Choď na obsah Choď na menu
 

Apológia kresťanskej viery proti učeniu Svedkov Jehovových – I. časť

 

Vznik

Svedkov Jehovových založil Charles Tate Russell (1852 -1916). Po skončení základnej školy sa ako 16 – ročný stal pomocníkom svojho otca v obchode s textilom. Vyrastal v kalvinizme, ktorého článkom je viera v predestináciu (predurčenie) duší. Russel odmietal predstavu, že by Boh mohol niekoho nezvratne predurčiť  na zatratenie. Slovo peklo ho napĺňalo  strachom a preto sa začal stretávať  s adventistami, ktorí popierali existenciu pekla a kládli veľký dôraz na blízky koniec sveta. V roku 1870 založil s piatimi osobami krúžok Bádateľov Biblie. Títo ľudia spolu Russelom nemali základné biblické vzdelanie, čo sa týkalo i poznania  pôvodných jazykov Písma svätého, hoci Russell tvrdil o sebe pravý opak. Hovoril, že on lepšie vykladá Písmo ako sv. Pavol, sv. Ján, alebo Árius, Waldes, Luther, ktorí podľa neho boli jeho „veľkými predchodcami“. Paradoxné pritom je, že keď bol raz na súde v kanadskom Hamiltone požiadaný, aby niečo prečítal z gréckeho prekladu Biblie, ukázalo sa, že nevie ani celú grécku abecedu. Tvrdil totiž, že jeho náuka pochádza z pôvodín Písma Svätého a nie z vydania, ktoré mu tam niekto podal.

Medzitým sa Russell spriatelil s adventistom N. H. Barbourom. Spolu s ním v roku 1877 spolupracoval na vydaní knihy "Tri svety, alebo plán spásy". Kniha prezentuje Barbourovu mienku, že Kristus sa neviditeľne už vrátil v roku 1874 a že úsvit zlatého veku sa dá čakať v roku 1914. Po rozchode s Barbourom kvôli teologickým nezhodám vyložil svoje teologické názory v časopise Sionská strážna veža a Hlásateľ Kristovej prítomnosti (Sion’s Watch Tower and Herald of Christ’s Presence), ktorý začal vydávať v roku 1879. Keď v roku 1884 spojil svoje učenie s niektorými tézami Barboura, ustanovil svoju skupinu s názvom Sionská Traktátna spoločnosť Strážnej Veže, ktorá bola úradne zaregistrovaná v štáte Pensylvánia ako organizačné centrum hnutia. Táto spoločnosť má svoje korene v tajných spolkoch slobodomurárstva, ktorých účastníkom bol i zakladateľ Russell. Je možné ho identifikovať ako templára pre jeho chrámové kázania, ale i podľa jeho hrobky. Keď zomrel, tak bol zabalený do  rímskej tógy – antického odevu a pochovaný do hrobu v tvare pyramídy, čo je znakom vysokého stupňa slobodomurárstva. Mocná skupina najvyšších vodcov Svedkov Jehovových je napojená priamo na satanistické rituály, pri ktorých sa používa okultný jazyk, tzv. „enochian“(Vid R. De Ruiter, Trinásť satanských pokrvných dynastií, diel I., s.47-48)

Ďalším spisom Russella je The studies in the Scriptures (Štúdie v Písme). Toto viac zväzkové dielo sa stalo hlavným spisom nasledovníkov Strážnej Veže, i napriek tomu, že Russell nemal žiadne formálne teologické vzdelanie. V Štúdiách je navyše badať vplyv okultizmu a astrológie, ktoré sú nezlučiteľné s kresťanstvom. Napríklad Russell považoval egyptské pyramídy za údajné „proroctvo“ v kameni. Uvedením historických udalosti do súvislosti s chodbami pyramíd potvrdil svoj skôr oznámený výpočet, že rok 1874 bude začiatkom útrap predchádzajúceho milénia - (1000 ročné pozemské kráľovstvo Svedkov Jehovových), lebo chodba v tom bode končila v jame. Niekoľko rokov po Russellovej smrti organizácia zanechala dátum 1874 v prospech dátumu 1914. Paradoxné pritom je, na to aby sa Štúdie prispôsobili zmene, tak v novom vydaní z roku 1923 k dĺžke chodby pripočítali 41 palcov, aby sa tak začiatok posledných rokov sveta hodil na rok 1914, alebo 1915. Keď sa tak nestalo, bol dátum konca sveta ešte niekoľkokrát presúvaný, najmasovejšie očakávania sa viazali na roky 1925 a 1975.

Russell bol tiež schopným odborníkom na zisk financií. Peniaze investoval do baní, do nehnuteľností, do predaja svojich kníh a tzv. „zázračnej pšenice.“Ale peniaze za túto pšenicu musel vrátiť, lebo na súde mu dokázali, že ide o obyčajnú pšenicu a nie je vôbec „zázračná.“  V roku 1897 sa s ním jeho manželka pre jeho nevernosť rozviedla a Rusell celý svoj majetok previedol na svoju sektu. Zomiera v roku 1916 a jeho veľkou tragédiou je aj to, že jeho dnešní veriaci - nasledovníci o ňom nechcú veľa počuť, lebo im nerobí dobrú reklamu.

