14, 23) ...Čoskoro bola sformulovaná právna zásada: Heretici majú byť nútení k vlastnej spáse i proti svojej vôli (Decr. Gratiani 38 C. 23q. 4) a nakoniec sa stala, opierajúc sa o autoritu Augustínovu, základom stredovekej inkvizície.... Augustín však nikdy neschvaľoval trest smrti pre heretikov.
Ten je produktom zasahovania štátnej moci (v stredoveku sa hovorilo brachium saeculare = svetské rameno) do náboženskej oblasti; heréza sa totiž považovala nielen za poškodenie viery, ale i všeobecného blaha, za ktorého základ sa pokladala jednota viery. Sv. Augustín vhodne býva zobrazovaný s malým chlapčekom, prelievajúcim mušľou more so malej dierky v piesku, ktorý jemu premýšľajúcemu o tajomstve Božej Trojice hovorilo, že skôr bude hotový on so svojou úlohou, ako Augustín.
V Augustínovi sa spájala duševná veľkosť Origena s tvorivou silou Tertuliána, dialektická bystrosť Aristotela, vzlet a hlboká špekulácia Platóna s praktickosťou Rimana a duševnou hybkosťou Gréka. V Augustínovi sa harmonicky spájajú špekulatívna prehĺbenosť, jasnosť myšlienok, bohatá fantázia, podivuhodná výrečnosť, rečnícka schopnosť, bohaté životné skúsenosti a dôkladné poznanie ľudskej povahy. I keď bol niekedy k bludárom tvrdý, bolo to len z oduševnenosti za Cirkev a z lásky k pravde. Nenávidel len nepravdu a blud, ľudí miloval. Jeho spisy ukazovali smer nasledujúcej dobe. Augustín položil základy kresťanskej filozofie a západnej teológie. Peter Lombardský čerpal z Augustinových spisov a skladal svoje Sentencie, ktoré sú teologickou príručkou stredovekých škôl. Augustínove myšlienky mohutne účinkovali v každej dobe. I v dnešnom živote cítiť ich vplyv. Augustín mal milú povahu a vynikal najmä poníženosťou. Nikdy sa nedal strhnúť k podráždenosti ako Hieronym. Vedel si získať ľudí. Ani medzi bludármi nemal nepriateľov. Sami uznávali, že Augustín vie rozlišovať medzi osobou a bludom. Ako kazateľ bol pre Západ tým, čím bol pre Východ sv. Ján Zlatoústy.
Augustín je najbohatším spisovateľom západnej cirkvi. Sám hovorí, že napísal 93 diel v 232 knihách. V jeho spisoch sú zahrnuté všetky odbory teologickej vedy. Sloh má veľmi rozličný podla toho, čo a komu píše. V ľudových spisoch chce byť jednoduchý a posmieva sa rečovej úzkostlivosti gramatikov. Vo filozofických spisoch má výrazy jasné a presné. V diele o Božom štáte alebo vo Vyznaniach jeho sloh je sviatočný, vznešený a vzletný. Jeho spisy podľa predmetu delíme na filozofické, apologetické, dogmaticko - polemické; morálne, kázne a listy. „Vyznania“a „Retractationes“ tvoria osobitnú skupinu.
Vyznania napísal okolo roku 400. Toto dielo obyčajne sa pokladá za Augustínovu spoveď'. V skutočnosti je to velebný chválospev, v ktorom Augustín velebí Božiu dobrotu i dokonalosť a vzdáva Bohu chválu. Nie je to životopis, ani história, lež modlitba, rozjímanie a povznesenie sa k Bohu. Dielo sa skladá z 13 kníh. Možno ho rozdeliť na dve časti. V prvej (I. - IX.) vzdáva Bohu chválu za milosti, ktoré mu Boh preukázal od útlej mladosti až do smrti matky Moniky. Podrobne opisuje svoj život, vyznáva svoje hriechy a pomýlenia, opisuje svoj duševný zápas a napokon svoje obrátenie. V druhej časti (X. - XIII.) opisuje svoj duševný stav, keď písal toto dielo (r. 400). Vyznáva, že Boha miluje, že Boh nie je mimo neho, lež v ňom samom. „Neskoro som Ťa začal milovať. Ty si bol vnútri, ja vonku, a tam som Ťa hľadal... Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s Tebou. Od Teba ma odťahovalo všetko to, čo by vôbec nebolo, keby nebolo v Tebe. ..“ (10, 27). Prekrásnu úvahu o láske Božej začína klasickou vetou: „Stvoril si nás, Bože, pre seba a nespokojné je srdce naše, kým nespočinie v Tebe!“.
Filozofické spisy
Prvé pokusy na poli filozofickom Augustín urobil ešte v Kartágu, kde žil veľmi neviazane. Ako mladý profesor napísal v tom čase spis De bono et apto. Dielo sa nezachovalo. Máme len 8 filozofických dialógov, z ktorých 4 pochádzajú z doby Augustínovej prípravy na krst; ostatné sú z neskoršieho obdobia.
