Choď na obsah Choď na menu
 

Duch apostázie v knihe Jána Pavla II. „Prekročiť prah nádeje“

 

Túto knihu rozhovorov s pápežom vydal v roku 1994 novinár Messori. Ján Pavol II. v nej bez obalu odhalil svoj myšlienkový svet. (V citáciách sú uvedené strany podľa slovenského prekladu knihy, vyšla v roku 1995.)  

Citát: „... preto je pre súčasné myslenie taká dôležitá filozofia náboženstva, akú predstavuje napr. Mircea Eliade...“(s. 49)

Komentár: Eliade je skôr predstaviteľ religionistiky, empirickej vedy, ktorá skúma každé náboženstvo ako jedno z mnohých, porovnáva ich a hľadá spoločné javy. Podobne filozofia náboženstva skúma podstatu náboženstva a jeho význam pre človeka, univerzálne hodnotí náboženstvá ako niečo užitočné, alebo deštruktívne. Avšak tento vedecký prístup prakticky stavia všetky náboženstvá na jednu úroveň, to znamená, že pravé zjavenie sa Boha a Jeho jedinečné dielo spásy v Ježišovi Kristovi stavia na jednu rovinu s falošnými zjaveniami a démonickými samospasiteľnými systémami vedúcimi do pekla. Jedno aj druhé sa tu pokladá za rovnocenné predmety skúmania. Ak pápež tento religionistický a tak konfesijne „nezaťažený“ (relativistický) prístup pokladá za „dôležitý pre súčasné myslenie“, prakticky tým schvaľuje ideológiu new age, ktorá všetky náboženstvá pokladá za rovnocenné. Tým je však odmietnutá a popretá spasiteľná viera v jediného Boha.

Citát: „ ... Mahatma Gándi, Ind a hinduista, ktorý bol svojim spôsobom hlboko evanjeliový ... “(s. 85)

Komentár: Bezpečným dôkazom o tom, že Gándí bol hlboko antievanjelovým človekom, je fakt, že odmietol Ježiša Krista a ostal do smrti hinduistom. Dokonca „zaryto a neoblomne odmietal prijať v plnom zmysle slova dogmu o vykúpení, vykonanú Kristovým obetovaním sa, keď povedal: „Môj rozum sa doslova zdráha uveriť, že Ježiš svojou smrťou a preliatou krvou zmyl hriechy tohto sveta“. (Fusero, C. Postavy osudy Gándhí, s. 100) Ježiš Kristus jasne hovorí: „Kto neuverí, bude odsúdený.“ Ak človek, ktorý poznal evanjelium, ostal do smrti v nekajúcnosti, bude nutne na veky zavrhnutý v pekle. Prístup Jána Pavla II. tu jednoznačne protirečí tejto základnej pravde viery, ktorú Ježiš pokladal za natoľko dôležitú, že ju učeníkom opakuje tesne pred svojím nanebovstúpením. Aj celá cirkevná tradícia potvrdzuje nutnosť prijatia Ježiša Krista pre spásu, čo vyjadrujú základné katechizmové pravdy: „Druhá božská osoba sa stala človekom, aby nás vykúpila a spasila.“ „Božia milosť (Ježiš) je k spáse nevyhnutne potrebná“.

Citát: „Tak prívrženci hinduizmu skúmajú tajomstvo Božie... utiekajú sa k Bohu s láskou a dôverou“ (s. 85)

Hinduizmus nepozná Boha osobného a jediného tak ako nám to hovorí Slovo Božie. V hinduistickom polyteizme ide o troch bohov, tzv. trimurti – traja bohovia (Višna, Šiva, Brahma). Zjavne pápež myslí na posledného z nich Brahma (smer, ktorý ho uctieva sa volá zbožnosť Bhaktí). Avšak tento boh vôbec nie je v hinduizme jediný, chápaný ako jeden Boh. Brahma je iba prostriedkom k dosiahnutiu zániku bytia osoby (v hinduizme zánik mókša, v budhizme nirvána), zastavenia kolesa reinkarnácie. V skutočnosti, tou bytosťou, ktorá chce oklamať človeka, že jeho duša zanikne a to tak, že sa rozplynie do ničoty, je diabol. On vo svojom nekonečnom utrpení, má jedinú túžbu, prestať existovať, prestať trpieť v pekle. Tzv. nirvána či mókša je v skutočnosti stav večného zatratenia. Významové stotožnenie kresťanského Boha a troch božstiev hinduizmu je zhubným zavádzaním ľudí, z titulu najvyššej autority, a rúhaním sa Najsvätejšej Trojici. 

