Choď na obsah Choď na menu
 

Stručná katolícka náuka o úcte k Panne Márii – I. časť

 

 

pochaevskaja.jpgMnohí ľudia, najmä z protestantských denominácii, sa pýtajú, ako je to s Mariánskou úctou v katolíckej Cirkvi. Je biblická a je od Boha? Nie je prekážkou v nasledovaní Krista? Poznali ju apoštoli? V krátkosti chceme odpovedať na tieto otázky, s cieľom vysvetliť  Mariánsku úctu tak, ako ju kresťanovi podáva Sväté Písmo aj Tradícia Cirkvi. Na úvod je dôležité povedať, že v Cirkvi rozlišujeme 3 druhy úcty. Čo do podstaty je úcta k Márii druhoradá vo vzťahu k Bohu, ktorému  ako jedinému patrí kult tzv. latriae (= poklona). Čo do stupňa je vyššia, ako tá, čo patrí anjelom a ostatným svätým - kult tzv. duliae (= úcta). Vzhľadom na dôstojnosť Matky Božej túto zvláštnu úctu k Márii voláme hyperdulia.

Písmo Sväté

V Božom slove nachádzame základy Mariánskej úcty.

Archanjel Gabriel takto úctyhodne pozdravil Máriu: "Zdravas (dosl. Raduj sa), milosti plná, Pán s tebou." (Lk 1,28).

 Príbuzná Alžbeta, naplnená Duchom Svätým, pri stretnutí s Máriou o nej povedala: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 42-43)

V prorockom chválospeve Božia rodička hovorí: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“.(Lk 1,48) Za čo majú blahoslaviť Máriu všetky pokolenia? „Povšimni si toho dobre, že blahoslavenou sa nazýva nie pre vlastné zásluhy a cnosti, ale pre milosť Boha, ktorý sa v nej ubytoval.“ (Sv. Hieronym)

 Istá žena z evanjelia blahoslaví Pána Ježiša i Máriu týmito slovami: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.“(Lk 11,27).

V Božom pokolení je práve Mária tou novou Evou, novou prisľúbenou ženou po páde našich prarodičov, skrze ktorú prišla záchrana svetu prostredníctvom Vykupiteľa ľudstva, Pána Ježiša Krista (porov. napr. Gn 3,15; Jn 2,4; Jn 19,27; Zjv 12,1.17; Gal 4,4). Prorok Izaiáš v 8. storočí pred Kr. napísal toto proroctvo o Mesiášovi, o jeho nadprirodzenom počatí bez muža a narodení z panny: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel - (t. j. „S nami Boh)!“(Iz 7,14) Hebrejský text znie po slovensky doslovne takto: „Hľa, panna tehotná a rodiaca Syna, nazývajúc Ho menom Boh s nami.“ Touto vyvolenou ženou, ktorá počala z Ducha Svätého, je Mária a Emanuelom Ježiš, ako to dokazuje aj evanjelista Matúš (Mt 1, 22-23), a tak to vykladá aj napr. mučeník sv. Justín (†165) v knihe dialógy zo židom Tryfónom. Ešte pred Izaiášom,  v 10. stor. pred Kr. kráľ Dávid prorokoval o Božstve Mesiáša a jeho fyzickej kráse, napr. v Žalme 45, takto: „Ty si najkrajší z ľudských synov. Z tvojich perí plynie milota. Preto ťa Boh požehnal naveky.“(v. 2) V tomto žalme sa spomína Mesiáš ako Kráľ a jeho matka ako kráľovná. „po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru.“ (v. 10) Kto je to? Je to predpovedaná Najsvätejšia Panna. Pokiaľ je jej Syn kráľom a je najkrajší, tak jej právom patrí titul kráľovná a výsada, že je najkrajšia medzi ľudskými dcérami.

Cirkevní otcovia spomínajú, že v Starom zákone možno nájsť niektoré predobrazy Panny Márie. Jedným z nich je Božia archa zmluvy. Izraeliti ju mali vo veľkej úcte a klaňali sa jej. Oni však nevzdávali poklonu drevu, aby si z neho urobili modlu, ale preto, že v nej prebývalo Božie slovo – Desať Božích prikázaní. V Novom zákone máme inú archu – svätú Bohorodičku. (Zjv 11,19) Ona je živým Božím svätostánkom, v ktorom prebýval a je s ňou stále spojený Boží Syn, Ježiš – živé Božie slovo (Jn 1,14, Zjv 19,13). Preto si správne ako novozákonný Boží ľud ctíme, podobne ako v Starom zákone židia, nielen Boha - Spasiteľa, ale aj jeho svätý príbytok – archu. Okrem toho archa bola zhotovená z dreva „setim“, ktoré nepodliehalo skaze. Tento predobraz znamená, že Mária bola počatá bez poškvrny dedičného hriechu. Archa bola zvnútra i z vonku obložená zlatom. Mária je okrášlená všetkými milosťami Ducha Svätého. Nad archou boli dvaja cherubíni. Panne Márii slúžili anjeli na zemi a ona je ich kráľovnou v nebi. Iným predobrazom je horiaci ker. (Ex 3, 2) Sv. Gregor z Nyssy († 395) vo svojej reči na slávnosť narodenia Pána videl v kríku, ktorý horel, ale nezhorel, obraz nikdy neporušeného panenstva matky Pána.

