Choď na obsah Choď na menu
 

Život svätého Patrika, apoštola Írska (†okolo r. 463)

 

st_patrick.jpgPatrik sa narodil okolo r. 377 v rímskej provincii Británia, v Banna Venta Berniae, pravdepodobne dnešný Banwell v Somerset alebo Old Kilpatrick v Škótsku. Vyrastal v kresťanskej rodine, jeho otec  bol dôstojník rímskej jazdy a patril k bohatým mestským radcom. Matka Konchesa bola príbuznou sv. Martina, biskupa Tourského. Keď mal 16 rokov, chytili ho morskí lúpežníci a odviedli s niektorými krajanmi do Írska, kde ho predali za otroka jednému pohanskému kniežaťu, Milgovi. Patrik, vychovaný v blahobyte, musel pásť stáda, znášať hlad a zápasiť s ťažkosťami. Ale bolo mu to dobrým prostriedkom. Do tej doby mal slabú vieru a o svoje spasenie sa staral málo, až pod krutým bremenom otrockým sa zmenil. Obrátil sa k Bohu, útechu a posilu hľadal v modlitbe, naučil sa byť pokorným i trpezlivým a ticho znášal svoj stav. Sám o tom píše: „Často som sa behom dňa, keď som pásol ovce, modlil k Bohu a láska k Stvoriteľovi a tiež bázeň Božia sa stále viac a viac usádzali v mojom srdci a moja viera tak neustále rástla...Na modlitbu som vstával za tmy nahľadiac na dážď, sneh či mráz, nič z toho mi nevadilo...“

Takto strávil 6 rokov v otroctve, pričom sa naučil írsky jazyk a spoznal mravy zeme, čom mu podľa vôle Božej dobre poslúžilo k budúcemu poslaniu. Raz v noci mal sen, podľa ktorého mal byť vyslobodení z otroctva. Pohnutí túžbou po otčine, ušiel od svojho stáda k moru, vstúpil na loďku, pripravenú na odplávanie a po troch dňoch pristál pri brehoch svojej vlasti. Cestoval aj ďalšími ľuďmi. Keď spoločne blúdili krajinou a hľadali obživu, jeho spolu cestujúci sa ho opýtali: „Keď je tvoj Boh tak mocný a milostivý, nuž, prečo sa neutiekaš k nemu o pomoc? Modli sa teda za seba i za nás, aby sme nezahynuli hladom!“ Patrik im odpovedal, že Boh im zaiste pomôže, ak sa k Nemu všetci s celým srdcom obrátia. I učinili podľa tejto rady a skoro našli stádo čiernej zvery, z ktorého mäsa sa živili, až prišli do úrodnej a ľuďmi obývanej krajiny.

Patrik sa po rokoch opäť uvidel s rodičmi, ale po troch mesiacoch bol zasa, tento krát od surových Piktov, zajatý a odvedený. Až po dvoch mesiacoch bol slobodný a vrátil sa do otčiny. Tu mal v istú noc sen, ako o tom píše: „...Videl som človeka nazvaného Viktorikus, ktorý prišiel z Írska s množstvo dopisov a jeden z nich mi dal prečítať. Na prvom riadku stálo napísané: „Hlas Írov“ – a ako som čítal ďalej začiatok toho dopisu, zdalo sa mi, že počujem ich hlasy, ktoré patrili ľuďom z oných Volkatských lesov...Ako by ma jednohlasne volali: „Prosíme ta synu, príď opäť do nášho stredu...Ja som po nich rovnako veľmi silne túžil a v tom som sa prebudil. Sláva Bohu, že po mnohých rokoch Pán počul ich nárek a splnil ich prianie...“

Patrika však opäť chytili morskí lúpežníci a odviedli do Gálie, z ktorej ho vyslobodili kresťanskí kupci. Za týchto súžení spomínal Patrik ustavične na úbohých írskych pohanov. Jeho rodičia si želali, aby ostal s nimi doma. V jeho duši sa však ozýval mocný hlas, napomínajúci ho, aby sa zmiloval nad Írskom. Spoznal, že to k nemu prehovára Boh, aby sa stal vierozvestcom pohanských Írov. I poslúchol hlas, prekonal odpor svojich príbuzných a odobral sa k biskupovi, sv. Germánovi Auxerreskému, aby sa pripravil na kňazské povolanie. Keď  sv. Germán odišiel do Anglicka, aby tam bojoval proti bludárom, Patrik ho sprevádzal a potom bol od neho vysvätení za kňaza. Od pápeža Celestína I. v r. 432 dostal splnomocnenie s niekoľkými druhmi ísť do Írska, aby tam hlásal vieru v Krista. Ešte predtým ale v Galii prijal biskupskú vysviacku. Je neľahké vykresliť, aké a koľké prekážky a problémy sv. Patrik musel prekonať, aby utvrdil svätú vieru v Írsku. Íri boli národ surový a lúpežný. Nenávideli cudzincov a húževnato lipli na svojich pohanských poverách a zvykoch.

