Choď na obsah Choď na menu
 

Úvod do druhej knihy Machabejskej

Druhá kniha Machabejcov hovorí o prenasledovaní židov najmä za Antiocha Epifanesa a o bojoch za vieru a slobodu národa Júdu Machabejského až po jeho víťazstvo nad Nikanorom (161 pred Kr.) Myšlienkovým stredobodom knihy je Jeruzalemský chrám a obe časti diela končia ustanovením náboženského sviatku. Autor ďalej poukazuje na to, že nepriatelia Izraela musia znášať tresty, lebo znesvätili chrám v Jeruzaleme. Okrem toho sa v knihe spomína niekoľko zázračných Božích zásahov do dejín Izraela. Pôvodca sa tiež usiluje žiarivým príkladom palestínskych veriacich posilniť vieru egyptských židov a povzbudiť ich k návšteve bohoslužieb v  jeruzalemskom chráme, ktorý bol oddávna výrazom jednoty všetkých izraelitov.

Obsah spisu:

Na úvod autor cituje tri listy (Jeruzalemskí židia píšu egyptským židom, v ktorých ich povzbudzujú, aby sa zjednotili na spoločnom slávení dvoch sviatkov v deň očisty chrámu, a to sú Deň stánkov a Deň ohňa. Ďalej spomínajú aj Nehemiáša a Jeremiáša, ktorý odchádzajúcim do zajatia rozkázal vziať posvätný oheň, povzbudil ich k vernosti Zákonu a ukryl Archu zmluvy v jaskynnom príbytku.) (1, 1-2, 19). Autor potom počtom načrtáva obsah knihy a zoznamuje čitateľa so svojou pracovnou metódou. Podotýka tiež, že jeho práca je krátkym výťahom päťzväzkového diela Jasona Cyrénskeho. (2, 20-32).

Prvá časť spisu ( 3, 1-10, 8) vyobrazuje situáciu v Jeruzaleme ku koncu vlády Seleuka IV. (3, 1-4, 6). Šimon, správca chrámu, zrádza svoj národ a Apoloniov správca Heliodor chcel vykradnúť Jeruzalemský chrám, ale Boh ho za to potrestal, avšak na príhovor veľkňaza Oniáša bol uzdravený. Potom spomína niektorých židovských zapredancov (Jason, Menelaus), ktorí v službe Antiocha Epifanesa boli veľkými propagátormi helenizmu a rozširovatelia pohanských mravov (4, 7-5, 27). Proti náboženská politika A. Epifanesa začala nakoniec formálne prenasledovanie izraelitov. Už predtým padol za obeť protináboženského utlačovania zbožný Veľkňaz Oniáš. Teraz podstupujú mučenícku smrť starec Eleazar a siedmi bratia aj so svojou matkou (6, 18; 7, 42). Na obranu pravej viery a svojho národa povstal Júda Machabejský, ktorý v bitkách proti Epifanesovými vojvodcom, ktorými sú Nikanor, Timotej a Barchides, víťazí, vtiahne do Jeruzalema a očistí chrám znesvätený od pohanov (8, 1-10, 8).

V druhej časti knihy (10, 9-15, 40) sa dozvedáme o pokračujúcej Júdovej činnosti, ako i o jeho víťazných bojoch proti vojvodcom Antiocha V. Eupatora, Timotejovi a Lyziášovi a susedným nepriateľom – Edomčanom. (10, 9-13, 26). Hodno spomenúť aj Júdovu modlitbu za svojich zosnulých padlých spolubojovníkov. Júda robí zbierku, aby sa v Jeruzaleme priniesla obeta za ich hriechy. „Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu...Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych.“ (12, 46. 44). Posledný úsek sa venuje Júdovým bojom za Demetria I. Sotera (14, 1-15, 40). Triumfálnym zavŕšením spisu je Júdovo víťazstvo nad Demetriovým vojvodcom Nikanorom. Napokon sa v doslove spisovateľ knihy mierne ospravedlňuje. (15, 38-40).

Autor 2 Mach prezrádza, že dokonale pozná dejiny Seleukovcov. Pravdepodobne bol očitým svedkom udalostí, ktoré opísal, alebo to bol jeho príbuzný. Traduje sa, že pôvodina knihy bola napísaná v gréčtine. Pôvodca bol zrejme egyptský žid, ktorý svoju knihu napísal asi v Alexandrii. 2 Mach začína udalosťami, ktoré sa stali trochu skôr ako v 1 Mach, teda počas vlády Seleuka IV. (187 – 175) a skončili sa smrťou Nikanora (r. 161). Dej sa odohráva asi v rozpätí 15 rokov. Inšpirovaný autor zostavil spis z Jasonovho diela medzi r. 161 – 170, lebo i Jeruzalem v tom čase bol ešte v rukách židov, alebo to bolo podľa iných v rokoch 124/ 125. Jason z Cyrény napísal svoje dielo po grécky okolo r. 150 pred Kr. Druhej knihe Machabejskej patrí v dejinách Božieho zjavenia dôležité miesto. Ukazuje nielen na príklady pravých vlastencov a verných zachovávateľov Božích zákonov, ale aj na dôležité Božie pravdy, ktorými sú:

