Ôsmi cirkevní otcovia (IV. časť)

sv. Hieronym

Sv. Hieronym, plným menom Sophronius Eusebius Hieronymus, pochádzal z mesta Stridonu, ktoré ležalo na dalmatínsko – panónskych hraniciach niekde v blízkosti terajšieho slovinského hlavného mesta Ľubľany. Narodil sa okolo roku 345. Jeho rodičia boli kresťania, ale podľa vtedajšieho zvyku nedali pokrstiť syna v detskom veku. Prvé školské vzdelanie dostal v rodnom Stridone. Na ďalšie štúdia odišiel do Ríma, kde sa pod vedením chýrnych učiteľov (okrem iných to bol gramatik Donatus) venoval gramatike, rétorike a filozofii. Počas štúdii si obľúbil rímskych klasických spisovateľov, najmä Ciceróna. V tom čase nadviazal priateľstvo s neskoršími významnými osobami, ako bol Rufínus a Pammachius. No ľahtikársky život rímskych študentov v ňom zanechal i zlé stopy, ktoré neskôr ožívali v podobe zmyselných predstáv a pokušení. V čase štúdia filozofie prijal krst. Mohol mať vtedy asi 20 rokov. Po ukončení štúdia Hieronym odcestoval cez Galiu do vtedajšieho sídla západorímskeho cisára – Trevíru. Na tejto ceste spoznal mníšsky život, ktorý ho odvtedy stále priťahoval. Po návrate do Ríma sa vybral aj s niekoľkými priateľmi do svojho provinčného mesta Aquileje (v blízkosti terajšieho mesta Gorizie v severových. Taliansku), kde sa chcel spolu s inými klerikmi oddať duchovnému životu a ďalšiemu štúdiu. Ale pre nie dosť známe dôvody sa roku 374 náhle rozhodol odcestovať na Blízky východ.

Pravdepodobne mal s niekým vážne nedorozumenie, ako sa to často opakovalo v jeho živote. Hieronym totiž vedel byť jemný a obetavý v priateľstve, ale aj neskrotne výbušný, keď sa s niekým nezhodol. Po dlhšom cestovaní sa usadil v sýrskom veľkomeste Antiochii. Viedol tam zvláštny život. Na jednej strane sa modlil, postil, málo spával a oplakával hriechy mladosti, no na druhej vášnivo čítaval pohanských klasikov Ciceróna a Plauta. Skúšal čítať aj starozákonných prorokov z Biblie, ale odpudzoval ho ich jednoduchý a drsný spôsob vyjadrovania. V tomto sa zmenil až po jednom veľmi zvláštnom živom sne, v ktorom sa Hieronymovi predstavil večný Sudca a prísne mu vyčitoval, že nie je kresťanom, ale ciceroniánom. Čítame o tom v jeho liste 22:30: „Keď som sa pred mnohými rokmi zriekol domu, rodičov, sestry, príbuzných, a čo bolo ešte ťažšie, návyku na vyberanejšie jedlá, pre nebeské kráľovstvo som sa oklieštil a vydal som sa v boji do Jeruzalema. Knihovňu, ktorú som si v Ríme zohnal, nemohol som nijako oželieť. Veď som sa postil, ja úbožiak, aby som mohol čítať Ciceróna.

Ak som šiel niekedy do seba a začal som čítať prorokov, odpudzovala ma nešľachetná reč, a pretože som očami slepými nevidel svetla, nedával som vinu očiam, ale slnku. V duchu som bol náhle vytrhnutý a pritiahnutý pred súdnu stolicu. Keď sa ma pýtali na to, kto som, odpovedal som, že som kresťan. Ten však, ktorý sedel na stolici, hovorí mi: „Klameš, cicerónčan si, nie kresťan, lebo kde je tvoj poklad, tam je aj tvoje srdce.“ Odrazu som onemel a počas bičovania (kázal ma biť), ešte viac som cítil pálenie svedomia. A začal som sa prisahať a na jeho meno odvolávať a volal som: „Pane, ak som si vzal do rúk svetské knihy, ak som ich čítal, teba som zaprel?“ Od tej doby s takou usilovnosťou som čítal len božské písma, s akou som nečítal pred tým ani smrteľných.“

Podľa iných autorov Hieronym si k Písmu pridal i spisy cirkevných otcov. V tom čase sa dozvedel aj o niektorých nešťastiach svojich priateľov. Zronený sa utiahol na púšť. Tam sa ukázalo, že vie byť tvrdý nielen voči svojim protivníkom, ale aj voči sebe samému. Napriek chorobám, ktoré ho v tom období častejšie postihli, konal skutky prísneho pokánia. A keď ho prepadli zmyselné pokušenia, najmä pri spomienkach na študentské zábavy v Ríme, chytil kameň a tĺkol sa ním do pŕs. O sile jeho charakteru svedčí skutočnosť, že dalmatínsky askéta pri takomto spôsobe života aj veľa študoval. Popri štúdiu Biblie sa zdokonalil v gréčtine a začal sa učiť od rabínov, podľa iných zasa od jedného pokrsteného žida, po hebrejsky.

So štúdiom hebrejčiny mal ťažkosti, a to sčasti pre akýsi živelný odpor voči tomuto jazyku. Niekoľko krát prerušil štúdium, ale silou vôle sa vždy prinútil znova pokračovať, až sa stal vynikajúcim odborníkom v jazyku, v ktorom mohol čítať starozákonnú Bibliu v originály a mohol urobiť hodnotné preklady svätých kníh. Veľa získal z pobytu na púšti, ale nenašiel pokoj, ktorý hľadal. Nakoniec ho znechutili hádky pustovníkov o teologických otázkach, takže sa rozhodol vrátiť (asi r. 377) do Antiochie. Tam chodil na biblické kurzy, vedené Apolinarisom z Laodicey, neskorším heretikom. V tom čase sa začala aj Hieronymova usilovná literárna činnosť. Zrejme roku 379 bol biskupom Paulínusom vysvätený za kňaza. Krátko po vysvätení Hieronym odišiel do Carihradu, aby sa tam mohol bližšie spoznať so sv. Gregorom Naziánskym a počúvať jeho chýrne teologické kázne. V tom istom čase sa zoznámil s dielami staro kresťanského teológa Origena, z ktorých viaceré preložil. Stal sa z neho Origenov obdivovateľ, kým sa neskôr (od r. 394) nezmenil na jeho zanieteného odporcu. Hieronym mimo Origenove spisy preložil i Euzébiovu Kroniku, ktorá bola akýmisi cirkevnými dejinami po roku 325, a doplnil ju novšími údajmi. Roku 382 cestoval s biskupom Paulínom a salamínskym (z Cypru) metropolitom Epifániom do Ríma na synodu, ktorú zvolal pápež Damazus.

Po synode ostal v Ríme ako pápežov tajomník a odborný poradca. Damazus poveril Hieronyma revíziou latinského prekladu Nového zákona. Ten ju urobil na základe pôvodných gréckych textov. Opravil viaceré chyby, ktoré vznikli zlým prekladom alebo nepresným odpisovaním. V tom období napísal aj polemický spis proti Helvidiovi, v ktorom bráni mníšske ideály a ustavičné panenstvo Panny Márie. Tento spis sa dodnes považuje za významné mariánske dielo. Keď bol Hieronym v Ríme, založil a viedol na Aventíne ženský asketický krúžok, ktorého členkami boli popredné rímske dámy. Boli to vdova Marcela a Paula, ako aj Pauline dcéry Blesila a Eustochia (Eustochium). Po smrti pápeža Damaza (v dec. 384) bol vybratý za jeho nástupcu Siricius, ktorý Hieronyma neobľuboval. Sám Hieronym patril medzi kandidátov pápežstva, ale jeho prísne asketické náhľady a kritika zosvetárčeného duchovenstva mu znepriatelili veľkú časť kléru, ktorý po zvolení nového pápeža začal proti ohnivému mníchovi ostrú kampaň. Hieronym napokon musel v auguste roku 385 opustiť Rím. Po dlhšom putovaní po Egypte a Sýrii sa nakoniec usadil vo Svätej zemi, v jednej jaskyni pri Betleheme. (1) Tam za ním prišla Rimanka Paula s dcérou Eustochiou.