Ďalším nasledovníkom Rusella sa stal J. F. Rutherford (1869-1942), ktorý dal sekte v roku 1931 názov „Svedkovia Jehovovi“. Rutherford presadil myšlienku silnej centralizácie spoločnosti. Začalo sa obdobie budovania teokracie, po prvýkrát ohlásenej v článku Narodenie národa v časopise Strážna veža zo začiatku roku 1925. V ďalšom čísle časopisu z toho istého roku bol uverejnený iný článok Zmierenie, alebo obeta, v ktorom sa tvrdilo, že všetci "bádatelia" sú povinní sa zrieknuť samostatného myslenia a osobnej inšpirácie a absolútne plniť nariadenia ústredia, ktoré sa presídlilo do Brooklynu. Sídli tam dodnes.  Známym heslom je, že „jeden milión zo súčasne žijúcich ľudí (myslí sa tým S.J.) nikdy nezomrie.“ Ale ani Rutheford, usilujúci sa o nesmrteľnosť iných, nebol nesmrteľný a zomrel v roku 1942.

Jeho nástupcom sa stal Nathan Honor Knorr (1905-1977). V 18. rokoch (v r. 1923) sa stal plnoprávnym kazateľom Svedkov Jehovových. Keďže bol výnimočný v oddanosti hnutiu, už v roku 1932 sa stal vedúcim zástupcom vydavateľského úradu v Brooklyne. V roku 1934 sa stal členom hlavného výboru hnutia a v roku 1942 bol zvolený za najvyššieho predstaviteľa Svedkov Jehovových.

Po ňom nasledoval Frederik W. Franz, ktorý sa počas Knnorovej vlády zvlášť venoval formulovaniu súčasnej náuky Svedkov Jehovových. Hoci bol Franz považovaný spoločnosťou za najlepšieho znalca hebrejčiny, ukázalo sa, že tomu tak nebolo. V roku 1954 na súdnom pojednávaní v Škótsku musel klamať a porušiť zloženú prísahu. Potom, čo tvrdil, že je schopný pracovať s hebrejčinou, sa zdiskreditoval, keď nebol schopný preložiť jediný biblický verš (Gn 2:4), späť do hebrejčiny. V čase jeho vedenia sa musel vyrovnať s nesplneným a vymysleným dátumom druhého Kristovho príchodu, rok 1975, pred ktorým mnoho členov sekty predávalo svoje domy a ostatný majetok. Po jeho smrti sa jeho nasledovníkom v roku 1993 stal Milton G. Henschel.

Súčasným centrom Svedkov Jehovových je 30 poschodový mrakodrap v Brooklyne. Počas pôsobenia Knorra sa dosť prehĺbila príprava hlásateľov sekty a Brooklynská „biblická“ škola Jehovova prepracovala svoje učenie tak, aby obstála pred bežnými kritickými a odmietajúcimi argumentmi zo strany kresťanstva. V sekte vládne tvrdá disciplína a o ničom, čo teokratické vedenie povie, nemožno pochybovať, alebo dokonca ani diskutovať. Avšak Strážna veža, ako si o chvíľu ukážeme, je vybudovaná na chatrných teologických základoch. Tí, ktorí milujú pravdu a starostlivo ju skúmajú, objavujú hlboké trhliny Veže, a preto začínajú mať vážne problémy s vedením Spoločnosti.

Náuka sekty a katolícke učenie

         Učenie Svedkov Jehovových prešlo počas 140 rokov svojej existencie hnutia podstatnými zmenami. Preto tu nie je možné niečo ako stabilná vierouka. Za čias Russela sa ako štandardné vieroučné diela používali jeho Štúdie Písma. Ich posledný zväzok, Dovŕšené tajomstvo, vydal až Rutherford po Russelovej smrti.

         Po skončení druhej svetovej vojny sa ako príručka základnej vierouky odporúčala kniha Boh je verný. Koncom päťdesiatych rokov ju vystriedala kniha Od strateného raja k raju znovuzískanému, v sedemdesiatych rokoch zase kniha Pravda, ktorá vedie k večnému životu, potom Zjednotení v uctievaní jediného pravého Boha. Následne to bola kniha Môžeš žiť navždy v pozemskom raji.

  1. Meno Boha

Svedkovia Jehovovi používajú na označenie Boha názov Jehova. Pravda je taká, že nikde v Biblii nenájdeme pomenovanie Jehova. Nepoznali ho ani Židia, ani Mojžiš, ani Ježiš. Je to chyba v preklade, ktorá vznikla v 13. storočí v dôsledku nesprávneho prekladu hebrejských textov. Boh, ktorý sa zjavil Mojžišovi v horiacom kríku, sa predstavil menom Jahve (JHWH), čo znamená „Jestvujúci“, alebo „Ten, ktorý je.“, a nie Jehovah. Toto Božie meno, zaznamenané v knihe Exodus (3:14) sa vyskytuje aj na iných miestach Starého zákona. Iné Božie pomenovania v Starom zákone (SZ) sú napr.  Elohim – Ten, ktorý má plnosť moci, Kádoš – Svätý, Šaddaj – Všemohúci, Jahve Sabaot – Pán zástupov  a pod. Meno Jahve Izraeliti z úcty nevyslovovali, ale ho nahradzovali titulom Adonaj – Pán.

Nový zákon používa pre pomenovanie Boha najmä dve grécke mená: 1. Theos – Boh. Toto pomenovanie je použité viac než 1000 krát a zodpovedá starozákonnému  El, Elohim atď. 2. Kyrios – Pán. Toto pomenovanie je vo vzťahu k Bohu použité viac než 600 krát a zodpovedá pomenovaniu Jahve alebo Adonaj v SZ. 