V tom ich podporovali zvlášť modloslužobní náboženskí predstavitelia – druidi, či pohanskí národní speváci – bardovia. Patrik nedbajúc žiadnych protivenstiev a ťažkostí, prechádzal ostrov všetkými smermi a s apoštolskou horlivosťou hlásal kresťanskú vieru. Milým chovaním a opatrnosťou si získal všeobecnú náklonnosť tak, že ľud sa zbiehal k nemu a dychtivo načúval jeho slovám, napriek tomu, že druidi a bardovia štvali ľudí proti nemu. Ostrovania opúšťali modly, suroví bojovníci odkladali svoje zbrane, synovia a dcéry kniežat aj kráľov odchádzali z domova za Patrikom. Za nedlho pokrstil tisíce pohanov. Aby získal pre Ježiša Krista kniežatá, vchádzal do ich domov, nakláňal si ich darmi a vyučoval ich deti. Takto získal pre svätú vieru mnoho synov a dcér z najvznešenejších rodín zeme. Vydal sa aj k svojmu bývalému otrokárovi Milgovi, ktorého sa mu podarilo obrátiť. Postupne obrátil na kresťanstvo viacerých šľachticov a pokúšal sa obrátiť aj kráľa Laugaria. V istý deň napriek jeho zákazu na Bielu sobotu zapálil Veľkonočný oheň a vyvolal tým hnev panovníka, ktorý dal rozkaz ho zabiť. Lenže sv. Patrik po modlitbe dnes nazývanej Pancier sv. Patrika unikol z obkľúčenia. Kráľ nakoniec kapituloval a sám sa dal pokrstiť.

Po nejakom čase však prišlo v Írsku k vzbure, pretože časť ľudí poštvaná druidami  žiadala kráľa o vyhnanie sv. Patrika a jeho učeníkov. Vtedy kráľ v snahe zabrániť krviprelievaniu zorganizoval akýsi Boží súd – súboj sv. Patrika s druidami, ktorý má rozhodnúť, kto je mocnejší: Patrikov Boh alebo keltské božstvá? Druidi spôsobili, aby snežilo, ale sv. Patrik znamením kríža okamžite fujavicu zastavil. Druidi spôsobili, že zavládla tma, ale sv. Patrik modlitbou k Bohu privolal Slnko. Drudi spôsobili, že sa na neďalekom vrchu vznietil les, sv. Patrik modlitbou k Bohu privolal mrak a dážď z neho požiar uhasil. Patrikovmu žiakovi neublížil oheň ani vtedy, keď sedel v chatrči zo suchých konárov, druida oheň pohltil v chatrči z čerstvých zelených vetiev. Výsledkom tohto súboja bolo, že väčšina Írov aj väčšina druidov sa nechala pokrstiť.

Zrejme najslávnejší príklad z Patrikovho učenia je ten, na ktorom vykladal základné tajomstvo kresťanstva: náuka o Trojjedinom Bohu: Otcu, Synu i Duchu Svätom. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice podľa tradície vysvetlil na zelenom ďatelinovom trojlístku. Tri lístky na jednej stonke znamenajú, že podobne aj Boh je len jeden, ale v troch nedeliteľných osobách. Pokrstených Írov učil Patrik čítať a písať, najschopnejších svätil za kňazov. Zakladal aj kláštory a to ako mužské, tak aj ženské, kde sa mládež učila svätému náboženstvu i vedomostiam prospešným pre život a kde bola vychovávaná v bázni Božej. Najhorlivejšími mníchmi a rehoľnými sestrami sa stali v týchto kláštoroch na kresťanskú vieru obrátení bývali druidi a druidky, ako aj synovia a dcéry írskych veľmožov. Najznamenitejším z obrátených bardov bol Dubrach Mac Volubair, ktorý potom svojimi spevmi velebil vieru Kristovu a  takto ju šíril medzi ľud. Za pomerne krátky čas rozšíril sv. Patrik Kristovo evanjelium po celom Írsku a so svojimi spolupracovníkmi obrátil väčšinu írskeho národa. Roku 455 zbudoval v krajine nazvanej Macha chrám, okolo ktorého vzniklo mesto Armagh, severozápadne od Belfastu. Tu mal Patrik svoje biskupské sídlo.