V diele Contra Academicos — podvracia skepticizmus neo akademikov, ktorým za istý čas aj sám prednášal. Hovorí, že blaženosť nespočíva v hľadaní a skúmaní pravdy, lež v jej poznaní. Uspokojí nás len istota, nie pravdepodobnosť.
V spise De beata vita hovorí, že blažený je ten, kto má v sebe trojjediného Boha; človek úplne blažený bude len v budúcom živote.
V 2 knihách De ordine píše o Prozreteľnosti božej, ktorá nevylučuje zlo, lebo i ono má vo svete svoj význam.
Soliloquia (dve knihy) obsahujú Augustínove dialógy s rozumom o prostriedkoch poznania a nadzmyslových právd. Z nesmrteľnosti pravdy uzatvára na nesmrteľnosť duše. Toto dielo podstatne prepracoval vo svojich „Retractationes“. Jestvuje aj kompilácia podobného názvu z 13. st. Augustín chcel písať aj o 7 slobodných umeniach. Ale dokončil len sčiastky o gramatike a hudbe. Poeticky dokazuje, že hudba je prvotriednym prostriedkom na povznesenie ducha k Bohu, ktorý je prameňom všetkého umenia. O ostatných umeniach podal len náčrt.
V Ríme napísal dielo De quantitate animae, v ktorom dokazuje nehmotnosť duše.
Spis De Magistro je zvečnením Augustínovho rozhovoru so synom Adeodátom. Dokazuje, že Boh je vnútorným učiteľom každého človeka, pretože je princípom všetkého poznania, ako je aj príčinou všetkého bytia.
Apologetické spisy
V menšom traktáte Adversus Judaeos dokazuje, že v zavrhnutí nevďačného židovského národa sa prejavila Božia spravodlivosť. Apologetický ráz s filozofickým a historickým prifarbením má najväčšie a najvynikajúcejšie dielo Augustínovo De civitate Dei. Písal ho od r. 413 do r. 426 na žiadosť tribúna Marcelína, aby podvrátil výčitky pohanov, že kresťania sú zodpovední za úpadok rímskej ríše. Kresťania vraj rozhnevali bohov, ktorí sa preto odvrátili od Ríma a dopustili úžasné spustošenie barbarmi r. 410 za vedenia Alarichovho. Augustín rieši v tomto diele problém Prozreteľností a rímskeho štátu. Ba ide ešte ďalej. Skúma vzťah Božej Prozreteľnosti k celému ľudstvu v minulosti, v budúcnosti a stále.
A tu sa mení jeho apológia v grandióznu filozofiu ľudských dejín podľa kresťanského svetonáhľadu. Sv. Augustin rozšíril význam slova „civitas“ na spoločnosť a hovorí, že vo svete sú len dve spoločnosti, a to kolektivum dobrých - štát Boží, nebeský, a kolektivum zlých — štát zlého ducha, zemský. Človek prilipne svojou láskou k jednému alebo k druhému. Augustín občas prorocky predvída v boji týchto dvoch spoločnosti zápas Cirkvi so štátom. Spomína tiež zásady, ktoré sa majú uvážiť pri riešení vzájomného vzťahu týchto dvoch mocností. Medzi spoločnosťou dobra a zla tu na zemi je ustavičný zápas, ku ktorému sa Božia Prozreteľnosť nespráva indiferentne, lež svojím zásahom vo vhodnom čase pripravuje víťazstvo dobra. Táto myšlienka je rozvinutá v celom diele. Dielo má 22 kníh a delí sa na dve časti. Prvá (I. - X.) je obranná, druhá (XI. - XXII.) podáva učenie o božom zasahovaní do sveta. V I. časti dokazuje, že pohanstvo nemôže byť nijako na osoh tomuto svetu. Potom opisuje zaujatie Ríma a dokazuje, že pohanskí bohovia nemajú nijakej moci voľačo zachrániť. Rímsku ríšu neučinili veľkou pohanskí bohovia, lež jej občania, a to tak, že druhým národom krivdili a podmaňovali ich. Pohanstvo nemôže zaistiť dobro pre budúci život. Augustín ostro kritizuje pohanskú teológiu, filozofiu a neo platonickú démonológiu. V II. časti opisuje vznik dvoch spoločností (štátov), ich vývin a koniec. Ich vznik vidí v stvorení anjelov, ktorých hriech rozdvojil na dobrých a zlých, v stvorení človeka a v jeho páde. Rozvoj spoločnosti ukazuje v štyroch periódách: v knihe XV. opisuje ich zápas po potopu sveta; v XVI. knihe po dobu Dávidovu; v knihe XVII. až po dobu Kristovu. Najrozsiahlejšia je kniha XVIII., v ktorej vykresľuje históriu rímskej ríše a jej jestvovanie najmä od Krista až do skončenia prenasledovania kresťanov. V ostatných 4 knihách opisuje koniec zápasu dvoch spoločností. Na konci sveta Boh pri poslednom súde rozdvojí zápasiacich. Kniha XXI. opisuje trest zlej spoločnosti v pekle a kniha XXII. víťazstvo spoločnosti nebeskej a blaženosť vyvolených. Zostavujúc toto dielo, Augustin používal spisy Cicerónove, Euzébiovu kroniku, diela Hieronyma a Varonov spis „Antiquitates rerum humanarum et divinarum.“
Dogmatické spisy
Svoje učenie podáva Augustín najjadrnejšie v krátkom diele Enchiridion čiže De fide, spe et charitate. Napísal ho na žiadosť zbožného Rimana Laurencia. V prvej časti vysvetľuje apoštolské vierovyznanie; v druhej hovorí o nádeji a o modlitbe Pána; v tretej o prikázaniach a o láske, ktorá je cieľom všetkých prikázaní.
