Choď na obsah Choď na menu
 

Apológia katolíckej viery proti Luteránskej náuke - Téma: Úcta k svätým

 

Luther odmietal uctievanie a vzývanie svätých.

KATOLÍCKE UČENIE O UCTIEVANÍ SVÄTÝCH

saints-fra-angelico.jpgSvätými nazývame takých veriacich, ktorí zomreli v stave posväcujúcej milosti a nachádzajú sa už v nebi, ale zvlášť tých, ktorých za svätých vyhlásila Cirkev. Každý veriaci kresťan je povolaný k svätosti. Písmo hovorí: „Veď v ňom (v Kristovi) si nás ešte pred stvorením sveta (Boh) vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi.“ (Ef 1, 4-5).

Biblický termín svätý (hebr. Kádoš), vzťahujúci sa v prvom rade na Trojjediného Boha, znamená odrezaný, oddelený, v zmysle oddelenia pre zvláštny účel. Boh, ktorý je dokonalý, dobrý a milujúci, prevyšuje všetko, čo z tohto sveta poznáme a je oddelený od hriechu i  akéhokoľvek zla. Aj kresťania v prvotnej cirkvi sa nazývali svätými. (2 Kor 13, 12; Fil 4, 22). Znamená to, že svojou jednotou s ukrižovaným Kristom (Gal 2, 19 – 20; Rim 6, 6) sa oddeľovali od svetského zmýšľania, hriechu, aj diabla, celkom patrili Kristovi  a poslušnosťou Božej vôli dosiahli účasť na Božej svätosti. Keďže tu na zemi ako cirkev bojujúca tvoríme jednotu s cirkvou trpiacou (očistec) a cirkvou oslávenou (v nebi), môžeme sa obracať na svätých, ktorý nás predišli do nebeskej vlasti. So svätými sme totiž začlenení do jednej Kristovej svätej cirkvi, patríme k jednému spoločenstvu svätých, podobne ako údy tvoria jedno telo. Svätý Pavol píše, že skrze vieru v Ježiša Krista už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny.“ (Ef 2, 19).

Prečo ctíme svätých?

Preto, lebo viedli Bohu milý život, za čo si zasluhujú byť priateľmi a služobníkmi Božími. Sv. Hieronym hovorí, že kto ctí cisára, ctí dozaista i jeho sluhov, ministrov a miestodržiteľov. Sluhov ctíme preto, pretože česť, ktorú im preukazujeme, sa vracia späť k ich Pánovi. Z tej istej príčiny ctíme sluhov a priateľov Božích. Áno, i sám Boh si ich váži a ctí, keď napr. na ich príhovor koná zázraky. Veď aj Spasiteľ hovorí: Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.“(Jn 12, 26) a na inom mieste sa píše: „Obdivuhodný je Boh vo svojich svätých.“ (Ž 68, 36 – preklad podľa Vulgáty). Ďalším dôvodom uctievania svätých je, že sú našim vzorom v žití evanjelia a iným dôvodom úcty k svätým je ich orodovanie za nás u Boha.

Ako ctíme svätých?

Svätých si ctíme tak, že nasledujeme ich príklad, keď ich prosíme o príhovor u Boha, keď svätíme ich sviatky a keď uctievame ich obrazy, sochy a relikvie. Oni už dosiahli spásu a keď ich vzývame, oni sa nás ujímajú pri Božom tróne. Môžu nám vyprosiť veľa dobrodení a milostí. Naše vzývanie je teda výrazom úcty k našim bratom a sestrám v nebi.

Nie je vzývanie svätých a úcta k nim hriechom modlárstva?

Nie, nie je. Už od počiatku sa v prvotnej cirkvi v poklone a úcte rozlišovalo. Jasne sa robil rozdiel medzi uctievaním Krista a uctievaním svätých. Ježiš je Boh a Spasiteľ a svätí sú jeho tvormi, ale blahoslavenými.  Pri uctievaní svätých nie sú cieľom úcty oni, ale Boh. Svätých ctíme len pre Boha, pretože sa v nich zrkadlí svätosť Božia. Ako ctíme obraz kráľa, lebo ho verne vyobrazuje, tak ctíme i svätých, lebo sú verné podobizne Božie.

Koho spomedzi svätých ctíme najviac?

Najviac spomedzi svätých  si ctíme prehlahoslavenú Pannu Máriu, pretože ona je Matkou Božieho Syna, ale aj našou matkou. Kristus nám totiž dal na kríži Máriu za matku. Slová „Hľa, tvoja matka!“ (Porov. Jn 19, 27), sa vzťahujú na každého kresťana, lebo Ján na hore Kalvária zastupoval nás (sv. Augustín). Preto sv. Germán hovorí: „Po Kristovi sa nikto nestará o nás toľko, ako Mária“. Z toho dôvodu je aj jej príhovor u Boha najmocnejší. Okrem toho je vhodné ctiť si i svojho krstného a birmovného svätého patróna.

Existujú dôkazy o tom, že sa za nás svätí modlia?

Áno, jestvujú.  

 

Sväté Písmo

Keď sa Júda Machabejský chystal do boja s Nikanorom, mal videnie 2 mužov, ktorí sa modlili za víťazstvo a ich národ.

