Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXXIII.)
Svätá Febrónia, panna a mučenica († 304)
Ku koncu tretieho storočia, za panovania cisára Diokleciána, narodila sa sv. Febrónia v meste v Sýrii. Nábožná Bryena, jej pokrvná, bola predstavenou ženského kláštora, v ktorom päťdesiat mníšok pod jej správou žilo. Bryena vychovávala Febróniu od jej tretieho roku v kláštore tak prísno, že prekrásnu pannu do jej sedemnásteho roku žiadne mužské oko nevidelo. Do kláštora prišla bohatá vdova Hieria, aby sa vo sv. náboženstve vyučila a sv. krst prijať mohla. Keď počula o kráse Febróninej, prosila predstavenú kláštora, aby Febróniu vidieť mohla. Na mnohé prosby privolila Bryena. Láska Febrónie ku Spasiteľovi rozohriala i srdce Hierie tak, že nepomyslela viac na vydaj, lež chcela i ona cestou dokonalosti kráčať. Opustila sv. pannu po dlhom rozhovore, išla do svojho domu a obrátila všetkých svojich vznešených pokrvných na vieru Kristovu. Povesť, že také vznešené rodiny prijímajú učenie Kristovo, pobúrila miestodržiteľa rímskeho v Sýrii, i zaumienil si, že kresťanstvo v meste Sibapolisi vykorení.
Do mesta Sibapolisu prišiel vojenský vodca Lysimachus so svojím synom a doniesol od miestodržiteľa rozkaz, aby všetci kresťania, ktorí modlám obetovať nechcú, usmrtení boli. Bryena dovolila svojim kláštorným sestrám, aby prenasledovaniu ušli. Sama s Febróniou a niektorými mníškami ostala v kláštore. Sudcom nad kresťanmi bol Selenus, ktorý prv v Palmyre mnohých kresťanov usmrtiť dal. V meste Sibapolisi vtrhli jedného dňa vojaci do kláštora pod svojim vodcom Lysimachom mladším, ktorý mal matku kresťanku a nenávidel v srdci prenasledovanie kresťanov. Niektorí vojaci chceli Bryenu zavraždiť, Febrónia hodila sa na kolená a prosila, aby skôr ju zabili. Tu priskočil dôstojník Primus a zakázal mníšky mučiť. Keď vyšli vojaci z kláštora, riekol ku dvadsaťročnému vodcovi Lysimachovi: «V kláštore videl som tú, ktorú ti nebo za manželku určilo. Mladá je, z dobrého rodu, veľmi krásna a vzdelaná.»
— «Ako som počul od svojej matky», riekol Lysimachus, «sú mníšky nevestami Kristovými a preto neopovážim sa niektorú za manželku pojať.» Slová tie dopočul pohanský vojak a rozpovedal ich sudcovi Selenovi. Hneď rozkázal sudca Febróniu zajať a k sebe doviesť. «Iď, dcéra moja», riekla k odchádzajúcej Febrónii Bryena, «preukáž sa ako hodná nevesta Ježiša Krista. Poteš ma pred mojou smrťou, že by som ťa mohla čo mučenicu ctiť.» Neohrozene predstúpila pred sudcu. «Aké je tvoje meno?» pýtal sa Selenus. «Febrónia», odpovedala panna. „Či si slobodná?“ — «Ja som slúžka Ježiša Krista, môjho Spasiteľa», odpovedala oduševnená panna, «ktorému som sa posvätila od malička.» — «Škoda», riekol, „že si sa dala omámiť tomu bludu. Odlož predpojatosť. Poznám mladého dôstojníka, môjho pokrvného Lysimacha, ktorý si ťa vezme za manželku a staneš sa vzácnou paňou, ctenou v celom cisárstve.“ I dal jej sňať putá. Febrónia pochytila okovy a zvolala: „Prosím ťa, pane, neodnímaj mi najkrajšiu okrasu, akú som posiaľ nenosievala. Ja som už zasnúbená Pánovi nebies a zeme. I nevážim si zemských mužov. Čo mňa hnevá, je, že nám rozkazujete, aby sme sa klaňali vaším modlám, ktoré diablov predstavujú. Čo som len i slabá panna, nemysli si, že sa mučenia bojím. Kresťanka som a to môže ti dostačiť. Ako kresťanka poznám, že čím viac ma budeš trápiť pre moju vieru, tým viacej budem oslávená a tým väčšie bude moje víťazstvo.“
Divý pohan Selenus dal svätú pannu bičovať. Keď ju kati k nemu naspať doviedli, zvolala: «Presvedčil si sa, Selenus, že som nepremožiteľná». A dal ju zase ukrutne mučiť. Febrónia modlila sa: «Príď mi ku pomoci a neopusť ma v tejto hodine, ó Pane a Bože môj! Zhliadni na moje bolesti a prijmi dušu moju do svojich rúk.» Rozzlostený Selenus dal jej hlavu zoťať.