V diele De utilitate credendi dokazuje manichejcom, že viera nie je slepá, lež opiera sa o autoritu Božiu, v mene ktorej hovorí Cirkev.
Dielo De fide et operibus prizvukuje, že samotná viera bez dobrých skutkov nestačí na spasenie. V spise De coniugiis adulterinis hovorí o nerozlučnosti manželstva.
V diele De vera religione dokazuje proti manichejcom a pohanom kresťanskú pravdu a uvádza spôsoby, ako sa Božia Prozreteľnosť stará o spásu človeka. Najvynikajúcejším a zároveň aj najrozľahlejším dogmatickým dielom Augustínovým je De Trinitate v 15 knihách. Pracoval na ňom od r. 400 do r. 416. V prvých 9 knihách podáva učenie o Najsv. Trojici podla Písma sv. a východných Otcov. Doplňuje najmä náuku Atanázovu a Kapadóčanov. V ostatných knihách, v ktorých je najoriginálnejší, usiluje sa objasniť tajomstvo trojjediného Boha analógiami, čerpanými hlavne z ľudského ducha. Dielo je veľmi ťažko zrozumiteľné; sám ho chcel ešte opraviť, ale k tomu už nedošlo.
Polemické spisy
V spise De haeresibus podáva krátky výňatok z bludov a ich dejiny, počnúc od Šimona Mága až po Pelagia. Vypočítava 88 bludov. Pritom si všíma aj pohnútky ich vzniku. V osobitných dielach podvracia bludy manichejcov, donatistov, pelagiánov a ariánov. Proti manichejcom a im podobným priscilianistom napísal Augustín veľa spisov, v ktorých opisuje hlavné zásady ich náuky, ich mravnosť a zvyky.
V knihe De libero arbitrio odpovedá na otázku manichejcov: Odkiaľ je vo svete zlo?
V spise De moribus ecclesiae catholicae et moribus Manicheorum stavia vedľa seba životné spôsoby mníchov, pustovníkov, katolických a manichejských biskupov, aby dokázal rozdiel medzi mravnosťou katolíkov a manichejcov. Proti manichejcom nebojuje len vo všeobecnosti, lež vystupuje aj proti jednotlivcom (Adimantus, Faustus). Zo spisov proti donatistom 7 sa stratilo.
Zo zachovaných vyniká dielo De baptismo contra Donatistas v 7 knihách. Týmto dielom Augustín sa stal zakladateľom učenia o Cirkvi a o sviatostiach. Vedecky vykladá náuku o účinkoch, o platnosti a o pravom vystavovateľovi sviatosti krstu. Krátky obsah významného náboženského rozhovoru medzi katolíkmi a donatistami v Kartágu z r. 411 podáva v spise Breviculus collationis cum Donatistis. Prajný výsledok tohto rozhovoru pre katolícku pravdu oznámil laickým prívržencom donatistov v spise Liber ad Donatistas post collationem a vyzýva ich, aby sa pripojili ku katolíkom. Najviac polemických spisov napísal Augustín proti bludu pelagiánov.
Pelágiove spisy podvracia v diele De natura et gratia. Opisuje v ňom dedičný hriech a jeho následky. Okrem Krista a jeho Matky niet človeka bez hriechu. Túto vetu dôkladnejšie rozoberá v spise De perfectione justitiae hominis.
V diele De peccatorum meritis et remissione píše o dedičnom hriechu, ktorý plodením (propagatione) prechádza z Adama na potomkov, a nie, ako hovorili pelagiáni, napodobňovaním (imitatione). Deti sú skutočne tým hriechom poškvrnené, a preto musia byť pokrstené. Ako odpoveď na dva spisy biskupa Juliána z Eklanu, v ktorých bránil pelagianizmus, uverejnil Augustín dva spisy: Contra Julianum, v ktorom dokazuje dedičný hriech najviac z tradície, a Contra secundam Juliani responsionem, ktorý ostal nedokončený. Augustín musel na konci svojho života vystúpiť ešte proti semipelagiánom. Uverejnil proti ním dva spisy, a to De praedestinatione sanctorum a De dono perseverantiae, v ktorých dokazuje, že milosť božia je potrebná aj na počiatku viery (ad initium fidei). Proti ariánom napísal diela Contra sermonem Arianorum a Contra Maximinum Arianum.