Vráťme sa naspäť do Nového zákona. Povýšenie Márie si všimneme pri prvom mesiášskom zázraku, ktorý Ježiš učinil.  Bolo to na svadbe v Káne Galilejskej, a to na prosby svojej matky. (Jn 2, 1-12) Zrejme najdôležitejší dôkaz Boha pre Mariánsku úctu pochádza z chvíle, kedy Kristus zomiera na kríži. Je to chvíľa ťažká, preto má veľký význam, lebo práve pred smrťou Božský Spasiteľ odovzdáva svoju matku sv. Jánovi, keď hovorí „Hľa tvoja matka“. (Jn 19,27) Čo to znamená? Tzv. posledný testament z kríža nepatril len apoštolovi Jánovi, ale každému, kto v Krista uverí a prijme ho vierou do srdca. Trikrát tu umierajúci Ježiš oslovuje Jána nie jeho menom, ale slovom „učeník“, čím jasne naznačuje, že svoju milovanú matku odovzdáva každému vernému učeníkovi – kresťanovi. Ako reagoval Ján? Božie slovo hovorí, že on ju prijal k sebe. Doslovne je však v gréckom origináli napísané, že ju prijal do seba - eis ta idia“, tzn. duchovne „do svojho najvlastnejšieho“. Prečo? Lebo Mária je tým novým srdcom, o ktorom hovoril Boh skrze proroka Ezechiela, a ktoré nám dáva sám Boh na Golgote skrze Svojho Syna. (Ez 36:26) Pán Ježiš na kríži oslovuje svoju matku nie Mária, ale žena. Prečo ju nazýva týmto titulom? Ježiš oslovuje v Biblii svoju Matku iba 2 krát „Žena“ – na začiatku v Káne Galilejskej a na kríži, keď zomiera. Chcel tým zdôrazniť, že Jeho matka je nová žena (Gn 3,15), z ktorej sa má duchovne zrodiť nové pokolenie skrze vieru v Ježiša Krista.

Postavu svätej Panny v prvotnej cirkvi môžeme vidieť aj v knihe Skutky Apoštolov. Po Kristovom nanebovstúpení Mária očakáva s učeníkmi  na modlitbách zoslanie Ducha Svätého pre cirkev. „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“(Sk 1, 14) A Boží Duch prišiel. Ako bola Mária účastná v  prvotnej cirkvi, tak sa podobne aj v súčasnosti modlí s tými a za tých, ktorí zachovávajú nezmenené učenie a Ducha svätých apoštolov. Právom jej teda patrí titul MATKA CIRKVI - veď ona dala život jej zakladateľovi – JEŽIŠOVI KRISTOVI. Preto sa aj o  ňu stará a chráni ju.

Apoštolská Tradícia a učenie cirkvi

Niekto môže oponovať, že úcta k Márii v Biblii nie je dostatočne dokázaná. Preto sa teraz pozrime, aký vzťah mali prví kresťania k Márii. Sv. pápež Gregor Veľký († 604) píše: „Mnohé (veci) vyšli od samých apoštolov, od nich bolo predaných a cirkev to zachovávala, skôr ako to bolo napísané a upravené určitými zákonmi cirkvi.“ Boli to napr. odstránenie sabatu a zavedenie nedele, vyznávanie ustavičného panenstva Márie, obrat krstu a Eucharistie. A k tomu patrí i vzývanie Márie, Matky Božej a úcta k nej.

