Choď na obsah Choď na menu
 

Úvod do biblickej Knihy Múdrosti

 

a2b1fe2831d6ded82bc868923e8743dd.jpgGrécky preklad Starého zákona (LXX), ako aj starolatinský ju nazývajú „Múdrosť Šalamúnova“, latinský preklad (Vulgata) „Liber Sapientiae“. Svätý Ján Zlatoústy a svätý Atanáz zasa Knihe Múdrosti hovorili „pokladnica všetkých cností“.

 

Zámer knihy

Spravodliví Boží dosiahnu večnú odmenu, ak vytrvajú v rôznych skúškach vo vernosti Bohu a ak sa nechajú viesť múdrosťou Božou. Toto je ústrednou myšlienkou knihy. Ďalším zámerom je poučiť sa z dejín Izraela a varovať sa pohanského modlárstva, skrze ktoré prichádza na človeka nešťastie a záhuba. Konečným cieľom je uistenie Boha, že sa stará o svoj ľud. „Lebo vo všetkom si, Pane, povýšil a oslávil svoj ľud, neopustil si ho, ale vždy a všade si mu pomáhal.“ (Múdr 19, 22)

Autor knihy

Podľa Tradície je jej autorom kráľ Šalamún, i keď sa to dnes spochybňuje, pretože vraj nevedel grécky jazyk, v ktorom bol spis napísaný. To však nevylučuje možnosť jeho autorstva, pretože podľa 1 Kr 3,12 Boh daroval Šalamúnovi srdce múdre a chápavé. Svätý Ján Zlatoústy tvrdí: „Poniektorí si myslia, že Šalamún napísal iba tri knihy, avšak iní mu pripisujú aj knihu Múdrosti a tvrdia, že jej skutočným autorom je Šalamún“. Iní (napr. Klement Alexandrijský, sv. Hypolit, či sv. Cyprián), majúci na zreteli obsah Múdrosti podobný ostatným knihám Šalamúnovým a uvažujúc, že v knihe od 6. kapitoly hovorí Šalamún, sa domnievali, že on napísal spis najskôr hebrejsky, ktorý bol potom preložený do helenistickej gréčtiny. Nech je to akokoľvek, isté je, že cirkev túto knihu od počiatku prijímala do zoznamu (kánonu) Biblie a pokladala ju za Bohom inšpirovanú. Boli to napr. sv. Klement Rímsky, Klement Alexandrijský, sv. Irenej, sv. Hypolit, sv. Cyprián, sv. Bazil, sv. Efrém, sv. Ambróz a ďalší.

Stručný obsah knihy:

  1. Prvý diel, kap. 1-5, povzbudzuje k spravodlivosti a nábožnosti; spravodlivým sľubuje večnú odmenu po smrti, hriešnikom hrozí večným trestom. Múdrosť sa tu opisuje ako cnosť, ktorá vedie človeka k bohabojnému a nábožnému životu. Ten, kto chce múdrosť dosiahnuť, sa musí vystríhať hriechu, ktorý jej prekáža a zabíja dušu.
  2.  Druhý diel, kap. 6-9, podáva Šalamúnovu chválu múdrosti, poučuje o jej Božskom pôvode, pôsobnosti, aj o prostriedkoch, ktorými k nej možno dôjsť. V tejto stati sa Múdrosť rovná Božej podstate. Touto náukou sa pripravuje novozákonné zjavenie tajomstva Najsvätejšej Trojice.
  3. Tretí diel, kap. 10-19, poukazuje na to, ako Múdrosť Božia účinkovala v dejinách izraelského národa. Múdrosť sa tu opisuje ako Prozreteľnosť Božia, ktorá svojich verných vždy chránila (napr. Izraeliti v egyptskom otroctve) a bezbožných (napr. Egypťanov) spravodlivo trestala s úmyslom napraviť sa. V tejto časti sa hovorí aj o pôvode, skazenosti a následkoch ohavnej modloslužby.