Spisy exegetické
Sv. Augustín vykladá Písmo sv. miestami doslovne, miestami alegoricky. Jeho hlavnou zásadou je, aby výklad neodporoval učeniu Cirkvi. Teoreticky píše o exegéze v diele De doctrina christiana v 4 knihách. Z neho sa zachovali len prvé 3 knihy, ktoré obsahujú pravidlá výkladu (hermeneutika); vo 4. knihe boli pravidlá homiletiky.
De Genesi ad litteram V 12 knihách podáva podrobný výklad stvorenia sveta a človeka až po vyhnanie Adama z raja. Kniha 6. a 10. je hotová antropológia. Spisy Locutiones (7 kníh) a Quaestiones in Heptateuchum (7 kníh) obsahujú výklad najťažších miest Písma sv.
Zdanlivé protirečenia evanjelistov vysvetľuje v spise De consensu evangelistarum. Rozsiahle dielo Enarrationes in Psalmos je obsahu exegetického a kazateľského; vo forme homílií opisuje so skvelou elokvenciou život kresťanský. Kompendiom celej kresťanskej mravouky je dielo De sermone Domini in monte v 2 knihách. Exegetizoval aj evanjelium sv. Jána, jeho prvý list a listy sv. Pavla Rimanom a Galaťanom.
Vo výklade Pavlových listov je veľmi dôkladný a pre patristickú literatúru je veľkou stratou, že neexegetizoval aj ostatné Pavlove listy. Vo svojej exegéze miestami používa text Italy, miestami Vulgáty a pri ťažších miestach i Septuaginty. Prizvukuje neomylnosť Písma svätého.
Morálne spisy
V diele De agone christiano populárnym spôsobom podáva kresťanom pokyny, ako majú zdolať zlo. Speculum je zbierka morálnych predpisov zo sv. Písma. V spise Contra mendacium dokazuje proti priscilianistom absolútnu nedovolenosť lži, ktorú oni pokladali v niektorých prípadoch za dovolenú. Proti Joviniánovi napísal na obhájenie manželstva (De bono coniugali) a panenstva (De sancta virginitate) 5 kníh. O spôsobe vyučovania katechumenov a ľudu píše všeobecne v diele De catechizandis rudibus. Napísal ho okolo r. 400; podáva teoretické a praktické pokyny pre pedagóga. Je to prvá systematická katechetika. Venoval ju diakonovi Deograciovi v Kartágu.
Kázne a listy
Okrem exegetických homílií máme od Augustína 363 kázní na rozličné témy. Nimi sa stáva Augustín najväčším kazateľom západnej cirkvi. Kázne sú krátke a abstraktné. Neupotrebúval totiž príklady a aplikácie na život. Pripisuje sa mu aj mnoho apokryfov. Od Augustína sa nám zachovalo 270 listov, z ktorých 53 sú jemu adresované a pochádzajú od jeho priateľov. Sú veľmi dôležité pre poznanie života, vplyvu a učenia veľkého Augustina. Vo väčšine listov hovorí o otázkach dogmatických, filozofických a morálnych. Zachovali sa aj básne, ale ani formou ani obsahom nie sú významné. (De civ. Dei 15, 22.)
Učenie sv. Augustina
Niet skoro teologickej otázky, ktorej by sa sv. Augustín nebol dotkol vo svojich spisoch a rečiach. Ani v krátkosti nemožno vypočítať všetky; uvedieme len čo hlavnejšie, ktorými sv. Augustín obohatil teologickú vedu. Jeho hlboké teologické myšlienky neraz dali podnet i k teologickým sporom. No Cirkev katolícka vždy pokladala Augustína za najlepšieho cirkevného učiteľa; najmä v náuke o milosti a nevyhnutnosti k spasiteľným skutkom videla v ňom najväčšiu autoritu a poctila ho menom „doctor gratiae“.
Svoje vedecké náhľady časom menil, prepracovával ich a doplňoval; čo hovorí v svojich novších spisoch, často nesúhlasí s jeho staršími náhľadmi. Preto i sám žiadal (Retr. prol. 3), aby jeho náuka bola posudzovaná na základe najnovších spisov.
1.Vo filozofii sa pridržiava Platóna a hovorí, že Platón „spomedzi všetkých filozofov sa najlepšie priblížil kresťanstvu.“ (Civ. 8, 5.) Hlavné body filozofie sv. Augustina sú: a) opravdivá múdrosť má viesť k Bohu a k blaženosti; b) idea pravdy a blaženosti je človekovi vrodená; c) zodpovedne týmto ideám musí byť jedna nemeniteľná Pravda a najvyššie Dobro — Boh.