V prvých troch storočiach bola Mariánska úcta čo najužšie zjednotená s úctou voči Kristovi. Od 4. storočia sa vyskytujú formy samostatnej Mariánskej úcty. Krásne hymny na Ježiša i jeho matku skladal napr. sv. Efrém Sýrsky († 373). Ale ešte skorší dôkaz úcty k Márii nájdeme na stenách niektorých katakomb, kde sa stretávali prví kresťania pri bohoslužbách. Nachádzajú sa tam okrem obrazov Dobrého Pastiera alebo ryby aj obrazy rodičky Božej, ktorá drží v náručí Božie dieťa, alebo je vyobrazená sama ako tzv. oranta – modliacia sa matka Spasiteľa. Za koho sa modlila? Za celú cirkev i za hriešnikov. Preto býva Mária nazývaná i advokátkou Evy z raja, a to právom. „Ona svojou vierou rozviazala, čo Eva svojou neverou zaviazala, lebo svojou poslušnosťou rozviazala uzol, ktorý Eva svojou neposlušnosťou zauzlila. Ona sa stala svojou poslušnosťou príčinou spásy pre celý ľudský rod, zatiaľ čo Evina neposlušnosť ho uvrhla do večnej záhuby.“ Tieto slová  hovorí sv. Irenej Lyonský (†204), ktorý vo svojej knihe Adversus haereses nazýva Máriu Advocata nostra, Príhovorkyňa (Orodovnica) naša (kniha 5, kap. 19). Čo dáva zvláštnu dôležitosť týmto Irenejovým slovám je to, že bol žiakom sv. Polykarpa, ktorý bol žiakom sv. apoštola Jána. Tento jeho výrok odráža vieru všetkých kresťanov 2. storočia. Jeho svedectvo dokazuje teda apoštolský pôvod katolíckej Mariánskej úcty, a to úplne nepopierateľne. Z viery prvých kresťanov  pochádza napr. i známa modlitba „Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia rodička“, ktorá je z 3. storočia. Uveďme ďalšie historické dôkazy Mariánskej úcty. Svätý Gregor Naziánsky († 390) spomína vo svojej chváloreči na istého mučeníka Cypriána príbeh kresťanskej panny Justíny (†268), ktorá podstúpila mučenícku smrť pre Ježiša. Keď cnosť cudnosti bola v živote tejto panny v nebezpečenstve, volala k Bohu, ktorý Zuzanu a Teklu zachránil, i k Všemohúcemu Kristovi a tiež vzývala Pannu Máriu, aby jej, panne v hrozivej situácii, prišla na pomoc. A výsledok? Zvíťazila panna a zlý duch utrpel porážku. V Afrike bolo možno v staroveku nájsť po invázii Vandalov v troskách mnoho bazilík s nápisom „Svätá Mária, pomôž nám!“ Svätý biskup Atanáz,( †373) veľký bojovník proti kacírskemu ariánizmu, sa takto modlieval: „Počuj teraz, ó, Dcéra Dávidova a nachýľ ucho k prosbám našim. Pamätaj na nás, najsvätejšia panna! A za nepatrnú chválu, ktorú tebe vzdávame, udeľ nám veľkých darov z pokladov svojich milostí; Ty, ktorá si plná milostí! Kráľovná, matka Božia, oroduj za nás!“

V Španielsku sa sv. Izidor zo Sevilly (†636) často obracal na Ježiša Krista „ skrze príhovor a zásluhy blahoslavenej a slávnej vždy Panny Márie.“ Západní cirkevní otcovia, sv. Ambróz († 397) a sv. Hieronym († 420), kladú svätú pannu za príklad panenstva a vyzývajú ju nasledovať (Ambr. De virginibus II 2,6-7); Hier. Ep. 22,38; 1077).

Prvotná cirkev mala vrúcny vzťah k Božej rodičke, pretože z Nej sa narodil Vykupiteľ, ktorý  nám ju daroval za matku a ochrankyňu, a ďalej, lebo Mária bola zvláštnou milosťou uchránená od dedičného i osobného hriechu. Preto cirkev vždy chránila a vyznávala i ustavičné neporušené panenstvo Márie, ktoré je napokon zahrnuté aj do apoštolského Vyznania viery (Kréda):  „Narodil sa z Márie panny“.  Sv. Ignác Antiochijský (†107), žiak apoštola Jána učí: „náš Pán naozaj pochádza podľa tela z rodu Dávidovho a podľa vôle a z moci Božej je Božím Synom, že sa naozaj narodil z panny...“ Mária však ostala pannou vždy. Teda aj počas pôrodu, aj po ňom. Túto pravdu kresťanských apologétov, cirkevných otcov  a spisovateľov, háji napr. sv. Epifan, biskup Salaminský († 403), a to proti rúhavým pochybnostiam rôznych bludárov: „Či už len jej meno nie je svedectvom? Či už toto ťa, vzpurník, nepresvedčuje? Kto sa kedy a v ktorej dobe opovážil vysloviť meno svätej Márie a nepripojil slovo panna? Lebo z priezviska sa poznávajú známky cnosti...Mária má priezvisko panna a to sa nezmení, lebo ona svätá zostala neporušenou...Ó, nerozumná novota...Ó, smutné naše časy...Ako sa môžu opovážiť na nepoškvrnenú Pannu! Ona dostala dôstojnosť stať sa stánkom Syna. Ona k tomu bola vyvolená z tisícov a tisícou izraelských žien, aby ona jediná bola nádobou a príbytkom Božského Dieťaťa.“