Zo svojich spoločníkov vysvätil 30 kňazov na biskupov, s ktorými vykonal dva cirkevné snemy v krajine. Obrátení Íri sa vinuli k Patrikovi ako k otcovi a na dôkaz svojej lásky mu často ponúkli rozličné dary. On ich však odmietal hovoriac, že chudoba vedie najistejšie k spáse a že aj Kristus Pán sa pre nás stal chudobným. O rozkvitajúcu cirkev sa staral veľmi zodpovedne a svojich veriacich statočne hájil  pred ich utláčateľmi. Knieža Korotich, ktorý sa stal kresťanom, avšak stále žil ako pohan, raz vpadol do krajiny, kde Patrik práve udeľoval svätý krst. Zavraždil niekoľkých nedávno obrátených kresťanov a iných odvliekol do zajatia. Patrik ihneď poslal k nemu poslov zo žiadosťou, aby zajatcov prepustil. Keď ale Korotich odpovedal biskupovi potupne, tak ten proti nemu napísal okružný list, v ktorom pokarhal jeho zločiny, exkomunikoval ho z cirkvi a jeho poddaných nabádal, aby ho neposlúchali, pokiaľ nebude činiť pokánie a neprepustí zajatcov. Takto rozhodne a bez ľudskej bázne trestal Patrik vzdorovitých veľmožov, pričom bol pripravený pre Krista a jeho cirkev znášať od nich zajatie, vyhnanstvo alebo i smrť. Po všetky roky apoštolského pôsobenia žil svätý biskup jednoducho a prísne. Dve tretiny každej noci venoval modlitbám a rozjímaniam, odpočíval len krátko. Zaoberal sa aj písaním. Ku koncu života zostavil Patrik akési písomné vyúčtovanie zo svojho života a misionárskeho účinkovania. Tento svoj spis nazval Confessio - Vyznanie. Bola to odpoveď na ohováranie rozličných kritikov z Galie a Británie, ktorí mu upierali rozumové a mravné schopnosti potrebné pre hlásateľa evanjelia. Patrik ponížene pripúšťa nedostatočnosť svojho vzdelania a "svetskosť" svojej mladosti. Nazýva sa "nevzdelaným hriešnikom, nižším od ostatných veriacich". No na druhej strane zasa vyzdvihuje milosť svojho obrátenia a Božieho povolania k apoštolátu, ktorý s Božou pomocou priniesol v Írsku bohaté ovocie. Na konci tohto vzácneho spisu hovorí: „Kiež mi Boh ráči milostivo udeliť, aby som nikdy nestratil ten ľud, ktorý On sebe získal na končinách zeme. Kiež mi dá zotrvať, aby som zostal jeho verným svedkom až do smrti. A ak som z lásky k Bohu učinil niečo dobrého, kiež mi dopraje, aby som mohol svoju krv preliať za Neho!“

Tohto veľkého šíriteľa evanjelia medzi pohanmi oslávil Boh už na zemi množstvom zázrakov a proroctiev, ktoré boli príčinou, že jeho apoštolská práca vydala v moci Ducha Svätého tak hojné plody. Svätý Patrik zosnul v Pánovi v Saule pri Downpatricku (južne od Belfastu) asi okolo r. 463. Výsledkom jeho misie bolo množstvo obrátení, vystavaných kláštorov a svätcov, preto sa Írsko nazývalo „ostrovom svätých“. Spomeňme napríklad svätých biskupov, ako Benignusa,  Kenerina, či Finiana. O sv. Luanovi sa tvrdí, že on sám v 6 stor. založil 100 kláštorov. Veľkými misionármi boli aj sv. Kolumbán Starší a Kolumbán Mladší. Zo svätíc sa preslávila zvlášť sv. Brigita, ktorá založila kláštor Killdarský. Národ írsky si zachoval v minulosti dedičstvo sv. Patrika, vieru katolícku, i proti protestantským Angličanom. Za túto vieru bojoval a podstupoval mučeníctvo. Pamiatku na svätého prvo učiteľa svojich otcov Íri oslavujú 17 marca. Kiež Boh dá, aby sa i súčasná cirkev v Írsku navrátila späť k odkazu sv. Patrika: k vytrvalej modlitbe, k pokániu, k hlásaniu pravej katolíckej viere,  a zriekla sa ducha heréz neo modernizmu a ducha synkretizmu s pohanstvom – ducha antikrista.