Dali mu väčšiu sumu peňazí, z ktorých dal postaviť tri kláštory: jeden mužský, jeden ženský a jeden pre pútnikov. Kláštor pre mužov viedol on a ženský kláštor zasa Paula. V Betleheme prežil Hieronym posledných tridsať rokov svojho života. Tam dokončil alebo usporiadal väčšinu svojich biblických diel, napísal množstvo listov a niekoľko polemických spisov. I keď žil v ústraní, zaujímal sa o všetky otázky, ktoré sa týkali života a náuky Cirkvi a sám do nich zasahoval svojimi dielami. Treba uznať, že Hieronym sa i pri ostrej kritike úprimne snažil brániť najmä evanjeliové ideály a čistotu viery. Pritom však, v ohnivom zápale, v ktorom si bral niektoré veci príliš osobne, neraz zašiel priďaleko. Najviac sa to prejavilo v dlhotrvajúcom literárnom spore s jeho bývalým priateľom Rufínom. Voľakedy boli obaja priaznivci Origena. Ale keď sa roku 393 začalo poukazovať na niektoré Origenove bludy, Hieronym sa jasne a jednoznačne postavil proti Origenovi, kým Rufínus nie. Mimo to sa obaja rozchádzali v náhľadoch na spôsob asketického života. Aj niektorí ich priatelia ešte medzi nimi vyostrili ich spor. Išlo však o osobný spor ako o vecný spor, a Cirkvi oddaní muži úprimne ľutovali, že k nemu vôbec došlo. Možno k tomu zacitovať vyjadrenie sv. Augustína: „Veľmi ma zamrzelo, že medzi takými oddanými dôvernými osobami, spojenými putami priateľstva, ktoré bolo známe všetkým cirkvám, vznikla taká vážna roztržka... Ktorého priateľa nebudeme pokladať za budúceho nepriateľa, keď medzi Hieronymom a Rufínom mohlo vypuknúť to, čo všetci oplakávame?“ (Ep 73, 6.)

Posledné roky života Hieronym duševne trpel pre smrť svojich verných priateľov a pre spustošenie Ríma Alarichovými Vizigótmi. Mnohí opustili Rím. Niektorí utečenci prišli až do Betlehema, kde sa ich veľmi obetavo ujali Hieronym a Eustochia. Hieronym zomrel 30. septembra 420. Pochovali ho v betlehemskej jaskyni, v ktorej tak dlho žil. V 13. storočí preniesli jeho pozostatky do Ríma a uložili ich v Bazilike Santa Maria Maggiore.

Spisy

Neúnavná literárna činnosť Hieronyma sa dotýkala mnohých oborov. Jeho diela sú plné výrokov z Biblie, poukazujú na to, že veľkú časť Svätého písma poznal naspamäť. Jeho spisy je možné rozdeliť do siedmych skupín: listy, preklady, preklady Biblie, exegetické diela, historické knihy, polemické spisy a homílie.

Preklady Písma svätého

Najdôležitejšou prácou Hieronyma bola revízia latinskej biblie. Táto práca si vyžiadala 20 rokov. Keď ho svojho času pápež Damaz poveril, aby vypracoval spoľahlivejší latinský text biblie, Hieronym začal túto prácu evanjeliami. Porovnal ich text s gréckymi rukopismi, o ktorých nič nevieme určité. Potom nasledoval žaltár; Hieronym ho najskôr prepracoval podľa Septuaginty. Len čo prišiel na Východ, nahliadol do Origenovej Hexaply a po svojom usadení roku 386 sa dal s jej pomocou opäť do práce na Starom zákone. Z revízie Starého zákona, ktorá vtedy vznikla, existujú dnes ešte žaltár a časti knihy Jób. Veľká časť rukopisu sa Hieronymovi pred uverejnením stratila, ako sám píše: „pričinením jedného zákerného človeka“. (Tento revidovaný text žalmov sa udomácnil najprv v Galii, a preto sa nazýva Psalterium Gallicanum, na rozdiel od žaltára, ktorý sa volal predtým Psalterium Romanum.)

Ale ešte skôr, ako túto prácu dokončil, sa Hieronym znova vrátil k textu Starého zákona; teraz si však vzal za základ hebrejský text. Táto práca, prerušená dlhšou chorobou, trvala do roku 406. Obmedzil sa pritom – s výnimkou kníh Tobiáš a Judita, preložených z aramejčiny – na knihy židovského kánonu. Čo sa týka ešte iných deutero kánonických kníh ako kniha proroka Barucha, I. a II. Makabejcov, kniha Sirachovcova a kniha Múdrosti, tak v nich ponechal latinský text Italy*, lebo pochyboval o ich kánonickosti. Pritom si Hieronym pri svojej práci ako cieľ stanovil a aj ho uskutočnil, a to možno označiť za cieľ dobrého prekladu Biblie v každom čase: zachovať čo možno najviac známy význam slova, ale nie na úkor zrozumiteľnosti, a podľa možnosti hľadať dobrý výraz. Táto samostatná práca sa presadzovala, pochopiteľne, iba pomaly. Asi od čias Gregora Veľkého sa obe biblie rovnocenne používali, a len od 8. - 9. storočia sa Hieronymova biblia skutočne používa. Pomenovanie Vulgáta sa preniesol z predchádzajúcej biblie na Hieronymovu až v 13. storočí. Tridentský koncil vyhlásil Hieromyovu Vulgátu za autentický preklad Písma svätého. Slovo vulgáta pochádza z lat. vulgatus, čo znamená „rozšírený“, „obecný“ alebo „ľudový“. Znamená to, že išlo o preklad do bežnej, hovorovej latinčiny, ktorej rozumeli široké masy.

Vulgáta z r. 1950 obsahovala štvoraký text: a) Nový zákon podľa prvej revízie, b) žalmy podľa druhej revízie (Psalterium Gallicanum), c) Starý zákon podla prekladu z textu hebrejského a aramejského a d) Deutero kánonioké knihy podľa Italy. Preklad sv. Hieronyma nie je síce bezchybný, ale medzi latinskými prekladmi je najlepší, najmä čo sa týka proto kánonických kníh historických. Hieronym nepridržiaval sa otrocky pôvodných textov, no preložil ich veľmi svedomite, hoci pracoval veľmi rýchlo.

*Itala = Vetus latina (lat. Versio vetus latina - starý latinský preklad) je najstarší preklad Biblie do latinčiny. Vetus latina bola vytvorená z gréčtiny, t. j. z originálnych verzií (v prípade Nového zákona), alebo zo Septuaginty (v prípade Starého zákona). V závislosti na zmene slovnej zásoby sa rozlišuje niekoľko typov Vetus latiny. Základná verzia vznikla pravdepodobne v latinsky hovoriacej Afrike (tzv. Afra), neskôr bola pozmenená predovšetkým v Taliansku (tzv. Itala) a táto talianska verzia sa dostala späť do Afriky.

Kamil Mečiar, teológ, prekladateľ a spisovateľ, o prekladoch sv. Hieronyma, píše: „Keď pápež Damasus spoznal duchaplného a vzdelaného Hieronyma, veľmi ho vyznamenával. Vymenoval ho za svojho tajomníka a vyzval ho, aby zrevidoval Italu, t. j. starý latinský preklad Svätého písma. Hieronym Italu opravil. Potom samostatne preložil z hebrejských a aramejských rukopisov celý Starý zákon do latinčiny. Tento Hieronymov preklad Starého zákona (okrem žalmov) a opravený text Nového zákona (a žalmov) sa volá Vulgáta.“

Podobne píše i inde: „Hieronym sa v Betleheme dvadsať rokov venoval prekladaniu a vykladaniu Svätého písma. V tichosti kláštora dokončil svoj preklad celého Svätého písma, ktorý začal robiť už v Ríme na žiadosť pápeža sv. Damaza. Starý zákon preložil do latinčiny priamo z pôvodnej hebrejčiny, prípadne aramejčiny. Nový zákon priamo nepreložil, ale iba ho revidoval podľa gréckej pôvodiny a súčasne pritom opravil viaceré chyby, ktoré vznikli predošlým zlým prekladom alebo nepresným opisovaním.“

Iné preklady

Origenove diela

Z diel Origena preložil: 9 homílii na text Izaiáša, 14 homílii na text Jeremiáša, 14 homílií na text Ezechiela, 2 homílie na text Veľpiesne a 39 homílii na text Lukášovho evanjelia. Preklad diela De principiis sa stratil.

Iní autori

Jedna kniha pripisovaná Filonovi Alexandrijskému, Vysvetlenia k hebrejským vlastným menám – Liber interpretationis Hebraicorum nominum.

Druhá časť Kroník Euzébia Cézarejského. Hieronym pokračoval v Kronike samostatne až po rok 380 a aj ju rozšíril, ale len v preloženej časti. Preložil takisto od Euzébia Onomasticon biblických miestnych mien. Aj tu je preklad voľným spracovaním predlohy. Onomasticon alebo O polohe a menách hebrejských miest, je dielo nesmierne užitočné pre poznanie palestínskeho zemepisu z biblickej doby.

Didymova úvaha o Duchu Svätom. Jeden Epifánov list Jánovi Jeruzalemskému (o Origenových sporoch).

Od Teofila Alexandrijského synodálny list, štyri veľkonočné listy a pamflet proti Jánovi Chryzostomovi (ktorého preklad a preklad jedného veľkonočného listu sa stratili).

Pachomiova regula a iné spisy i zo spisov jeho žiakov Horsiesa (Orsiesius) a Teodora.

Vlastné exegetické práce

Hieronym písal vysvetlenia k Žalmom, Kazateľovi a k takmer všetkým prorokom:

Commentarioli in Psalmos. (Krátky výklad na Žalmy). (390). Nie je to úplný a sústavný výklad, ale skôr narýchlo písané a analytické poznámky, pripomínajúce scholia.

Commentarius in Ecclesiasten. (okolo r. 399).