Úcta k Márii sa rozšírila zvlášť po Efezkom koncile (431), na ktorom bol slávnostne uznaný titul Panny Márie ako Bohorodička – (gréc. THEOTOKOS),  ktorý presadzoval najmä sv. Cyril Alexandrijský (†444). Bolo to len potvrdenie náuky, ktorá sa jasne učila už od čias apoštolov. Aká bola reakcia Božieho ľudu v ten deň v Efeze na správu, že biskupi odsúdili herézy Nestoria a vyhlásili túto Bohom zjavenú pravdu? Nastal všeobecný jasot, mesto bolo osvetlené a biskupi boli s pochodňami za spevu piesní odprevádzaní do svojich bytov. Sv. Cyril mal na druhý deň kázanie. Mimo iné povedal: „Matka a panna, skrze ktorú sa nám zjavil ten, ktorý je v evanjeliách nazvaný Požehnaným a prichádzajúcim v mene Pánovom...“

Postupom doby vznikali na oslavu Márie hymny a kázne, na jej česť sa vybudovali kostoly. Vedľa Máriinho sviatku Svetla (Hypapante = stretnutie) a Máriinho Zvestovania, čo boli pôvodne sviatkami Pána, vznikli ešte v časoch otcov, sviatok Máriinho Nanebovzatia a Máriinho narodenia. Najvýznamnejší rozkvet Mariánskej úcty bol zaznamenaný v stredoveku a má byť prirodzene  zachovaný až dodnes. V závere tejto časti si teda kladieme otázku: Ako kresťania prvých storočí zmýšľali o Márii? Jednoznačne ako o osobe od Boha vyvolenej, vyznamenanej, obzvlášť omilostenej, ako o svätej matke i neporušenej Panne.

Svedectvo

Sv. Vincent z Pauly bol skoro po svojom vysvätení na kňaza zajatý morskými lúpežníkmi, ktorí ho odviedli do Tunisu v Afrike a tam ho vystavili na trhu na predaj. Mal niekoľko pánov a posledným z nich bol akýsi odpadlík od kresťanstva, ktorý zaprel vieru a prešiel k islamu. Svätec v tejto situácii nemohol pomýšľať na záchranu alebo útek, tak sa odporúčal úplne ochrane Matky Božej, ku ktorej od detstva choval veľkú zbožnosť. Jedna z odpadlíkových žien, Turkyňa, prichádzala každý deň na pole, kde svätý Vincent musel ťažko pracovať. Raz, keď s ním hovorila, prosila ho, aby jej niečo zaspieval ku cti svojho Boha. On si preto spomenul na slová žalmu 137, ktorý hovorí o zajatí židov v Babylone. „Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion... Lebo tí, čo nás zajali, žiadali od nás spevy a tí, čo nás trápili, žiadali veselosť: "Zaspievajte nám nejaké piesne sionské!"Akože môžeme spievať pieseň Pánovu v cudzej krajine?“ Potom zaspieval ešte ku cti Panny Márie Salve Regina, následkom čoho sa Turkyňa pýtala na Máriu a na tajomstvo našej svätej viery. Večer vyčítala manželovi, prečo opustil tak krásnu vieru. „Keď mi onen cudzinec“, tak hovorila, „rozprával o svojej viere, bolo mi v srdci tak blažene, že sa nepamätám, že by som niekedy, premýšľajúc o Mohamedovom nebi, bola došla k tak blaženému dojmu.“ Tieto slová neostali bez účinku. Lebo už na zajtra sa chystal odpadlík, ako tvrdil sv. Vincentovi, odísť do Francúzska a vstúpiť naspäť do lona katolíckej Cirkvi. Toto svoje rozhodnutie ale uskutočnil až za 10 mesiacov. Obávajúc sa, aby sa o jeho pláne nedozvedeli moslimovia, odišiel so sv. Vincentom k morskému brehu, kde bola pre nich pripravená jednoduchá rybárska loď. Na nej, počas mnohých nebezpečenstiev, šťastne priplávali do Francúzska, konkrétne do Avignonu, kde tento muž sa kajúcne vrátil ku katolíckej viere. Sv. Vincent preto so slzami v očiach radostne ďakoval Panne Márii nielen za svoje vyslobodenie z otroctva ľudí, ale i za svojho druha oslobodeného z otroctva zlého ducha.