Keď sv. Febrónia umierala, zbláznil sa Selenus a rozbil si hlavu o kamenný stĺp. I ľud zhrozil sa a preklínal tých, ktorí nevinných kresťanov mučiť kážu. Lysimachus zvolal: «Iď, priateľ môj, Primus, daj vziať telo mučenice a so zemou, krvou postriekanou, položiť do rakve. A keby to nechcel niektorý z vojakov urobiť, riekni, že som to ja rozkázal.»
Umučené telo sv. Febrónie odovzdali vojaci Bryene a táto zvolala: «Ach, dcéra moja Febrónia! Dnes unikla si očiam matkiným. Ako budeš môcť sestrám svojim sv. Písmo predčítavať? Čie ruky obstarávať budú tvoje knihy?» Telo jej pochovali slávnostne do hrobu, pri ktorom mnohé divy sa stali. Lysimachus a Primus prijali učenie Kristovo a dali sa pokrstiť. Nad hrobom jej vystavali kostol a zasvätili jej pamiatke deň 25. jún.
Sv. Febrónia vyobrazuje sa ako panna s mečom v ruke.
Svätí Ján a Pavel, mučeníci. († 362)
Konštancia, dcéra cisára Konštantína Veľkého, bola na orodovanie sv. Agnesy od nebezpečnej nemoci oslobodená a učinila sľub večného panenstva. Od toho času žila utiahnuto v Ríme. Na dvore svojom mala čo správcov dvoch vznešených Rimanov, Jána a Pavla, ktorí od svojej mladosti boli horlivými kresťanmi. Zbožní títo bratia vyznačovali sa láskou k blížnym, navštevovali nemocných a chudobných a rozdávali zo svojich bohatých statkov hojné almužny, pri čom ich Konštancia štedro podporovala
Bojovní Skýti vtrhli do Trácie a ohrozovali Carihrad. Cisár Konštantín poslal proti ním slávneho vodcu Gallikana, ktorý bol predtým konzulom v Ríme a nedávno nad Peržanmi skvelé víťazstvo vydobyl. Gallikan tiahol na Dunaj a sľúbil cisárovi, že nad nepriateľmi zvíťazí, keď ho vymenuje zase za konzula Ríma a dcéru Konštanciu za manželku mu dá. Cisár poznal sľub, ktorý učinila jeho dcéra a preto bol v rozpakoch. Keď to počula Konštancia, prosila otca, aby smela Gallikanove dcéry, Attiku a Arthemiu, pri sebe vychovávať, kým ich otec bojovať bude a aby Ján a Pavel s ním do vojny išli. Vôľa jej bola vyplnená. Gallikan nemohol Skýtov premôcť. I radili mu Ján a Pavel, žeby urobil sľub, podľa ktorého by sa dal pokrstiť, keď mu Boh víťazstva nad Skýtami popraje. Pohan Gallikan urobil sľub. Skýti boli porazení a vojvoda vracal sa so slávou naspať do Ríma. Medzitým vychovávala Konštancia dcéry Gallikanove vo sv. náboženstve. Spočiatku vzdorovali mladé pohanky, pomaly dali sa ale poučiť a keď ich otec do Ríma sa vracal, boli v kresťanskej viere dokonale vyučené. Ako zadivil sa Rím, keď Gallikan odstúpil od svojej žiadosti, aby Konštancia manželkou jeho sa stala, a dal sa s dcérami svojimi pokrstiť. Prevzal úrad konzula, ktorý mu cisár nanútil; no za rok ho zložil, prepustil na slobodu päťtisíc otrokov, odišiel so sv. Hiláriom do mesta Ostie, a vystaval tam nemocnicu, ktorú sám riadil. Nezadlho zomrel cisár Konštantín Veľký, za ním nasledovali Konštans a Konštancius. Po ich smrti zaujal r. 361 Julián odpadlík trón cisársky. Bezbožný tento pokrytec chcel zase pohanstvo uviesť do ríše rímskej. Gallikan bol prvým, ktorého začal prenasledovať; on ušiel síce do Alexandrie, ale bol tam chytený a sťatý.
