Choď na obsah Choď na menu
 

Apológia katolíckej viery proti Luteránskej náuke – Téma: očistec

Výklad

3e908e083ea4729c7ba1db12ff3d79b8.jpgBoh v nebi odmeňuje duše svojou láskou a  prítomnosťou. Najväčšia radosť svätých, spasených ľudí, ktorí zomreli v posväcujúcej milosti je tá, že môžu požívať blažené nazeranie na Boha. Ale Božia láska a hriech sú nezlučiteľné. Ak niekto zomrie v ťažkom hriechu, ide spravodlivo do večného zatratenia, v ktorom znáša večné tresty. Kto však zomrie vo všednom (ľahkom) hriechu, alebo si ešte na zemi neodčinil časné tresty, čo zasluhuje za odpustené hriechy, toho duša musí do očistca, aby sa tam očistila. Očistec je teda miestom, kde sa duše spravodlivých veriacich očisťujú od všedných hriechov, taktiež od časných trestov za ne a aj z hriešnych náklonností, aby sa prehĺbila ich láska k Bohu. Zatiaľ čo peklo je miestom večného zúfalstva, beznádejných múk a vzbury voči Bohu, očistec je miestom dočasného utrpenia v nádeji a v láske k Bohu. Najväčšou  bolesťou duší v očistci je, že ešte nemôžu vidieť Boha „z tváre do tváre“, ich najväčšou útechou zasa je, že Boha uvidia a prídu raz s istotou do neba.

Aký je očistcový oheň?

„Očistcový oheň je oveľa strašnejší než všetko utrpenie tohto sveta dovedna“. (sv. Augustín)

Čo znamenajú slová „časný trest“?

Hriechom urážame Boha a zasluhujeme si okrem toho trest. Úprimným pokáním (zvlášť po sv. spovedi) dosiahneme odpustenie hriechu ako urážky Boha a tiež väčšej, alebo menšej čiastky časných trestov. To záleží na úprimnosti a kvalite sv. spovede. Čím je dokonalejšia spoveď (úprimná ľútosť nad spáchanými hriechmi, predsavzatie sa polepšiť, láska k Bohu), tým viac nám Boh odpúšťa z časných trestov. Ostávajúcu čiastku „časných trestov“ máme odčiniť tu na zemi napr. kajúcimi skutkami (modlitba, pôst, almužna), alebo prijímaním životných krížov v odovzdaní do vôle Božej. Pokiaľ niekto zanedbá „očistec“ počas života, musí si ho odpykať po smrti.

Ako môžeme pomáhať dušiam v očistci?

Dušiam v očistci „máme pomáhať modlitbou, pôstom, almužnami, dobrými skutkami, zvlášť však obetovaním svätej omše.“ (sv. František Saleský)

DÔKAZY   O EXISTENCII OČISTCA

Pápež Lev X. zavrhol bludnú vetu Lutherovu: Očistec nedá sa z Písma Svätého, ktoré je v kánone, dokázať (Denz. 777). Hoci očistec v Biblii nie je priamo spomenutý, môžeme tam nájsť narážky na toto miesto.

Písmo Sväté

1, V 2 Knihe Machabejskej 12, 43-45 sa hovorí o Júdovi Machabejskom, že „potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli.“ Teda u židov sa verilo, že i takí, čo síce zomreli s pobožnosťou, ale predsa aj s hriechmi, môžu byť obetami a príhovorom zbavení hriechov a účastní slávneho vzkriesenia. V závere túto vieru svätopisec schvaľuje: „Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ (v. 46)

V Novom zákone Pán Ježiš hovorí: „Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom.“ (Mt 12, 32) Z uvedeného vyplýva, že môžu byť i na onom svete niektoré hriechy odpustené. Tak toto miesto vykladali sv. Augustín, sv. Gregor Veľký a Florentský snem. Apoštol Pavol píše: „dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu.  Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1 Kor 3, 13-15) I keď apoštol tu nehovorí priamo o očistcovom mieste a plameni, dá sa z nich usudzovať, že existujú určité ľahké hriechy, ktoré síce nevylučujú z večnej spásy, avšak ich treba ešte pred nebom odpykať, a to v očistcovom ohni. 