  1. Pohľad na Boha zo strany Svedkov Jehovových

Hoci Svedkovia Jehovovi  veria v tzv. Boha vševediaceho - Jehovu, ale v iných súvislostiach namietajú, že Boh pri stvorení človeka nemohol poznať všetky zlá, ktoré človek spôsobí, pretože by potom zodpovednosť za tieto činy spadala aj naňho.

O tom, že Boh skutočne všetko pozná a vie, čím je vyvrátený tento falošný názor Svedkov Jehovových, hovorí napr. 1 Jánov list: „Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko.“ (1 Jn 3:20)

Proti Božej všade prítomnosti prichádzajú zasa s predstavou, že Boh je obmedzený priestorom podobne ako fyzikálne telesá. Tvrdia, že „Jehova je najväčšia osobnosť vo vesmíre a nie je všadeprítomný.“ (Presvedčte sa o všetkom, s. 188 a s. 191)

Písmo o Božej všade prítomnosti jednoznačne hovorí: „Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku... Kam môžem ujsť pred tvojím duchom
a kam utiecť pred tvojou tvárou?
(Ž 139: 5,7)

Svedkovia Jehovovi upierajú pravému Bohu i Božiu všemohúcnosť. Božie slovo ale svedčí: Keď mal Abram deväťdesiatdeväť rokov, zjavil sa mu Pán a povedal mu: "Ja som všemohúci Boh, chodievaj predo mnou a buď dokonalý.“            (Gn 17:1). Pretože Boh je dokonalý a svätý, tak nemôže byť ohraničený ani časom ani priestorom a prebýva vo svojej sláve ako na nebi, tak i na zemi.

3. Viera v Najsvätejšiu Trojicu je Biblická a kresťanská 

Svedkovia Jehovovi odmietajú svätú Trojicu. Tvrdia, že „Trojica je falošná a nebiblická doktrína.“ (Presvedčte sa o všetkom, s. 386) Falošná je však ich démonická doktrína, pretože učenie o Svätej Trojici je v Novom zákone a v učení prvotnej Cirkvi úplne jednoznačné.

„Vtom, ako (Ježiš) vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie." (Mk 1:10-11)

„Anjel jej (Márii) odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ (Lk 1:35)

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt 28:19-20a)

Písmo ďalej potvrdzuje, že každá osoba Trojice je večná (Ž 93:2; Mich 5:2; Hebr 9:14), a zúčastnila sa stvorenia (Ž 100,3; Jn 1,3; Gn 1,2;). A čo je najdôležitejšie, že každá osoba Trojice ja nazvaná Bohom. (Jn 6:27; Jn 20:28;  Sk 5:3-4). Teda pravá, Bohom zjavená náuka, potrebná k spáse je tá, ktorú predkladá veriť katolícka viera: Boh je len jeden a v Bohu sú tri Božské osoby- Otec, Syn a Duch Svätý. Svedkovia Jehovovi však popierajú toto biblické učenie a práve ich bludy sú v rozpore s Bibliou ako aj s Tradíciou Cirkvi. 

Svätý Epifánius píše: „Otec i Syn i Duch Svätý sú tej istej podstaty, tri osoby, jedna prirodzenosť, jedno božstvo. Je to pravá viera, viera pradávna, viera prorokov, evanjeliová a apoštolská.“

4. Viera v Ježiša Krista

Je známe, že označením a chápaním osoby Ježiša Krista sa Svedkovia Jehovovi najvýraznejšie odlišujú od kresťanskej viery. V Božom slove sa  píše, že Ježiš je „jednorodený“ Syn Boží, znamená to, že rodením vzniká jedinec tej istej podstaty ako je rodič. V Kristovom prípade je rodičom Boh Otec  a Ježišova prirodzenosť je teda prirodzenosťou Boha.

Pre Svedkov Jehovových ale toto prídavné meno znamená „najskôr stvorený“. Ježiš bol údajne „stvorený“  Otcom pred všetkými ostatnými tvormi a „rodenie“ sa má chápať metaforicky, teda popierajú možnosť, že by bol Ježiš totožný s Bohom. Časti Písma, kde sa hovorí o Ježišovom Božstve, sa podľa názoru Svedkov Jehovových vraj nemajú brať doslovne, ale tiež iba metaforicky. Toto je však ariánska heréza zo 4. storočia odsúdená na Nicejskom koncile v 325. Na koncile otcovia slávnostne potvrdili pravú vieru a do Vyznania viery (Krédo) vložili slová o Božskej podstate a jednote Ježiša Krista s Otcom: „Verím v „Boha z Boha, Svetlo zo svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom.“

Od počiatku bol teda Ježiš pravým Bohom a má tú istú podstatu ako Otec, ktorý ho zrodil od večnosti („pred všetkými vekmi“). Má tú istú Božskú prirodzenosť, aj keď sa osobou odlišuje od Otca. I keď sa v danom čase stal človekom, aby nás vykúpil a spasil: „A slovo sa stalo telom ...“(Jn 1:14) neprestal byť Bohom, vzal si však ľudskú prirodzenosť ako druhú, vedľa Božskej prirodzenosti, ktorú mal od večnosti. V tejto ľudskej prirodzenosti ho videli apoštoli a iní ľudia, ale nie ako obyčajného človeka, lebo videli „slávu, akú má Jednorodený od Otca“, čiže ako skutočného Syna Božieho. Preto apoštol Tomáš hovorí bez váhania: „Pán môj a Boh môj“.(Jn 20:28). Božie slovo hovorí, že keď je Bohom od večnosti, nie je preto prvostvorený, ako lživo hovoria Svedkovia Jehovovi, ale prvorodený, čiže zrodený z Boha, to znamená, zrodený prv než povstalo všetko stvorenie. Písmo nikde nehovorí, že Kristus bol stvorený, alebo že bol stvorením. Miesto toho stále opakuje: „Syn“, „Jednorodený“, „zrodený“.