 

„Videl Oniáša, niekdajšieho veľkňaza, muža dokonalého a šľachetného, skromného v obcovaní, jemného povahou, dôstojného v reči a od detstva starostlivo cvičeného vo všetkých čnostiach, ako sa s rozpätými rukami modlí za celú židovskú pospolitosť. Potom sa mu ukázal aj iný muž so šedinami, skvelého výzoru a ožiarený obdivuhodne krásnym jasom. Tu sa Oniáš ujal slova a riekol: "Toto je milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ a za sväté mesto, Jeremiáš, Boží prorok." (2 Mach 15, 12 – 14)

V knihe Zjavenia sv. Jána prinášajú svätí v Božom kráľovstve modlitby, ktoré sú symbolicky prirovnané ku kadidelnici.

„A keď ju vzal, štyri bytosti a dvadsiati štyria starci padli pred Baránkom. Každý mal citaru a zlatú čašu plnú kadidla, čo sú modlitby svätých,“(Zjv 5, 8; tiež 8, 3 – 4).

Jóbovým priateľom Boh odkazuje:

„Nuž vezmite si sedem býčkov a osem baránkov, choďte k môjmu služobníkovi Jóbovi a obetujte za seba celopal! A môj služobník Jób sa za vás pomodlí. Na neho budem mať ohľad a nepostihnem vás súžením, lebo ste o mne nehovorili pravdivo ako môj služobník Jób."(Jób 42, 8)

Archanjel Rafael povedal Tobiášovi: „Vedzte teda: Keď si sa modlil ty a Sára, ja som prednášal spomienku vašej modlitby pred Pánovu slávu. A takisto, keď si pochovával mŕtvych.“(Tob 12, 12)

Keďže svätí pamätajú na nás v našich trápeniach, je prirodzené, aby sme sa k nim často obracali o pomoc, ochranu alebo s prosbou o konkrétnu milosť.

Dôkazy o uctievaní svätých a o ich vzývaní

Ako staroveká cirkev chápala úctu k svätým? Tridentský koncil hovorí, že zvyk tejto úcty „siaha až do prvotných čias kresťanského náboženstva podľa konsenzu svätých otcov a dekrétov posvätných koncilov...“ a  o svätých učí tak, že „vládnu spolu s Kristom, že prednášajú svoje modlitby Bohu za ľudí. Je dobré a užitočné vzývať ich a utiekať sa k ich modlitbám, k ich podpore a pomoci, aby nám vyprosili dobrodenia od Boha skrze jeho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý je naším jediným Vykupiteľom a Spasiteľom.“

Svedectvo o úcte k spoločenstvu svätých skutočne nachádzame u mnohých staro- kresťanských autorov. Sv. Efrém hovorí, že svätí sú podobní nákove, lebo ako táto pod údermi kladiva, ·tak aj oni zostali nezmenení pod údermi osudov svojho života. «Kto ctí svätých, ctí Krista, a kto zavrhuje svätých, zavrhuje Krista» (Sv. Ambróz) Podľa sv. Izidora sú podobní raju so štyrmi riekami, lebo majú 4 kladné cnosti. Zasa sv. Ján Zlatoústy hlása, že oni sú stĺpy Cirkvi, lebo ju svojou modlitbou podopierajú. V prvotnej cirkvi sa tradovala veľká úcta najmä k svätým mučeníkom. Sv. Cyprián učí, že už prví kresťania so všemožnou starostlivosťou zaznačovali deň, v ktorý mučeníci zomreli, aby ho každoročne mohli sláviť.  

A čo úcta k obrazom alebo sochám svätých?

Uctievanie obrazov je podľa sv. Bazila tak staré ako kresťanstvo. Už v katakombách sa vyskytovali obrazy Krista, Matky Božej s dieťaťom, ďalej biblických udalostí zo Starého alebo Nového zákona, konkrétne tých, ktoré mali kresťanov                              v prenasledovaniach upriamiť na Božiu všemohúcnosť a na budúce vzkriesenie. (Vzkriesenie Lazara, Daniel v Levovej jame, traja mládenci v ohnivej peci, atď.) Nicejský koncil (787) učí, že pri úcte k obrazom si vôbec nectíme látku,  z ktorej je obraz zhotovený, ale toho, ktorého obraz predstavuje. Niektoré obrazy oslávil Boh zázrakmi a vypočutím modlitieb.

Patričnú úctu si zaslúžia aj sväté relikvie, čo sú telesné pozostatky Božích svätých a rôzne pamiatky po nich alebo Kristovi, napr. sv. drevo z kríža. Mnohé zo svätých ostatkov oslávil Boh zázrakmi. Napr. keď do hrobu proroka Elizea položili istého mŕtveho, ten ožil, sotva sa mŕtve telo dotklo Elizeových kostí. (2 Kr 13, 21). V Efeze „Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali.“(Sk 19, 11-12)

V závere možno povedať, že na základe argumentov z Písma i z katolíckej Tradície, je úcta k svätým apoštolská, biblická a osožná pri nasledovaní Pána Ježiša Krista.  

 

Literatúra

Záň, A. J.: Katechizmus pre dospelých, Johnstown 1957, s. 153 – 154.

Spirago, F.: Katolícky ľudový katechizmus. II. diel, Trnava 1907, s. 455 – 464.

Kubíček, V., Katechismus katolického náboženství, Olomouc 1948, s. 43 – 44.

Neuner, J., Roos, H., Viera cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria, Trnava 1995, s. 263.