Výber z kázni (XIX. časť): O sebe vražde
Život je dar Boží, nad všetko pomyslenie veľký. Je to vlastne najväčšie dobro, ktoré máme. Človek síce je užívateľom tohto neoceniteľného daru, ale nie je jeho pánom. Sám si života nedal a nemá tiež práva si ho zobrať. Pánom života je Boh.
„Veď ty máš moc nad smrťou i nad životom, zvádzaš k bránam podsvetia a zasa vyvádzaš.“(Múdr 16, 13)
Správne pripomína svätý Pavol Korintským:
„A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe?“(1 Kor 6, 19) Nie sme svoji, nemôžeme teda o sebe ľubovoľne rozhodovať.
Mohli by sme sa domnievať, že všetci rozumní tvorovia si budú život, tento prvý dar Boží, veľmi vážiť a podriadia sa vôli Božej a počkajú, ako s nimi Boh sám naloží, a predsa vidíme, že mnohí do práv Božích zasahujú a život si berú. Kto sám seba vraždí, nazýva sa samovrah, a skutok jeho sa nazýva sebe vražda.
V našej dobe je sebe vražda zjavom dosť častým. Je to chorobný zjav našich dní. Každý zjav má nejaké príčiny. A aké sú príčiny tak početných terajších sebe vrážd?
Hlavnou príčinou je odklon od pravej viery. Mnohí stratili vieru v Boha a s ňou stratili i nádej. Sú utvrdení v domnienke, že smrťou všetko končí, že po smrti už niet žiadneho života, a preto sa zbavujú života, akonáhle sa im zdá byť ťažkým. Čím viacej sa stráca viera, tým viacej pribúda samovrážd.
Jeden študent, inak dobrý a nadaný chalan, zastrelil sa v noci vo svojej izbe. Na jeho nočnom stolíku našli otvorenú knihu, schvaľujúcu sebe vraždu, a vedľa nej ceruzkou napísaný lístok: „Drahí rodičia, odpusťte mi – nemohol som inak.“
Neverecký životný štýl, ktorým sú preniknuté niektoré moderné knihy a časopisy, poplietol mnohých, hlavne mladých ľudí, pripravil ich o vieru a zbavil ich najhlavnejšej životnej opory.
Druhou hlavnou príčinou samovrážd je nemravnosť. Pätnásťročná dievčina skočila z mosta do rieky, lebo ju opustil milenec. Z nešťastnej lásky si berú život muži i ženy, pretože sa im zdá, že by neprežili hanbu svetskú, do ktorej sa uvrhli, a ukracujú si bolestný život, keď si nemravnosťami nezahojiteľnú bolesť privodili.
Ďalšou príčinou je rozvrátený život. Hodujú, pijú, utrácajú, a keď všetko utratili, siahajú k revolveru. Správa povestnej herne v Monaku zamestnáva zvláštnych dohliadačov, ktorí nemajú nič iné na starosti, než len strážiť pánov a paničky, ktorí prehrali tisíce a státisíce, aby si nevzali život. Aká to ohľaduplnosť!
Niektorí ľudia sa vražia zo strachu. Kráľ Saul sa prebodol mečom, aby nepadol do rúk nepriateľov. Niektorí sa vraždia zo zúfalstva. Tak učinil Judáš. Zhasla hviezda nádeje a nastala úplná tma v jeho duši. Chcel zničiť červa nahlodávajúceho svedomie, pričom zabudol, že ten červ na večnosti znova ožije a tým krutejšie a už trvalo hrýzť bude.
Mnohí si berú život v duševnej pomätenosti a nepríčetnosti. Títo sú hodni veľkého poľutovania. Pomodlíme sa za nich!
Kto však dobrovoľne a pri zdravom rozume sa pripravuje o život, hreší veľmi ťažkým spôsobom. Hreší čiernym nevďakom voči Bohu a ukazuje, že si Ho neváži. Iba Boh má právo určiť dĺžku ľudského života. Ako nie je dovolené vojakovi opustiť stráž, ktorú mu veliteľ určil, tak nie je človekovi dovolené samovoľne opustiť stanovisko, ktoré mu Stvoriteľ stanovil.
Viedenský kazateľ P. Abel r. 1887 v kázaní hovoril: „Stál som u postele sebe vraha, ku ktorému som bol telegraficky povolaný. Pred zaopatrením som sa ho pýtal: „Moj milý, ako sa vám zdá teraz deň po vašom skutku?“ – „Môj Bože, ako večnosť!“ – „Nuž vidíte, priateľu, ale pomyslite na to, že vo večnosti nebudete len 24 hodín!“ – „Dôstojný pane, vyspovedajte ma,“ – prosil ma samovrah. Keby mal každý samovrah myšlienky, ktoré má po skutku, tiež pred skutkom, nikdy by si na život nesiahol.“
Sebe vrah sa previnuje aj proti svojej rodine. Pôsobí členom pozostalým zármutok, hanbu a veľakrát i hmotnú škodu. Sebe vrah olupuje svoj národ o jedného člena a zbavuje štát o jedného občana. Dáva iným pohoršenie. Chráňme sa príčin, ktoré k nej vedú, ako sú nevera, nemravnosť, požívačnosť, nezriadený život a pod. Zachovajme si vieru, mravnosť a dôveru v Boha!
Jedna žena sa rozhodla, že sa utopí. No v istej chvíli sa ešte pred tým padla na kolená, uvedomila si Božiu prítomnosť a povzdychla si: „S Bohom, môj Kriste!.. V tom si spomenie: Uvidíme sa s Kristom na večnosti. Bude súdiť moju dušu. Zamyslí sa... Čo chce učiniť? Kriste, tvoje utrpenie bolo väčšie. Chcem i naďalej svoj kríž niesť. Upokojila sa, vstala a vrátila sa k svojmu obvyklému zamestnaniu. Bola zachránená. Hriešne je i všetko, čo k utrateniu života vedie, ako napr. opilstvo, hnev, smilstvo a pod.
Smrť na seba nevolajme! Vyčkajme, až príde sama. Cudzie samovraždy neschvaľujme! Čo je zlé, máme vždy zlom nazvať a odsúdiť. V stredoveku bola samovražda pokladaná za zločin, bezduché telo bolo potupne trestané mečom alebo ohňom a zahrabané na mieste neposvätenom.
Upravené z knihy od K. Balíka Nedělní a sváteční čítanka (1929)
(Odkaz, pre tých, ktorí by si chceli vziať život: zahoďte svoj krutý zámer! Boh vás miluje a chce vyriešiť váš problém. Dajte svoj problém i svoje hriechy Pánovi Ježišovi a On sa už o ostatné postará.)
Ježiš hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“(Mt 11, 28) a „Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“(Jn 14, 14).
Súvisiaci článok:
Prečo máme zachovávať prikázania (Výber z kázni XVIII.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/preco-mame-zachovavat-prikazania.html