Commentarii in Isaiam. (Výklady na Izaiáša). V skutočnosti začal spisovať tento výklad v roku 392; potom v ňom pokračoval v rôznych dobách po tridsať rokov, až do predvečera svojej smrti. Spôsob výkladu sa rôzni podľa doby spísania: najprv dával väčší dôraz na obrazný výklad, ale potom prechádza a dáva prednosť doslovnému výkladu. Toto dielo si získalo obľubu všetkých čias a je to najhodnotnejší Hieronymov výklad na knihu Starého zákona.

In Isaiam parvula adbreviatio (Krátke poznámky na prvých päť veršov prvej kapitoly Izaiáša).

In Hieremiam prophetam libri VI (Šesť kníh výkladu na Jeremiáša). Dielo je nedokončené, pretože ho prerušila smrť Hieronyma.

Commentarii in Prophetas minores (Výklady na dvanásť menších prorokov: Ozeáša, Jóela, Ámosa, Abdiáša, Jonáša, Micheáša, Nahuma, Habakuka, Sofoniáša, Agea, Zachariáša, Malachiáša).

In Hieremiam prophetam libri sex, Commentarii in Ezechielen, Commentarii in Danielen.

Popri vedeckých komentároch k Starému zákonu napísal knihu O problémoch hebrejskej knihy Genezis – Liber quaestionum Hebraicarum in Genesim, aby objasnil potrebu vrátiť sa k hebrejskému textu.

Commentarii in evanjelium Matthaei (Výklad na evanjelium sv. Matúša) (PL 26, 15-228; CCL 77) (398). Aj keď bol výklad spísaný narýchlo v čase, kedy sa Hieronym zotavoval z ťažkej choroby, predsa obsahuje mnoho užitočných prvkov na porozumenie textu, ktoré vyplývajú z osobného poznania biblických prameňov, palestínskych miest a zo skúseností literárneho rozboru textu.

Commentarii in IV epistolas Paulinas /ad Galatas, ad Ephesios, ad Titum, ad Philemonom/(Výklad štyroch listov Pavlových) (PL 26, 331-656). Výklady Pavlových listov na Západe takmer neexistovali. Aby vyhovel naliehavým prianiam svojich priateľov, prerušil Hieronym prácu na Starom zákone a podujal sa na výklad niektorých kratších listov svätého Pavla. Jeho práca sa obmedzila na plný výklad myslenia autora listu, na jasné preniknutie nejasných miest, kde to bolo možné, a na uvedenie rôznych názorov tam, kde obsah bol nejasný, a tak ponechával čitateľovi voľbu názoru, ktorý ho viac oslovoval. Hieronym tiež prepracoval komentár k Apokalypse od Viktorína z Petavia.

Polemické spisy

Je to Hádka medzi luciferánom a ortodoxným – Altercatio Luciferiani et Orthodoxi. (Výmena názorov medzi luciferiánom a pravoverným) (382). V tomto rade je to najstarší spis spísaný Hieronymom. Obhajca katolíckej viery vyvracia námietky rozkolných luciferiánov, ktorí odmietli zmierenie s cirkvou pre biskupov, ktorí v Rimini upadli do arianizmu. V diskusii, ktorá je vedená celkom slušným spôsobom, sa hovorí tiež o platnosti krstu udeleného bludármi.

Proti Helvidiovi o trvalom panenstve Márie - Adversus Helvidium de Mariae virginitate perpetua.(okolo r. 384). – Helvidius zastával názor, že vraj príbuzní Ježiša boli deťmi Jozefa a Márie. Zákrok Hieronymov vyvolal pohoršenie spôsobené spisom akéhosi Helvidia, žiaka milánskeho ariánskeho biskupa Auxentia, ktorý vtedy žil v Ríme. Bol to laik a tvrdil, že Mária bola pannou iba do narodenia Ježišovho, ale potom podľa židovských tradícií mala s Jozefom ďalších synov. Bludár uvádzal k tomu biblické texty. To bolo pole, na ktorom sa cítil Hieronym silným. Na základe presného a hlbokého výkladu nielenže obránil panenstvo Máriino, ale aj ako jeho logický dôsledok obhájil aj panictvo sv. Jozefa. Záverom ho námet priviedol k chvále panictva zachovávaného v mníšskom spôsobe života.

Dve knihy Proti Joviniánovi - Adversus Iovinianum. (393). Jovinián veľmi obmedzil záslužnosť asketických výkonov, a tým zasiahol Hieronyma na najcitlivejšom mieste. Ten vo svojom odvetnom spise svoje asketické ideály čo do ich hodnoty natoľko zveličil, že tým vyvolal proti sebe obvinenia, že zaujíma manicheistický nepriateľský postoj voči manželstvu. Jovinián ako mních prišiel z Milána do Ríma a môže byť považovaný za predchodcu Pelagia: zamietal panenstvo a odriekavý život, ale v skutočnosti podvracal základy samotnej kresťanskej morálky: krst napr. robil všetkých rovnými môcť byť vykúpení Kristom, na ničom inom už nezáležalo. Z tohto dôvodu si jeho učenie veľmi cenili protestanti. V Ríme bol Jovinián odsúdený pápežom Siriciom (384-399) a v Miláne svätým Ambrózom, ale napriek tomu si získaval aj naďalej prívržencov. Hieronym bol požiadaný, aby zakročil; odpovedal teda na jeho náuky týmto krátkym spisom rozdeleným do dvoch kníh, kde ho nazýva Epicurus christianorum (kresťanským Epikurom).

Proti Vigilantovi - Contra Vigilantium. (406). Tu útočí na spis jedného španielskeho presbytera, pochádzajúceho z Galie, ktorý napísal proti praxi uctievania svätých,relikvií, alebo proti dobrovoľnej chudobe mníchov. Vigilantius bol kňaz z Akvitánie v Galii, ktorý strávil nejaký čas v Betleheme (395) a Hieronym ho veľmi srdečne hostil. Po návrate do Talianska začal Vigilantius rozširovať nie príliš lichotivé ohováranie na Hieronyma, a dokonca ho označoval za origenistu. Po nejakom roku sa však postavil napr. i proti úcte mučeníkov, ich pozostatkov a zavrhoval aj prísnosť mníšskeho života a celibát kňazov. Mravnú zdržanlivosť považoval za blud a za zdroj vášní. Tieto dôvody stačili, aby Hieronym na ne ostro reagoval a spísal svoje dielko počas jedinej noci.

Do Origenovho sporu patrí aj spis Contra Ioannem Hierosolymitanum a Apologia advesus libros Rufini. Liber tertius adversus libros Rufini.

Contra Ioannem Hierosolymitanum (Proti Jánovi, jeruzalemskému biskupovi) (PL 23, 371-412). Je známe, že v Palestíne boli dva kláštory, jeden v Betleheme pod vedením Hieronyma a druhý v Jeruzaleme, pod vedením Rufína z Concordie. Ten bol veľkým priateľom biskupa Jána, ktorého naopak Hieronym odsudzoval pre jeho málo prísny život a podozrieval ho z bludu. Boli to roky, kedy vzplanul spor o Origena. Odporcovia origenismu, na čele ktorých stál Epifanius zo Salamíny na Cypre, tlačili na odsúdenie Origena. Aj Hieronym bol rovnakého názoru, zatiaľ čo Rufínus a Ján tomu odporovali. Pri vyvrcholení sporu v roku 393-394 Hieronym spísal proti biskupovi Jánovi toto dielko, v ktorom čiastočne oznamuje rôzne udalosti, ktoré vtedy prebiehali, a obviňuje biskupa Jána z bludov. Až v roku 397 došlo k zmiereniu medzi tromi hlavnými súpermi: Jánom, Rufínom a Hieronymom.

Apologia adversus libros Rufini. Liber tertius adversus libros Rufini. (Obrana proti knihám Rufínovým. Ďalšia /tretia/ kniha proti knihám Rufínovým) (401-402). V roku 398 Rufínus preložil dielo Origenovo De principiis a vynechal alebo zmenil v ňom to, čo sa priečilo viere, ako by išlo o miesta, ktoré tam boli vložené niekým iným. Otázka sa týkala predovšetkým subordinacionizmu. Hieronym odpovedal úplným prekladom De principiis, aby dokázal omyly Origenove. Z toho povstal bolestný spor, ktorý bol živený priateľmi oboch sokov, ktorý sa potom vyvinul v polemiku pre a proti Origenovi a nakoniec aj v osobný spor. Hieronym odpovedal svojou Apológiou, rozdelenou do dvoch kníh. V prvej vyjadril svoj osobný vzťah voči Origenovi, v druhej napadol priamo Rufína. Keď sa Hieronymove obžaloby dostali k Rufínovi, ten na ne odpovedal. Vtedy ho Hieronym znovu napadol spisom známym ako „Tretia kniha proti Rufínovi". V ňom osočil svojho protivníka s divokou prudkosťou. Rufínus mal zdravý rozum a Hieronymovi neodpovedal. Tak sa skončil tento dlhotrvajúci spor.

