Choď na obsah Choď na menu
 

Apológia kresťanstva proti Budhizmu – II. časť

 

 

Pohľad na svet

 

Podobne ani názor, že svet je v konečnom ohľade ilúziou (májá), nie je pre kresťana prijateľný. Trojjediný Boh, v ktorého verí kresťan, nie je tvorcom ilúzií, fatamorgán, ale reality. Svet je skutočný, hoci čo do trvania konečný.

Kresťanské učenie je tak od budhizmu úplne odlišné. Boh slobodne stvoril svet z ničoho a všetko vo svete na Bohu závisí. Svet preto nie je ilúzia, ale fakt. Boh stvoril i človeka, stará sa oň, má s ním svoj plán,  riadi ho svojou prozreteľnosťou a chce, aby bol človek raz s ním vo večnej blaženosti.

„Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2,4).

Otázka viny

Náuka o reinkarnácii a karme uvádza človeka do mrazivej neistoty. Žiadny budhista nevie, či ďalší život bude pre neho posledný. Cieľom budhistu je vymaniť sa z kolesa reinkarnácie a dosiahnuť nirvánu. Ak podľa Budhu sú všetky veci v materiálnom svete len ilúziou, vrátane ľudského ega, tak v tomto prípade je hriech podľa neho nerozumnosť, ktorá odvádza človeka od oslobodenia sa od kolobehov života. Tieto Budhove tézy sú však nerozumné a absurdné.

Kresťanský pohľad na otázku vlastnej viny je úplne iný. Človek je stvorený na Boží obraz, má osobnú, neopakovateľnú existenciu, rozum i slobodnú vôľu. Je zodpovedný za svoje skutky pred najvyšším Sudcom. V raji naši prarodičia stratili svoju neporušiteľnosť tým, že porušili Boží príkaz a do sveta vstúpil hriech. Každý človek sa rodí s týmto tzv. dedičným hriechom, ktorý sa však zmýva sviatostným krstom. Človek potrebuje Spasiteľa, aby mu odpustil hriechy, a aby opäť nadviazal spoločenstvo s Bohom. Preto Boh poslal svojho Syna, Pána Ježiša Krista,  aby nás vyslobodil z otroctva hriechov (porov. Mt 1,21), lebo veď„nik nie je spravodlivý, nik nie je rozumný, nik nehľadá Boha...všetci poblúdili...“ (Rim 3,10-12). Klamná Budhova náuka nepočíta s obrátením sa k Bohu a s prosbou o odpustenie. Budhisti mohli spoznať pravého Boha zo stvorených vecí, ale oni „Ho neoslavovali ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi.  Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka...“ (Rim 1, 21-22). Je tu duchovná realita dedičného hriechu –ľudskej vzbury proti Stvoriteľovi. Každým osobným hriechom sa človek stavia na stranu tejto vzbury a padá na neho vina. Hriech nie je iba nerozumnosť, ale aj porušenie záväzného Božieho zákona. Bez skutočného pokánia a viery v jediného Spasiteľa, Ježiša Krista, nikto spasený nebude!


Otázka  spásy – Ježiš je Spasiteľ a Mesiáš (Kristus)

 

„Nasledujte cestu spásy, ktorú som vám ukázal“, bol predpis, ktorý Budha opakoval svojim mníchom. Budha zdôrazňoval: všetko je pomíňajúce a všetko je utrpenie. Je paradoxné, že Budha zdôrazňoval pominuteľnosť všetkého, a pritom hľadal stabilitu - šťastie. Cieľom budhizmu je odpútať sa od klamného sveta plného utrpenia, od sveta zdania a to pomocou osemdielnej cesty. Na konci tejto cesty má človeka čakať stav tzv. nirvány (vyhasnutia), stav, v ktorom nie je myslenie, pociťovanie a vôbec vedomie svojho ja. Nirvána je v podstate stav neexistencie, čo je nemožné, lebo „ľudská duša je nesmrteľná“. Nie náhodou Budha túžil po tejto neexistencii. Existuje jedna bytosť, ktorej najväčšou túžbou je neexistovať, a ktorá z celej svojej sily nenávidí Stvoriteľa za to, že ju stvoril ako nesmrteľného ducha. Tou bytosťou je padlý anjel menom „Svetlonos“. Nemohol to byť nik iný, než tento svetlonos, ktorý osvietil Budhu a vnútil mu prijať svoj program sebazničenia.

