Svätý Sebastián (3.stor.)
Svätý Sebastián pochádzal z váženej šľachtickej rodiny. Jeho otec, Trankvilin, bol rodák z Narbonnu (Južné Francúzsko) a matka pochádzala z Milána. Od rodičov získal výbornú výchovu a vynikal mnohými duchovnými darmi. Aby mohol pomáhať prenasledovaným kresťanom, vstúpil do vojska, v ktorom tak vynikal, že cisár Dioklecián ho urobil plukovníkom a vodcom svojej telesnej stráže. V tejto hodnosti si nábožný, spravodlivý, poctivý a ku všetkým vľúdny Sebastián viedol tak, že podriadení vojaci ho mali radi ako otca a tiež si ho vážili jeho vyšší predstavení. Ako vysoký vojenský hodnostár mal všade voľný prístup a túto výhodu využíval v prospech prenasledovaných kresťanov. Navštevoval ich príbytky, posilňoval ich vo viere, uväznených kresťanov tešil a povzbudzoval ich k vytrvalosti. V tom čase boli dvaja bratia Marek a Marcelián kvôli viere uväznení v dome cisárskeho dôstojníka Nikostráta. Bol už nad nimi vynesený rozsudok smrti, ale na prosbu rodičov a priateľov im povolil Rímsky prefekt Chromatus tridsaťdňovú lehotu na rozmyslenie, či vieru v Krista zaprú a tak by unikli smrti. Ich matka i otec, ktorý mal vážnu chorobu, ale aj ich manželky a mnohí iní prichádzali a prosili ich, aby si zachránili život i za cenu zrady Krista. Keď sa o tom dozvedel Sebastián, prišiel do väzenia a rodičom i manželkám povedal: „Neprehovárajte týchto Kristových bojovníkov, aby si vážili časný život viac ako život večný! Povzbuďte ich radšej k tej blaženosti, ku ktorej sa chcú odobrať a podľa ich príkladu túžte i vy po jej dosiahnutí. Kresťania sa neľakajú mučeníckej smrti, lebo vedia, že krátkym utrpením si získajú nekonečnú radosť. Hľa, títo synovia sa s vami nelúčia navždy, lebo vás chcú predísť, aby vám mohli pripraviť miesto v nebi.“
Sebastián k nim dlho hovoril a jeho nadšeným slovám dodávala váhu nebeská jasnosť, ktorá v žalárnej tme ožarovala jeho tvár. Sotva dohovoril a k nohám sa mu vrhla manželka jeho domáceho pána Zoa, ktorá bola pohanka. Od šiestich rokov bola nemá a dávala posunkami najavo, že uverila v Ježiša Krista a prosila o požehnanie. Sebastián povedal: „Aby ste mali istotu, že som vám zvestoval pravdu v mene Ježiša Krista, nech Boh, ktorý otvoril ústa Zachariášovi, rozviaže tiež jazyk tejto ženy!“ A tu začala Zoa zreteľne hovoriť, velebila Boha a vyznávala vieru v Ježiša Krista. Na základe tohto zázraku sa obrátil i jej manžel Nikostrát a obaja uväznení bratia sa upevnili vo viere. Nikostrát im rozviazal putá a chcel ich prepustiť na slobodu. Ale oni sa rozhodli, že ochotne zomrú za svoju vieru. Tu všetci prítomní, zvlášť rodičia, ich priatelia i manželky, žalárnik Klaudius i dvaja jeho synovia jednomyseľne vyznávali svätú vieru a žiadali, aby boli pokrstení. Kňaz Polykarp ich prosbe vyhovel. Zatiaľ čo sa konal posvätný obrat, boli obaja Klaudiovi synovia a staručký otec väznených bratov uzdravení. Po uplynutí tridsiatich dní povolal Chromatus otca dvoch bratov a pýtal sa ho, ako sa synovia rozhodli. Otec povedal: „Moji synovia, ja i moji príbuzní sme šťastní, pretože sme poznali pravú vieru, bez ktorej nie je spasenie.“ Potom mu rozprával o zázrakoch, ktoré sa prostredníctvom Sebastiánovej viery diali a povzbudil Chromata, aby sa i on vzdal pohanských bludov a uveril v Krista. Chromatus, ktorý trpel istou chorobou, si dal hneď zavolať Sebastiána. Sebastián mu sľúbil, že ak z celého srdca uverí v Ježiša Krista, tak iste bude uzdravený. Chromatus to slávnostne prisľúbil a rozkázal všetky modly v dome rozbiť. Boh ho uzdravil a dal seba i svojho syna Tiburcia pokrstiť. Potom povzbudil všetkých svojich otrokov, aby prijali kresťanskú vieru. Keď to urobili, boli pokrstení