Dialogi contra Pelagianos libri III (Tri knihy rozhovorov proti pelagianom) (415). Hlavnou zbraňou na potieranie pelagianov a ich prívržencov bolo vždy Písmo sväté a tu Hieronym bol vo svojom živle. V prvej knihe dokazuje, že nie je možné dosiahnuť na zemi plnú dokonalosť; v druhej tvrdí, že milosť je potrebná tým, ktorí chcú zachovávať prikázania evanjelia; tretia kniha je zvlášť polemická: niekto obžaloval Hieronyma z manicheizmu, ako by popieral slobodnú vôľu. Proti tomuto obvineniu sa bráni.

Historické spisy

Kroniky sme už spomenuli. Chronicon (Kronika) (380). Je to obsah druhej časti kroniky Euzébia z Cézarey, ktorej text sa stratil. Hieronym ho mohol ešte vidieť v roku 380 v Carihrade. Pochopil jej dôležitosť, preložil text do latinčiny a súčasne ho čiastočne prepracoval a rozšíril od roku 325 do roku 378.

V katalógu spisovateľov De viris illustribus (O významných mužoch) (393). Hieronym chcel dokázať, že i Cirkev, a práve ona, sa môže vykázať osvietenými osobnosťami. Názov diela si zvolil podľa rímskeho Suetoniovho katalógu spisovateľov. Hieronym začína zoznamom biblických kníh a končí vlastnými dielami. Hieronym v spise podáva správy o 135 cirkevných spisovateľoch. Hoci nie všetko, čo píše, zodpovedá presne pravde, predsa sa mu podarilo dokázať, že aj kresťanom bolo potrebné priznať právo účasti na literárnej činnosti.

Tri životopisy mníchov: Vita sancti Pauli (Život sv. Pavla, pustovníka). Vita Malchi, monachi captivi (Život uväzneného mnícha Malcha). Vita sancti Hilarionis (Život svätého Hilariona). Všetky tri životopisy sa zachovali v jednoduchej reči a sú preplnené podivuhodnými príhodami. Život svätého Pavla bol spísaný počas Hieronymovho pobytu na púšti v Chalcíde (375-379). Nie je to historický dokument, ale skôr popis prostredia medzi nebom a zemou, kde zakladateľ mníšskeho života žil prísnym životom medzi dennými prejavmi nad prirodzena. Hieronym tak poskytol západným čitateľom možnosť vychutnať pôvab egyptského mníšstva. Malchus bol mních, ktorý upadol do zajatia saracénskych lupičov. Podarilo sa mu utiecť a vrátiť sa k pustovníckemu životu v blízkosti Antiochie. Hieronym ho osobne spoznal a popísal jeho život okolo roku 390. Sv. Hilarion bol jedným z veľkých zakladateľov mníšskeho života v Palestíne. Zomrel na Cypre v roku 371 a Hieronym spísal jeho život dvadsať rokov po jeho smrti (391).

Listár

Z celkového počtu 154 (alebo 148) listov, 122 (alebo 125 či 117) bolo napísané Hieronymom, ostatné boli jemu zaslané pápežom Damazom, Augustínom, Epifániom atď. Hieronym bol nadšený obdivovateľ klasickej) literatúry a jeho listárska práca obsahuje jej vlastnosti. Niektoré listy vznikli náhodne (tak ako v listárni Cicerónovej), iné sú poučné (ako v listárni Senekovej). Obsah listov bol rozdelený na šesť oddielov: na listy opisujúce udalosti a narážky na Hieronymov život, listy útešné, posmrtné chvály (Aselly-XXTV; Fabioly-LXXVII; Marcelly-CKXVII; Pavly-CVII atď.), listy povzbudivé, listy polemické a obranné, listy poučné. Ako možno vidieť, námety sú rôznorodé a pohybujú sa na poli praktickej morálky, dogmatickej teológie, biblických výkladov, obrany viery až po pohrebné reči a osobnú korešpondenciu. Moderný čitateľ v listoch má stále pred sebou postavu ich autora s jeho výbušnou povahou, samovoľnosťou, životnosťou, ktoré sú typicky jeho. Okrem toho sú písané živou, krásnou latinčinou, ktorá sa rovná dielam pohanských klasikov.

Homílie

Hieronym je autorom aj 75 (alebo 85 či 95) homílii. Pochádzajú z jeho mladých rokov a neboli určené pre širšiu verejnosť. Predniesol ich betlehemským mníchom. Pripisuje sa mu tiež viacero apokryfov, medzi nimi aj martyrológium.

Teologické myslenie

Sv. Hieronyma právom považujeme za najučenejšieho z latinských cirkevných Otcov. Sv. Augustín hovorí o ňom, že preštudoval všetkých spisovateľov, ktorí pred ním písali. Dokonale poznal reč latinskú, grécku a hebrejskú. Vo všetkých teologických otázkach bol uznanou autoritou na Západe a jeho slová platili aj pre Východ. S neobyčajným talentom sa u neho spájala zriedkavá, Origena pripomínajúca pracovitosť a úzkostlivá vernosť k Cirkvi. Pri týchto vynikajúcich vlohách mal i menej chválitebné vlastnosti, najmä veľkú vznietlivosť. Protivníkovi vždy dal pocítiť svoju duševnú prevahu a v polemike nevyberal výrazy. Ale i tieto nedokonalosti boli vyvážené jeho veľkou poctivosťou, otvorenosťou a úprimnosťou ešte i k svojmu nepriateľovi. Ako spisovateľ najviac vynikal na poli biblických štúdií, kde ho nik neprevýšil. K povďačnosti si navždy zaviazal Cirkev prekladom Písma svätého (Vulgáta).

Cirkev ho nazýva: „doctor maximus in expondendis scripturis“ (najväčší učiteľ vo vykladaní Písma sv.) Jeho biblické výklady sa považujú za najdokonalejšie. Tieto štúdie vynikajú nielen obsahom, ale i formou a lahodným slohom. Erazmus ho považoval za najväčšieho medzi cirkevnými spisovateľmi, a staval ho aj nad samého Ciceróna. Bol ozajstným polyhistorom svojej doby. Tvrdí sa o ňom, že „celý západ čakal na slovo betlehemského kňaza ako suché rúno na nebeskú rosu.“ A čo sa týka teologického obsahu a množstva spisov, v latinskej cirkvi ho prevýšil len sv. Augustín. Hlavnou starosťou Hieronyma bolo zachovať vernosť učeniu cirkvi a to je na prvý pohľad zrejmé z jeho spisov, keď sa snaží vylúčiť z nich akékoľvek bludárske prenikanie. To znamená neustále objasňovanie na základe autority Písma svätého, ktoré napomáha k osvetľovaniu doteraz nevyjasnených náukových bodov, na potvrdenie a upevnenie tých, ktoré už boli objasnené, a k hlbšiemu preniknutiu v spojitosť rôznych článkov viery medzi sebou a k ich umiestneniu v súhrne katolíckej náuky. Niektoré body jeho učenia zostávajú stále platné: autorita Písma svätého a jeho božský pôvod; jednota cirkvi; trvalé panenstvo Márie; oprávnenosť úcty svätých a ich ostatkov; hodnota panenstva. Ako prekladateľ a vykladateľ Písma svätého preukázal Hieronym cirkvi nesmiernu službu.

Predovšetkým však treba oceniť jeho široké vzdelanie. Aj keď bol preniknutý klasickou kultúrou, predsa urobil Písmo sväté stredom svojho života. (2). V ňom sa stretáva staré aj nové: klasika a kresťanstvo, Západ i Východ. Už zoznam jeho spisov poskytuje obraz o jeho všestrannosti a literárnej plodnosti. Niet druhu literárneho tvorenia, ktorým by sa nezaoberal: preklady, pôvodné diela, spracovanie spisov iných alebo osobný výklad biblických kníh, polemické spisy, zložité diela náukove, životopisy alebo chváloreči, náhodne písané listy alebo učené pojednania na vyžiadané námety, ohnivé sebaobrany alebo pokojné rozpravy vo forme homílií. Tým všetkým vyniká Hieronym nad svojich súčasníkov. Polemika Hieronyma s Rufínom vyjavila jeho názor na Origena, v ktorom nevidel veľkého teológa, ale predovšetkým, v raných rokoch, veľkého vykladateľa Písma svätého. Neskôr menil svoj názor a neušetril ho svojej kritiky. Keď prehĺbil svoje vlastné štúdiá textu Písma svätého, vyjadril i svoje vlastné výhrady voči jeho spôsobu exegézy. Na poli literárneho tvorenia vyniká predovšetkým ako pisateľ listov. Jeho klasický sloh vzbudzoval obdiv aj v renesančnej dobe a Hieronym sa stal symbolom kresťanského humanizmu.

Učenie

I keď mal sv. Hieromym obdivuhodné spisovateľské vlastnosti, jednako nie je originálmym mysliteľom. Nemal špekulatívne nadanie na filozofické vzdelanie. Nie je v užšom zmysle slova teológom, ani rečníkom alebo duš pastierom ako väčšina veľkých cirkevných učiteľov jeho doby. Slávu si získal predovšetkým svojimi biblickými prácami. Jeho spisovateľskú činnosť charakterizuje dôkladná rutina v každom odvetví teologickej vedy, úzkostlivé pridržiavanie sa cirkevnej tradície a jasné podanie katolíckej náuky. O učiteľskom úrade Cirkvi a o pápežovi ako o predstaviteľovi tohto úradu pred ním nik lepšie nepísal a vznešenejšie nezmýšľal. „Sentire cum ecclesia“ pripomínal nielen iným, ale aj sám celým životom najlepšie uskutočňoval. Sám povedal: „Usiloval som sa všemožne o to, aby nepriatelia Cirkvi boli aj mojimi nepriateľmi“. (Dial. c. Pelag.)