Budha šiel cestou seba spasenia. Takáto cesta je však nemožná, pretože človek ani v najmenšom prípade nedokáže žiť bez chyby a nemôže si svoju vinu sám odpustiť. Všetok náš hriech je dlh voči Bohu. Preto nemôže tento dlh odpustiť nikto iný, len samotný Boh. Žalm 49 hovorí: „Veď sám seba nevykúpi nik, ani nezaplatí Bohu výkupné za seba.“

Budhista sa ale zúfalo snaží o očistenie cez márne trápenie a trýznenie. Preto má neustále snahu v sebe uhasiť žiadosť, aby bol pri znovuzrodení v novom živote tu na zemi o krôčik vpred. Tieto všetky životy sú len malé krôčiky, ktorými človek neisto kráča do nekonečnej nirvány. Kedy tam dôjde? Koľko životov ešte musí prežiť? Koľko úsilia je ešte treba? To nikto nevie. Seba vykúpenie je tak seba mučenie.

Čo znamená vykúpenie pre kresťana? Jedine Ježiš nás vyslobodil z hriechu a démonických síl: „On (Nebeský Otec) nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov.“(Kol 1,13-14).

Teda Boh nás vyslobodil – a vykúpil, a nie falošná cesta budhistických meditácii. V Ňom - teda v Kristovi – máme vykúpenie a odpustenie hriechov a v nikom a v ničom inom! Božie slovo svedčí: 1. „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru (v Ježiša); a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.“(Ef 2,8-9)

2.A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“(Sk 4,12)

3. Kto má Syna, má život; kto nemá Syna, nemá Boží život.“(1 Jn 5,12)

 

Zen – budhismus

 

Zen je japonskou verziou budhizmu. Ide o meditačnú prax, ktorá je nezlučiteľná s kresťanstvom. Cieľom zenovej meditácie, podobne ako v budhizme, je dosiahnuť vyprázdnenie mysle a získať „osvietenie“ tak, že sa človek zbaví  logického uvažovania, jednoducho nemyslí. 

Prakticky sa vedome dostáva do roviny alfa, meditačného stavu. Pretože podľa zenu iba tak môže vyriešiť nevysvetliteľné (koány akoby hádanky). Takáto meditačná prax vedie k strate zdravého rozumu – človek prestane realitu pokladať za realitu, jediné, čo pre neho bude mať význam, budú jeho pocity podnietené démonickými silami. Táto strata kontaktu s realitou celkom zodpovedá Budhovej náuke, že svet je iba ilúzia. Človek, ktorý pôjde touto cestou, dosiahne podobné stavy, aké nastávajú u narkomanov. Ide o rozklad osobnosti.

A na čom je založená  podstata pravého kresťanského rozjímania? Nie vo vyprázdňovaní mysle, ale v  zjednotení sa s Kristom, v prijímaní Jeho myslenia (Fil 2,5), a v prijatí Svätého Ducha (Rim 8,9). Aby v nás Ježiš mohol žiť, je treba sa neustále (por. 2 Kor 4,10n) oddeľovať od hriešnej prirodzenosti – starého človeka v nás (por. Rim 6,6; Gal 2,20) a vchádzať do Božej prítomnosti.

V zene sa človek učí vchádzať do prázdnoty, a nie do prítomnosti Božej, nie do reality – pravdy, ale do ireality, popierania evidentných skutočností, teda do lži. Celý systém je založený na démonickej pýche, ktorá zneužíva porušenú ľudskú prirodzenosť a rozvíja to negatívne v nás – dedičný hriech. Duša sa skrze meditáciu zjednocuje s dedičným hriechom, a tým sa tiež spája s lživým systémom sveta i s kniežaťom tohto sveta – diablom. (Jn 16,11; 14,30.

Žiaľ, aj mnohí kňazi propagujú zen-budhistické meditácie. Dôvodom tohto ich rúhavého konania je odvrhnutie zdravej kresťanskej modlitby a rozjímania.

Božie slovo nás varuje pred zen-budhizmom! „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a na živloch sveta, a nie na Kristovi!“ (Kol 2,8). Je bolestivé, že aj v niektorých katolíckych kláštoroch sa rehoľníci uchyľujú k zenovým meditáciám, ktoré nekriticky propagujú, a tak sa dostávajú na cestu odpadu od Krista. Napríklad istý konvent sestier Klarisiek z Paríža praktikuje túto japonskú formu budhizmu. Pri kríži je na význačnom mieste vystavená fotografia majstra zen budhizmu Naritu a otvorená Biblia. Zapálená svieca a nádobka s vonnou zmesou na rohoži majú vzdávať úctu zenovému majstrovi i Kristovi. Iný príklad, v roku 2003 istý kňaz kázal katolíckym rehoľníčkam, ktoré sa zišli na rekolekcie v budhistickej svätyni Hsi lai (Hacienda Heights, Kalifornia). Za oltárom, na ktorom kňaz „slávil svätú obetu“, bola socha Budhu. Toto odpadnutie rehoľníkov a rehoľníc od spasiteľnej viery a tento zhubný synkretizmus je ovocím medzináboženského stretnutia v Assisi.