a prepustení na slobodu. Hneď potom Chromatus opustil úrad v Ríme a odišiel na svoj pozemok na dedine, kde sa staral o prenasledovaných kresťanov. Obrátenie toľkých vzácnych osôb na vieru v Krista, ktoré spôsobil sv. Sebastián, nemohlo ostať dlho tajomstvom, lebo obrátení kresťania svoju vieru vyznávali a pohanom vytýkali ich bludy. A tak nastalo vyšetrovanie a mučenie kresťanov. Zoe udusili dymom, Trakvilína (otca dvoch väzňov) ukameňovali, Nikostráta a Klaudia hodili do mora, Tiburcius bol sťatý a bratia Marek a Marcelián boli prebodnutí kopijou. Cisár Dioklecián si zavolal k sebe Sebastiána a povedal mu: „Urobil som ťa prvým v mojom paláci, svojim dôverníkom a priateľom. Ty si sa mi odvďačil nevďakom, kul si proti mne zradu, konal si proti bohom, proti ríši i môjmu blahu!“ Sebastián pokoje odpovedal: „Ver, pane môj, že nemáš vernejšieho sluhu ako som ja, a lepších poddaných ako sú kresťania! Modlím sa za tvoje blaho ustavične k pravému Bohu, od ktorého máš cisársku moc a prosím ho dňom a nocou za spásu celej ríše, avšak nemodlím sa k nemým modlám, ktoré nemajú žiadnu moc!“ Vladár mu sľuboval odpustenie, ak zaprie Krista. Keď sa nedal presvedčiť sľubmi, cisár rozkázal, aby bol usmrtený. Ihneď ho odviedli k lukostrelcom, priviazali ho k stĺpu a začali na neho strieľať šípy. Zatiaľ čo šíp za šípom sa vrýval do jeho tela, svätý mučeník sa hľadiac k nebesiam modlil. Keď skončili, mysleli si, že je mŕtvy a odišli. V noci prišla sv. Irena, aby pochovala mŕtve telo svätého mučeníka. Všimla si, že ešte dýcha, odviazala ho, vytiahla z neho šípy a odviedla ho do svojho domu, kde sa o neho starala. Zanedlho sa Sebastián uzdravil a opäť predstúpil pred cisára, ktorému povedal: „Prečo prenasleduješ nevinných kresťanov? Prečo sa nechávaš zvádzať od zaslepených a podvodných modloslužobníkov a veríš ich ohováraniam? Kresťania sa ničím neprevinili proti tebe! Sú verní tebe i ríši a neprestávajú vzývať večného Boha za teba, za tvoje vojsko i za tvoje blaho!“ Dioklecián ostal ako nemý. Videl pred sebou Sebastiána, o ktorom si myslel, že je mŕtvy. Sebastián mu povedal: „Boh ma zázračne vyslobodil zo smrti a uzdravil. Poznaj, cisár, aký mocný je tento Boh, ktorému sa my kresťania klaniame a uznaj, ako nespravodlivo konáš, keď prenasleduješ jeho sluhu!“ Vladár rozkázal, aby bol Sebastián ihneď na popravisku umučený. Tu chytili kati statočného Kristovho bojovníka a dobili ho kyjakmi. Tak dokonal sv. Sebastián svoj slávny život dňa 20. januára roku 288. Jeho telo síce hodili do mestskej stoky, ale svätá Lucia ho odtiaľ vytiahla a nechala ho pochovať v katakombách. O nejaký čas dal nad jeho hrobom pápež Damaz (366 – 384) vybudovať Pánov chrám. Kresťanský ľud ho uctieva ako nebeského ochrancu vojakov, požiarnikov, kovorobotníkov a rozličných bratstiev na ošetrovanie chorých. Osobitne ho vzývali ako pomocníka pri výskyte hromadných nákazlivých chorôb, zvlášť moru. Napr. za čias sv. Karola Boromejského na príhovor tohto svätca prestal v roku 1575 mor v Miláne.
Možno i ty, drahý kresťan, žiješ tak, ako Sebastián medzi bezbožnými, neveriacimi ľuďmi. Možno i na teba doliehajú pokušenia, ktoré sú nebezpečenstvom pre tvoju vieru. Maj sa na pozore, aby ťa zlé príklady, ktoré vidíš, a tie bohapusté reči, ktoré sa okolo teba ozývajú, nepohltili. Za doby Machabejcov bol bohabojný Matatiáš pokúšaný, aby odpadol od viery v Boha, ako to urobila väčšina židov a verných ostalo iba málo. On ale zostal svojej viere a jej prikázaniam verný po celý svoj život. Svätý Ján Damascénsky hovorí: „Ak je verných Kristových učeníkov na svete len málo, nuž žime s nimi, aby sme s maličkým stádočkom týchto vyvolených boli spasení.“