Len vtedy mal záruku, že ide s Kristom, keď cítil, že je v spojení so sv. Stolicou, na ktorej je založená Cirkev. (Ep. 15, 2.)** To mal pred očami aj pri revízii Písma svätého a prízvukoval, že sa má vykladať podľa intencií Cirkvi. (Adv. Lucif. 8.) V učení o sviatostiach zdôrazňuje nezmazateľný znak (charakter) pri sviatosti krstu, birmovania a posvätenia kňazstva. Hoci nepopieral rozdiel medzi kňazmi a biskupmi, nazdával sa, že spočiatku viedlo cirkevné obce kolégium presbyterov a monarchický episkopát bol uvedený len preto, aby sa predišlo rozkolníctvu. Horlil za demokratickejšiu cirkevnú správu; nesúhlasil so zriadením archi diakonátu, v ktorom videl oslabovanie kňazského úradu. Dôležitosť kňazského úradu prízvukujú jeho slová: „Ecclesia non est, quae non habet sacerdotes“. (Adv. Lu-cif. 21.)

Výraz „idem est presbyter qui et episcopus“ použil len v podráždenej polemike; inde uznáva, že len biskupi sú nástupcami apoštolov, len oni majú moc svätiť kňazov (Ep. 41) a len oni sa podobajú hlavnému kňazovi Starého zákona. (Ep. 146.) Pri spasení spoluúčinkuje Božia milosť a ľudská slobodná vôľa. Ale milosť Božia má pri tom väčší podiel: velle et nolle nostrum est; ipsumque quod nostrum est, sine Dei miseratione nostrum non est. (Ep. 130, 12.)

Proti pelagiánom, ktorí popierali nevyhnutnosť milosti Božej pre spasiteľné skutky, tvrdí, že človek bez milosti Božej nemôže ostať bez hriechu. Žiadať bez hriešnosť u človeka znamenalo by robiť ho Bohom. (Pelag. 2, 4.) Čo sa týka eschatológie, pred origenistickým sporom pripúšťal mienku alexandrijčanov o konečnom spasení všetkých ľudí - azda ešte i zlých duchov - a o zduchovnelosti zmŕtvychvstalého tela. Ale po r. 394 zavrhuje túto mienku; no pripúšťa možnosť úľavy pekelných múk ešte i u diablov. Domnieva sa, že aspoň všetci kresťania konečne budú spasení. Inde rozoznáva dve triedy hriešnikov a hovorí, že len muky hriešnikov jednoduchých (peccatores simplices) nebudú večné. (Adv. Pelag. 1, 28.) Hieronymovo eschatologické učenie prijal i sv. Ambróz. Chiliazmus zavrhuje. (In Isaiam, l.) Rozhodne sa pridržiava tradicionálneho učenia o panenstve Matky Božej „ante, in et post partum“. (Helv. a c. Jov.) Podáva správnu náuku o úcte svätých a ich ostatkov: Honoramus autem reliquias martyrum, ut eum, cuius sunt martyres, adoremus. (Ep. 109, l.)

**Treba podotknúť, že v súčasnosti je na Petrovom stolci neplatný „pápež“ Róbert Prevost. Za jeho jednotu s herézami, apostázou a hlásaním falošného evanjelia, dopadá na neho Božia anatéma = vylúčenie z Cirkvi. (porov. Gal 1, 8-9). Preto ho nikto z katolíkov nesmie poslúchať. Kardinál, sv. Róbert Bellarmín hovorí: „Preto je pravdivý názor, podľa ktorého pápež, ktorý je zjavne heretikom, prestáva byť pápežom a hlavou, rovnako ako prestáva byť kresťanom a členom tela cirkvi, a z tohto dôvodu môže byť cirkvou súdený a potrestaný. To je názor všetkých svätých otcov cirkvi, ktorí učia, že zjavní heretici okamžite strácajú všetku jurisdikciu, a obzvlášť názor svätého Cypriána (kn. 4, list 2)…“

Poznámky:

(1). V tejto jaskyni ako pustovník usilovne pracoval na preklade Písma svätého do niekoľkých jazykov svätý Hieronym. Asi po 25-ročnej námahe sa mu zjavil Božský Spasiteľ v podobe bezbranného dieťaťa a Hieronym Mu s nadšením ponúkal výsledky svojej dlhoročnej práce. Ponúkal Mu aj svoje zdravie a svoj život. Ježiško po ňom chcel ale niečo iné. Povedal mu: „Hieronym, daj mi svoj hriech, preto som prišiel.“ (Pastýřský list k Vánocům 2023. 24. 12. 2023. Byzantský katolický patriarchát.)

(2). Hovorieval: „Nevedomosť Biblie znamená toľko ako neznalosť Krista, lebo Kristus je Božou Silou a Božou Múdrosťou. Čím môže byť život bez poznania Svätého písma, skrze ktorého sa nám známym stáva sám Ježiš Kristus, ktorý je život veriacich.“ ČARNÝ, M.: Životy svätých. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, s. 318.

Sv. Gregor Veľký

Sv. Gregor Veľký žil na prechode medzi európskym starovekom a stredovekom. V tom čase ešte dozrievalo sťahovanie národov. Západná časť Rímskej ríše sa rozpadla. Jej ostatok v Itálii spravoval byzantský cisár, sídliaci v Carihrade, ktorý mal miestodržiteľa, exarchu, vo východoitalskom meste Ravenne. No aj o Itáliu sa v 6. storočí zaujímali i bojové germánske kmene Gótov, Vandalov a Longobardov. Ich výpravy takmer úplne zničili Rím. Že k tomu nedošlo, na tom má zásluhu práve sv. Gregor. Mnohými je pokladaný za poslednú veľkú osobnosť kresťanského staroveku (posledný zo štyroch veľkých západných cirkevných Otcov po sv. Ambrózovi, Augustínovi a Hieronymovi) a za strojcu, zakladateľa stredoveku. Sv. Gregor pápež, pre jeho obdivovanú svätosť a učenosť ako i pre iné slávne skutky nazývaný «Veľkým», narodil sa v Ríme okolo roku 540. Otec jeho, Gordian, vážený senátor rímsky, vstúpil po Gregorovom narodení do stavu duchovného a zomrel ako diakon. Diakoni mali za povinnosť opatrovať chudobných a Gordian bol k chudobným i nemocným opravdivým otcom. Matka jeho Silvia zomrela tiež ako svätá. Keď teda už jeho rodičia viedli tak svätý život, niet sa čo diviť, že i Gregor, ich príkladom povzbudený, po rovnakej svätosti zatúžil.

Gregor, nadaný súc od prozreteľnosti božskej vynikajúcimi vlohami, tak veľké pokroky činil vo všetkých vedách, či už božských alebo svetských, že obrátil na seba pozornosť i samého cisára. Sotva mu bolo 34 rokov, už ho cisár Justín povýšil za starostu mesta Ríma. Bola to prvá a najvyššia hodnosť vo veľkom tomto meste. Gregor však plnil úrad svoj s najväčšou obozretnosťou i spravodlivosťou, k úplnému uspokojeniu nielen cisára, ale i rímskeho ľudu, ale vznešenosť a vysokosť obsiahnutej hodnosti, moc i vláda do rúk mu vložená, spokojnosť mocnárova, lichotenie mešťanov i poddaných hrozili podvrátiť jeho predtým tak nábožnú myseľ. Početné starosti a práce úradné nedopriali mu potrebného času k modlitbám a táto závada, ako i rozjímanie o márnosti sveta s celou jeho slávou a rozkošou, primäli ho k tomu, že po smrti svojho otca, k všeobecnému údivu a úžasu zložil svoj vznešený úrad, vyzliekol hodvábne, zlatom vyšívané a drahými kameňmi vysádzané úradné rúcho, predal drahocenné náradie a velikánsky svoj majetok vynaložil k dobročinným účelom. Na svojich sicílskych statkoch založil šesť kláštorov, siedmy vo svojom paláci v Ríme. Do tohoto vstúpil roku 575 i sám, ako ponížený brat, oddajúc sa úplne nábožným cvičeniam, modlitbe a rozjímaniu. Treba ti však vedeť, drahý čitateľu, že vo vtedajších nespokojných časoch kláštory boli jediným útočišťom chudobných a opustených, jedinou bezpečnou skrýšou proti rozpustnosti vo vedách i mravoch.

