Choď na obsah Choď na menu
 

Rozbor SBM úvodu do knihy Judita od J. Heribana

 

V prvej časti (Hl. 1-7) sa opisuje obliehanie židovského mesta Betúlie. Asýrsky kráľ posiela svojho vojvodcu Holofernesa na západ, do Prednej Ázie a on pritiahol k  mestu Betúlia. Holoferna rozčúli reč amončana Achiora o mocnom Bohu Izraelitov a nariadi odrezať mesto od vodného prameňa, aby sa židia sami vzdali. V druhej časti knihy (hl. 8-16) sa píše o tom, ako došlo k oslobodeniu mesta. Čnostná vdova Judita (herb. Jehudit = Židovka) sa dozvie o nebezpečenstve mesta a  vyčíta jeho predstaveným, že nedôverujú  v Božiu pomoc. S vedomím predstavených mesta sa Judita odoberie do Holofernovho tábora v domnení, že uteká pred istou skazou. Nakoniec Boh skrze Juditu dáva Izraelitom víťazstvo a obyvatelia Betúlie oslavujú Juditu ako osloboditeľku, pričom ona tiež svojim chválospevom zvelebuje Boha.

Dnes väčšina moderných exegétov pochybuje o skutočných historických udalostiach a osobách vystupujúcich v knihe, pretože niektoré údaje ťažko zodpovedajú dejepisným faktom okolitých národov.

Citácia od J. H. : „Skutočné udalosti a osoby patriace do rozličných historických období biblických a svetových dejín sú v knihe pospájané na vytvorenie opisu udalosti, ktorá nie je historická, ale metahistorická (nadhistorická).“

Ako si vysvetliť ťažkosti v knihe Judita, a to najmä s osobou Nabuchodonozora a zaradenie deja do konkrétneho obdobia?

V knihe sa píše, že asýrsky kráľ menom Nabuchodonozor, ktorý vládne v Ninive, bojuje s médskym Arfaxadom, ktorý sídlil v Ekbatany. Je pravdepodobné, že tento Nabuchodonozor nie je totožný s novobabylonským kráľom vládnucim v rokoch 605-562. Najpravdepodobnejší výklad je ten, že spomenutým Asýrskym kráľom Nabuchodonozorom bol perzský kráľ Artaxerxes III. Ochus (359-338). Toto hovorí aj cirkevný spisovateľ Sulpicius Severus (zomr. r. 420). Pre tento názor hovorí aj tá okolnosť, že medzi jeho vojvodcami je aj jeden s názvom Holofernes, brat kapadóckeho kráľa Ariarathesa. Meno Holofernes je perzské. Podľa gréckej osnovy knihy Judita (2,7) žiadal kráľ na znak poddanstva zem a vodu, čo podľa Herodota (VI,48) a Polybia (IX,38) bol perzský zvyk. V knihe Judita sa viac krát spomína jeden eunuch Bagoas a Jozef Flávius (židovký historik) píše, že v tom čase akýsi eunuch Bagoas, dôstojník nepriateľského vojska, znesvätil Jeruzalemský chrám. Túto médsko - perzskú dobu by dosvedčoval aj Juditin chválospev, v ktorom sa hovorí: „Peržania sa zdesili nad jej odvahou. Médi sa zhrozili pred jej silou. (Jud 16,10)

Iné výklady stotožňujú Nabuchodonozora s Asýrskym Asurbanipalom, či s perzským kráľom Dáriusom I.

I keď niektoré udalosti z tejto biblickej knihy nie je jednoduché vysvetliť, predsa proti spochybňujúcim „argumentom“ moderných odporcov svedčí samotné stanovisko Katolíckej cirkvi, podľa ktorého kniha Judita vo svojej rozprave opisuje skutočnú historickú, a nie „nadhistorickú“ udalosť. Citovali z nej sv. pápež Klement Rímsky, Tertulián, Klement Alexandrijský, Origenes, sv. Ambróz, sv. Atanáz, sv. Augustín. Svätý  Hieronym, ktorý ju prekladal z aramejskej predlohy do latinčiny, hovorí, že knihu Judita spomínali ako kánonickú na Nicejskom koncile(325). Africké synody(napr. v r. 393 a 397)  ju zaraďovali hneď za knihu Tobiáš medzi kánonické knihy. Neskôr tak robili všetky cirkevné koncily uvádzajúce zoznamy Bohom inšpirovaných kníh.

O obhajobe historicity tohto spisu svedčí aj poznámka v poslednom verši knihy: „A slávnostný deň tohto víťazstva započítavajú Hebrejskí do počtu posvätných dní a židia ho slávia od toho času až do terajšieho dňa.“- (pozn. –tento verš je z katolíckeho prekladu z r. 1955). Sotva by boli zaviedli sviatok na pamiatku víťazstva, keby to nebolo historicky podložené.

Nech už sa tento historický dej odohral za jedných alebo druhých vládcov, podstatné je, že sa jedná o reálnu dejinnú udalosť, a že tento biblický spis je vnuknutý Duchom Svätým.  Kniha Judita je odkazom  aj pre súčasných kresťanov: Kto sa verne drží Boha a v čase skúšok  sa k nemu obráti pokáním, modlitbou(9, 16-19) a pôstom(8,6), toho Boh iste zachráni, nech by bol v akomkoľvek nebezpečenstve. Hlavná hrdinka tejto knihy je tiež krásnym vzorom nábožnej, čnostnej a čistotnej ženy, čím si zaslúžila byť svätými otcami zaradená medzi predobrazy Panny Márie, Božej Matky.  

„Keď k nej prišli, všetci jej dobrorečili jedným hlasom: "Ty si sláva Jeruzalema, ty si veľká radosť Izraela, ty si česť nášho rodu! To všetko si urobila ty svojou rukou. Izraelu si preukázala dobro a Boh mal v ňom zaľúbenie. Buď požehnaná, žena, od všemohúceho Boha naveky." A všetok ľud odpovedal: "Amen!"(Jdt 15,9-10)