 V náuke Svedkov Jehovových ide o úplne iného Krista, ktorý nie je totožný s Evanjeliovým Kristom! Popierať základnú pravdu kresťanstva o Božstve Pána Ježiša, znamená odmietnuť tým aj Vykupiteľskú Kristovu smrť na kríži i  spásu v mene Ježiš. Je to však cesta, ktorá vylučuje z účasti v nebi a vedie po pekla, ktoré nie je metaforické, ale reálne!

Svedkovia Jehovovi  ďalej tvrdia, že „Ježiš Kristus je stvorený jedinec, archanjel Michal.“ ( Presvedčte sa o všetkom, s. 207, 150).

Treba zdôrazniť, že Ježiš a Michal sú dve úplne odlišné osoby. Pán Ježiš je Syn Boží a archanjel Michal anjel, bojujúci so satanom a strážiaci Božiu Cirkev. Preto treba tiež  zavrhnúť rúhavý názor, že pre naše vykúpenie sa človekom nestala druhá Božská osoba (Kristus), ale archanjel Michal, pomenovaný tiež logos (Slovo). Logosom ale nie je Michal, ale osoba Ježiša. Apoštol Pavol jasne rozlišuje prirodzenosť Kristovu – ako Boha a prirodzenosť Michala – anjela, keď svedčí, že Ježiš je väčší ako anjeli.  „a stal sa (Ježiš)o toľko vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni. Veď kedy komu z anjelov povedal: "Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil?“ a opäť: "Ja budem jeho otcom a on bude mojím synom"? A znova, keď uvádza prvorodeného na svet, hovorí: "Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli."(Hebr 1:4-6) A ďalej: Ale Synovi: "Tvoj trón, Bože, je na veky vekov a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti.“(Hebr 1:8)

Biblické učenie o jednoznačnom rozdiele medzi stvorením a splodením Slova Božieho (Logos), ktorým je iba Ježiš Kristus a nikto iný, potvrdzovali aj svätí otcovia. V rečiach svätého biskupa Atanáza proti pohanom, čítame: „Hovorím o Bohu nanajvýš dobrom, o živom Bohu, pôvodcovi všetkého, ktorý sám v sebe je Slovolíši sa od všetkých stvorení, je vlastným a jediným Slovom dobrého Otca a jeho prozreteľnosť osvecuje celý tento svet, ktorý aj stvoril... Je jediným a jednorodeným Bohom, ktorý pochádza z Otca ako dobrý z dobrého prameňa, všetko skrášľuje, usporadúva a udržuje.“( Liturgia Hodín, III., s. 28)

Teda ak Ježiš a Otec sú jedno, tak Kristus má tú istú Božskú podstatu, ako Otec a je hoden tej istej poklony a úcty.

Dôkazy o jednote Syna Božieho s Otcom

Pán Ježiš hovorí: „Ja a Otec sme jedno."(Jn 10:30)

„aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca. Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal.“(Jn 5:23)

„Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky“      (Jn 14:10)

„Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." (Lk 10:22)

Ježiš Kristus je Boh

O Kristovom skutočnom Božstve hovorí napríklad text z Apokalypsy sv. Jána: „Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec.“ (Zjv 22:13).     Ak v tomto Svedkovia Jehovovi vidia popretie Božstva Kristovho tvrdiac, že „Prvý a Posledný“, platí o stvoreniach, tak neveria Božiemu slovu. Práve toto pomenovanie je atribútom Boha. Boh takto hovorí o sebe i v Starom zákone u proroka Izaiáša: „Toto hovorí Jahve, kráľ Izraela, vykupiteľ jeho, Pán zástupov: "Ja som prvý a ja som posledný, okrem mňa nieto Boha..(Iz 44:6). Kristus dobre poznal tieto výroky Božie a preto tým, že tieto slová vzťahuje na seba, označuje sa za pravého Boha.

Ďalšie citáty o Božstve Pána Ježiša


Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha.  Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ (Jn 1:1-3)

Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.“    (Jn 17:24)

Lebo ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch." (Jn 8:24)

Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen.“ (Rim 9:5)

„On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom...“ (Fil 2:5)

Podľa Starého zákona mal mať Mesiáš Božskú prirodzenosť a mal byť Božím Synom. Tieto tituly Ježiš mal práve za to, že bol skutočným Synom Boha a Pomazaným (Mesiášom), ktorý vykúpil ľudstvo z otroctva hriechu a smrti, zomrel na kríži. Mohol by sa Ježiš nechať odsúdiť židovskou veľradou za nepravdu? Určite nie. „Veľkňaz sa ho znova pýtal: „Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?" Ježiš odvetil: „Áno, som. A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi." (Mk 14:61-62)

Spása len v Kristovi

Svedkovia Jehovovi  tvrdia: „Kto nenazýva Boha menom Jehova, nebude spasený.“ Čo hovorí na to Biblia? Spasenie je len v jednom mene, v mene Ježiš a nie v mene Jehova. Písmo Sväté podáva správy o tom, ako apoštoli v Ježišovom mene ohlasovali :

 A) túto spásu

 A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení." (Sk 4:12).  Meno Ježiš, hebrejsky (JEHOŠUA) znamená „Jahve je spása“.

„Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: "Ježiš je Pán!" a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ (Rim 10:9)

B) vykúpenie z moci hriechu a satana

 „veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“ Keďže Svedkovia Jehovovi  popierajú Kristovo Božstvo, neveria ani v Ježišovu  vykupiteľskú smrť za naše hriechy na kríži. Na miesto toho bludne tvrdia, že vraj nás Kristus vykúpil, ale len svojim dokonalým životom na zemi.

C) odpustenie hriechov

 „Jemu vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre jeho meno (Ježiš) dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí." (Sk 10:43)

D) oslobodenie od zlých duchov

„Pavla to dohnevalo, obrátil sa a povedal duchu: „V mene Ježiša Krista ti rozkazujem, aby si z nej vyšiel!" A v tej hodine vyšiel.“ (Sk 16:18)

E) uzdravenie

„Ale Peter povedal: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!" Chytil ho za pravú ruku a zodvihol ho. Vtom mu spevneli nohy a členky, vyskočil, postavil sa a chodil.“ (Sk 3:6-8)

Všetky tieto citáty spomínajú vieru v Ježiša Krista. Keď tento veľký počet citátov hovorí o nutnosti prijatia Krista, vtedy Svedkovia Jehovovi  krútia a argumentujú, že tu nejde o vieru v Ježiša, ale o prijatie jeho učenia. Pozastavme sa nad tým. Nikde v Biblii sa nespomína, že učeníci ohlasujú len Ježišovu náuku, ale hlásali aj samotného Ježiša a Jeho meno. „Tu Filip otvoril ústa a počnúc týmto miestom z Písma, zvestoval mu Ježiša.“ (Sk 8:35) A prečo Ježišovi učeníci nešírili po Kristovom nanebovstúpení meno Jeho Otca, ale jeho vlastné meno? Je to preto, lebo oni kázali iba to, čo dostali. A čo dostali, o tom svedčí ich ohlasovanie.

V súvislosti s prijatím Ježiša treba spomenúť ešte jeden verš. Pán Ježiš u Jána 16:8 hovorí: „A keď príde on,(Duch Svätý) ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd... Hriech je, že neveria vo mňa...“ Toto slovo nabáda jasne na povinnosť veriť v Ježiša. Svedkovia Jehovovi v biblického Ježiša neveria, preto sú v ťažkom hriechu.

Okrem toho, spásu , dar večného života - inak podľa nich „smrteľnej duše“,  vidia Svedkovia Jehovovi  nielen vo vymyslenom mene Jehova, ale na vernosti vodcom organizácie, čo úplne popiera Božie Evanjelium aj Posvätnú Tradíciu Cirkvi. „Váš postoj k pomazaným bratom Krista... bude rozhodujúcim faktorom, ktorý ovplyvní, či budete naveky vyťatí, alebo či prijmete večný život.“ (Citát zo Strážnej veže z 1. 9. 1981)

  Neexistuje spása skrze vernosť organizácii, alebo falošnej viere, ktorá odmieta Krista! Kto učí inak, je bludár, rúha sa Bohu, odmieta jediného Spasiteľa a je mimo Božieho kráľovstva.

3. Duch Svätý – Duch Pravdy

Svedkovia Jehovovi  neveria, že Duch Svätý je tretia Božská osoba Najsvätejšej Trojice. Pre nich je Svätý Duch iba obyčajnou neosobnou silou podobnou elektrine. Biblia i Tradícia Cirkvi jednoznačne odporujú tomuto bludu a svedčia o charaktere osobnosti Kristovho Ducha. V liste Rimanom 8:27 vidíme, že Duch Svätý má myseľ; v 1 Korinťanom 12:11 čítame, že má vôľu, opäť v Rimanom 8:14, že pôsobí ako sprievodca; v kap. 8:26, že sa prihovára za veriacich; a v Skutkoch apoštolských 13:2, v liste Hebrejom 3:7 a v Zjavení 2:7 je očividné, že môže nahlas hovoriť. V liste Rimanom 15:30 sa dozvedáme, že Svätý duch miluje Božou láskou a opäť v prvom Liste Korinťanom 2:11, že pozná Božie veci. Biblický Duch Svätý je teda Božskou osobou, ktorá inšpirovala Sväté Písmo a osvecuje Kristovu Cirkev na zemi, aby vyznávala pravú spasiteľnú vieru, ktorú zjavne Svedkovia Jehovovi popierajú. Svätý apoštol Pavol tvrdí, že Kristovi patria iba tí veriaci, ktorí majú Jeho Ducha a tí, ktorí od seba vyháňajú Ducha Božieho, nemôžu byť spasení. „Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho.“ (Rim 8:9)

Dôkazy o Božstve Ducha Svätého, tretej osoby Svätej Trojice

„Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16:13-15)

„o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny; očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.“ (Hebr 9:14)

„Peter povedal: „Ananiáš, prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému a stiahol z peňazí za pozemok? Azda nebol tvoj, kým si ho mal? A keď si ho predal, nebolo v tvojej moci, čo si zaň dostal? Prečo si prepožičal svoje srdce na túto vec? Neluhal si ľuďom, ale Bohu!(Sk 5:3-4)