Gregor teda uložil si majetok svoj na bohaté úroky. Ako mních žil tak pokorne a poslušne, že by v ňom nikto nebol tušil nedávneho starostu vznešeného mesta Ríma. Zvlášt si obľúbil, čo teraz mnohí kresťania až veľmi nenávidia — svätý pôst. Za opáta súc od bratov vyvolený, postieval sa tak prísne, že si tým nebezpečnú žalúdkovú nemoc pritiahol. Súc predstaveným kláštora, nič mu neležalo na srdci tak veľmi, ako verné a svedomité zachovávanie rehole, a trebárs i býval k iným chybám a slabostiam šetrný a zhovievavý, každé prestúpenie a narušenie rehole, sv. Benediktom vyznačenej, trestal prísne a bezohľadne. Gregor sa cítil v kláštornej samote veľmi šťastlivým, a ešte ako pápež často spomínal oné blahé časy, ktoré prežil v kláštore na modlitbách, v duchovnom rozjímaní a iných posvätných cvičeniach. Hospodin však uznal za dobré, postaviť ho čo žiarivé svetlo na svietnik. Už pápež Benedikt I. povolal ho z tichej kláštornej izbičky a vymenoval ho kardinálom. Potom nastupujúci pápež Pelagius II. poslal ho roku 579 za vyslanca na cisársky dvor carihradský. Gregor odobral sa s niekoľkými rehoľníkmi do hlavného gréckeho mesta, kde všetkým očakávaniam skvele zodpovedal a krátkym časom získal si priazeň nielen cisárovu, ale i gréckych biskupov. Súc roku 585. naspäť povolaný, a túžiac úprimne za kláštorným životom, vyprosil si dovolenie, navrátiť sa k svojim do kláštora.

A tentokrát sa stalo, že vyjdúc v Ríme na trh, uzrel medzi vystavenými tam na predaj otrokov, troch veľmi pekných chlapcov. Na otázku, odkiaľ sú, odpovedali chlapci, že sú Angličania. Driečna ich postava, ich svetlé vlasy a modré oči pohli svätého k milosrdenstvu, a keď počul, že ich vlasť dosiaľ ešte tkvie v pohanskej tme, povzdychnúc zvolal: «Tak krásne stvorenia mali by ostávať ešte ďalej v moci diabolskej a tak pekné tváre ešte dlhšie zbavené byť milosti Božej!?» — A hľa, táto udalosť dala pôvod mnohým neskorším prípadom. Lebo Gregor vrátiac sa k pápežovi, na skutku prosil o dovolenie odplaviť sa do Anglicka a tam hlásať pohanom sv. Evanjelium, a akonáhle dovolenie obdržal, vystrojil sa ihneď s niekoľkými bratmi na cestu. Ale sotva sa ľud o tom dozvedel, že Gregor opustil rímske pobrežie a plaví sa za more, zhlukol sa pred pápežským palácom a volal: «Svätý Otče, čo si to len učinil, že si prepustil Gregora?

Rím je teraz vystavený zlému osudu, a nás si všetkých do zármutku uvrhol!» Pápež teda poslal ihneď za sv. Gregorom, ktorý bol už tri dni na ceste, a prísne mu zdôraznil, aby sa bez odkladu vrátil domov. Svätý Gregor s ťažkým síce srdcom, ale bez zdráhania poslúchol námestníka Kristovho a obrátil sa naspäť. Bol on radou Božou k iným veľkým skutkom povolaný. V novembri roku 589 rozvodnila sa v Ríme rieka Tiber a zaplavila mesto. Na to vypukla morová rana v meste i okolí, a nebolo domu, ani údolia, kam by nebola vnikla. Pustošiac hrozne a naplňujúc povetrie smrtonosným zápachom, rozširovala na všetky strany biedu a nemé zúfanie. Hneď medzi prvými padol strašnej tejto chorobe v obeť i sám pápež Pelagius II. A pretože v takýchto krušných časoch nemohlo mesto dlho ostať bez starostlivého Otca a biskupa, zišla sa ihneď rada mestská, kňažstvo i ľud, a zvolili za pápeža opáta Gregora. On síce zdráhal sa vysokú túto hodnosť prijať, písal i samému cisárovi do Carihradu, aby voľbu nepotvrdil, a v nádeji, že cisár jeho prosbu vyslyší, zostal v Ríme a vynaložil čo mohol k potešeniu a pomoci utrápeného ľudu.

Chodil medzi mŕtvolami po uliciach, zhromažďoval okolo seba veriaci ľud, povzbudzoval ho k modlitbe a ku skrúšenému pokániu. Ľud poslúchol jeho hlas a tiahol v zástupoch, s modlitbou a nárekom, z kostola do kostola. Aby však do týchto prosebných sprievodov nejaký poriadok uvedený bol, nariadil svätý, aby sa veriaci podelili na sedem čiastok, a vyjdúc v sprievodoch z rozličných kostolov zároveň, aby sa zišli v chráme Panny Márie, zvanom «Maggiore». On sám viedol sprievod kňazský; keď išli mimo náhrobného pomníka cisára Hadriána, videl Gregor stojaceho na ňom anjela, ktorý na znamenie, že hnev Boží je ukojený a morová rana prestáva, zastrčil meč svoj do pošvy. Pomník tento, v podobe hradu vystavený, menuje sa podnes «hradom anjelským». Mor skutočne prestal a na pamiatku tejto udalosti vykonávajú sa každoročne v cirkvi katolíckej verejné sprievody na sv. Marka. (3) Medzi tým došlo z Carihradu cisárske potvrdenie. Na čo Gregor, ujdúc potajmo z mesta, ukrýval sa v horách. Ale prst Boží vyzradil jeho útulok, ako povesť vraví, ohnivým stĺpom, ktorý sa nad úkrytom Gregorovým vznášal. Hľadajúci ho ľud, veľmi potešený, viedol ho s veľkým plesaním do chrámu, kde sv. Gregor za rímskeho biskupa a pápeža vysvätený bol dňa 3. septembra roku 590. Že sa Gregor tak prílišne zdráhal tejto najvyššej hodnosti, treba pripísať nielen preveľkej jeho poníženosti, ale i zlým časom, panujúcim vtedy po celom Taliansku. Mestá i dediny boli zrúcané, role znivočené, ľud zúbožený, pyšné mesto Rím, ktoré kedysi vládlo celým svetom, skľúčené, jeho paláce a staviská v rumoch.

O celé toto svetové mesto i jeho okolie starať sa musel v tom čase výlučne biskup a pápež rímsky. V takýchto časoch nastúpil Gregor na trón pápežský. Podržiac prostý rehoľný šat, vedúc kláštorný život i ako pápež, pomáhal núdznym a ubiedeným nad všetku nádej a očakávanie. «Chudobným bude sa ohlasovať Evanjelium», to vystavil Spasiteľ za znak svojho božského vyslanectva; a preto i Gregor za prvú povinnosť svojho apoštolského povolania mal, radostnú zvesť, potešenie a pomoc poskytovať núdznym. Tisícom chudobných udeľoval každý prvý deň v mesiaci mäso, ryby, olej, múku, sýr, chlieb, víno a iné k životu potrebné veci; nemocným a neduživým posielal každodenne plné vozy vareného jedla; a u svojho stola kŕmil každý deň dvanásť pocestných, medzi týmito ako si to povďačný jeho ľud rozprával —- i samého Spasiteľa. Obyvateľov i v meste i po krajine hájil pred utláčaním nesvedomitých toho času úradníkov cisárskych; Rím, ktorý on vždy považoval za svoje vlastné mesto, oslobodil dvakrát svojim príhovorom pred nepriateľským národom longobardským, ktorí vtedy plieniac a boriac všetko, čo im pod ruku prišlo, vrazili do Talianska. A kým jedno rameno povznášal k ochrane nad Talianskom, druhým ramenom zasiahol až ďaleko za more, a na vzdialených anglických ostrovoch rozsieval semä viery. Vrelá jeho túžba, získať chrabrých Angličanov, nevyhasla nikdy v jeho duchu. Avšak ako pápež tam už cestovať nemohol, vystrojil tam teda roku 569 opáta Augustína so štyridsiatimi spoločníkmi. Títo však dôjdúc cestou do Francúzska, zľakli sa počutých tam reči ohromných ťažkostí a krutých nebezpečenstiev, aké ich uprostred barbarských týchto národov očakávali, tak veľmi, že prosili Gregora, aby im dovolil vrátiť sa odtiaľ domov.

Gregor však povzbudil malomyseľných a odkázal im, aby sa nedali zastrašiť rečami ľudí chabých a dôverujúc v Boha, chopili sa diela apoštolského. Oni v skutku nasledovali napomenutie a radu svätého pápeža, preplávali more a ohlasovali sv. Evanjelium s toľkým prospechom, že sotva minulo niekoľko rokov v krajine tejto kedysi úplne pohanskej, povstalo viac biskupstiev. Múdre a obozretne spravoval sv. Gregor i záležitosti cirkevné. Prísne bdel predovšetkým nad cirkevnou kázňou. Proti výstupkom pozdvihol sa s celou vážnosťou. Vo Francúzsku a Španielsku nariadil vydržiavať cirkevné synody s tým cieľom, aby rozličné chyby a nemravnosti, hlavne kupovanie svätých úradov, ktoré v tom čase vkĺzli do krajiny, boli zahatané a vykorenené. Kláštorom, ktoré následkom stálych nepokojov poklesli, ustanovil výborné predpisy a od mníchov žiadal nado všetko prísne zachovávanie rehoľných pravidiel. Bol, ako ho menovali, opravdivý «otec mníchom.» Nesmrteľných zásluh nadobudol si sv. Gregor zdokonalením cirkevných obradov (liturgie) a opravením spevu cirkevného. Spôsob bohoslužieb vyvinul sa behom storočí rozlične podľa rozličných miest, časov a národných obyčajov, takže skoro každý národ, každý okres, ba každá väčšia obec pri bohoslužbách odchylné od iných poriadky a obyčaje zachovávala. Avšak jednota vo viere požadovala za nutné i jednotu v obradoch cirkevných.

