Choď na obsah Choď na menu
 

Kresťanská apológia proti islamu - I. časť

 

Úvod

 V súčasnosti je svet vystavený masovým prílivom moslimských imigrantov. Je očividné, že za islamizáciou sveta, teda aj Európy, sa skrýva jasný zámer – postupná genocída krajín  a skrze zavádzanie tzv. islamského práva šaría, zničenie kresťanstva. Bolestné na tom je, že Vatikán s neplatným „pápežom“ Františkom, ktorý by mal hlásať pravú vieru v Pána Ježiša Krista, ako jediného Boha a Spasiteľa a varovať zvlášť Európu pred jej likvidáciou, má najväčšiu vinu na jej islamizácii, keď tvrdí, že „my kresťania by sme mali s láskou a úctou prijímať moslimských imigrantov.“(Apoštolská exhortácia Evangelii Gaudium, bod 253)

František ďalej učí, že:

 - islam a kresťanstvo majú rovnakého Boha,

- Korán je údajne „Sväté Písmo“,

-  „skutočný islam a správna interpretácia Koránu protirečia každému násiliu.“ (tamže, bod 252 -253)

Keďže islamská otázka je v súčasnosti veľmi aktuálna a týka sa aj Slovenska; ponúkame preto z nášho archívu čitateľom 3 listy s názvom „kresťanská apológia proti islamu“, ktoré sú absolútne nezlučiteľné s bludnými  názormi J. M. Bergoghlia (Františka I.)

Táto štúdia podáva v jednote  s Bibliou a katolíckou Tradíciou skutočný pohľad na pravú vieru v Trojjediného Boha a vierovyznanie islamu.

  1. Vonkajšie argumenty

Islam o sebe tvrdí, že je to Bohom zjavené náboženstvo, ba dokonca, že je jediným monoteistickým náboženstvom. Toto náboženstvo malo byť zjavené prorokovi Mohamedovi, ktorý sa prehlasoval za vrchol a korunu prorokov, medzi ktorých rátal aj Ježiša Krista. Sám seba teda pokladal za väčšieho než Ježiš Kristus. Sv. Tomáš Akvinský o islame píše: „Mohamed oklamal národy sľubmi telesných rozkoší, ku ktorým dráždi telesná žiadostivosť. Zaviedol tiež prikázania zhodné s tým, čo sľúbil, a celkom povolil uzdu telesnej žiadostivosti, ktorú telesní ľudia ochotne poslúchajú. ... Nepoužil ani žiadne nadprirodzene vykonané divy. Naopak, povedal, že je poslaný v moci zbraní. Také divy robia aj lupiči a tyrani. ... Tiež o ňom nesvedčia žiadne Božie proroctvá predchádzajúcich prorokov. Každému, kto sa pozrie na jeho zákon je jasné, že svojím rozprávkovým líčením skôr kazí všetky diela Starého i Nového Zákona. Preto svojim nasledovníkom zanechal šikovnú radu, aby knihy Starého a Nového Zákona nečítali, aby nimi nebol usvedčený z klamstva. Preto je jasné, že tí, čo jeho slovám veria, veria ľahkovážne. (Suma proti pohanom 1,6)

Druhý vatikánsky koncil hovorí o islame ináč: „Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému Bohu ... Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú. ... Keďže v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie, a aby spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí.“ (Nostra aetate 3)

Dnešné skúsenosti kresťanov v moslimských krajinách ukazujú, že táto výzva koncilu nijako nezmenila zmýšľanie mohamedánov. Preto sa pýtame: aké sú v skutočnosti postoje moslimov? Treba sa z ich strany obávať nejakého ohrozenia? Alebo žiadne nebezpečenstvo nehrozí? Sú vôbec medzi kresťanstvom a islamom nejaké zásadnejšie rozdiely? Nebolo by východiskom, keby sme tieto dve náboženstvá nejako zmierili, zjednotili alebo spojili?

Islam budeme hodnotiť z pohľadu kresťanskej viery. Aj Korán kritizuje na mnohých miestach vieru a názory kresťanov. Chceme predovšetkým ukázať kresťanom ich vlastnú identitu. Ukázať, čo je a čo nie je kresťanská viera. Dnes sa medzi kresťanmi masovo šíri úcta a obdiv iných náboženstiev a s nimi masový odpad od Krista. S inými náboženstvami sme stále viac konfrontovaní, preto potrebujeme jasne poznať, v čom sa kresťanstvo od týchto náboženstiev odlišuje.