Tradícia cirkvi

Tertulián. Tvrdí, že v podsvetí treba do dňa vzkriesenia splatiť celý dlh až do posledného haliera (De anima 58; De resurect. 42 a Adv. Marcion. 3, 24). Dosvedčuje tiež o starobylom zvyku konať príhovory za zomrelých pri svätej omši, aby sa im uľavilo (refrigerium; De monogram. 10).

Svätý Augustín dokazuje z Mt 12, 32 a 1 Kor 3, 11 existenciu očistca. Na otázku, ktorí to budú spasení cez ten oheň, odpovedá: „Rozhodne to nebudú tí, ktorí mali vieru iba mŕtvu. Len tí, ktorým bol Kristus základom, teda vôbec nie veľkí hriešnici, ktorí časným veciam dávajú prednosť pred Bohom.“ Že títo budú na onom svete spasení, pokladá za primerané a vierohodné. (De civ. Dei 21, 26) Tam sa časné tresty odpykávajú, ale ešte pred posledným súdom (21, 13). Tieto tresty sa odpykávajú akýmsi ohňom očistcovým podľa veľkosti rýchlejšie alebo pomalšie. Svätý Gregor Veľký podobne učí, že treba veriť, že pred posledným súdom je očistný oheň za niektoré ľahké hriechy (Dial. 4, 39). Zvyk konať za zomrelých sväté omše a modlitby pripomínajú podobne aj sv. Cyprián (Ep. 1, 2; Ep. 66), Sv. Ambróz (De obitu Theodos. 3; De obitu Valent. 77), sv. Cyril Jeruzalemský (Catech. Mystag. 5, 9), sv. Cyril Alexandrijský, ktorý písal proti tým, čo spochybňovali novozákonnú obetu za veriacich zomrelých (Migne 76. 1423), alebo sv. Ján Zlatoústy, ktorý zvyk slávenia svätej omše za zosnulých odvodzuje od apoštolov (In Phil. Hom. 3, 4) Príklad modlitby za zosnulých spomína tiež sv. Augustín, keď cituje slová svojej matky, sv. Moniky: „Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste pamätali na mňa pri Pánovom oltári, nech budete kdekoľvek.“(Vyznania sv. Augustína)

Čiže uvedené fakty o modlitbe za zomrelých predpokladali existenciu očistca. No na druhej strane si  nesmieme ako kresťania vo falošnej pokore namýšľať, akí sme „veľkí hriešnici“, „nebo si nezasluhujeme, a preto treba nám ísť do očistca.“ Áno, sme hriešnici, ale Ježiš nezomrel za to, aby sme išli do očistca, ale do neba! Očistec je len dočasnou záchranou. Preto sa máme v prvom rade tu na zemi usilovať  o spásu svojej duše a o nebo, ktoré sa dosahuje pokáním, nasledovaním Krista a trpezlivým znášaním krížov. Očistec si máme odtrpieť tu, a nie na večnosti. Falošné a ľahkovážne spoliehanie sa na očistec po smrti môže mnohých nakoniec stáť stratu Božieho kráľovstva!

V závere krátke svedectvo: Nutnosť očistca uznal nepriamo aj protestantský polemik Hase, keď učil, že v ich náuke, z ktorej bol očistec vyhodený, je citeľná medzera. Väčšina umierajúcich je príliš dobrá pre peklo, ale tiež príliš zlá pre nebo. Je potrebné si úprimne priznať, že v reformátorskom protestantizme je po tejto stránke nejasno (Handbuch der protestant. Polemik 405). Možno teda povedať, že aj zdravý rozum pripúšťa jestvovanie očistca.

 

Použitá literatúra:

R. Špaček, Katolická věrouka, díl III., s. 492 – 497.

A. Záň, Katechizmus pre dospelých, s. 80 – 83.