Keď som sa istého dňa vybrala s dvoma dievčatami zbierať drevo na breh rieky Gavy, začula som akýsi šelest. Obzrela som sa k lúke, ale videla som, že stromy sa nehýbu. Preto som zdvihla hlavu a pozrela som sa na jaskyňu. Videla som tam paniu v bielom odeve: mala oblečené snehobiele šaty, prepásaný modrý pás a na oboch nohách mala svetložltú ružu, takej istej farby, ako bol jej ruženec.
Keď som to uvidela, pretrela som si oči v domnení, že sa mýlim. Rukou som siahla do vrecka a našla som tam ruženec. Chcela som urobiť znamenie kríža, no nevládala som zdvihnúť ruku k čelu, celkom mi ovisla. Ale keď Pani urobila znamenie kríža, pokúsila som sa o to chvejúcou sa rukou aj ja a podarilo sa mi to. Začala som sa modliť ruženec; aj Pani posúvala zrnká na svojom ruženci, ale perami nepohla. Len čo som ruženec skončila, zjavenie zmizlo.
Opýtala som sa oboch dievčat, či niečo videli. Tvrdili, že nie, a pýtali sa ma, čo by som im o tom mohla povedať. Povedala som im, že som videla Paniu v bielom odeve, ale že neviem, kto to bol, naliehala som na ne, aby o tom mlčali. Ony ma potom prehovárali, aby som sa ta nevracala. Ja som však odmietla a v nedeľu som sa ta vrátila, lebo som cítila vnútorné volanie.
Tá Pani sa mi až na tretí raz prihovorila a pýtala sa, či by som ta chcela chodiť pätnásť dní. Odpovedala som, že chcem. Ona potom dodala, že mám vyzvať kňazov, aby tam dali postaviť kaplnku. Potom mi kázala napiť sa z prameňa. Keďže som nijaký prameň nevidela, išla som k rieke Gave. Ale ona naznačila, že nehovorí o rieke, a prstom ukázala na prameň. Keď som ta prišla, našla som iba trochu špinavej vody. Siahla som rukou, ale nemohla som nič nabrať. Preto som začala hrabať, až som konečne mohla nabrať trochu vody. Trikrát som ju vyliala a štvrtý raz som sa jej mohla napiť. Potom sa zjavenie rozplynulo a ja som odišla.
Pätnásť dní som ta chodila a Pani sa mi zjavovala každý deň okrem jedného pondelka a jedného piatku. Opätovne mi prikazovala, že mám povedať kňazom, aby tam dali postaviť kaplnku, že sa mám umyť v prameni a že sa mám modliť za obrátenie hriešnikov. Viac ráz som sa jej pýtala, kto je, ale ona sa iba milo usmiala. Až naposledy mi so zdvihnutými rukami a očami upretými na nebo povedala, že je Nepoškvrnené Počatie.
Počas tých pätnástich dní mi vyjavila aj tri tajomstvá, no zakázala mi prezradiť ich niekomu, čo som verne až doteraz zachovala.
(List P. Gondradovi r. 1861; porov. A. Ravier, Les écrits de sainte Bernadette, Paris 1961, pp. 53-59)
Testament sv. Bernadety Soubirousovej (1844 - 1879)
- Vďaka ti, Ježišu, za chudobu mamičky a otecka, za starý mlyn, za hrubé dosky nášho domu, za prašivé ovce, ktoré som pásavala. Vďaka ti, Bože, že som hladovala a nebola takmer nikdy nasýtená; vďaka ti za starosť o deti a za pasenie oviec.
- Vďaka ti, Bože, za prokurátora i komisára, za žandárov, za tvrdé slová pána farára Peyramala…
- Za dni, keď si prišla, Svätá Panna, aj za tie, keď si neprišla, budem schopná ďakovať až v raji. Za prijaté facky, za posmešky, za urážky, za tých, ktorí ma pokladali za blázna, za podvodníčku, za zlodejku, vďaka ti, Mária – Matka.
- Za to, že som nikdy neovládala pravopis, za pamäť, ktorú som nikdy nemala, za moju nevedomosť a hlúposť, vďaka. Ďakujem, lebo keby bolo na zemi iné dievča, nevedomejšie a hlúpejšie ako ja, bola by si si iste vybrala ju…
- Za moju matku, ktorá zomrela tak ďaleko, za bolesť, ktorú mi spôsobil otec, keď prišiel a namiesto toho, aby otvoril náruč pre svoju malú Bernadetu, mi povedal „sestra Mária Bernarda“, vďaka ti, Ježišu.
- Vďaka, že si mi dal srdce také jemné a citlivé a preplnil si ho horkosťou.
- Vďaka za matku prestavenú Jozefínu, ktorá pred otcom biskupom vyhlásila, že sa nehodím na nič. Vďaka ti, môj Bože, za sarkastické poznámky matky magisterky, za jej tvrdý hlas, jej iróniu a nespravodlivosť; za všetok tvrdý chlieb pokorovania ďakujem ti zo srdca, môj Bože.
- Ďakujem ti, že som bola tá, ktorej matka Terézia mohla často opakovať: „Nerobte zo seba sväticu!“ Vďaka ti, že som mohla byť tá, ktorá bola vystavená toľkým skúškam, že moje sestry hovorili o mne: „Aké šťastie, že nie sme Bernadetou“.
- Vďaka ti, že som bola Bernadetou, ktorej hrozili väznením preto, že som ťa videla, presvätá Panna; že sa na mňa ľudia dívali ako na zvláštne zviera, na Bernadetu, takú úbohu, že keď ma videli, hovorili si: „A to je tá?“ Nič viac, ako toto úbožiatko.
- Vďaka ti, Bože, za toto moje úbohé telo, ktoré si mi dal, za všetky choroby, za moje hnisajúce rany, za horúčku, za všetky bolesti kruté i bezcitné.
- Vďaka ti, Bože, za túto moju dušu, ktorú si mi dal, za púšť a vnútornú prázdnotu, za tvoje noci i záblesky svetla, za tvoje tichá i za tvoje hromy; za všetko, i za to, že si ďaleko i blízko, vďaka, ó, môj Bože, vďaka.“