Choď na obsah Choď na menu
 

Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.“(Iz 53,6)

 

images.jpgAko prvé je uvedené slovo všetci. Teda ja, ty, každý z nás. Nie je ani jedného, kto by mohol povedať: Ja nie. Všetci zhrešili. Čo to znamená? Blúdiť znamená nepoznať cestu. Keď malé dieťa zablúdi v lese, nevie sa vrátiť. Nepozná cestu späť. Blúdenie je často životnou cestou mnohých ľudí. Mnoho ľudí nemá jasno, nejde za Bohom a môže mať i vysokoškolské vzdelanie, i napriek tomu blúdia. Keď sa ich niekto spýta: Aký je zmysel tvojho života? Prečo žiješ? Aby si jedol, spal, pil, zhromažďoval majetok, šiel k smrti a potom zomrel? A to, čo si si nahromadil, ani vlastne nevieš, komu zanecháš. Aký je teda zmysel tvojho života? Všetci učení páni filozofi budú podávať rôzne teórie, ale jasnú odpoveď nedajú. Žiadny z nich v pravde neodpovie na tú najdôležitejšiu otázku: Aký je zmysel môjho života? Aký je zmysel môjho utrpenia?

Na to dáva odpoveď jedine Boh. On nám dáva svoje slovo, ktoré je pre nás svetlom a cestou. Nakoniec, Ježiš sám sa stal tou cestou. Teda väčšina ľudí blúdi. Koľko je teraz ľudí na zemi? Niečo nad šesť miliárd. A kto z nich má istotu spásy? Koľko je kresťanov?  Jedna miliarda? A z tých kresťanov, koľko z nich má istotu spásy? Koľko ich skutočne žije s Kristom a v Kristovi? Blúdia, i keď sú pokrstení. Sú to pokrstení ateisti. Nevedia, čo sú. Keby ste navštívili napr. vysoké školy v nejakom kresťanskom štáte – v Poľsku, v Taliansku... a spýtali sa na podstatu kresťanstva, čo vlastne kresťanstvo je, väčšina z tých, ktorí tam sú, nevedia. Naučili sa rôzne poučky, z detstva si možno pamätajú katechizmus, ale nie sú to obrátení ľudia. Nie sú tými, ktorí sa rozhodli pre Krista a majú jasný zmysel života. Blúdia. Nehladiac už na iné tzv. kresťanské národy Európy. Študenti viacej vedia o hinduizme, o joge, o všelijakých filozofiách, ale nevedia, kto sú, i keď sú pokrstení.

Mnohí ani často nevedia, že sú pokrstení, nepoznajú Krista. Počuli o Ňom teoreticky, ale osobne sa s Ním nestretli. Neobrátili sa, neuvedomili si svoj hriech a neprijali Ježiša ako svojho Spasiteľa a Pána. Mnohí ako deti chodili k spovedi i k svätému prijímaniu, ale zostali len niekde na povrchu. Možno na začiatku i trochu viery mali – tej detskej, ale potom prišla puberta, štúdia a úplne vieru stratili. Dostali sa do rôznych hriechov a prakticky s Kristom nemajú nič spoločného. Prijali ducha tohto sveta, zjednotili sa s ním a sú duchovne mŕtvy.

Čo je život bez Krista? Jeden americký kazateľ napísal: Život bez Pána Ježiša je bolestná prázdnota. Je to neuhasený smäd a neutíšený hlad. I napriek pomíňajúcej žiadosti je takýto život životom sklamania, stratenej nádeje a cestou prázdnoty. Život bez Pána Ježiša je život bez svetla. Na druhej strane, život s Ním, je životom v pravde, vo svetle, keď človek nachádza pravé šťastie, pretože v Kristovi má večný život. „Išli sme vlastnou cestou.“ Ako sme blúdili? Tak, že každý chodil svojou cestou. Boh nám dáva svoj program, svoju cestu, ale my chodíme tou svojou. Božie slovo hovorí, že je hriechom chodiť svojou cestou. Kto programuje tú starú cestu? Svojvoľnosť, hriech. A to i v tom prípade, keď robíme zdanlivé dobro. Ak nie sme zameraní na Krista a ak neplníme Božiu vôľu, hrešíme. Až budeme raz stáť pred Božím súdom, to naše dobro a tá naša pravda neobstoja, pretože našou povinnosťou je hľadať a plniť Božiu vôľu. Ježiš povedal: „Mojim pokrmom je plniť Božiu vôlu.“(Porov. Jn 4,34). Ježiš nás učí modliť sa: „Otče,...buď vôľa Tvoja.“ Keď nás diabol tiahne na scestie, nikdy nám to nesformuluje jasne. Chce, aby sme tie jeho cesty pokladali za svoje. „Išli sme každý vlastnou cestou.“ Boh však ponúka cestu spasenia. Tú, my oklamaní  ludia, nechceme. Chceme ísť po vlastných cestách. Ale kam tie vlastné cesty idú? A kde skončia? Vedú do záhuby a končia v pekle. Každý z nás sa dal svojou cestou. To je obraz ľudstva a to je obraz každého človeka, dokiaľ sa neobráti. „Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.“

Koho tu Pán Boh myslí? Ježiša. Čo to znamená, že našu neprávosť vložil Boh na Neho – na Ježiša? Môžeme si to predstaviť takto. Jedna ruka, to som ja, druhá ruka, Ježiš. Kniha sú hriechy. Tie hriechy ležali na mne, ako rozsudok smrti. Boh moje neprávosti vložil na Neho – na Ježiša. Ak ich vložil Boh na Ježiša, kde sú teraz? Na Ježišovi(tak, ako tá kniha na druhej ruke). A tvoja duša je teraz bez nich, pretože On ich vzal na seba, pretože On zomrel za tvoje hriechy, On prelial svoju svätú krv za teba. Božie slovo hovorí, že Jeho krv nás očisťuje od každého hriechu a že naše duše, očistené Kristovou krvou, sú teraz biele ako sneh. To je treba vedieť. A v tom je spasenie, to je prechod zo smrti do života. Pokiaľ som však pod vinou a hriechom, platí Božie slovo - „Lebo mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6,23), som tak pod rozsudkom smrti. Všetci zhrešili, všetci zblúdili. Ešte presnejšie je to povedané v Liste Rimanom 3, 23-24: „veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“ Tu je jasne povedané, že všetci zhrešili a sú ďaleko od Božej slávy. Ospravedlnení sú zadarmo. Ako? Vykúpením v Kristovi Ježišovi, jedine v Kristovi Ježišovi. Rim 3, 25: „Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy.“ Tam je kľúčové slovo: kto verí. Všimnime si, tu sa jedná o to, že človek je zbavený viny, teda je ospravedlnený. To ospravedlnenie učinil Kristus. Ďalej je tam slovo krv – ospravedlnení sme krvou Kristovou. Potom je tu slovo viera – pre tých, ktorí veria. Kristus zomrel za všetkých ľudí, ale všetci spasení nebudú. Len tí, ktorí uveria. Iba ten, kto prijme. Preto sme povinní hlásať evanjelium.


(Byzantský katolícky patriarchát)