Ján a Pavel, ktorí vysoké úrady pri cisárskom dvore pod troma cisármi zaujímali, opustili dvor Juliánov, lebo sa necítili na svojom živote istými. Julián poslal k nim poslov svojich so žiadosťou, aby sa k jeho dvoru vrátili a bývalé svoje hodnosti prijali. Pri dvore chcel ich prinútiť k tomu, aby sa svojej viery odriekli. Svätí bratia odpovedali, že chcú v súkromnosti žiť. Keď ich neskôr na svoj dvor privábil a ich osobne nahováral, aby mu pri správe krajiny pomáhali, odpovedali sv. bratia: «Tvoji kresťanskí predchodcovia ... slúžili radi čo cisári Kristovi, a keď vstúpili do chrámu, odložili svoju korunu a klaňali sa Bohu so sklonenou k zemi hlavou. Keď ale svet nebol hoden takých cisárov, vzalo ich nebo do spoločnosti anjelov, a od toho času, čo si ty po Konštanciovi cisársku dôstojnosť prevzal, zanechal si cností plné náboženstvo a nasleduješ také veci, o ktorých dobre vieš, že sú nie božské. Pre túto špatnosť nepozdravili sme ťa čo cisára a nechceme brať účasti na tvojom panovaní, lebo nie sme klamliví, ale opravdiví kresťania.»
Julián riekol: «I ja prijal som v cirkvi posviacku a keby som bol chcel, bol by som na najvyššiu hodnosť v cirkvi vystúpil. Keď som ale poznal, akou bláznivosťou je, potrebné a užitočné opustiť, v hnilej lenivosti a nečinnosti žiť, venoval som sa umeniu vojenskému, obetoval som bohom a vystúpil som na vrchol zemskej moci. I vy musíte uznať, že ste boli na cisárskom dvore odchovaní; preto nesmiete sa odo mňa vzďaľovať, i učiním vás prvými vo svojom paláci. Keď opovrhnete mojou ponukou, prinútený budem tak jednať, žeby som nikomu k posmechu nebol.»
«Hanbu ti neurobíme,» odpovedali sv. bratia, «žeby sme niektorého človeka nad teba povyšovali, ale Boha, ktorý nebo a zem a všetko, čo na nich je, stvoril, viac poslúchame, než teba. Ľudia svetu oddaní nech sa boja tvojho nepriateľstva; my sa len bojíme, aby sme neprepadli nepriateľstvu Božiemu. I buď uistený, že nikdy na tvoj dvor a do tvojho paláca neprídeme.» Nahnevaný cisár Julián riekol: «Dávam vám desať dní na rozmyslenie, aby ste nemuseli násilne ku mne prísť.» Ján a Pavel odpovedali: «Považuj to, ako by daný nám čas bol sa minul a čím sa vyhrážaš, že o desať dní vykonáš, urob to dnes.» — «Vy myslíte,» usmial sa Julián, «že vás kresťania za mučeníkov vyhlásia.» I povstal trasúc so zlosťou na celom tele a zvolal: «Keď prídete ku mne o desať dní, prijmem vás ako priateľov, keď neprídete, potrescem vás ako nepriateľov vlasti!»
Ján a Pavel povolali k sebe kresťanov, medzi nimi kňaza Krispa, diakona Krispiniana a velebnú pannu Benediktu, i rozprávali im, čo sa prihodilo, modlili sa, prijali sv. sviatosti a rozdávali majetok svoj chudobným. O desať dní prišli vojaci a poviazali ich. Keď to počul Krispus, išiel do ich domu, nebol ale dnu vpustený. Na obed pritiahol Terencian s cisárskou strážou a riekol Jánovi a Pavlovi: «Cisár posiela vám zlatú sochu Jupiterovu (Paromovu), aby ste sa jej klaňali a kadidlo zapálili. Keď nie, mám vás dať tu zoťať, lebo slušnosť požaduje, žeby tí, ktorí v cisárskom dome vychovaní boli, neboli verejne zabití.» — «Keď je Julián tvojím pánom,» odpovedali Ján a Pavel neohrozene, «ži s týmto svojím pánom v pokoji a buď s ním šťastlivý; my ale nemáme žiadneho pána okrem jediného Boha: Otca, Syna a Ducha svätého, ktorého ten v bláznovstve svojom zaprel, a pretože pred tvárou Božou je zavrhnutý, nuž chce i nás do večného zatratenia uvrhnúť.»
