Choď na obsah Choď na menu
 

 

Mylný výklad J. Heribana k otázke autorstva troch svätých evanjelistov – I. časť

 

Kto bol Jozef Heriban? Narodil sa 7. mája 1925 v Šelpiciach, po maturite na biskupskom gymnáziu v Trnave vstúpil v roku 1943 do saleziánskeho noviciátu v Hronskom Svätom Beňadiku a o rok neskôr 16. augusta 1944 zložil prvé rehoľné sľuby. Po násilnej likvidácii kláštorov v roku 1950 emigroval do Talianska.
Večné sľuby zložil 1. novembra 1950. Teológiu študoval v Turíne. Tam bol 1. júla 1955 v bazilike Panny Márie Pomocnice kresťanov vysvätený za kňaza. Postgraduálne štúdia konal v roku 1955 - 1957 na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde dosiahol licenciát z biblických vied.

Po ukončení štúdií odišiel vyučovať biblické vedy do Tokia. V rokoch 1957 - 1967 bol profesorom Svätého písma v saleziánskom Teologickom ústave v Chofu(Tokio) a zároveň zastával funkciu špirituála bohoslovcov. V rokoch 1965 - 1973 pôsobil ako kaplán a špirituál pri veľkej škole Inštitútu dcér Márie Pomocnice „Seibi Gakuen College“ v Akabane (Tokio) s 2500 študentkami a žiačkami. V roku 1976 sa takmer po dvadsiatich rokoch z Japonska vrátil do Ríma. Od roku 1979 pôsobil na Pápežskej saleziánskej univerzite ako profesor  novozákonnej exegézy, biblickej teológie a biblickej gréčtiny. Už v Japonsku napísal viaceré štúdie a články pre odborné periodiká, ale aj knižné diela a vysokoškolské texty na štúdium Svätého písma.

Napísal niekoľko diel pričom v spolupráci so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme vydal v roku 1986 Bibliografickú príručku pre štúdium Svätého písma určenú tým, „čo majú v úmysle sa venovať štúdiu Božieho slova na „vedeckej úrovni“. V r. 1988 Jozef Heriban napísal nové úvody, pod titulom: „Sväté písmo. Nový zákon [...]. Úvody k jednotlivým spisom...“.Citované úvody do Nového zákona vyšli aj ako osobitná kniha s titulom: Úvodné poznámky k spisom Nového zákona. V roku 1995 tento ústav v Ríme vydal slovenské vydanie Sväté písmo starého a nového zákona s Biblickými úvodmi od Heribana. J. Heriban zomrel 16. 4. 2009.

 

Z týchto faktov z jeho života vyplýva, že J. Heriban zastával v Cirkvi významné postavenie katolíckeho biblistu a ovplyvňoval mnoho katolíkov. Akému duchu sa ale otvoril na univerzitách, kde sa vyučovala Biblia? Bol to naozaj Boží Duch, alebo duch sveta a ateizmu? V tejto štúdii sa chceme zamerať na už spomínané jeho úvody do Svätého Písma i jeho poznámkam k nemu.  Keď si človek pozorne prečíta Heribanove „moderné“ úvody a poznámky k Božiemu Slovu, ostane otrasený, pretože mnohé z nich vedú k spochybneniu katolíckej viery.

Zdravé Biblické výklady a poznámky by mali byť v súlade s výkladmi svätých otcov a mali by viesť kresťana katolíka k rastu vo viere v Boha.

J. Heriban pod vplyvom heretického ducha HKT spochybňuje najmä cirkevnú Tradíciu autorstva svätých evanjelistov, ako i niektoré časti z Písma. Najskôr odcituje v úvodoch výroky svätých a v zapätí ich nezmyselnými „argumentami“ poprie. Tridentský koncil vyhlásil: „Kto však práve tieto celé knihy so všetkými ich časťami, ako sa čítajú v katolíckej Cirkvi a nachádzajú sa v starom latinskom vydaní Vulgáty, neuznáva za posvätné a kánonické, alebo kto vedome a uvážene zavrhuje tradície, o ktorých bola reč, nech je exkomunikovaný.“ Takýto duch apostázie žiaľ dnes vládne na všetkých bohosloveckých fakultách a „katolíckych“ univerzitách zvlášť v Ríme, takže sa niet čo čudovať. Pre tých, ktorí ešte nepoznajú Písmo a chcú sa viac dozvedieť o Bohu, je lepšie nečítať tie jeho úvody k Biblii, ani jeho poznámky, pretože za nimi je duch smrti a nevery (duch tzv. HKT). Je dobré použiť ako výklady k Biblii alebo poznámky výroky svätých otcov.