2. Božiu podstatu sa usiluje vysvetliť z jednoduchosti Boha. U Boha niet prípadnosti (accidens = neschopnosť samostatne fungovať)), len podstata: „U Boha všetko, čo z Neho vychádza, je On sám“, t. j. Jeho podstata. (Civ. 9, 10.) Boh nie je zložením potencie a aktu, lebo On je čistý akt (actus purus). Keďže v Ňom niet prechodu z potencie do aktu, nemá ani vzťah k času. Čas je výmenou medzi minulým, prítomným a budúcim; výmena však môže byť len tam, kde je prechod z potencie do aktu. Prítomnosť bezo zmeny nie je časná, lež večná. Boh je večný. Všadeprítomnosť božiu vysvetľuje dôkazom, že priestorom sú ohraničené len stvorené veci, nie však Boh. Božiu vševedúcnosť dôkladnejšie vysvetľuje zo zreteľom na budúce skutky, ktoré vykonajú stvorenia, obdarené slobodnou vôľou. Boh nestvoril tento svet z nútenosti, preto majú v ňom svoje miesto slobodné skutky stvorení. Boh však neomylne pozná i tieto slobodné rozhodnutia svojich stvorení, lebo na všetko sa díva nadčasovo ako na prítomnosť (Civ. 11, 21.)
3. O stvorení sveta v šiestich dňoch sv. Augustín učí: Boh stvoril všetko razom (creavit omnia simul) a anjelom to potom ukázal v šiestich videniach, v šiestich za sebou nasledujúcich obrazoch. Anjeli videli stvorené veci vo večnej idei, t. j. ako boli u Boha (cognitio matutina), a tiež v ich konečnej stvorenej forme (cognitio vespertina).
4. Učenie kresťanského staroveku o Najsv. Trojici zdokonalil sv. Augustín dielom „De Trinitate“. Výraz „substantia“ nepokladá za vhodný na označenie božej podstaty, lebo substancia znamená protivu prípadku (accidens); za zodpovednejší výraz považuje slovo „essentia“. Podstatnosť božia neznačí trojakosť osôb sebe podobných, ako napr. sa podobajú tri jednaké sochy. Preto hovori: „Celá Trojica je tak veľká ako každá Osoba“. (De Trin. 8, 1.) Rozdielnosť osôb spočíva vo vzájomných a nezmeniteľných vzťahoch osôb (relationes). Tieto vzťahy nie sú prípadkami (accidens), lebo sú nezmeniteľné. Obrazy Najsv. Trojice hľadá sv. Augustín najviac v ľudskej duši, stvorenej na obraz boží. Duch ľudský, obraz Otca a jeho poznanie je obrazom Syna. Duch ľudský miluje seba a táto samo láska je obrazom Ducha Svätého.
5. O kristológii Augustín nenapísal osobitné dielo. Zato však v niektorých svojich spisoch sa často dotýka i tohto predmetu. Ježiša Krista zdôrazňuje ako cestu vedúcu k Bohu. Kristus je stredobodom ľudstva, dejín a najmä kresťanského života. V Kristovi sú dve prirodzenosti, ale len jedna osoba. (Sermo 130.) Prirodzenosti nie sú zmiešané, alebo jedna v druhú premenené (Trin. 1, 14), ale prirodzenosť ľudská je nesená božou osobnosťou. (C. Max. 1, 19.) Kristus i ako človek je prirodzeným, a nie adoptovaným synom Božím. (Sermo 183, 3.) Kristus je dokonalým človekom a má všetko, čo patrí k prirodzenosti ľudskej. Rozdiel od ostatných ľudí čo do prirodzenosti je len v tom, že afekty nevznikali v ňom spontánne, lež boli celkom podriadené jeho vôli. (C. Faust. 26, 8.)
6. Sv. Augustín dôrazne prízvukuje úlohu Krista ako prostredníka. Boh sa stal človekom, aby pokoril človeka v jeho pýche a hlavne, aby ho zmieril s Bohom. Vykúpenie poníma podobne ako Origenes. Hovorí, že hriechom Adamovým získal satan právomoc nad človekom. Satan ju stratil potom preto, lebo siahol na Nevinného. Vykúpenie je všeobecné a rozprestiera sa na všetky hriechy a na všetkých hriešnikov. (Enchirid. 58.)
7. Sv. Augustín prízvukuje viac ako ktorýkoľvek zo sv. Otcov nesmiernu úlohu Matky Božej pri vykupiteľskom diele. Z jej úlohy vyplýva, že musela byť pannou pred pôrodom, v pôrode a po ňom, a že musela byť čistá od všetkého hriechu: ... (De nat. et gr. 36, 42.) Pravda, rozumel tu len hriechy osobné; nie je dokázané, či sv. Augustín mal na mysli nepoškvrnené počatie Matky Božej.