 

Ján Pavol II. a Dalajláma


K veľkej misii budhizmu, žiaľ , prispel i Ján Pavol II., ktorý sa na medzináboženskom stretnutí v Assisi v roku 1986 a 2002 stretol i s budhistami na tzv. „modlitbách za svetový mier.“ V roku 1995 v meste Colombo povedal toto: „Vyslovujem svoju najväčšiu úctu prívržencom budhizmu…a citujem nádherné slová z Dhammapudy, knihy budhistických prísloví: jediné slovo, ktoré prináša mier, je lepšie ako tisíc zbytočných slov“. Je zarážajúce, že pápež tu citoval z pohanských spisov, ktoré odvádzajú človeka od Božej pravdy a vedú ho do večného zavrhnutia a neohlásil im pravé Božie Slovo, Ježiša Krista, ktoré prišlo na svet, aby nás oslobodilo z temnoty hriechu a diabla. (porov. Mt 1,21; 1 Jn 3,8)

Pápež sa ako predstaviteľ Katolíckej Cirkvi osemkrát stretol i s predstaviteľom tibetského lámaizmu, Dalajlámom, ktorý sa sám považuje za inkarnáciu Budhu a „najvyššie božstvo.“ Toto gesto pápežovho priateľstva s Dalajlámom bolo pohoršením pre katolíckych kresťanov, pretože  vytvorilo falošný dojem, že budhistické učenie je rovnocenné s katolíckou vierou.

Dalajláma má ducha antikrista, lebo sa stavia na úroveň pravého Boha a vedome ho popiera. Písmo Sväté hovorí: „Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus!? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna.“(1 Jn 2,22). Boh vo svojom slove tiež tvrdí: „A vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám schopnosť poznať toho Pravého. A my sme v tom Pravom, v jeho Synovi Ježišovi Kristovi. On je ten Pravý, Boh a večný život.“ (1 Jn 5,20). Dalajláma tvrdí, že: „Podstata všetkých náboženstiev je tá istá.“ Toto je blud. Vieme, že podstatou kresťanstva je Ježiš Kristus, pravý Boh, ktorý je jednej podstaty s Otcom i so svätým Duchom, ale podstatou budhizmu je egoizmus a diabolská lož!

S protikresťanským Dalajlámovým názorom o falošnej jednote náboženstiev sa stotožňujú i tajné spolky slobodomurárov (organizácie zasvätené satanovi). Nie je náhodou, že práve Dalajláma je jedným z ich hlavných duchovných vzorov, veď o zakladateľovi budhizmu sa slobodomurári vyslovili  takto: „Prvým masonským zákonodarcom, ktorého pamiatku nám zachovala história, bol Budha.“  (Rozmer 4/ 2011). Z týchto tvrdení tiež vidieť, že Budha je falošný prorok a budhizmus ako jedno z mnohých falošných náboženských systémov, je nezlučiteľný s Kristovým učením.

„Mierumilovnosť“ budhistov a ich ducha, ktorý sa nepriateľsky stavia proti Kristovi sa prejavila napr. na Srí Lanke. V  jednom z jej miest je takto znejúci protikresťanský transparent:  „Budhisti, prebuďte sa! Zničte vražedné kresťanské cirkvi!“

Ohavný príklad falošnej náboženskej jednoty, ktorú vytvorili Ján Pavol II. a Dalajláma, nasledovali mnohí cirkevní predstavitelia, ako napr. J. Glemp vo Varšave. V tomto meste došlo pred niekoľkými rokmi podľa vzoru z Assisi k modlárskemu znesväteniu. V chráme Svätého Ducha sa uskutočnila spoločná meditácia kresťanov s budhistami. Na oltár postavili sošku Budhu a vzdávali jej božskú úctu pálením kadidla. Pohoršeným ľuďom toto gesto vysvetlili príkladom Jána Pavla II. v Assisi.

Ďalej apostata prof. T. Halík v chráme sv. Salvátora, ktorý je centrom pastorácie pre mládež v ČR (Praha), robil každý utorok večer v krypte budhistické meditácie pre verejnosť. Všetko sa to dialo pod tichým súhlasom kardinála M. Vlka.

V katedrále sv. Víta v Prahe je „magický“ kameň nesúci dosku s odtlačkami rúk tzv. „jeho svätosti“ Dalajlámu. V  tejto katedrále sa nachádza  po Ríme možno najväčšie množstvo ostatkov svätých. Tento „magický“ kameň s odtlačkami Dalajlámových rúk znesvätil kresťanský chrám. Prítomnosť tohto ohavného modlárskeho predmetu je ospravedlňovaná gestom v Assisi.

 

 

 

 

 Sťahuj: Apológia kresťanstva proti Budhizmu - II. časť