„Duch Svätý je poslaný od Boha nie ako sluha, ale ako taký, ktorý má jednu prirodzenosťpodstatu, tú istú s Otcom. Duch Svätý tak pochádza od Otca a Syna, ako ovocie od stromu a koreňa. Syn pochádza od Otca, ako lúč od slnka; Duch Svätý však od oboch, ako teplo od slnka.“ (Svätý Atanáz)

 

5. Kristovo skutočné zmŕtvychvstanie

Svedkovia Jehovovi hlásajú, že Kristus po svojej smrti vstal z mŕtvych bez tela – iba ako duch. Pravda vzkriesenia tela Ježiša Krista, ktoré bolo po smrti oslávené je základnou náukou katolíckej viery. Sväté Písmo jasne učí, že Ježiš bol na tretí deň vzkriesený telesne. Pán Ježiš sám povedal v Jánovom evanjeliu 2:19-21, že jeho telo (ako Chrám) bude vzkriesené z mŕtvych a že ho vzkriesi on sám. Text tohto evanjelia ďalej tvrdí, že Kristus bol vzkriesený v tele, lebo chrám (telo), ktorí mali jeho nepriatelia zničiť, je ten istý chrám, ktorí sľúbil Ježiš opäť postaviť. Ďalší dôkaz v tomto evanjeliu je v tom, ako apoštol Tomáš nechcel uveriť, že Kristus vstal z hrobu, dokiaľ neuvidel a nedotkol sa jeho rán po ukrižovaní. Nové nezhmotnené telo by tieto zranenia nemalo. „Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili." (Jn 20:29)

Učeníci sa raz na chvíľu dopustili podobnej chyby, ako Svedkovia Jehovovi  a považovali vzkrieseného Spasiteľa za obyčajného ducha. V Lukášovom evanjeliu 24:37 sa hovorí, že keď sa im Ježiš ukázal, mysleli si, že vidia ducha. Pán ale utíšil ich strach, a prehlásil: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte; že ja mám." Na dôkaz, že je to on, zjedol pred nimi kus pečenej ryby. (Lk 24:42-43)

Svedkami Ježišovho reálneho a historického vzkriesenia sa v Písme viac krát nazývajú apoštoli. Svätý apoštol Peter, v deň Turíc vysvetľuje Židom pravdu vzkriesenia Mesiáša zo Žalmu 16: „Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie. Ukázal si mi cestu života, naplníš ma radosťou pred svojou tvárou.«Bratia, dovoľte mi otvorene vám povedať o praotcovi Dávidovi, že zomrel, pochovali ho a jeho hrob je u nás až do dnešného dňa. Ale on bol prorok a vedel, že Boh sa mu prísahou zaviazal posadiť potomka z jeho bedier na jeho trón; videl do budúcnosti a povedal o Kristovom vzkriesení, že ani nebol ponechaný v podsvetí, ani jeho telo nevidelo porušenie: Tohto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami.“ (Sk 2:27-32)

Kristus teda vstal, čím naplnil mesiášske starozákonné proroctvá (napr. Ž 16:10) a dokázal, že je pravým a živým Bohom. Písmo tiež na viacerých miestach hovorí ako pri druhom Spasiteľovom príchode nastane vzkriesenie i všetkých zosnulých ľudských tiel, a to ako spravodlivých pre večnú slávu v nebi, tak i nespravodlivých pre večné trápenie v pekle.

Heréza popierania Kristovho vzkriesenia bolo už za apoštola Pavla. Preto Pavol odkazuje týmto pochybovačom: „Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera...Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch... Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých... Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi..“ (1 Kor 15:13-14,16:23)

6. Ježišov druhý príchod

Vyjadrenie Strážnej veže, že Ježiš bol vzkriesený duchovne, umožňuje klamnú „existenciu“ o jeho neviditeľnom druhom príchode. Keď veria Svedkovia Jehovovi  takýmto nepravdám, je pre Strážnu vežu ľahko tvrdiť, že Kristus sa už viditeľne nevráti. Prvý krát mal Spasiteľ údajne prísť v roku 1874, alebo podľa súčasných Svedkov Jehovových  v roku 1914. Keď sa to však nenaplnilo, tak sa začalo tvrdiť, že Kristus už prišiel a od roku 1914 si vraj milióny ľudí na celom svete duchovne uvedomujú jeho prítomnosť. Biblia ale dôrazne popiera poznanie dátumu Ježišovho reálneho príchodu na svet. „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec.“ (Mt 24:36) Svedkovia Jehovovi si zjavne protirečia s Písmom, čo je známkou bludnej organizácie. 