Vojvodca Terencian hrozil im, že ich dá usmrtiť a rozkázal v dome hlbokú jamu kopať. Vyznávači Boží sa nezlomili. Terencian dal im hlavy zoťať a telá ich v tej jame pochoval. To stalo sa roku 362, dňa 26. júna. Na druhý deň rozhlásil cisár Julián, že tvrdohlavých bratov do vyhnanstva poslal.
V noci zjavil Boh vo sne kňazom Krispovi a Krispiniánovi a panne Benedikte, že sv. Ján a Pavel tajne usmrtení boli a kde sa ich telá nachádzajú. I nariekali nad tou ohavnosťou a vinili cisára ako vraha. Neľudský cisár dal ich pochytať, že oplakávajú Jána a Pavla a bohom sa rúhajú. Keď nechceli žalobu svoju odvolať a modlám obetovať, boli mučení a zabití. Mŕtve ich telá vzali nábožní kňazi a pochovali ich v dome pri hrobe sv. Jána a Pavla.
Jediný syn Terencianov navštívil tajne dom sv. Jána a Pavla a zbláznil sa. I behal ulicami mesta Ríma a vykrikoval, že cisár Julián dal sv. Jána a Pavla zavraždiť. Terencian poznal príčinu tohoto nešťastia, oželel svoj skutok, dal sa pokrstiť a keď sa na hrobe sv. mučeníkov Jána a Pavla modlil, uzdravil sa jeho syn. Rozhnevaný cisár dal i týchto usmrtiť. Telá ich pochované boli v dome sv. Jána a Pavla. Zlostný odpadlík, cisár Julián zahynul onedlho v bitke; keď umieral, zvolal: «Zvíťazil si Galilejský!» Mal len 23 rokov, keď Ježiš Kristus, Kráľ všetkých kráľov, zúreniu jeho koniec urobil.
Cisár Jovián povolal k sebe radcu Vicenta a riekol mu: «Zavolal som ťa, lebo som počul, že svätí kňazi Krispus, Krispinián a svätá Benedikta, ktorých dal Julián zabiť, v dome sv. Jána a Pavla sú pochovaní. Prosím ťa, vyhľadaj usilovne telá bratov Jána a Pavla.» A Vicent našiel so svojím synom Pamachiom ostatky svätých, ďakoval Bohu z celého srdca a oznámil to hneď cisárovi Joviánovi, ktorý zvolal: «Všemohúci Boh obdaroval nás veľkým milostivým darom; poraď sa so znalcami, zachráň ostatky svätých v úcte a vystav na mieste domu svätých bratov chrám Pána.»
Roku 380, za pápeža Damaza, diali sa mnohé divy na hrobe sv. Jána a Pavla. Chrám ten dostal i meno sv. Pamachia, lebo ho on, priateľ sv. Hieronyma, ku cti sv. mučeníkov Jána a Pavla rozšíril a okrášlil.
Roku 1669, za pápeža Alexandra VII., prenesená bola časť ostatkov sv. Jána a Pavla do chrámu v meste Aviňone (Avignon) vo Francúzsku, do Benátok, Ravenny a do Fuldy. I kráľ český Karol IV. doniesol niektoré ostatky svätých bratov do Prahy už r. 1559 a daroval ich biskupovi Danielovi z Lipy. Jednu časť dostal i arciknieža Rudolf IV. Rakúsky a daroval ju r. 1360 chrámu sv. Štefana vo Viedni. Ľud ctí sv. bratov čo patrónov proti búrke. Sv. Ján a Pavel vyobrazujú sa v rímskom rúchu, s mečom v ruke.
Ó Bože, popraj nám milosti na príhovor svätých svojich mučeníkov Jána a Pavla, aby sme sa ničím nedali odviesť od povinnej vernosti k Ježišovi a Jeho cirkvi, aby sme i my podiel mať smeli na sláve nebeskej. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Upravené a spracované z knihy LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH (1907).
Podobný článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXXII.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxxii.-.html