 

 

1. Úvod do Evanjelia podľa Matúša

Citácia: „Podľa svedectiev Papiáša (asi r. 75-150), Antimarcionovského prologu (r. 160-180), Ireneja(202), Origena(254), a Euzébia(r.202) apoštol Matúš napísal dnešné prvé kánonické evanjelium pre Židov v hebrejskej (t.j. aramejskej) reči. No podľa výsledkov moderného bádania dnešné Matúšovo evanjelium nie je prekladom z aramejčiny. Ide o priame spracovanie tradíciou ustáleného, už v gréčtine jestvujúceho materiálu; teda už pôvodina bola napísaná po grécky...Keďže nemožno s istotou určiť bezprostredného autora tohto evanjelia, treba sa uspokojiť s niektorými jeho črtami, vyvodenými zo samého textu.“

Odpoveď: Svätý Matúš je známy ako autor tohto evanjelia od najstarších dôb. Je treba pripomenúť, čo o tom hovorí Papiáš (nar. okolo r. 70), biskup v Hierapoli. Od neho máme zachované slová od svätého apoštola Jána: „Matúš spísal reči v hebrejskom jazyku, každý ich potom preložil, ako mohol.“ Toto presvedčenie o Matúšovi, spisovateľovi prvého evanjelia sa ďalej zachovávalo a bez odporu bolo prijímané. Takto o tom hovorí svätý Hieronym (De vir. ill.): „Matúš, nazvaný i Lévi, z colníka apoštol, prvý zložil evanjelium Kristovo hebrejskými písmenami a slovami pre tých, ktorí uverili z obriezky; kto ich potom preložil do gréčtiny, nie je dosť isté.“ Matúš je uznávaný jednoznačne za autora prvého evanjelia už od prvých storočí, ako je to vidieť z výslovných tvrdení cirkevných otcov, z nadpisov starých exemplárov, z najstarších prekladov a zoznamov kníh Písma Svätého, z tvrdení cirkevných spisovateľov, pápežov a cirkevných koncilov (Enchir. Bibl. 401).

Toto spochybňovanie Matúšovho autorstva pánom Heribanom je smrtonosným ovocím tzv. moderného bádania. A čo to bude nabudúce? Pokiaľ sa človek otvorí na túto modernú kritiku, tak začne neskôr spochybňovať i časti Písma Sv., ktoré sa nezhodujú s moderným chápaním sveta a nakoniec skončí v ateizme.

 

2. Úvod do evanjelia podľa Lukáša

 

Citácia: „Muratoriho kánon a Antimarcionovský prológ uvádzajú Lukáša ako autora tretieho evanjalia a Skutkov apoštolov. Neskoršia cirkevná tradícia, ako aj vnútorný ráz spomínaných dvoch spisov potvrdzujú túto mienku, i keď moderný výskum má voči nej isté výhrady.“

Odpoveď: Cirkevné podanie jednomyseľne svedčí, že pôvodcom tretieho evanjelia a Skutkov apoštolských je svätý Lukáš, preto tu nemá význam používať spochybňujúci moderný výskum. Inými slovami akoby tvrdil, že všetci pred nami boli zastarali hlupáci, ale nebudeme vám kaziť vaše ilúzie, lebo by ste naše „vedecké bádanie“ i tak nepochopili. O jasnom Lukášovom pôvode evanjelia svedčia napr. spomínaný Muratoriho kánon, svätý Justín, Teofil Antiochyjský, svätý Polykarp zo Smyrny, svätý Irenej Lyonský, Klement Alexandrijský, Klement Rímsky, Origenes i Tertulián.

 

Úvod do evanjelia podľa Jána

 

Citácia: „Hoci je možné, že posledná redakcia štvrtého evanjelia v dnešnej forme nepochádza bezprostredne od apoštola Jána, treba ho pokladať za pravého autora, lebo obsah a učenie spisu sa zakladá na svedectve Ježišovho učeníka...“

Odpoveď: Pán Heriban podáva mätúce a spochybňujúce údaje nielen o Jánovom autorstve štvrtého evanjelia, ale i o konkrétnych statiach z tohto evanjelia. Keby bol naozaj Kristov učeník a mal by Ducha Božieho, tak by hájil Jánovo autorstvo i celý jeho spis pred heretickými a liberálnymi vysvetleniami! Heribanove postoje však svedčia o opaku.