8. V náuke o ľudskej duši, pokiaľ ide o dedičný hriech, kloní sa k traducianizmu. (2) Nazdáva sa totiž, že kreacionizmom sa nedá vysvetliť prechod hriechu na potomkov. Avšak Tertuliánov traducianizmus zavrhuje pre jeho materialistický názor o podstate duše. Adam mal pred úpadkom do hriechu nadprirodzené dary a do istej miery aj nesmrteľnosť— posse non mori —, bol oslobodený od telesných chorôb a nerestí a od nezriadenej žiadostivosti (concupiscentia rebellis) — posse non peccare. Keby prarodičia neboli zhrešili, možnosť nezomrieť a nezhrešiť by bola prešla v nemožnosť zomrieť a zhrešiť (non posse mori, non posse peccare). Oné nadprirodzené dary sa však hriechom stratili (Gen. Lit. 6, 27), človek aj vo svojich prirodzených schopnostiach bol porušený a stal sa „massa perditionis, peccati, irae“. (Enchir. 99.) Dedičný hriech je opravdivý hriech, skutočná vina; preto aj u detí jest čo „odpustiť“, a preto Kristus vykúpil aj deti... Dedičný hriech je hriechom pokolenia, a nie hriechom osobným. Dedičným hriechom stratil človek dokonalú slobodu (libertas) dietok Božích, ale nie slobodnú vôľu (liberum arbitrium; Enchir. 31). Podstatu dedičného hriechu nevidí v nezriadenej žiadostivosti, ktorú ináč veľmi prízvukuje, lež v strate nadprirodzeného obrazu Božieho v človekovi. (De perf. just. 4.) Pripúšťa možnosť bez hriešnosti u človeka, ale v skutočnosti okrem Spasiteľa a jeho Matky nik nie je bez hriechu. Každý, kto nie je pokrstený, patrí „ad massam perditionis“ a zahynie. Zahynú aj nepokrstené nemluvniatka, hoci ich trest je „mitissima damnatio.“ (De pecc. Mer. 1, 16.).
9. V učení o milostí rozoznáva milosť posväcujúcu a pomáhajúcu. Posväcujúca milosť spočíva nielen v odpustení hriechov, lež i vo vnútornom posvätení človeka; ňou sa stane človek spôsobilým konať záslužné skutky. (De grat. Christi 26.) Pomáhajúca milosť osvecuje rozum a posilňuje vôľu (De pecc. mer. 2, 17); vplýva na vôľu pred jej rozhodnutím (gratia praevenieus), účinne ju sprevádza (gratia concomitans) a posilňuje v uskutočnení spasiteľného úkonu (gratia subsequens; De nat. et. gr. 31). Nevyhnutnosť milosti pre spasiteľné skutky dokazuje sv. Augustín poukazovaním na slabosť človeka, ktorá vyplýva z dedičného hriechu. Robí to proti pelagiánom, ktorí popierali potrebnosť milosti na spasenie. Aj pomáhajúca, aj posväcujúca milosť je vôbec nezaslúžená a je úplne darom Božím: Non enim gratia Dei erit ullo modo, nisi gratuita fuerit omni modo. (De pecc. or. 24, 28.) Hoci prízvukuje, že ľudská slobodná vôla nemôže zmariť Božie plány - preto počet vyvolených je určený -, jednako hovorí, že ľudská slobodná vôľa sa môže protiviť milosti: Consentire et dissentire propriae voluntatis est. (De spir. et litt. 34.) Spoluúčinkovanie milosti Božej so slobodou vôľou ľudskou sa usiluje vysvetliť učením o „scientia media“: Cuius miseretur, sic eum vocat, quomodo scit eum congruere, ut vocantem non respuat. (Ad Simpl. l, 2, 13.) Jansenisti s obľubou poukazovali na jeho vetu: Quod amplius nos delectat, secundum id operemur necesse est (Galat. 49) a nazdávali sa, že Augustín hlása fyzický vplyv milosti na slobodnú vôľu. Pravda, sv. Augustín rozumel len morálny vplyv, čo vidieť i zo slov: „Non faciebam, quod et incomparabili affectu amplius mihi placebat.“ (Conf. 1, 8.)
10. Predurčenie človeka na večnú blaženosť spočíva v predvídaní a v pripravovaní večnej odmeny Bohom (praescientia et praeparatio beneficiorum Dei, quibus certissime liberantur, quicumque liberantur; De dono persev. 14, 35). Sv. Augustín rozoznáva predurčenie „ad gratiam“, ktoré sa deje bez ohľadu na zásluhy (ante praevisa merita), a predurčenie „ad gloriam“ (De dono persev.).