 

Naplnenie Božej Múdrosti v Novom Zákone

Ide napríklad o úryvok o Božej Múdrosti, ktorej sú pripisované Božské vlastnosti, ktoré nemôže mať nikto iný, než sám Boh. Citujeme z kapitoly 7, 21-30: „Čo je schované i viditeľné, všetko som ja poznal, veď ma o tom poučila múdrosť, tvorkyňa všetkých vecí. Veď v nej je duch chápavý, svätý, jedinečný, mnohonásobný, jemný, rezký, prenikavý, bez poškvrny, jasný, neurážajúci, milujúci dobro, ostrý, nezastaviteľný, dobročinný, ľudomilný, pevný, nepremeniteľný, bezstarostný, všemohúci, vše vidiaci; prenikajúci všetkých duchov, obdarených umom, čistých, najjemnejších. Lebo múdrosť je pohyblivejšia než hocijaký pohyb. Pre svoju čírosť prechádza a preniká všetko. Veď je výdych Božej moci a je čistý výron slávy Vše vládneho. Preto sa jej nič nečisté nikdy dotknúť nemôže. Veď je odblesk svetla večného, je zrkadlo Božej účinnosti bez poškvrny a je obraz jeho láskavosti. Hoci je len jedna, predsa vládze všetko, obnovuje všetko, hoci v sebe ostáva tá istá, v každom pokolení prenáša sa v duše svätých a robí z nich Božích priateľov a prorokov. Veď Boh miluje len toho, kto má dôverný styk s múdrosťou. Nádhernejšia je nad slnko, prevyšuje celý hviezdny svet. V prirovnaní k svetlu prislúcha jej prednosť, lebo za ním nasleduje noc,
ale proti múdrosti zloba nič nezmôže.“

Je dôležité, že Nový zákon sa odvoláva na toto miesto. Je tu zdôraznený pevný základ, ako už bolo vyššie zmienené, pre novozákonnú náuku O Bohu Synovi a Bohu Duchu Svätom, náuku o Najsvätejšej Trojici, ktorá je podstatou celej kresťanskej viery. Pre kresťanskú apológiu (obranu viery) je absolútne zásadné, že v argumentácii proti rôznym sektám alebo aj protestantom a židom, ktorí túto tzv. deuterokánonickú knihu odmietajú, má náuka o Svätej Trojici pôvod už v Starom zákone. Apoštol Pavol to potvrdzuje a v spomenutom citáte    z Múdr 7, 25 „Veď (múdrosť) je výdych Božej moci a je čistý výron slávy Vševládneho.“, vidíme jasnú súvislosť s jeho Listom Hebrejom: „On (Ježiš) je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom.“ (1,3) Z týchto slov starého aj nového zákona v podstate vychádza aj Nicejsko – Carihradské vyznanie viery (r. 325). Verím v „Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom.“ Keďže apoštol Pavol v liste Židom alebo Kolosanom (1,15) použil citát z knihy Múdrosti, ktorú tým pádom považoval za Bohom vnuknutú, tak to znamená, že prvotná novozákonná Cirkev prijímala túto knihu, a preto tu neobstoja „argumenty“ Židov, protestantov a rôznych siekt, ktoré ju spolu s ďalšími tzv. deutero kánonickými knihami neuznávajú!

Dá sa preto s istotou tvrdiť, že autor biblickej knihy Múdrosti bol pri písaní vedený Duchom Svätým a aj keď ešte v plnosti nechápal tajomstvo Troch božských osôb, predsa už pripravoval novozákonnú Cirkev na Božie zjavenie, ktoré v plnosti zvestoval až Boží Syn, Pán Ježiš Kristus. Je teda absolútne vylúčené, ako tvrdí biblista Heriban, že vraj pisateľ knihy použil pri jej písaní „výrazy a pojmy gréckej filozofie a so zreteľom na helenistickú mentalitu podáva relektúru a reinterpretáciu predchádzajúcich starozákonných textov“. Ba dokonca ide tak ďaleko, keď tvrdí, že „Knihu múdrosti právom definovať“ ako „pokus o dialóg s gréckou kultúrou.“! (porov. J. Heriban, úvod do Knihy Múdrosti, s. 1294, SúCM Rím 1995). Rozum sa zastavuje aj pri Heribanovej mylnej hláške, že aj nesmrteľnosť duše, o ktorej píše Múdrosť, pochádza nie z hebrejského, ale z gréckeho myslenia! Týmito synkretistickými názormi vlastne takíto bludárski „biblisti“ popierajú mesiášske starozákonné pomenovania (Múdrosť, Slovo).