Nikde na stránkach Božieho slova sa tiež o Ježišovom druhom príchode nehovorí ako o niečom tajomnom, alebo skrytom. Naopak, Písmo dôrazne pripomína, že druhý príchod Pána Ježiša bude zjavný, viditeľný všetkým: Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka.“  (Mt 24:27). Kristus nazýva tých, ktorí by hlásali   jeho skrytý príchod  falošnými prorokmi: „Keby vám teda povedali: “Hľa, je na púšti,” nevychádzajte; “Hľa, skrýva sa v dome,” neverte.“ (Mt 24:26). Jeho návrat bude zjavne verejnou udalosťou, lebo Písmo tiež hovorí:  „Hľa, prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli, a budú nad ním nariekať všetky kmene zeme. Tak je. Amen.“ (Zjv 1:7) 

7. Nesmrteľnosť duše.

Katolícke učenie hovorí: Ľudská duša je nesmrteľná. Svedkovia Jehovovi  túto biblickú pravdu popierajú a hovoria o duši ako obyčajnej životnej sile, či princípe, ktorý oživuje telo. Takto je mŕtvy človek podobný zvieraťu a ničím sa podľa nich nelíši od mŕtveho psa. Napr. tiež tvrdia, že „Keď zhrešil Adam, Boh mu povedal: „Vrátiš sa do pôdy, lebo si z nej bol vzatý. Lebo si prach a do prachu sa vrátiš. (Gn 3:19) Premýšľaj o tom, čo to znamená. Adam nejestvoval, dokiaľ ho Boh nestvoril z prachu. Jednoducho nebol. Teda, keď Adam zomrel vrátil sa do toho istého stavu neexistencie.“ (Môžeš navždy žiť v pozemskom raji, s. 69) Adamovo telo  sa síce vrátilo do prachu, ale jeho duša smerovala do Božích rúk. Z mnohých miest vo Svätom Písme vieme, že duša človeka existuje a je nesmrteľná. Pán Ježiš Kristus hovorí: Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.“ (Mt 10:28) A na inom mieste Vykupiteľ hovorí: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11:25). Duša človeka je teda stvorená Bohom pre život večný, nie na zánik a preto je kacírskym rúhaním  tvrdiť ako Svedkovia Jehovovi, že údajne „smrť je ukončenie existencie.“

Svedkovia ďalej argumentujú o údajnej neexistencii človeka po smrti napr. týmto citátom: „Duša, ktorá zhreší, tá zomrie.“ Písmo touto smrťou ale nemyslí na úplný zánik duše, ale myslí na večnú smrť - čiže večné zatratenie duše v pekle, ktorá svojimi hriechmi a nekajúcnosťou stratila večnú blaženosť v nebi. Teda niet tu miesta pre tvrdenie, že duša zanikne, alebo zomrie.

V Písme nájdene i ďalšie citáty, že duša nezomiera spolu s telom, ale žije aj po telesnej smrti. Kristus Pán hovorí na kríži kajúcemu lotrovi: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji." Zločinec mal zomrieť, ale nie jeho duša, veď ešte v ten deň mal byť s Ježišom v raji. Pán Ježiš na inom mieste tvrdí, že Abrahám, Izák i Jakub žijú, lebo Boh „nie je Bohom mŕtvych, ale živých.“ (Mt 22:32). Podobne aj Mojžiš a Eliáš, keď sa zjavili Kristovi i apoštolom na hore Tábor (Mt 17:3), kde sa Spasiteľ premenil a zjavil svoju Božskú moc, svedčia o živote, ktorý po smrti pokračuje. Svätý apoštol Pavol tak isto hovorí o tom, ako po smrti, po vyjdení z tela, bude s Bohom. „Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás.“ (Flp 1:23-24) Svätý apoštol Ján v Zjavení píše o dušiach v nebi :  „Keď otvoril piatu pečať, videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali.“(Zjv 6:9). Duša je určená pre večný život.

Čo sa týka rozdielu medzi človekom a zvieraťom, tak z biologického hľadiska rovnako zomierajú ľudia i zvieratá. Ale o smrti človeka sa ďalej píše: „A navráti sa prach - telo do zeme, čím bol aj (predtým);a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.“ (Kaz 12:7) Isteže, aj zvieratá, kdeže žijú majú dušu, ale nie ľudskú, ale len živočíšnu. Po smrti však už táto duša zaniká, neexistuje. Spasiteľ hovorí v evanjeliu: A o koľko viac je človek ako ovca!“ (Mt 12:12). Ako je viac človek ako zviera? Je to tak preto, že človek má od Boha nesmrteľnú dušu  - teda môže rozumne uvažovať a slobodne sa podľa svojej vôle rozhodnúť medzi dobrom a zlom. Ale zvieratá sa riadia len pudmi, nie rozumom. Jasné rozlíšenie medzi človekom a zvieraťom vidieť aj v raji, keď Boh povýšil Adama nad celé stvorenie a dal mu aj vládu nad ním a to práve preto, že na rozdiel od zvierat vdýchol do neho Svojho Ducha a človek sa stal oživujúcou bytosťou, čo zvieratám neumožnil. „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2:7)

Nie sú tieto verše úplne jasným dôkazom o existencii nesmrteľnosti duše? Pri smrti človeka zomiera iba telo, nie duša. Duše spravodlivých sú navždy s Kristom a duše nespravodlivých a nekajúcich ľudí sú navždy vo večnom trápení v pekle. Pri druhom Ježišovom príchode telá jedných i druhých budú vzkriesené a opäť sa spoja s dušou. Jedni budú mať potom aj telesne účasť na večnej sláve a druhí na večnom utrpení. Svedkovia Jehovovi  si ale vzkriesenie vôbec nepredstavujú tak ako kresťania. Vzkriesenie podľa nich nebude zmŕtvychvstanie tela a jeho spojenie s nesmrteľnou dušou, ale akési „oživenie nejestvujúceho mŕtveho!“ – nové stvorenie bytostí! Biblia ale nič nehovorí o novo stvorení, ale len o vzkriesení tých istých tiel, ktoré zomreli! Svätý Pavol v liste Rimanom píše: „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.“ (Rim 8:11) Tvrdiť to, čo Svedkovia Jehovovi je absurdným výmyslom a zradou Ježiša Krista, Jeho evanjelia aj Cirkvi! Pokiaľ by sme boli raz „novostvorení“, boli by sme niekým úplne novým a nemali by sme mať zodpovednosť za prechádzajúci pozemský život v tele! Toto je ale lživé a antibiblické učenie, zbavené akejkoľvek istoty a nádeje na večný život u Boha.