Podľa zaručených prastarých správ napísal naše štvrté evanjelium svätý apoštol Ján. Dosvedčujú nám to svätý Ignác Antiochijský, Papiáš Hierapolský, svätý Polykarp zo Smyrny, svätý Justín, teda muži, ktorí žili ešte v časoch svätého Jána. Toto potvrdzujú i cenné výpovede svätého Ireneja, svätého Hypolita Rímskeho, Teofila Antiochijskeho, svätý Cyprián, Origenes, Klement alexandrijského a mnohých dalších.

Podobný Heribanov údaj, že „podľa mienky vedcov čerpal autor evanjelia správy o Ježišových zázrakoch z tzv. prameňa znamení a potom ich teologicky spracoval.“, je zavádzajúci. Heribanovo nezmyselné tvrdenie, že Ján „teologicky spracoval“ sprostredkované správy o Ježišových zázrakoch, inými slovami znamená, že mnohé pasáže, ktoré Ján uvádza ako vlastné slová Ježiša Krista, nimi, podľa Heribana, nie sú. Ide napr. o dlhú reč o eucharistii navodzujúcu na zázrak rozmnoženia chlebov atď.

 

Citácia: „Z hľadiska textovej kritiky state 5,3b-4 (anjel pri rybníku Betsata) a 7, 53- 8, 11 (Ježiš a cudzoložnica) nepatrili k pôvodnému textu a iba neskoršie boli vsunuté do Jánovho evanjelia.“

Odpoveď: „V Jn 5,3b je záznam o chorých, ktorí (pri rybníku Betsata v Jeruzaleme) očakávali na pohnutie vody. Vo 4. verši sa potom hovorí o anjelovi, ktorý prichádzal rozvíriť vodu a pripomína sa, že kto prvý vstúpil po rozvírení do vody, bol uzdravený od akejkoľvek choroby. Túto správu niektorí popierajú pre zázračný ráz popísaného deja alebo tiež preto, že chýba v niektorých kódexoch a prekladoch i spisoch svätých otcov. Oba povedané verše (5, 3b-4) totiž chýbajú napr. v kódexe Vatikánskom, Sinajskom, a Efréma Sýrskeho. (Čo znamenajú kódexy? Sú to papyrusové a pergamenové rukopisy (odpisy z pôvodiny), písané v knižnej forme a väčšinou sú písané po grécky.)

Ale to ešte neznamená, že tieto časti Písma nie sú Bohom inšpirovanými. O ich neporušenosti svedčí to, že:

1. Je isté, že táto stať 5, 3b – 4 sa čítavala na liturgii, ako sa to dozvedáme od svätého Chryzostoma, sv. Augustína i sv. Ambróza.

2. Čo sa týka spomínaných kódexov a prekladov: ich váha je určite veľká; ale nie je rozhodná, lebo sa vyváži nemenej dôležitými pamiatkami, a to: Tieto verše sa vyskytujú s niektorými nepatrnými obmenami nielen v kódexoch J (zo 6.stor.), ale i v Cambridgskom a Alexandrijskom kódexe, ďalej v Sýrskom preklade Peššita, v niektorých arménskych rukopisoch, v arabskom, perzskom,  slovanskom a starolatinskom preklade.

3. Okrem toho správa o anjelovi vo 4. Verši patrí tak nutne k celej súvislosti, že bez nej by ostatná časť deja bola nepochopiteľná a nebolo by jasné to, o čom sa hovorí vo v. 7; prečo sa totiž človek chorý 38 rokov sťažoval Pánu Ježišovi, že nemá nikoho, kto by ho spustil do rybníka, keď sa voda v ňom rozvíri. Preto je veľmi nepravdepodobné to, čo tvrdí Heriban a s ním i neveriaci kritici, že tento text Písma nepatril k pôvodine.

Čo sa týka textu 7, 53-8, 11, ktorý hovorí o Ježišovi a cudzoložnici, je viac dôvodov, pre ktoré je údajná pochybnosť o Jánovom autorstve nielen zo strany Heribana. Napríklad s ohľadom k jeho obsahu, že vraj je nepravdepodobné, aby farizeji zverili Kristovi čestný úrad rozhodcu. Tiež z ďalších dôvodov je to, že Ježiš v tomto príbehu údajne nevie, čo má odpovedať farizejom, namiesto toho prstom písal po zemi a to malo odporovať jeho povahe. Ďalšou námietkou proti autorstve Jána je podľa niektorých to, že táto časť Písma porušila prirodzenú súvislosť medzi Jn 7, 52 a 8,12. Tieto dôvody sú však nezmyselné a neopodstatnené. Ako sa k tejto stati vyjadrili svätci?