11. V učení o sviatostiach rozoznáva „usus sacramenti“ a „effectus sacramenti“. Tým naznačuje, že sviatosť možno prijať platne, ale nehodne. (De bapt. 61.) Kto stavia prekážky hodnému prijatiu sviatosti (obicem ponere), zaviňuje, že sviatosť, hoci je platne udelená, milosti neudeľuje. (Ep. 98, 9.) Pri sviatostiach rozoznáva látku a formu: accedit verbum ad elementum et fit sacramentum. (In Joan. 80, 3.) Spôsob účinku vysvetľuje poukazovaním na rozdiel medzi sviatosťami Nového a Starého zákona: sacramenta novi testamenti dant salutem, sacramenta veteris testamenti promiserunt salutem. (Psalm. 73, 2.) Ďalej porovnáva sviatosti Starého so sviatosťami Nového zákona a o posledných hovorí, že sú: „virtute majora, utilitate meliora, actu faciliora, numero pauciora“. (Contra Faust. 19, 13.).
Nedostatok viery u vysluhovateľa sviatosti nemá vplyv na platnosť sviatosti, lebo „hic (Christus) est, qui baptizat.“ (Joan. 1, 33.) Krst môže byť udelený platne aj bez odpustenia hriechov. (De bapt. 6, 1.) Keď sa forma podstatne zmení, krst je neplatný. (Haer. 44.) Krst vodou nahradzuje krst žiadosti (De bapt. 4, 22) a krst krvi; krst krvi však pre donatistov neplatí, lebo u nich niet pravej lásky. (De bapt. 16, 24.) Sviatosť Oltárna nebola u sv. Augustína predmetom takého vedeckého rozboru ako napr. krst; preto o nej hovorí menej, aj to len ako kazateľ. Skrsla domnienka, že sv. Augustín neučí skutočnú prítomnosť tela Kristovho v Eucharistii, považujúc ju za znak tela Kristovho (Signum corporis Christi; C. Adam. 12, 3.).
To však nie je nijako podložené, lebo sv. Augustín na mnohých miestach prízvukuje reálnu prítomnosť tela Kristovho v Eucharistii, napr „ferebatur Christus in manibus suis, quando commendans ipsum corpus suum ait: Hoc est corpus meum“. (Psalm. 33, l.) Hovorí, že Eucharistia je obetou a je totožná s obetou kríža, lebo i kňaz i obeta je jedna a tá istá. (De Civ. Dei X, 4-5.) Hoci sv. Augustín nenazýva pokánie výslovne sviatosťou, predsa učenie o ňom podáva veľmi jasne. (Enchirid. 64-83; De Civ. Dei, XIX-XXII.) Pokánie je potrebné po krste nielen pre menšie hriechy, lež najmä pre ťažké hriechy. Augustín žiada súkromné vyznanie hriechov pred biskupom a zadosťučinenie, ktoré má byť pri verejných a pohoršenie budiacich hriechoch verejné.
12. Učenie o Cirkvi rozvinul dôkladne. Prízvukuje najmä mystické spojenie Krista s Cirkvou. Pravá Cirkev musí mať vlastností jednoty, svätosti, katolíckosti a apoštolskosti. Preto cirkev donatistov, ktorá nemá týchto štyroch známok, nie je opravdivá cirkev. (De unit.; eccl.; De bapt.) Prízvukuje - podobne ako sv. Cyprián - že mimo - Cirkvi niet spásy. (Ep. 173.) Rozlišuje telo a dušu Cirkvi a hovorí, že mnohí, ktorí sa zdajú byť mimo Cirkvi, patria predsa do nej, a naopak, ktorí sa zdajú byť v nej, stoja mimo nej. (De bapt. 5, 27.) Cirkvi priznáva neomylnú autoritu, ktorej orgánmi sú všeobecné snemy a biskup rímsky. Od cirkevnej autority závisí všetko učenie, ba i učenie evanjelia: Evangelio non crederem, nisi me movert ecclesiae auctoritas. (C. ep. Manich. 5.) O pomere medzi Cirkvou a štátom hovorí, že štát sa má starať o dočasné dobro ľudí, Cirkev však o duševné, večné. Cirkev má byť štátom ochraňovaná, heretici nie. Štát môže trpieť sekty, dokiaľ neohrozujú spoločenský pokoj. (Contra Crescon. 3, 55.)
13. Sv. Augustín učí aj o dočasnom treste v budúcom živote, t. j. o očistci. Skončí sa súdnym dňom. (Enarr. in Ps. 37, 3.) Dušiam v očistci môžu živí pomáhať modlitbami a obetami. (Enchir. 110.) O povahe a vlastnostiach očistcového ohňa nehovorí jasne (per ignem quemdam purgatorium; Enchir. 69). Telo, ktoré vstane zmŕtvych, bude totožné s telom terajším. (De Civ. Dei 1, 21.) Augustín zavrhuje mienky bludárov, ktorí v tej dobe nechceli veriť vo večnosť pekelného trestu. (Enchir. 112.) Nebeská blaženosť spočíva vo videní Boha a v dokonalej radosti z pravdy (gaudium de veritate; Confess. 9, 36). Svätých mučeníkov uctievame a prosíme o príhovor, ale oltáre staviame len Bohu, nie svätým. (Civ. Dei 20, 21.)
