Púte – výber z kázni (XXXII.)
Na jar v našich krajinách kresťania so záľubou putujú na pútnické miesta. I Kristus Pán už v dvanástom roku veku svojho putoval do Jeruzalema. Chcel sa tak podrobiť zákonu vtedy platnému, že totiž trikrát do roka sa majú ukázať pred Pánom (II. Mojž. 23, 17).
Zvyk putovať na miesta pamätné, rozšíril sa i medzi kresťanov. Kresťanom najpamätnejšími miestami boli tie, kde sa Kristus Pán narodil a zomrel. Miesta šľapajami Kristovými a jeho presvätou krvou posvätené boli túžobným cieľom kresťanov z blízka i z diaľky. K nim putovali a na nich sa modlili.
Putovali i k takým miestam, kde kresťanskí hrdinovia pre vieru buď dali život, alebo kde boli telá ich k poslednému odpočinku uložené. Tak už Euzébius dosvedčuje: „U nás panuje obyčaj, putovať k hrobom ... (svätých apoštolov a mučeníkov), aby sme sa tam modlili, sľuby činili a ctili ... oslávencov Božích. I sme presvedčení, že takáto služba je rozumná.“
V životopise sv. Kataríny Švédskej sa dočítame, že svätica táto putovala so svojou matkou do Svätej zeme, aby sa na hrobe Pánovom a na iných svätých miestach pobožne pomodlila.
Tiež k hrobom svätých apoštolov Petra a Pavla v Ríme konali sa početné púte. Vynikajúcim miestom pútnickým je hrob svätého apoštola Jakuba v Compostelle v Španielsku. Tisíce ľudí ročne putujú do Loreta v Taliansku k domu, v ktorom Panna Mária v Nazarete bývala; svetoznáme je i pútne miesto Einsiedeln vo Švajčiarsku, Maria – Zell v Štajersku, Czenstochówa v Poľsku, Starý Etink v Bavorsku, Lurdy a Paray les Monial vo Francúzsku, Trzat a Brezjet v Juhoslávii.
I naša vlať (česká – pozn. prekl.) je Bohom obdarená vynikajúcimi pútnymi miestami. Ak vyslovíme mená ako Svatá Hora, Stará Boleslav, Velehrad, Hostýn alebo Svatý Kopeček, zaplesá srdce každého verného Čecha.
K pútnim miestam nie je nikto nútení. Ani prikázania Božie ani cirkevné nám ich neprikazujú. I bez nich možno dôjsť k spaseniu. Sám taký prísny muž, ako bol sv. Ján Zlatoústy, hovoril, že nie sú nevyhnutne potrebné. Ale predsa nesmieme ich zavrhovať, a pretože sú výdatnou pomôckou k našej spáse, máme si ich vážiť a ich konať.
Na pútnických miestach už mnohí došli k vypočutiu svojich prosieb, neraz dosiahli zdravia telesného a často zdravia duševného, niekde sú i zázračné pramene, ktoré Stvoriteľ zvláštnou pôsobnosťou obdaril, a nás pobádajú, aby sme sa v údive klaňali Tvorcovi celého sveta.
Úmysel, s akým púť konáme, musí byť čistý, musí nás viesť viera v Boha, láska k nemu a túžba po spasení našej duše. Traja králi vydali sa na cestu len preto, aby k Bohu sa priblížili a jemu poctu vzdali. Hviezda viery (obrazne povedané) má viesť i nás, aby sme sa náhlili k svojmu Spasiteľovi a jeho presvätej Matke. Púť máme konať v duchu cirkvi. Cestou sa máme zbožne modliť alebo spievať nábožné piesne, dbať o striedmosť čo najväčšiu a počestnosť čo najúzkostlivejšiu.
Pútne miesta sú pramene milostí. Tu sa vrúcnejšie a dôvernejšie modlíme. Spasiteľ náš, keď vystúpil na horu Tábor, pohrúžil sa do vrelej modlitby a premenil sa. I kresťan sa má na pútnickom mieste premeniť. Denne starosti ho neťažia, odpútal sa od nich, vyznáva sa zo svojich hriechov napr. i vo svätej spovedi (pokiaľ má možnosť v súčasnosti prijať platnú spoveď u pravoverných duchovných – pozn. prekl.) a premieňa sa v nového človeka. Chovanie kresťanov na pútnických miestach má byť príkladné a veľmi vzorné. Dobre hovorí sv. Hieronym: „Nezaslúži chvály, kto v Jeruzaleme bol, ale kto tam zbožne živý bol.“
Púťe i z ohľadu vzdelávacieho a zdravotného majú veľký význam, ako má samotné cestovanie význam. Pútnik vidí cudzie krajiny, pôsobí na neho iné podnebie, vybočí z obvyklých koľají, v ktorých jeho život po celý rok plynie, blahodarne rozptyľujú jeho utrmácanú myseľ a osviežujú ju.
(Upravené z knihy od K. Balíka Třerí nedělní a sváteční čítanka z r. 1923)
Súvisiaci článok:
O svedomí – výber z kázni (XXXI.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-svedomi-----vyber-z-kazni--xxxi.-.html