Život svätej Terézie z Avily (1515 – 1582)
Dlho to trvalo, kým sa Terézia z Avily prebojovala k poznaniu, že sám Boh stačí. V mladosti rada čítavala životy svätých. Bola nimi tak nadšená, že ako sedemročná utiekla s malým bratom z domu a chcela ísť do Afriky, aby tam umrela ako mučenica. Ako dvanásťročnej jej zomrela matka, a preto sa vrhla pod obraz Panny Márie a zvolala: „Matka milosrdenstva! Buď mi teraz matkou! Prijmi mňa, úbohú sirotu, za svoje dieťa!“ Po matke však zostali rytierske romány, ktoré Terézia hltala a toto čítanie nezostalo bez účinku na jej dušu. Stala sa márnivou, rada sa parádila a začala sama písať román. Našťastie ju otec poslal k augustiniánkam na výchovu; tam príkladom sestier a čítaním listov sv. Hieronyma prišla k poznaniu, že „sám Boh stačí.“ Rozhodla sa, že vstúpi ku karmelitánkam. Ale ani tam hneď nepatrilo jej srdce Bohu. Rada prijímala návštevy, bavila sa o všetkých možných veciach. Až raz pohľad na trpiaceho Spasiteľa vzbudil v nej takú veľkú ľútosť, že sa celým srdcom a celou dušou oddala Bohu a jeho službe. Povedala: „Život, ktorý som doposiaľ viedla, bol môj život, odo dneška bude to život Boží vo mne.“
Aby Boh bol viac ctený, z Božej vôle sa ujala práce reformovať karmelitánky, a preto založila rád tzv. bosých karmelitánok, s obnovenou prísnosťou, lebo pôvodná horlivosť za spásu duší sa z kláštorov vytrácala. To jej prinieslo prenasledovanie a utrpenie, aké si je ťažko predstaviť. Kláštory už akoby nemali klauzúru, pravidlá sa neustále zmierňovali, hovorne sa premieňali na diskusné salóny, debatné krúžky o politike, spoločenských udalostiach, atď. Jej jediná túžba bola, aby bol Boh viac milovaný a uctievaný! Preto činila pokánie, preto sa veľa modlila a trpela. Raz hovorila: „Keby som mohla, vystúpila by som na najvyššiu horu a volala do celého sveta: „Ľudia, modlite sa, modlite sa, modlite sa!“
O moci jej príhovornej modlitby za iných ľudí svedčí napr. toto svedectvo z jej spisu Kniha života: „Poznala som jednu osobu, ktorá sa rozhodla slúžiť Bohu a dlhú dobu sa venovala modlitbe a tiež sa jej dostalo veľa milostí. Potom ju však zanechala kvôli istým príležitostiam, ktorým sa nedokázala vyhnúť, ktoré však boli nebezpečné. Mrzelo ma to náramne, pretože som ju mala veľmi rada a veľa som jej dlhovala. Modlila som sa vytrvalo viac ako mesiac a zaprisahala som Pána, aby ju priviedol späť do svojej služby. Jedného dňa som počas modlitby videla vedľa seba diabla, ako plný zúrivosti trhá na kúsky niekoľko listov, ktoré držal v ruke. Veľmi ma to potešilo, pretože sa mi zdalo, že moja modlitba bola vypočutá. A predsa áno. Dozvedela som sa totiž, že sa oná osoba veľmi odovzdane vyspovedala a vrátila k Bohu.“
Boh dal Terézii často milosť zjavení a mystických zážitkov. Známy je zázrak prebodnutia jej srdca, ktorý sama popisuje vo svojom životopise. V mystickom zážitku jej anjel zlatým horiacim šípom Božej lásky prebodol srdce. Na srdci, ktoré je doteraz uložené v Albe, vidno jazvy od tohto zranenia.
Svätá Terézia bola veľkou trpiteľkou; telesne bola skoro stále chorá a každý pohyb jej pôsobil najväčšie bolesti. Raz, keď ju postihla bolesť nohy povedala: "Pane, po toľkých trápeniach dostáva sa mi ešte aj toto.“ Pán jej odvetil: Terézia, ja takto zaobchádzam so svojimi priateľmi.“ Terézia povedala: „Ach, môj Bože, nie div, že ich máš tak málo." Duševné bolesti znášala hlavne pre mnohé ohovárania a potupy zo strany cirkevnej i svetskej hierarchie, a zvlášť ju bolelo, že týmto vymysleným ohováraniam proti nej verili aj biskupi i pápežov zástupca. Jej pomocník v obnove rehoľného ducha, svätý Ján z kríža, bol duchovnými vrchnosťami uvrhnutý do žalára, ale sv. Terézia nikdy neprosila Boha o zmiernenie týchto bolestí. Hovorí: „Kedykoľvek som na modlitbe alebo rozjímaní, nie je mi možné, i keby som sa namáhala, prosiť pre seba o osvieženie...; lebo vidím, že Ježiš bol celý svoj život v bolestiach; prosím o bolesti, aby mi ich Pán udelil, a aby mi dal najmä milosť ich trpezlivo znášať...“ Za neobyčajných okolností Terézia založila v Španielsku 16 ženských kláštorov a 2 mužské kláštory.
V roku 1582, vracajúc sa z Burgosu do Avily, na ceste ochorela; s ťažkosťami sa dostala do kláštora v Albe de Tormes. Tam zaľahla. Keď prijímala sviatosť umierajúcich, modlila sa: „Ó Pane, konečne prišla doba oddávna vytúžená, že pôjdem k Tebe!“ Potom povedala: „Ďakujem Bohu za milosť, že ma povolal do katolíckej Cirkvi.“ Zomrela 4. 10. 1582
Svätá Terézia je pre nás vzorom v tom, že keď upadneme do vlažnosti vo viere, je potrebné činiť pokánie a prosiť Pána Ježiša o oheň Ducha Svätého, aby nás zapálil túžbou po vrúcnej modlitbe a horlivosťou za spásu nesmrteľných duší.
Podobný článok:
Svätý František Saleský, biskup a učiteľ Cirkvi (†1622)