Základom moslimskej viery je Korán. Táto kniha učí vieru v jedného boha, odsudzuje modloslužbu a odvoláva sa na starozákonných prorokov, aj na Krista, čím sa zdá byť určitou cestou k Bohu. Korán tvrdí, že Tóra (Starý zákon) i Evanjelium sú zoslané od Alaha. Biblia ale o Mohamedovi nič nevie. Proroctvá o narodení Alahovho posla sa nachádzajú práve v Koráne, ktorý ich dokonca vkladá do úst Ježiša Krista: „A pamätaj, čo vravel Ježiš, syn Máriin ... ja som poslom Božím ... oznamujúcim vám radostnú správu o poslovi, čo po mne príde, a ktorého meno Ahmad bude.“ (Korán 61:6) (Ahmad bolo vraj jedno z mnohých Mohamedových mien.) Ten istý Korán zásadne odmieta a popiera Ježišovo božstvo. Tieto údajné Ježišove slová samozrejme nikde v celom Novom zákone, ani kresťanskej tradícii nenájdeme. Korán teda protirečí Biblii a kresťanskej viere v tých najzákladnejších a najpodstatnejších pravdách našej spásy. Tieto dve knihy sa zásadne rozchádzajú v tom najdôležitejšom a najpodstatnejším bode – postoji k osobe Ježiša Krista. Preto je namieste otázka: Kto má pravdu Biblia alebo Korán? Aká je objektívna vierohodnosť Biblie a aká Koránu?

Biblia je súborom Bohom inšpirovaných kníh, ktoré vznikli v časovom období dlhom viac ako 1300 rokov. Svätopiscov je najmenej 35, väčšina z nich sa nepoznala a nemali možnosť sa navzájom dohodnúť. Aj cez to sa celá Biblia vyznačuje obdivuhodnou jednotnosťou. Podáva ucelené učenie. V Biblii je mnoho proroctiev, a mnohé z nich sa už naplnili. Biblia hovorí niekoľko stáročí pred udalosťami o tom, že Mesiáš sa narodí v Betleheme (Mich 5,1→Mt 2,1), k ľudu bude prehovárať v podobenstvách (Ž 78,2→Mt 13,34-35), bude oznamovať svoju plnú moc v kázaní a skutkoch (Iz 61,1-2→Lk 4,18.32), bude zradený za 30 strieborných (Za 11,12→Mt 26,15), bude ukrižovaný (Ž 22,17→J 20,25), o jeho košeľu sa bude losovať (Ž 22,19→J 19,24), bude pochovaný v hrobe boháča (Iz 53, 9→Mt 27,57) a na tretí deň vstane z mŕtvych (Oz 6,2 a Mt 20,19→Mt 28,6). Už pred tisícročiami hovorili proroci o zhromaždení Izraelského ľudu na konci časov (Jer 16,15; Da 12,7). Tieto predpovede sa začali napĺňať v 20. storočí. Niektoré proroctvá Biblie sa ešte nenaplnili, ale ani jedno z nich ešte nebolo vyvrátené skutočnosťami. V Biblii možno nájsť najmenej 6400 veršov s prorockými predpoveďami a z nich sa naplnilo 3268 bez toho, že by sa jediná z nich naplnila opačne, či inak. Z hľadiska matematickej pravdepodobnosti je možnosť takéhoto výsledku pri tipovaní nulová, čo samo o sebe dokazuje nadprirodzený pôvod Biblie. (Werner Gitt: „Tak je psáno“)

Korán má pritom iba 6237 veršov a u žiadneho z nich nie je dokázané, že by bol naozaj naplneným proroctvom. Korán vznikol v jednej generácii tak, že niekoľko ľudí, ktorí osobne poznali Mohameda začali 10 rokov po jeho smrti zapisovať jeho výroky. Tieto výroky sú vydávané za presné Mohamedove slová, jednotlivé verše spolu ale pomerne málo súvisia. Korán teda vytvorila skupina ľudí zo spoločnými záujmami. Biblia naproti tomu vznikala postupne počas stáročí, na mnohých miestach, konfrontovaná s mnohými kultúrami, národmi a historickými udalosťami, (z ktorých mnohé sú známe aj z mimobiblických prameňov). Pisateľov Biblie spájalo iba pôsobenie toho istého Ducha Svätého a nadprirodzená viera. Mnohí z nich za svoje posolstvo položili život.

Moslimovia tvrdia, že sú dochované štyri tzv. originály Koránu, solídne pátranie po originálnom texte ale ukazuje, že existuje vlastne iba jeden zdroj, pričom nezávislí bádatelia sa nazdávajú, že v texte dochádzalo k mnohým úpravám. U Biblie máme naproti tomu viacero fyzicky dochovaných rukopisov starších než samotný islam. Porovnávaním textov rôznych starobylých kódexov Biblie zisťujú bádatelia, že dnes známy text Biblie je veľmi verný originálu. Malé textové odchýlky jednotlivých rukopisov pritom neprinášajú žiadne podstatné rozpory do zmyslu biblických kníh, ani do kresťanskej viery.

