Slovo otca patriarchu Eliáša: Ako môžeme ľudstvu skutočne prospieť?
Čo tu, v tomto živote, chceme získať? Užiť si sveta, získať kariéru, úspech, peniaze, tituly, slávu ...? To všetko pominie. Možno niekto má aj vysoké ideály, napr. prospieť ľuďom, pomáhať im, zachraňovať ich životy napr. ako lekári či zdravotné sestry, záchranári ... Je hrdinstvom zachrániť niekomu fyzický život, ale mimoriadnym hrdinstvom a najvyšším ideálom je zachraňovať nesmrteľné duše pre večný život.
Ak chceme ľudstvu skutočne prospieť, tak sa môžeme modliť a napríklad aj v skrytosti trpieť a obetovať všetko Bohu za záchranu nesmrteľných duší. Keď nesieme svoju bolesť, problémy, ťažkosti, starosti, každodenné kríže s vierou, pracujeme tak v čase pre ľudstvo. Dnes nemusíme ísť na misie niekam do Afriky. Teraz je potrebné robiť misiu v odpadnutej Európe - na Ukrajine, v Česku a na Slovensku. A práve veľkú misiu môžeme robiť na modlitbách či v utrpení. Takáto misia zasiahne celý svet. Podmienkou je, aby sme boli zjednotení s Ježišom. Ježiš hovorí: "Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť." (Ján 15, 4-5) Preto je tak dôležitá modlitba v zjednotení s Ježišom. Bez nej to nie je možné.
Človek si musí nájsť čas na modlitbu. Lenže aj keď si ho za cenu obete nájde, býva roztržitý, zdá sa mu, že to nemá význam, radšej by robil všetko možné, len nie sa modlil. Ak však vytrvá a naučí sa stíšiť pred Bohom, Boh mu bude postupne ukazovať cestu a dávať poznanie úmerne tomu, nakoľko je schopný ho prijať. Boh často nedáva veľa poznania, pretože keby potom človek podľa neho nekonal, ponesie za to zodpovednosť. Boh nám teda dáva toľko svetla a poznania, koľko sme schopní prijať.
Máme sa snažiť, aby sme boli naozaj misionári modlitbou i životom. Vnútorná misia - to je misia modlitby a misia utrpenia. Potom je ešte misia slova. Keď nastane čas evanjelizácie, ľudia potrebujú niekoho, kto ich bude učiť. Potrebujú duchovných učiteľov a tých nemáme. To sú tí kresťania, ktorí už poznajú pravú cestu nasledovania Krista. Poznajú skúšky i problémy, ktoré človeka na tejto ceste stretávajú, a dokážu aj druhých poučiť a povzbudiť. Tieto skúsenosti získa každý, keď ide pravdivo za Ježišom. Boh si žiada zrelých ľudí, kresťanské rodiny, aby mohli byť príkladom pre druhých. Rodiny, ktoré by mohli povedať: "Buďte takí, akí sme my." A to nie je tak jednoduché. Potrebujeme sa stále učiť.
Ako ťažko sa tvorí jednota - aj v rodine. Stále je v nej prekážkou jeden problém: naše ego. Preto je nutné umierať sami sebe, svojej vôli. V modlitbe Otčenáš sa modlíme: "Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi." Na zemi ... - to znamená na prvom mieste vo mne, ale aj vo všetkých ľuďoch, ktorí tu na zemi žijú. A je povedané: "Tvoja vôľa ...", nie moja. Aspoň vo mne! Takže v tejto modlitbe máme v podstate prosiť predovšetkým za seba: "Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i vo mne!" Keď dám Bohu priestor ja, potom bude skrze mňa pôsobiť aj v druhých, pretože ja som spojený s ľuďmi, s celým svetom. Čím? Hriechom, v ktorom som sa narodil a v ktorom sa rodia všetci ľudia. A tiež som spojený s tými, ktorí sú pokrstení. Tí prijali Boží život tak ako ja. Čiže sme ako spojené nádoby. Keď sa otvorím Božej milosti, tá potom prúdi aj do druhých. Takže keď človek trpí a obetuje sa, nikto to nevidí a on z toho nemá žiadne uznanie, ale má to zmysel. Prináša to požehnanie pre celú Cirkev i pre celé ľudstvo. Tvoje utrpenie nie je zbytočné. Tvoja modlitba nie je zbytočná, ani jeden Zdravas, ani jeden Otče náš, ani jeden povzdych viery nie je zbytočný. To všetko má veľkú cenu!