Pozrime sa na nich ďalej. Apoštol Ján píše: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ (Jn 1, 14) O kom to Ján hovorí? O Slove Božom – LOGOSE, ktorým je Druhá Božská osoba, Ježiš Kristus. On, hoci je Boh, pre naše spasenie prijal ľudskú prirodzenosť z Panny Márie. Odkiaľ Ján čerpal túto náuku o Logose? Napríklad aj z knihy Múdrosti: „Veď kým všetko objímalo hlboké ticho a noc v rýchlom behu došla do polovice, zoskočilo tvoje všemohúce Slovo z neba, z kráľovského trónu...“ (18,14-15) Tento citát sa jednoznačne naplnil pri vtelení Syna Božieho do prečistého lona Najsvätejšej Panny Márie z Ducha Svätého. Tiež ho ale môžeme aplikovať na fyzické narodenie Krista Pána o polnoci v Betleheme. Liberálni vykladači ale učia, že evanjelista Ján, podobne ako autor knihy Múdrosti, prebral termín o slove z gréckeho, filozofického prostredia. Týmto zbavujú takíto heretici biblické texty Božského pôvodu v očiach veriacich, pretože ho stavajú na rovnakú úroveň s pohanskými pojmami! Prečo tak tvrdia? Lebo neveria ani v Boha, ani v Jeho Syna a ani v moc Jeho nadprirodzeného slova! Naplnenia starozákonnej múdrosti nájdeme aj v ďalších textoch NZ. Napríklad opäť citujme a porovnajme evanjelium sv. Jána: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“(Jn 1,1) - „U teba je múdrosť, ktorá pozná tvoje diela, ktorá bola prítomná, keď si tvoril zemský okruh.“(Múdr 9,9) Odsek z Múdr 2, 10-20 cirkevní otcovia vykladajú ako mesiášske proroctvo, vyplnené napr. pri slovách Kristových nepriateľov pod krížom (porov. Mt 27,43 – Múdr 2, 18; Jn 5,18 – Múdr 2, 13.16; Jn 7,16 – Múdr 2, 13). Narážky nájdeme aj v rôznych Pavlových listoch. (Rim 1,20; Múdr 13,5; Rim 2,4; Múdr 11, 23.26; Rim 9,20-21; Múdr 12,12; 1 Kor 24.30; Kol 1,15, Múdr 7, 26) Napokon samotný Božský Spasiteľ schvaľuje kánonickosť a posvätnosť knihy, a to v stati o súde nad hriešnym pokolením, ktoré ho neprijalo, keď o sebe samom hovorí, že „múdrosť ospravedlňujú jej skutky.“(Mt 11,19) Teda Vykupiteľ sám potvrdzuje, že večná Božia múdrosť, ktorá má Božie vlastnosti a podstatu, a ktorá bola pri stvorení sveta, (Múdr 9,9), je On sám. Podobne napr. Boží Syn na seba vzťahuje aj iný mesiášsky titul, o ktorom písal prorok Daniel (Dn 7,13) v 6. storočí pred Kr. Je to titul Syn človeka.

Odkaz Knihy Múdrosti

Hoci dnes človek hľadá šťastie a cestu životného smerovania v rôznych nestálych podobách, predsa mu najväčšiu túžbu jeho srdca po blaženosti dokáže naplniť jedine pravá Božia Múdrosť – Pán Ježiš Kristus. Božie slovo svedčí, že v Ňom „sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania.“ (Kol 2,3) Kristus nás učí pravej láske k Bohu a k blížnemu. Iba Jeho evanjelium je pravou, ľudsky povedané „filozofiou“, ktorá dáva odpovede na aktuálne problematické otázky života, ale hlavne udáva správny smer k cieľu ľudskej duše - k večnému životu v nebeskom kráľovstve.