Choď na obsah Choď na menu
 

Kniha Sirachovcova

„Všetka múdrosť je od Pána, Boha, vždy bola u neho (a je pred vekmi).“(Sir 1,1)

yeshua_ben_sirach.jpgPatrí medzi starozákonné múdroslovné knihy. Pôvodne sa zrejme volala „Múdrosť“ (Klement Alexandrijský, Origenes). Hebrejský text knihy však mal aj iné pomenovania: „Ben Sira“ (Sirachov syn) „Mešálóth“ (príslovia), „Múdrosť Šalamúnova“ (koncil v Hippo z r. 393 a v Kartágu z r. 397). Grécke rukopisy ju nazývajú: „Múdrosť Jezusa, syna Sirachovho“ alebo na jej označenie sa tiež používalo slovo „Panaretos (Múdrosť všetkým čnostiam vyučujúca). Latinský preklad jej dáva názvy: „Liber Jesu, filii Sirach“ (Kniha Ježiša, syna Sirachovho) a „Ecclesiasticus“ (cirkevná kniha), ktorú čítavali katechumeni na poučenie pred prijatím sviatostí.

Autorom knihy je Jezus (Ježiš), syn Sirachov, ktorý spis preložil z hebrejčiny do gréčtiny pre židov v Egypte okolo r. 117 pred Kr. Pôvodný text vznikol pravdepodobne medzi rokmi 174 – 171, kedy vládol nad Izraelom Seleukovský kráľ Antiochus IV. Epifanes (175-164), v čase veľ kňazskej služby Jasona.

Podľa niektorých Sirach nebol otcom, ale skôr starým otcom prekladateľa spisu. Autorov otec sa údajne volal Eleazar a bol z Jeruzalema. Od svojej mladosti vynikal živou vierou v Boha a zbožnosťou. Pravdepodobne patril k zákonníkom a poznal dôkladne Písmo Sväté. Sirachovcov vnuk prišiel do Egypta r. 132 pred Kr., v 38. roku vlády egyptského Ptolomeusa Euergeta Fyskona (vládol v r. 170 - 117 pred Kr.)

Hlavným obsahom knihy je povzbudiť národ, aby sa nenechal podrobiť nátlaku pohanskej gréckej kultúry, ale aby zostal verný pravej Božej múdrosti, ktorá je zvlášť obsiahnutá v Božom zákone. Počiatkom všetkej múdrosti je však bázeň pred Bohom. Iným zámerom spisu je podať praktické rady, ako viesť čnostný život v rôznych prípadoch každodenného života (hl. 2-43). Vzorom zachovania si pravej viery v období helenistickej Seleukovskej nadvlády nad Izraelom je prehľad chválospevu slávnych predkov – „otcov“ vyvoleného národa. (hl. 44-50). Posledný svoj chválospev venuje Sirachovec veľkňazovi Šimonovi II, synovi Oniášovmu.

Kniha Sirachovcova konkrétne ďalej rozoberá napríklad témy o Božej velebnosti a  Božej starostlivosti o ľudí; ako sa prejavila Božia múdrosť v prírode a konečne aj v dejinách vyvoleného národa. Varuje pred hriechmi a hovorí o rôznych hriechoch, ktoré neostanú nepotrestané. Povzbudzuje k modlitbe, pôstu a almužne. Zvýrazňuje výchovu detí, nielen synov, ale aj dcér. Sľuby a prísaha sú posvätné veci, preto ich treba tak aj vnímať. Dáva rady, ako sa chovať doma a v spoločnosti, na hostinách, ako aj v radostných, či ťažkých chvíľach. Stanovuje povinnosti detí a manželov, učí o voľbe priateľov a poradcov, správnom užívaní bohatstva, o starostlivosti o zdravie, o zamestnaní obchodníkov, učencov, lekárov. Podnecuje k dôvere v Boha a ku konaniu skutkom milosrdenstva, zabúdaniu na spáchané krivdy a k ich odpusteniu. Takouto náukou sa kniha približuje k náuke Kristovho evanjelia.

Katolícka cirkev pokladala knihu vždy za posvätnú a Duchom Svätým inšpirovanú. Jej kánonickosť potvrdili svojim citovaním napríklad Kliment Alexandrijský, Origenes, sv. Ján Zlatoústy, sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Nysský a Naziánsky, sv. Efrém, sv. Epifán, sv. Cyprián, sv. Hilár, sv. Ambróz, sv. Atanáz, alebo sv. Augustín. Použili ju aj apoštolskí otcovia v dielach ako Didaché, List Barnabášov, Hermasov Pastier a spomína ju i Klement Rímsky. Nový zákon síce neuvádza výslovne z knihy žiadne výroky, ale určité narážky hovoria o tom, že niektorí novozákonní autori, ako sv. Jakub, ju čítali a vážili si ju.  (Porovnaj napr. Jak 1, 19 – Sir 4, 34; Jak 1, 20 – Sir 27, 33; 28, 3; Jak 3, 6 – Sir 28, 13 – 15; Jn 14, 23 – Sir 2, 18; 1 Tim 6, 9 – Sir 11, 10; Lk 12, 19 – 20 - Sir 11,  19-20; Mt 19, 17 – Sir 15, 16; a pod).