Sv. Gregor sa podujal na toto veľké dielo. On preskúmal modlitby a obrady jednotlivých cirkví, aby čokoľvek čulá viera a vrelá pobožnosť prastarých časov skutočne pekného a vznešeného splodila, podržal a ustálil, naproti tomu však vylúčil všetko, čo sa kde behom časov do bohoslužieb vkĺzlo menej pekného a vkusného. K pozdvihnutiu pobožnosti a chcejúc bohoslužby učiniť slávnymi a dojemnými, zaviedol prekrásny a srdce jemný spev, ktorý sa po ňom nazýva až po dnes spevom «gregoriánskym». (Podľa iných liturgický spev a hudbu k chorálom Gregor nevynašiel, len ich spracoval a zjednodušil – pozn. SBM). Založil taktiež spevácke školy, kde sa chlapci v speve vyučovali a cvičili. (Ide zrejme o „Schola cantorum“, rímsky spevácky súbor, ktorý spieval na slávnostnej liturgii. - pozn. SBM).

A on, čo ako ťažkými prácami zasypaný, vedel si predsa vždy nájsť času, aby do školy zájsť a chlapcov sám vyučovať mohol. Táto spevácka škola trvala i po ňom ešte 300 rokov. Lebo i vtedy ešte ukazovali palicu, ktorou neposedným chlapcom hrozieval, a i pohovku, na ktorej sedával, kým chlapci spievali. Veľký tento pápež nikdy ináč než skromne myslieval o sebe samom, chvály a lichotenia boli mu zrovna protivné. Keď carihradský patriarcha Ján, mylne sa nazdávajúc, že Longobardi Rím rozborili a katolícke kresťanstvo po talianskej zemi vyhubili, osoboval si názov «všeobecného biskupa», protivil sa tomu sv. Gregor, lebo len rímsky biskup ako pápež je biskup všeobecný. Napomenul teda vysokomyseľného patriarchu najprv podobrotky, a vidiac že láskavé napomenutie neosoží, aby jeho pýchu zahanbil, pridal si krásny názov: Gregorius Papa, servus servorum Dei, t. j. Gregor pápež, sluha sluhov Božích. Tým chcel povedať: že pápež, aj keď najvyššiu dôstojnosť v cirkvi svätej zastáva, predsa všetkým, i tým najmenším veriacim slúži, pretože o ich duševné spasenie sa starať a s vynaložením všetkých svojich síl podporovať ich musí. Tento krásny názov prijali po ňom všetci pápeži. Posledných päť rokov prežil veľký pápež v neustálych nemociach a bolestiach, ale napriek tomu neustal starať sa o cirkev ako predtým. Nevládajúc sa zodvihnúť z postele, dal si povolať tajomníkov i pisárov k sebe a predriekal im listy, ktoré buď čo odpovede, alebo čo rozkazy na rozličné strany rozoslané byť mali.

Zomrel v Pánu 12. marca r. 604. a pochovaný bol v chráme sv. Petra. Raz nemajúc už ničoho pri ruke, čo by chudobnému o podporu prosiacemu dať mohol, ako jediný a posledný strieborný tanier, vzal a dal mu ho. Odvolaný teraz k odplate do nebies, našiel tam viac než strieborný tanier — korunu totižto slávy večnej. Pochovali ho najskôr v stĺporadí pri starej bazilike sv. Petra, kde boli pochovaní i iní významní pápeži. Neskôr uložili jeho pozostatky priamo v bazilike pod oltár, ktorý mu bol zasvätený.

Sv. Gregor Veľký bol muž praktický. Geniálnosťou myšlienok ho prevyšoval sv. Augustín, učenosťou sv. Hieronym, výrečnosťou sv. Ambróz, ale nikto z nich nevplýval na verejnosť natoľko ako on. To isté vidieť i v jeho spisovateľskej činnosti, ktorá je značná, hoci bol mnohostranne zaujatý. Nie diplomatickou obratnosťou, lež šľachetnosťou svojho ducha a dobrotou svojho srdca vplýval na priateľov a nepriateľov. Svojou vznešenosťou odzbrojil surových germánskych víťazov, zblúdených heretikov a schizmatikov. Sloh má jednoduchý, prirodzený, ale výrazný a silný. Činnosť Gregora sa odzrkadľuje v jeho listoch, z ktorých sa zachovalo 854 (alebo 848). Z jeho kázni sa zachovalo 40 krátkych homílií na evanjeliové texty a 22 kázni na Ezechiela hl. 1 – 3 a 40 iných kázní.

Liber Regulae pastoralis. Tento asketicko – pastoračný spis napísal čoskoro po prevzatí úradu, asi roku 591. V tomto spise chce Gregor vysvetliť prípravu budúceho pastiera duší a vykresľuje ideál duš pastiera. Nemá byť bojazlivý, ale tiež nemá byť ctižiadostivý. Toto dielo napísal i preto, aby sa ospravedlnil — podobne ako Gregor Nazianský a sv. Ján Zlatoústy — prečo sa zdráhal prijať pápežskú hodnosť. Spis Gregora Naziánskeho O úteku a Jána Zlatoústeho O kňazskom úrade sú najdôležitejšími predchodcami tohto diela. Spis je rozdelený na 4 knihy. V I. Gregor hovorí, ako má duš pastier dosiahnuť svoj úrad, v II. ako si má usporiadať svoj vlastný život; III. časť je najrozsiahlejšia a hovorí v nej, ako sa má arci pastier správať k svojim veriacim, patriacim k najrozličnejším triedam ľudskej spoločnosti; vo IV. časti zdôrazňuje, že hodnostár si má byť vedomý vlastnej slabosti. Gregor označuje duchovnú správu za umenie všetkých umení.

Expositio in librum Job seu Moralium libri XXXV. Známe sú aj pod názvami ako Moralia in Job či Libri morales. Je to komentár ku knihe Jób, ktorý začal písať už počas svojho pobytu v Carihrade (379 - 385), dokončil ho ako pápež r. 590. Dielo je rozdelené do 35 kníh. V ňom vysvetľuje knihu Jóbovu v zmysle historickom, typickom a morálnom. Gregora zaujíma najmä duchovný zmysel. Jób je predobrazom Krista i Cirkvi, ktorý prišiel na svet, aby prešiel utrpením. Priatelia Jóba, namiesto toho, aby ho potešili, ešte viac ho deprimovali: oni predstavujú bludárov. Jóbova manželka je typom zmyselného človeka. Je potrebné objasniť názov diela, ktorý bol známy pod menom Moralia: morálne prirovnania, ktoré autor neustále používa, sa stali podkladom pre vyjadrenie úplnej náuky o kresťanskom a duchovnom živote, ktorá tu dosahuje svojho vrcholu.

Homiliae in Canticum canticorum (Dve homílie na Veľpieseň) (PL 79, 4Tln; CCL 144, 3-46).

Homiliae XXII in Ezechielem (Dvadsať dva homílii na Ezechiela) (PL 76, 785-1072). Boli prednesené počas obliehania Ríma Longobardmi.

Zachovali sa i komentáre k prvým 16 kapitolám Prvej knihy kráľov.

Homiliae XL in Evangelia (Štyridsať homílií na evanjelia) (PL 76, 1074n). Číslo štyridsať neobsahuje celkový počet homílií prednesených Gregorom na evanjelia, ale iba tie, ktoré on sám zhromaždil a zverejnil v roku 393. V kostoloch sa zhromažďoval ľud, zvolaný na slávenie liturgickej oslavy ("statio"). Námetom boli úryvky evanjelia, ktoré sa čítali v ten deň: mimo výklad sa Gregor zaoberal aj praktickou morálnou aplikáciou, s poukazom na denné udalosti.

Dialogi de vita et miraculis patrum Italicorum (Štyri knihy Rozhovorov o živote a zázrakoch italských Otcov) (PL 77, 148-430). Inak je dielo nazvané aj Dialógy. Gregor tu opisuje svet svätosti a zázrakov mimo bežného ľudského diania. Dielo spísané v rokoch 393 - 394 je rozdelené na štyri knihy. Obsahuje rozhovor Gregora s priateľom diakonom Petrom. Gregor sa na krátky čas uchýlil do kláštora na odpočinok. Priateľovi prejavil túžbu žiť kláštorným životom, ktorým mnohí dosiahli dokonalosť. Keď Peter začal pochybovať a hovoril Gregorovi, že nepozná v Taliansku svätých, ktorí by boli činili zázraky, odhodlal sa pápež dokázať jestvovanie svätcov a svätíc. Kniha prvá hovorí o niektorých menej známych svätcoch, kniha druhá o Benediktovi z Nursie, čím rozšíril úctu k nemu i k jeho reholi, tretia kniha sama uvádza viacerých divotvorcov, z ktorých je známy len Pavlín z Noly. Kniha štvrtá podáva správu o zjaveniach, z ktorých musí vyplývať pokračovanie života duše po smrti a náuka o očistci.