O pravosti tohto evanjeliového textu svedčí napr. Kódex D, písaný na základe predlohy z 2 alebo 3. storočia, ďalej Palatinský rukopis Starolatinského prekladu (zo 4. Stor.), ako i tie rukopisy, o ktorých sa zmieňuje sv. Hieroným. Ba Hieroným prijal tento text od Jána do novoupraveného latinského prekladu (do Vulgáty) práve preto, že ju videl v početných rukopisoch tak gréckych ako latinských, z ktorých zaiste nejeden bol omnoho starší ako najstaršie nám zachované rukopisy evanjeliového textu. Okrem toho na tento evanjeliový text kázali napr. biskup Antipater Bostrenský v 5. stor., svätý Augustín, svätý Ambróz, svätý Hieroným a sv. Pacián v 4. Stor., ktorý hovorí o ňom, že je súčasťou Jánovho evanjelia. Podľa svedectva Euzébia o ňom tiež hovoril Papiáš, žiak svätého apoštola Jána. Teda táto časť Písma od sv. Jána  bola dosvedčená už v 2. Storočí.

Hlava 21 sa podľa náznakov v 20, 31 (prvý záver) a v 21, 24 n. (druhý záver), ako aj pre štylistické a obsahové dôvody pokladá za dodatok posledného redaktora (alebo redaktorského kruhu, porov. v. 24: „A vieme“), lebo pôvodné znenie Evanjelia sa končilo textom 20, 29.“

Pokiaľ by tento argument kresťan prijal, tak mu s toho logicky vyplynie, že potom si nemusí byť istý ani autorstvom iným biblických spisov a automaticky sa pravé Kristovo učenie stáva neistým. Na tieto tzv. „dodatky a posledných redaktorov“ evanjelia reagoval svätý pápež Pius X, ktorý v roku 1907 odsúdil tézy modernizmu (dnes HKT). V jednej z nich odsudzuje i tento rozšírený blud: „K evanjeliám boli až do definitívneho zostavenia kánonu stále pridávané dodatky a opravy. A tak v nich ostala iba nepatrná a neistá stopa Kristovho učenia.“

Niet dostatočnej príčiny pochybovať o pravosti Jánovho autorstva celej tejto kapitoly. Sú tiež vážne dôvody, ktoré svedčia pre ňu a to nielen vnútorné, ale i vonkajšie. Táto kapitola sa vyskytuje nielen vo všetkých zachovaných gréckych kódexoch Jánovho evanjelia (Napr. Sinajský), ale i vo všetkých jeho prekladoch. Poznajú ju i najstarší svätí Otcovia a cirkevní spisovatelia, ako Origenes, Klement Alexandrijský, Cyril Alexandrijský, Tertulián i Tacián, ktorý ju spracoval vo svojom Diatessarone a tento spis zakončil práve veršom 25.

Bájne tvrdenie niektorých exegétov, že  kapitolu 21 napísal istý Ján presbyter, žiak sv. Jána, alebo že táto kapitola bola síce napísaná apoštolom, ale najskôr na lístku a až po jeho smrti ju niekto dopísal do jeho evanjelia, je absurdné a vymyslené ateistickými exegétmi, ktorí postavili svoj rozum a pýchu nad vieru v moc Božieho slova.

Záver: Prečo bolo napísané Zjavené Božie slovo? Na to odpovedá samotný autor štvrtého evanjelia, svätý apoštol Ján: „Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“ Večný život dosiahneme iba v mene Ježiša Krista. Niet inej cesty do Božieho kráľovstva. Preto si zachovajme spasiteľnú vieru v Pána Ježiša a chráňme si ju pred súčasnými exegétmi a teológmi (ktorí prijali Historicko-kritickú teológia a ducha Assisi ). Ich bezbožná nevera im bráni veriť pravému a jedinému Bohu, Ježišovi Kristovi i svätopiscom, ktorí o Kristovi písali pod mocou a pôsobením Ducha Svätého. Mnohí sa dnes pýtajú: môže ešte nastať pravdivá reforma a obnova katolíckej viery v štruktúre „Cirkvi“? Náš Spasiteľ a Pán, Ježiš Kristus, prisľubuje, že áno, ale vyžaduje dve podmienky: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15).

V Kristovi + o. biskup Matej a Rehoľníci SBM         

Žilina                               17. 6. 2013

 

 Sťahuj: Mylný výklad J. Heribana I. časť