Spoľahlivosť Biblie ako Bohom inšpirovanej knihy je dosvedčená najrôznejšími Božími znameniami. Napr. prorok Daniel predpovedal presne postupnosť štyroch svetových veľmocí – Babylonskej, Médsko-Perzskej, Gréckej a Rímskej. (Dan 2,29-45) Predpovedal aj čas príchodu Mesiáša (proroctvo o týždňoch – Dan 9,25). Biblia predpovedala napr. zánik Babylonu (Iz 13,20) a Týru (Ez 26,5) alebo existenciu Izraela a Egypta až do konca sveta. (Iz 19,19-24) Zaujímavé je aj to, že Biblii veria najrôznejšie denominácie kresťanov a žiadna z nich nestojí na politickej moci. Aj keď bola kresťanská viera niekedy šírená aj násilím, evanjelium sa v princípe vždy šírilo práve tam, kde bolo prenasledované. To je najsilnejším dôkazom jeho nadprirodzeného charakteru. S mocou Božieho slova – Biblie majú skúsenosť kresťania na celom svete. Misionári z moslimských krajín svedčia, že, keď dáte moslimovi Nový zákon, už ste urobili najmenej polovicu práce na jeho obrátení. Ale spoľahlivosť Koránu je podložená iba tým, že to povedal Mohamed a silou zbraní jeho nasledovníkov.

Čo o Mohamedovi vieme? Autorom najstaršieho Mohamedovho životopisu je Ibn Ishak. Táto biografia však vznikla viac ako 100 rokov po Mohamedovej smrti. Pri skúmaní Mohamedovho života sú k dispozícii viaceré životopisy odvodené z diela Ibn Ishaka, ďalej Korán a jeho komentáre, zbierky hadísov, ktoré sú závislé na Koráne a Mohamedovom životopise a záznamy o vojenských výpravách. Nezávislé zdroje o Mohamedovom živote v podstate neexistujú. Preto je prakticky nemožné povedať, nakoľko sú správy o Mohamedovom živote pravdivé.

Životopis napísaný Ibn Ishakom podáva niekoľko správ o proroctvách a znameniach predchádzajúcich vystúpeniu „Alahovho proroka“. Vznik všetkých týchto proroctiev je ale životopiscom zasadený do doby maximálne niekoľko desaťročí pred vystúpením Mohameda – teda do doby tesne pred jeho narodením. Autormi týchto proroctiev sú ľudia, ktorých existencia sa spomína iba v súvislosti s týmito proroctvami a nič iné o nich nevieme. To nám dáva možnosť predpokladať, že proroctvá boli alebo dodatočne vymyslené alebo umelo vytvorené ľuďmi, ktorí Mohamedovo vystúpenie pripravovali. (Treťou možnosťou samozrejme je, že môžu pochádzať od zlého ducha.) Vierohodnosť proroctiev o príchode Mohameda je teda, v porovnaní s biblickými proroctvami, neporovnateľne menšia. Je historicky doložené, že proroctvá o Ježišovi existovali už stáročia pred Jeho narodením. Knihy Starého zákona boli už niekoľko storočí pred Kristom rozšírené v mnohých opisoch ako v hebrejskom jazyku, tak aj v gréčtine, ktorá vtedy bola medzinárodným komunikačným prostriedkom. Okrem Biblie samotnej boli rozšírené mnohé rabínske interpretácie a rozprávania, ktoré sa na starozákonné knihy odvolávali. Izaiášove a iné biblické proroctvá boli známe veľkej časti gramotných ľudí na celom vtedy známom svete. Všetky tieto skutočnosti nám s historickou istotou dosvedčujú existenciu starozákonných kníh stáročia pred Kristom. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa skrze nálezy kumránskych zvitkov znova dokázalo, že celá kniha Izaiáš – vrátene jeho proroctiev opisujúcich podrobnosti o Kristovom narodení, utrpení a zástupnej obeti za mnohých hriešnikov – existovala už v 3. storočí pred Kristom (pred prekladom Starého zákona do gréčtiny – tzv. Septuaginta).

Čo ale vieme o „Alahovej príprave na zoslanie svojho proroka“? Mohamedov životopis nám naivne prináša správy, že niekoľko desaťročí pred Mohamedovým vystúpením sa v jeho rodisku – Mekke, ktorá už predtým bola posvätným miestom Arabov – utvorila skupina, ktorá sa rozhodla vytvoriť si svoje vlastné náboženstvo. Chceli nájsť „pravé náboženstvo Abraháma“ a Mohamed im v tom pomohol. Životopis menuje štyroch mužov, ktorí sa dohodli, že každý z nich sa vydá „hľadať pravé náboženstvo“. Jeden z nich sa volal Waraq a mal sestru menom Chadídža. Chadídža bola veľmi inteligentná žena, najskôr sa vydala za jedného z najbohatších obchodníkov Mekky; potom ovdovela. Táto bohatá vdova si najala mladého Mohameda, aby zaniesol jej tovar do Sýrie. Po úspešnom Mohamedovom návrate mu ponúkla manželstvo a hoci bola Chadídža oveľa staršia, Mohamed súhlasil. Už predtým sa Chadídžin brat Waraq vrátil zo svojich ciest „za pravým náboženstvom“. Podľa životopisu sa vraj stal kresťanom. Mohamedov životopis spomína aj to, že Chadídža sa so svojím bratom radila ohľadom Mohamedových videní a svojho muža potom povzbudzovala v tom, že je Alahovým prorokom. Z týchto zmienok sa môžeme nazdávať, že Mohamedove revolučné myšlienky nepochádzali výhradne z jeho zjavení.