Registrum epistolarum (Zbierka listov) (PL 77, 441-1328; CCL 140-140A). Je to 14 kníh alebo "registrov", obsahujúcich texty listov vydaných Gregorom. Obsahuje 848 (alebo 854) listín. Avšak pôvodná zbierka sa nezachovala, len tri výňatky, z ktorých najobjemnejší bol zostavený za pápeža Hadriána I. (772—795) a je venovaný Karolovi Veľkému. Obsahuje listy cisárom, kráľom, biskupom, mníchom, laikom; obsahuje najdôležitejšie štátnické a cirkevné veci, ale i malicherné drobnosti z každodenného života a všetko, čím bol vyplnený bohatý život veľkého pápeža.

Gregor Veľký zreformoval aj omšové obrady, zaviedol chorálny spev, ktorý nie je síce jeho výtvorom, len ho opravil, zjednodušil a postaral sa o jeho rozšírenie (gregoriánsky spev). Nie je isté, či Gregor Veľký je autorom kníh, ktoré sa mu pripisujú (Sacramentarium Gregorianum, Antiphonarium a Liber responsalis). Opierajú sa však o liturgické reformy, ktoré on uviedol.

No iné pramene svedčia o opaku. Gregor podľa nich skutočne vypracoval zbierku liturgických textov (Anfifonarium), ktorá sa používala pri bohoslužbách. A na bohoslužobné ciele prepracoval aj sakramentár (omšová kniha) pápeža Gelázia z konca 5. storočia. (Sacramentarium Gregorianum). Liturgické úpravy Gregora neboli nejakou jeho záľubou, ale mali hlavne pastoračný cieľ. Z jeho života je známe i slúženie „tridsiatich gregoriánskych omší.“ Tradícia vidí pôvod týchto sv. omší v príbehu, ktorý sa opisuje v 55 hlave IV. knihy jeho spisu Dialógy. Istý mních porušil sľub chudoby tým, že si ponechal tri peniaze. Keď sa to po jeho zosnutí zistilo, Gregor ho dal pochovať na neposvätnom mieste. O mesiac dal za jeho dušu obetovať počas tridsiatich dní sv. omše. Po 30 dňoch sa mních zjavil vlastnému bratovi a povedal mu, že jeho tresty skončili a je už v blaženosti. Gregor tento prípad uzavrel takto: „A tak je jasné, že zomrelý bol oslobodený od svojich trestov vlastne účinkom obety svätej omše.“

Teologické myslenie

Gregor nebol špekulatívny duch ani pôvodný teológ. Kráča v stopách sv. Augustína v náuke o milosti predurčenia na spásu; chce predovšetkým obnoviť a spresniť tradičnú katechézu o sviatostiach a o konaní dobrých skutkov. Jeho výklad Písma svätého zodpovedá vtedy už vžitej náuke o troch zmysloch Písma: vychádza z doslovného výkladu, prechádza k obraznému, ale predovšetkým a zvlášť sa zaoberá morálnym výkladom. Preto bol vo všetkých dobách obdivovaný predovšetkým ako moralista: jeho morálne učenie bolo skôr považované za biblickú katechézu ako za systematický výklad. Napriek tomu to však nijak nevylučuje, že načrtol usmernenia budúcej klasickej morálnej teológie, ktorej ozvena je viditeľná v druhej časti (Secunda secundae) Teologickej summy sv. Tomáša Akvinského. Okrem toho jeho spisy spolu s náukou sv. Ambróza a sv. Izidora zo Sevilly udali smer myslenia celému stredoveku a kresťanskému Západu.

Gregorovi ako moralistovi šlo hlavne o to, aby ukázal hriešnikovi spôsob, ako sa v budúcnosti vyhnúť hriechom. Preto menej spomína spôsob, ako sa zbaviť hriechu. Moc kľúčov v Cirkvi a sakramentálnosť pokánia, ktorá sa začína vyznaním hriechov a končí kňazským rozhrešením, sv. Gregor na mnohých miestach naznačuje jasne. (Hom. XXVI.) Ako askéta a mystik v duševnom živote prízvukuje hlavne kontempláciu. V dušpastierskom účinkovaní za hlavnú úlohu pokladá kazateľstvo. Kazateľ sa má prispôsobiť svojmu poslucháčstvu a usilovať sa každého svojím spôsobom získať Kristovi. „Ináč treba kázať mužom, ináč ženám; ináč mládeži a ináč deťom.“ (Past. III.) A nadovšetko kazateľ sa má veľa modliť a žiť životom kontemplatívnym. (Moral. XXX.) V náboženských veciach rozhodne zavrhuje násilie a odsudzuje galských biskupov, ktorí nútili židov, aby sa dali pokrstiť, domnievajúc sa, že konajú bohumilú vec. Z Gregorových diel sa dozvedáme, že zvyk slúžiť tri omše na Vianoce bol známy už v jeho dobe.

Poznámky:

(3). Dominikán, Janovný arcibiskup, historik a hagiograf, Jakub de Voragine († 1298), v knihe Zlatá Legenda (Legenda Aurea alebo Legenda Sanctorum), udalosť zastavenia moru, popisuje podobne: „Pretože však spomenutý mor stále ešte pustošil Rím, Gregor usporiadal vo veľkonočnom čase podľa bežného zvyku okolo mesta procesiu s litániami. Pred touto procesiou nechal s veľkou úctou niesť obraz Panny Márie, ktorý vraj je doteraz v Ríme v bazilike Santa Maria Maggiore. Tento obraz vraj namaľoval s veľkým umením Lukáš, lekár a vznikajúci maliar, a je vraj Panne Márii vo všetkom podobný. A hľa, všetok skazený a rozbúrený vzduch ustupoval pred obrazom, ako keby pred ním utekal a nemohol zniesť jeho prítomnosť, a tak za obrazom ostával podivuhodný jas a čistý vzduch. Vtedy údajne bolo vo vzduchu blízko obrazu počuť spievať anjelov: „Raduj sa, kráľovná nebies, aleluja, pretože ten, ktorého si smela nosiť vo svojom lone, vstal zmŕtvych, aleluja, tak ako povedal, aleluja.“ Svätý Gregor hnedi pripojil to, čo nasleduje: „Pros za nás, modlíme sa k Bohu, aleluja.“Vtedy svätý Gregor uvidel nad hradom svätého Crescentia anjela Pánovho, ktorý otieral skrvavený meč a potom ho zasunul do pošvy, a pochopil, že mor ustupuje, a tak sa i stalo. Preto sa o tej doby onen hrad nazýva Anjelský hrad.“(VORAGINE, J.: Legenda Aurea. Praha : Vyšehrad, 2012, s. 109 – 110)

Zdroje: ONDRUŠ, R.: Blízky Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Bratislava : Tatran, 1991.

KRAFT, H.: Slovník staro kresťanskej literatúry. Trnava : Dobrá kniha, 1994.

ŠPIRKO, J.: Patrologia. Život, spisy, a učenie svätých otcov. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1950.

POLC, V.: Patrologie. Překlad a dodatky. KTF UK PRAHA L.P., 1994.

TRUCHLÝ, A. - HAVLÍČEK, V. - KOLLÁR, M.: LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH  BOŽÍCH. Trnava : Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.

PETRÁŠ, L.: Cirkevné dejiny. Učebnica pre stredné školy. Trnava : SPOLOK SV. VOJTECHA, 1941.

RÁČEK, B.: Církevní dějiny v přehledu a obrazech. Praha : „Vyšehrad“, S. S R. O. v Praze, 1939.

VORAGINE, J.: Legenda Aurea. Praha : Vyšehrad, 2012.

ČARNÝ, M.: Život svätých. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003.

MEČIAR, K.: Životy Víťazov 3. Bratislava: Lúč, 2006.

MICHALOV, J.: Ranokresťanská filozofia. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2005.

Jacobus de Voragine.

https://sk.wikipedia.org/wiki/Jacobus_de_Voragine

Vetus latina. 

https://cs.wikipedia.org/wiki/Vetus_Latina

Vulgáta. Význam a Kontext.

https://abczone.sk/synonyma/v/vulgata/

Pozri tiež: Vulgáta. 

https://sk.wikipedia.org/wiki/Vulg%C3%A1ta

Biblické překlady. 

https://encyklopedieknihy.cz/index.php/Biblick%C3%A9_p%C5%99eklady

Pastýřský list k Vánocům 2023.

https://vkpatriarhat.org/cz/?p=51277

BKP: Učení sv. Bellarmina ohledně kacíře na papežském stolci. 

https://vkpatriarhat.org/cz/?p=51170