Citát: „počas historického stretnutia v Assisi, na ktorom sme sa spoločne modlili za mier“.(s. 86)

Komentár: Spoločná modlitba s pohanmi je pre kresťana neprípustná. (pozri KKC 2664) Aktuálne odsúdil spoločnú modlitbu s pohanmi napr. ex-papež Benedikt XVI. vo svojom príhovore v Assisi 27. 10. 20011. Jeho vystúpenie, žiaľ, bolo tragikomedickým paradoxom. V svojom príhovore síce opatrne vyhlásil, že spoločná modlitba kresťana s príslušníkom iného náboženstva je nemožná, sám ju pritom práve v ten deň praktizoval (napr. už len formou pôstu). Navyše spoločne s pohanmi „oslávil“ 25. výročie prvého medzináboženského stretnutie v Assisi, na ktorom sa Ján Pavol II. spoločne s pohanmi „modlil za mier“. Skutočnosť, že išlo o spoločné modlitby Ján Pavol II., viackrát osobne potvrdil. Rovnako Vatikán odobril to isté v poslednej dobe niekoľkokrát, keď vydal vyjadrenia vysvetľujúce, že na stretnutí v Assisi 2011 k spoločným modlitbám nedôjde. Tým bolo jasne povedané, že v roku 1986 k nim došlo, a že tento krok nebol z hľadiska viery správny. Zároveň sa však oficiálne vyhlasuje, že gesto Jána Pavla II. bolo niečím úžasným a v tomto diele Benedikt XVI. pokračuje. Táto komédia je strašnou zradou Krista a hriechom proti Duchu Svätému. Človek, ktorý sa v modlitbe zjednotil s modloslužobníkmi, už nie je kresťanom, ale odpadlíkom od Krista, a to sa dnes v prvej rade týka Benedikta XVI. Navyše krok spoločnej modlitby Jána Pavla II je v ostrom rozpore s Katechizmom katolíckej cirkvi, čo vnáša duchovný zmätok do mysle veriacich. 

Citát: „ ... animistické majú veľmi blízko ku kresťanstvu....uctievanie predkov je akousi prípravou na uctievanie svätých.(s. 86)

Komentár: Uctievanie predkov v animistických náboženstvách je v podstate špiritizmom. Táto okultná skúsenosť animistov, nie je prípravou na prijatie kresťanstva, ale naopak prekážkou úprimného prijatia Ježiša Krista. Podobne na tom bol Šimon mág zo Skutkov apoštolov, ktorý sa síce dal pokrstiť, ale aj tak bol „v horkej žlči a putách neprávosti“ (Sk 8,23) – chcel si kúpiť Ducha Svätého za peniaze. Ak sa pohan má stať kresťanom, musí sa toho čo stojí na inom duchovnom základe, čo Ján Pavol II. označil za prípravu na prijatie kresťanstva, radikálne zriecť. Vieme, že duchovný svet má len dve skutočnosti – kráľovstvo Svetla a kráľovstvo tmy.