Poznámky:
(1). O pôsobení sv. Augustína ako učiteľa rétoriky v Miláne a o jeho obrátení, teológ A. Čížik, píše: „Ani v Ríme však neboli žiaci dokonalí, ako očakával. A tak, keď mal možnosť, odišiel na verejnú školu do Milána. V škole nadviazal vzťahy so sv. Ambrózom (pozri 7. 12.). Neskôr chodil na jeho kázne. Pomaly si začal uvedomovať aj obsah Ambrózových kázní. Začal premýšľať o náboženských pravdách, ktoré počul z úst biskupa. Tu začal chápať manichejské bludy, ktoré nič neznamenajú. Sám sa divil, že pri nich tak dlho zotrval. Augustín sa rozhodol, že vstúpi do zboru katechumenov. Jeho nepokoj sa však nezmierňoval. Chýbala mu pokora. Bol zviazaný zmyselnosťou, preto nerástol vo viere tak, ako si prial. V auguste, roku 386, bol u svojho priateľa Abýpia. (Snáď ide o Alipia – pozn. SBM). Tu vstúpil do obydlia istý zbožný kresťan. Keď videl, že Augustín má na stole knihu listov sv. apoštola Pavla, zaradoval sa a začal hovoriť o sv. Antonovi (pozri 17. 1.), ktorý na jediné slovo odišiel na púšť, kde prežil svätý život. Priatelia boli dojatí. Potom odišiel do záhrady. Augustín cítil veľkú ľútosť, že sa ešte nezbavil svojich hriechov. Sám seba sa pýtal: „Mohli iní, mohli iné, tak prečo nie ty, Augustín?“ Potom odišiel, klesol pod figovníkom a modlil sa. Tu započul zo susedného domu detský hlas: „Vezmi a čítaj!“ Augustín vzal do ruky Sväté písmo a čítal: „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.“(Rim 13, 13-14). V túto chvíľu v ňom zvíťazila Božia milosť a priniesla mu do srdca pokoj. Odvtedy Augustín nehľadal slávu a bohatstvo, ale našiel šťastie v čistote, zdržanlivosti a miernosti. Augustín sa odobral do samoty v Kassiaku pri Miláne. Jeho kolega Verecundus mu k pobytu ponúkol svoj dvor pod podmienkou, že bude spravovať majetok a dohliadať na prácu. Potom sa Augustín prihlásil medzi katechumenov a načúval spolu s mládežou učenie, ktoré konali kňazi – katechéti. Na Veľkú sobotu, roku 387, prijal od sv. Ambróza sviatosť krstu.“ ČÍŽEK, A.,: Synaxár. Životy svätých, Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 316 – 317.
Keď zbožný kresťan z Afriky v danom príbehu hovoril o príkladoch svätých, Augustín uchvátení ich životom, sa obrátil k Alipiovi a kričal: „Počul si, Alipius? Neučení povstávajú a uchvacujú Božie kráľovstvo, kým my so svojou vedou bez srdca sa váľame v tele a v krvi!“ STANKO, V.: Svetlá 2000. 2 časť. Bratislava : Vydavateľstvo RODINA, 1993, s. 76.
(2). Traducianizmus = učenie, že človek po svojich rodičoch dedí nielen telo, ale aj dušu. (PAULIČKA, I. a kol.: Všeobecný encyklopedický slovník S – Ž. Bratislava: Cesty, 2002, s. 591.) Augustín bol v otázke traducianizmu – teórie, že ľudská duša sa prenáša z rodičov na deti spolu s telom – veľmi nerozhodný.
Zdroje:
MICHALOV, J.: Ranokresťanská filozofia. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2005.
KRAFT, H.: Slovník staro kresťanskej literatúry. Trnava : Dobrá kniha, 1994.
IVONIDES, Y.: Hviezdy, ktoré nezapadajú. Bratislava : Lúč, 1993.
ŠPIRKO, J.: Patrologia. Život, spisy, a učenie svätých otcov. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1950.
MEČIAR, K.: Životy Víťazov 4. Bratislava: Lúč, 2006.
FRANZEN, A.: Malé církevní dějiny, Praha : Zvon, 1992.
ONDRUŠ, R.: Blízky Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Bratislava : Tatran, 1991.
STANKO, V.: Svetlá 2000. 2 časť. Bratislava : Vydavateľstvo RODINA, 1993.
ČÍŽEK, A.: Synaxár. Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998.
POLC, V.: Patrologie. Překlad a dodatky. KTF UK PRAHA L.P., 1994.
PAULIČKA, I. a kol.: Všeobecný encyklopedický slovník S – Ž. Bratislava: Cesty, 2002.
Súvisiace články:
Justina (císařovna).
https://cs.wikipedia.org/wiki/Justina_(c%C3%ADsa%C5%99ovna
Ambrosius Milánsky.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Ambrosius_Mil%C3%A1nsky
Pokračovanie v IV. časti - https://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/osmi-cirkevni-otcovia--iv.-cast-.html