8. Peklo – miesto večných múk a straty Boha

Katolícke učenie o pekle znie: Peklo je miesto večných múk, miesto straty videnia Boha a pôjdu tam tí ľudia, ktorí zomierajú v ťažkom hriechu. Svedkovia Jehovovi ale peklo nazývajú ako stav neexistencie alebo „spoločným hrobom ľudstva“. Božie slovo ale hovorí o pekle, ako o konkrétnom mieste, kde bude „plač a škrípanie zubami.“ (Mt 8:12), čiže ako o stave jestvovania.

Ježiš Kristus a svätí apoštoli v Novom zákone jednoznačne učia o pekle: 1. že existuje; 2. je večné; 3. že v ňom horí oheň; 4. že v tomto plameni budú naveky trápení – a vôbec nie navždy raz zničení (ako tvrdia Svedkovia) – satan, démoni a zlí ľudia. Hlavné miesta v Biblii sú tieto: „plevy spáli v neuhasiteľnom ohni." (Mt 3:12; Lk 3:17). Potom (Ježiš) povie aj tým, čo budú zľava: “Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!... A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života." (Mt 25:41 a 46). „A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla,  kde ich červ neumiera a oheň nezhasína. (Mk 9:47-48). O pekle hovorí i príbeh o chudobnom Lazárovi a boháčovi (Lk 16:19-31), kde boháč „v pekle v mukách pozdvihol oči“...a zvolal: „lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!” A ďalej je v Zjavení svätého Jána napísané: "Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znak na svoje čelo alebo na svoju ruku, aj ten bude piť z vína Božieho hnevu, nezriedeného, naliateho do čaše jeho hnevu, a bude mučený ohňom a sírou pred svätými anjelmi a pred Baránkom.  A dym ich múk bude stúpať na veky vekov a nebudú mať oddychu vo dne v noci tí, čo sa klaňajú šelme a jej obrazu, ani ten, kto by prijal znak jej mena." (Zjv 14: 9-11).

Výčitky svedomia zatratených budú ako červ večne trýzniť odsúdených. „Večný oheň“, „večné muky“ – to nie je ľudský hrob –, ako to tvrdia Svedkovia Jehovovi, ale budú trpieť na večné veky, večne. „Nenájdu odpočinku ani vo dne, ani v noci“. Teda peklo nezvratne existuje a tvrdiť, že niet pekla je zatváranie si očí pred Božou pravdou a zjavným rúhaním sa Duchu Svätému.

Jednotný postoj so Svätým Písmom o večnosti pekla zastáva aj učenie Katolíckej Cirkvi. Napr. na štvrtom Lateránskom koncile (r. 1215) prehlásila za článok viery, že tresty v pekle trvajú večne. Pri príchode Krista „títo všetci vstanú vo vlastných telách, ktoré tu nosili, aby jedni dostali s diablom večný trest a druhí s Kristom večnú slávu, podľa dobrých, alebo zlých skutkov.“

Ako sa má kresťan vyhnúť peklu? Je potrebné užiť prostriedky ako: činiť úprimné pokánie, vyhýbať sa príležitosti k hriechu, nasledovať Krista, mať živú modlitbu, posilňovať pravú vieru prijímaním sviatostí. Svätý Ján Zlatoústy povzbudzuje kresťanov: „Duša, ktorá sa bojí pekla, na veky nezhreší a do neho nepríde.“

Svedkovia Jehovovi  tiež hovoria, že dobrotivý Boh nemôže naveky trestať zlých v pekle. „Trápil by Boh ľudí večne? Urobil by si to ty?“ (Môžeš navždy žiť v pozemskom raji, s.75). Isteže, Písmo hovorí, že Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.“ (1 Tim 2:4). A svätý Augustín dodáva: „Boh miluje hriešnika, ale nenávidí hriech.“ Lenže Boh je nielen láskavý, ale aj spravodlivý. Ak by Boh miloval hriech a netrestal by ho, išiel by proti sebe a nebol by Bohom. Pán Ježiš kladie ako podmienku pre vstup do večného života pokánie – teda odvrátenie sa od hriechu: „hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete.“ (Lk 13:5) Predstava Svedkov Jehovových  len o láskavom Bohu a jeho tolerancii k hriechu je karikatúra a degradácia Božieho zjavenia! Ich boh nie je pravý Boh, ale je to „boh“ new age – „boh“ satanského náboženstva.

A ako je to so spásou a zavrhnutím človeka?

Pre spásu alebo zavrhnutie sa človek rozhoduje tu na zemi sám podľa svojej slobodnej vôle. Kto túži poznať pravého Boha, Ježiša Krista (Jn 17:3) a nasleduje Ho, bude spasený v nebeskom kráľovstve. Ale kto dobrovoľne popiera pravdu kresťanskej viery a zaťato uráža Boha vedomými  hriechmi, tak nie Boh, ale takýto človek sa sám odvracia od Boha a zatracuje si dušu do pekla.