Citát: „K nim určite patrí čínsky konfucionizmus a taoimus: Tao znamená večná pravda – čosi podobné ako kresťanské Slovo – ktorá sa odráža v konaní človeka prostredníctvom pravdy a morálneho dobra“.(s. 87)

Komentár: Čínsky taoizmus a kresťanstvo predstavujú nezlučiteľné náboženské systémy. Taoizmus je pantestický systém, v ktorom je boh rozplynutý vo všetkom. Potom aj človek podľa taoizmu je súčasťou takéhoto neosobného božstva (naplnený energiou ki, čchi). Kresťanstvo však verí v osobného Boha, ktorý je jeho Stvoriteľom, zasahuje doň svojou prozreteľnosťou, ale svojím bytím je odlišný a oddelený od sveta – celého stvorenstva. Preto nie je možné zlučovať tao a živého Boha. Stotožnenie je len religionistickým prístupom, ktorý však relativizuje Božie Slovo. Následne v podobnom duchu čínsky teológ Čang Čchun-še mylne a zavádzajúco stotožňuje čchi s Duchom Svätým. (Partridge, Ch., Melton, G. J. Encyklopédie nových náboženství, s. 216). Ak prijmeme nesprávny záver, dostávame celú radu ďalších bludov.

Citát: „...mnohí prijímajú (Krista) a ešte viacerí v neho veria bez toho, že by si to uvedomovali“(s. 87)

Komentár: Ak je niečo takého vôbec možné, potom iba v prípade, kedy človek o Kristovi vôbec nepočul. Ak niekto naozaj nevedomky prijal Ježiša Krista, teda uveril vo svojom srdci v jediného pravého Boha, ktorý je Spasiteľom, taký človek následne musí prijať hlásané evanjelium.

Citát: „som označil židov za starších bratov vo viere“(s. 101); „synovia Izraela sú našimi staršími bratmi“(s. 139)

Komentár: Ježiš hovorí: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, ktorí počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“. (Lk 8, 21) To žiaľ príslušníci súčasného židovského náboženstvá nerobia, lebo podstatou súčasnej „židovskej“ viery je práve odmietanie Ježiša ako Mesiáša. Ján Pavol II. na to však mal iný názor než Ježiš.

Citát: „Ak svet nie je katolícky z hľadiska konfesionálneho, určite je hlboko preniknutý evanjeliom. Možno dokonca povedať, že istým spôsobom je v ňom prítomné tajomstvo Cirkvi, Kristovho tela“.(s. 111)

Komentár: Ani v tejto veci, žiaľ, Božie slovo nezdieľa názor Jána Pavla II. „Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého“. (1 Jn 5, 20) „Im neveriacim, boh tohto veku zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve...“ (2 Kor 4, 4).

Je otázkou, prečo Wojtyla tak idealizoval a romantizoval východné pohanské náboženstvá! Prečo nevníma, že podstata týchto falošných náboženstiev spočíva v napojení na falošné, negatívne duchovno, teda na diabla? Pri určitom odstupe a sledovaní ovocia jeho pontifikátu sme nútení konštatovať, že ide o duchovnú slepotu, spôsobenú pozvoľným vnútorným odpadom od spasiteľnej viery v jediného pravého Boha a Toho, ktorého On poslal, Pána Ježiša Krista! Ak človek Pána Ježiša Krista neprijal za svojho Záchrancu a jediného Boha, alebo od tejto viery odpadol, prestáva vnímať zlobu a zvrátenosť náboženských systémov, ktoré Ježiša Krista odmietajú. Deje sa tak preto, že taký človek už stratil vnímanie, kým Ježiš naozaj je. Tak ako človek, ktorý ostával dlho vo tme a jeho oči na tmu privykli, nie je schopný sa pozerať do svetla, tak ani, človek, ktorý nemá Ježiša, nie je schopný vnímať, že On je tým skutočným svetlom sveta.

Túto zaslepenosť aj jej následky dobre vystihuje mudrc: Počiatkom ľudskej pýchy býva odpad od Boha, lebo sa jeho srdce odvráti od Stvoriteľa, keďže počiatkom každého hriechu je pýcha, kto sa jej pridŕža, je plný zlorečených činov: ona ho navždy rozvráti. Preto Pán zbavil spoločnosť zlých všetkej cti a zničil ich naveky. Boh rozrúcal prestol pyšných vladárov a na ich miesto posadil pokorných. Korene pyšných národov Boh suchom vypálil a miesto nich zasadil pokorných z týchto národov.“ (Sir 10, 14-18)

 

 

SBM, Jarok, 12. 11. 2011

 

Sťahuj: Duch apostázie v knihe - "Prekročiť prah nádeje"