Život je krátky, preto máme každý deň sadiť, rozsievať ... každý deň urobiť nejaký dobrý skutok. Dokonca aj pohan cisár Titus, povedal: "Deň, kedy som neurobil dobro, je stratený deň." On mal zdravé princípy, a to bol pohan. Žil v dobe sv. Klimenta. Bol to on, kto v roku 70 dobyl Jeruzalem a zrovnal ho so zemou. Bol pánom veľkej ríše, ktorá sa rozprestierala od Jeruzalema po Španielsko a potom až po Anglicko. To všetko mu patrilo, i celá severná Afrika. A napriek tomu si pripadal ako žobrák, pretože bol sebakritický. Vedel, že raz všetko stratí, že príde smrť ... Tá tiež prišla. Otrávil ho jeho brat Domitian. Dožil sa len 41 rokov.
Máme teda využívať čas, robiť dobré skutky, a ak ich práve v danej chvíli nemôžeme uskutočniť, tak to Bohu môžeme dávať aspoň v myšlienke, v túžbe, v modlitbe ...
Máme žiť z Ducha, chodiť v Duchu. Keď človek chodí v tele, nestará sa ani o svoju dušu, ani o druhých, je ľahostajný. Hodnotu pre neho má len hmotné dobro, riadi sa egoistickými záujmami. Nakoniec mu však diabol všetko ukradne. Sväté písmo hovorí: "Kto zasieva pre svoje telo, z tela bude žať skazu; kto zasieva pre Ducha, z Ducha bude žať večný život." (Gal 6,8) Keď teda "nežijeme podľa tela, ale podľa Ducha" (Rim 8,4), prichádza na nás Božie požehnanie.
Nie je jednoduché žiť podľa Ducha a nie podľa tela. Potrebujeme k tomu vieru. A aby sme mali vieru, potrebujeme sa modliť, prosiť o svetlo a silu. Svätí sa stali svätými modlitbou. Inak to nie je možné. Ak chceme byť svätí, musíme si nájsť a vyčleniť čas na modlitbu. Aj keď sa budete spočiatku nudiť, vytrvajte. Modlite sa k Bohu svojimi problémami: "Pane, mám tento a tento problém. Dávam Ti ho. Dôverujem Ti! "A Boh vás bude počuť. Potom si napríklad môžete hlasno čítať zo Svätého písma žalmy. To sú modlitby, ktorými sa modlil kráľ Dávid, keď ho prenasledovali nepriatelia. Vyjadrujú muky, ktoré prežíval, intrigy, ktoré proti nemu zosnovali ... On vo svojich modlitbách volal k Bohu a zároveň Ho oslavoval, že ho vždy vyslyšal a všetko obrátil na dobré. Teda v žalmoch máme vzor, ako sa modliť. To by mohlo pomôcť snáď pre začiatok, ale potom musí človek hovoriť s Bohom vlastným spôsobom, jednoducho, ako dieťa, keď príde za matkou či otcom so svojím problémom. Je potrebné svoj problém dať Bohu, rovnako ako dieťa ukáže matke napr. ruku, ktorú si porezalo. Ona ranu pofúka, vyčistí, obviaže, dieťa pohladí ... Taký vzťah máme mať k Bohu. Máme k Nemu s dôverou prichádzať so všetkým, čo nás trápi, ľaká, čo je nám ťažké ... veď On nás miluje viac, než my sami seba.