Choď na obsah Choď na menu
 

Prenasledovaní kresťania v staroveku I.

 

M A X I M US – ROK 250  

 

Prenasledovanie kresťanov v rímskej ríši behom tretieho storočia bolo bežným javom. Kresťanom bolo dekrétmi nariaďované, aby sa vzdali svojej viery a uctievali rímskych bohov. Odvážny kresťan menom Maximus sa rozhodol sám predstúpiť pred Optima, prokonzula Ázie a priznať sa k svojej kresťanskej viere. Optimus sa ho v snahe dozvedieť niečo bližšie o Maximovi spýtal, či je slobodným človekom alebo otrokom. Maximus odpovedal, že je síce slobodným, ale napriek tomu je služobníkom Kristovým. Prokonzul sa tiež pýtal, či si je vedomý zákonov prikazujúcich všetkým kresťanom, aby sa vzdali svojej viery. On odpovedal, že počul o tom nespravodlivom výnose a sám sa verejne stavia proti nemu. Keď prokonzul povedal Maximovi, aby obetoval bohom, dostal od neho odpoveď: „Nebudem obetovať nikomu inému, iba jedinému pravému Bohu a som šťastný, že od detstva som sa obracal len na Neho.“

Prokonzul mu pohrozil mučením. Maximus mu povedal, že je pripravený znášať mučenie pre meno Ježiša Krista. Na to prikázal, aby Maxima zbili drevenými prútmi a potom sa ho opäť spýtal, či je ochotný obetovať rímskym modlám. On odpovedal: „Ak budem obetovať, svoj život si zachránim, ale ak budem, svoj (večný) život stratím. Lebo ani háky, ani palice, ani kliešte alebo oheň mi ublížiť nemôžu. Dokonca mi nespôsobia ani bolesť, lebo Kristova milosť ma posilňuje.“ Optimus potom rozkázal Maxima mučiť na škripci, pričom mu hovoril: „Nešťastný človek, vzdaj sa svojho bláznovstva a obetuj, zachrániš si život.“ Maximus ale odmietol. Optimus prikázal, aby Maxima ukameňovali na výstrahu všetkým kresťanom. Keď ho odviedli za hradby mesta a kameňovali, vzdal Maximus vďaku Bohu za to, že mu bola daná sila vytrvať až do konca a odovzdal svoju dušu do Božích rúk.

 

MISKENTA A TAMA SGERD – ROK 445

 

Okolo roku 445  perzský kráľ Jazdkart II. pokračoval v rámci svojej ríše v obvyklom prenasledovaní kresťanov, podobne ako tomu bolo i za jeho predchodcov. V tej dobe bola Mezopotámia (územie prevažne dnešného Iraku) súčasťou Perzie. I keď Jazdkard I. vydal v roku 409 tolerančný edikt, ktorý bol voči kresťanom zmierlivý, vládcovia, ktorí prišli po ňom, považovali naďalej kresťanov za hrozbu impéria. Počet kresťanov narastal a zoroastrickí kňazi chceli zabrániť odklonu ľudí od tradičného náboženstva. Tiež neverili, že by kresťania mohli byť lojálnymi občanmi ríše, keď odmietajú účasť na zoroastrickej praxi uctievania ohňa. Niektorí kresťania vytušili nebezpečenstvo a ušli, iní však zostali. V reakcii na tieto protikresťanské nálady došlo v meste Kirkuk na jednom vrchu za mestom k masakru kresťanov. Odhaduje sa, že tu prišlo o život až 150 000 veriacich, i keď niektorí tvrdia, že je to prehnané číslo. Medzi týmito mučeníkmi bola tiež žena menom Miskenta (nazývaná aj Scirin, alebo Širin). Podľa niektorých písomnosti pochádzala z Mosulu, kde pracovala ako pekárka. Bola popravená veliteľom, ktorý sa volal Tamasgerd. Miskenta ako mladšia žena a matka dvoch synov zrejme počula, že do mesta tiahne Tamasgerd so svojimi vojakmi a mohla ešte ujsť. Miesto toho však vzala svoje deti a išla sama v ústrety vojakom a povedala im, že chce zomrieť mučeníckou smrťou a získať tak korunu slávy, ktorá na ňu čaká. Tamasgerd ohromený jej prianím jej povedal, že môže byť i so svojimi deťmi ušetrená, keď sa podvolí k uctievaniu ohňa. To ale Miskenta odmietla a tak bola i so svojimi synmi popravená. Veriaci pochovali jej telo v Mosule. Avšak jej smrť, ani smrť ďalších kresťanov nebola zbytočná. Podľa písomných prameňov bol Tamasgerd tak ohromený svedectvom tejto ženy, že zakrátko sám uveril v Krista a neskôr zomrel ako mučeník, keď sa odmietol vrátiť k zoroastrizmu.

 

ARABSKÍ KRESŤANIA - ROK 523

 

V šiestom storočí existovali kvitnúce kresťanské spoločenstvá v kráľovstve Himjarovcov a Jemencov, teda na juhu Arabského polostrova. Tieto spoločenstvá hľadali ochranu i spravovanie v Abysínii, (dnešná Etiópia). Okolo roku 523 uchvátil Jemenský trón Himjarovec židovského pôvodu Yusuf As’ar, vzbúril sa proti Abysínii a snažil sa vyhnať zo zeme všetkých Etiópčanov. Dobyl vojenskú pevnosť v Zafare a vypálil všetky kostoly v tejto oblasti. Potom napadol kresťanov v meste Najran na severe Jemenu, kde bolo kresťanstvo najviac rozšírené. Kresťania však svoje mesto bránili tak chrabro, že ho As’ar nemohol dobyť. Preto sa uchýlil ku ľsti a sľúbil im úplné omilostenie, pokiaľ sa mu vzdajú. Oni sa mu s vedomím toho, že mesto nebudú môcť do nekonečna brániť, na radu svojho vodcu Arethasa, vzdali. Biskup z Berth Arshamu popísal, čo po tejto kapitulácii nasledovalo: Židia zhromaždili kosti všetkých mučeníkov a v kostole ich nakopili na jednu hromadu. Potom priviedli všetkých kňazov, diakonov a mnohých veriacich. Naplnili kostol od jednej steny k druhej, ľudí, ktorí prišli z Najranu tam bolo asi 2000. Potom kostol z vonku obložili drevom a zapálili ho. Takto v ňom zhoreli všetci, ktorí tam boli. Behom nasledujúceho týždňa boli umučené stovky kresťanov, medzi nimi i zbožné ženy, ktoré potom, čo odmietli zaprieť Krista, vojaci zabíjali najkrutejšími spôsobmi. Mnohým bola daná voľba: „Zaprite Krista a kríž, staňte sa židmi, ako sme my a budete žiť.“ As’arovi muži vykopali hlboké jamy, ktoré naplnili horľavým materiálom a následne ich zapálili. Kresťania, ktorí odmietli zmeniť svoju vieru, boli do týchto horiacich jám hodení. Bohatá žena menom Ruhm bola prinútená sledovať popravu svojej dcéry a dedka. Vojaci ju potom prinútili, aby ochutnala krv svojich najbližších. Keď sa jej opýtali, akú má chuť, odpovedala: „Ako čistá, nepoškvrnená obeť.“ Potom bola popravená i ona.

 

Sťahuj: Prenasledovaní kresťania v staroveku