Avšak najväčší význam knihy Sirachovcovej vidíme ako kresťania v spojitosti s naplnením starozákonného Mesiášskeho proroctva o Múdrosti, ktorá sa vzťahuje na Druhú Božskú osobu, Božieho Syna, Pána Ježiša Krista.

V evanjeliu podľa Matúša Ježiš hovorí: „Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: »Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!« No múdrosť ospravedlňujú jej skutky." Potom začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali... v tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko: A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké." (Mt 11, 19-20. 25-30)

Toto miesto z Matúšovho evanjelia sa nápadne podobá odseku z Knihy Sirachovcovej 6, 18-19. 24.28-30:

„Syn môj! Daj sa na učenie múdrosti, zakiaľ si mladý a keď budeš mať biele vlasy, ešte ju budeš mať. Venuj sa jej ako roľník: or a sej a potom čakaj na jej hojnú žatvu. Ak ju budeš takto pestovať, krátky čas sa budeš namáhať, ale čoskoro budeš jesť z jej plodov. Vlož si nohy do pút múdrosti a šiju do jej reťaze! Podlož si plece pod jej jarmo, jej liace nezunuj!... Lebo napokon u nej nájdeš odpočinutie, premení sa ti na radosť. Jej putá sa ti stanú mocnou oporou, jej reťaz vzácnou ozdobou, jej jarmo šperkom zo zlata, jej liace stuhami z purpuru.“ (Botekov preklad)

Hoci Kniha Sirachovcova patrí medzi tzv. deuterokánonické spisy, a kresťanské denominácie ju spolu s hebrejským kánonom neprijímajú medzi  posvätné spisy Biblie, lebo ju považujú za apokryf, tak napriek tomu Boh sám jednému veriacemu kresťanovi potvrdil  jej pravosť a Božský pôvod a to nadprirodzeným spôsobom. Bol to John Bunyan († 1688). O tejto skúsenosti svedčí: „Tak teda som po niekoľko dní zažíval nesmierne útoky a zmätok a pri chôdzi som sa často krát pomaly na mieste zrútil, tak bola moja myseľ zoslabnutá; ale jedného dňa, potom, čo som tým bol už mnoho týždňov skľúčený a ubíjaný, keď som sa už celkom vzdával všetkej svojej už tak pramalej nádeje na to, že kedysi dosiahnem život, vystúpila mi na myseľ so všetkou svojou váhou nasledujúca veta: „Pohliadni na dávne pokolenia a viď, či by niekto dôveroval Bohu a bol zavrhnutý?“ Čo mojej duši prinieslo veľkú úľavu a povzbudenie, lebo tým mi práve v tom okamihu bolo povedané: Začni na začiatku knihy Genezis a čítaj až do konca knihy Zjavenia (pozn. Božia inšpirácia, ktorú dostal, sa týkala biblického kánonu) a zisti, či môžeš nájsť niekoho, kto kedy dôveroval Bohu a bol zatratený. Akonáhle som teda prišiel domov, hneď som vzal Bibliu, aby som sa pozrel, či v nej tieto slová nájdem a nepochyboval som o tom, že ich nájdem okamžite, lebo tie slová boli také živé, tak mocne zasiahli môjho ducha a dali mi takú úľavu, že mi bolo, akoby ku mne v tú chvíľu prehovorila samotná Biblia. Tak som išiel a pozrel sa do nej, ale to miesto som nenašiel; lenže tie slová sa mi stáli vracali; potom som sa spýtal najskôr jedného dobrého muža a potom iného, či by oni nevedeli, kde to miesto je, ale oni žiadne také miesto nepoznali; udivovalo ma, že sa takáto veta tak sčista-jasna a s takou silou zmocnila môjho srdca, dala mu takú úľavu a zostávala v ňom, a napriek tomu žiaden to miesto nemohol nájsť (nepochyboval som totiž, že v Písmu svätom je). Tak to bolo viac ako rok a ja som to miesto stále nemohol nájsť, ale nakoniec, keď som sa pozrel do apokryfných kníh, našiel som ich v Sirachovcovi 2, 10.“ (John Bunyan, Milost přehojná největšímu hříšníku udělená, Jindřichův Hradec, Stefanos, 2000: s. 62-65)