  1. Boh je Stvoriteľ neba i zeme, On všetko stvoril z ničoho (2 Mach 7, 28), On utvára telo človeka v lone matky (7, 23), On oživuje ľudské telo dušou.
  2. Boh posiela národu na pomoc a ochranu svojich anjelov. (3, 26; 10, 29 - 30; 11, 6; 15, 22 - 24)
  3. Kniha podáva jasné učenie o posmrtnom živote, o vzkriesení tiel (2 Mach 6, 26; 7, 11. 14. 23. 36), o viere vo večný život (2 Mach 7, 9-14), o orodovaní svätých, spravodlivých u Boha za živých (2 Mach 15, 11-14), o účinnosti modlitby za mŕtvych – zosnulým môžeme pomáhať obetami a modlitbami (2 Mach 7, 36; 12, 43), o odmene a treste za zachovanie alebo prestúpenie zákona.
  4. Vyzdvihuje cenu mučeníctva za vieru v Boha.

Príkladov z 2 knihy Machabejskej pre cirkev je veľa. Stačí sa inšpirovať napr. dôverou v Boha u Júdu Machabejského, keď ho plánoval poraziť Nikanor. Písmo hovorí: „Machabejec sa však ustavične s pevnou dôverou spoliehal, že mu Pán príde na pomoc. A povzbudzoval svojich, aby nemali strach pred útokom pohanov, ale aby si pripomínali, koľkú pomoc už dostali z neba, a aby dôverovali, že s pomocou Všemohúceho zvíťazia aj teraz. Tešil ich zo Zákona a prorokov, pripomínal im boje, ktoré už prekonali, a tak im dodal odvahy... Každého z nich vyzbrojil, nie však ochranným štítom a oštepom, ale povzbudzujúcimi a statočnými slovami. Rozpovedal im aj svoj úplne hodnoverný sen, ktorým všetkých rozradostnil. Mal takéto videnie: Videl Oniáša, niekdajšieho veľkňaza, muža dokonalého a šľachetného, skromného v obcovaní, jemného povahou, dôstojného v reči a od detstva starostlivo cvičeného vo všetkých čnostiach, ako sa s rozpätými rukami modlí za celú židovskú pospolitosť. Potom sa mu ukázal aj iný muž so šedinami, skvelého výzoru a ožiarený obdivuhodne krásnym jasom. Tu sa Oniáš ujal slova a riekol: "Toto je milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ a za sväté mesto, Jeremiáš, Boží prorok." Nato vystrel Jeremiáš ruku, aby odovzdal Júdovi zlatý meč. Keď mu ho podával, povedal toto: "Prijmi tento zlatý meč, dar od Boha! Ním porazíš odporcov." Takto povzbudení mimoriadne krásnymi Júdovými slovami, ktoré boli ozaj spôsobilé pobádať k chrabrosti a vzpružiť mysle junákov, rozhodli sa, že sa neutiahnu do (opevneného) tábora, ale že sa rázne pustia do boja a s nasadením všetkých síl budú viesť rozhodný boj, pretože ako mesto, tak aj náboženstvo a chrám boli v nebezpečenstve... Keď Machabejec zbadal príchod vojska, všelijaké druhy zbraní a divokosť zvierat, vystrel ruky k nebu a vzýval divotvorného Pána; bol totiž presvedčený, že víťazstvo sa nezískava zbraňami, ale že (Boh) ho udeľuje tým, ktorých uzná za hodných víťazstva. Keď ho vzýval, modlil sa takto: "Ty, Pane, ktorý si poslal za čias júdskeho kráľa Ezechiáša svojho anjela a pobil zo Sennacheribovho vojska stoosemdesiatpäťtisíc: pošli nám aj teraz, Vládca nebies, dobrého anjela, (aby vzbudil) strach a hrôzu! Svojím mocným ramenom postraš tých, ktorí s rúhaním tiahnu proti tvojmu svätému ľudu!" Týmito slovami ukončil.“ (15, 7 . 9; 11 – 17; 21 . 24)

A ako skončil boj? „Nikanorovo vojsko postupovalo za zvuku trúb a bojových piesní. Naproti tomu Júdovi bojovníci zaútočili na nepriateľov so vzývaním (Boha) a s modlitbou. Bojovali síce rukami, ale v srdciach sa modlili k Bohu a porazili nie menej ako tridsaťpäťtisíc (mužov), mocne rozradostnení zjavnou Božou pomocou. Keď už bolo po bitke a s radosťou sa vracali, spozorovali, že Nikanor padol vo svojej plnej výzbroji... Potom všetci, obrátení k nebu, velebili Pána, ktorý im tak zjavne pomohol, a volali: "Nech je zvelebený ten, ktorý zachoval svoje miesto nepoškvrnené!" (15, 25 . 28. 34)

V súčasnosti je každý kresťan vystavený rôznym duchovným útokom zo strany vábenia hriechov, alebo démonických mocností z ovzdušia (porov. Ef 6, 10-18). Od Júdu Machabejca sa môžeme inšpirovať dvomi prostriedkami,  ktoré nám ich môžu pomôcť prekonať: Je to dôverné vzývanie Najsvätejšieho mena Pána Ježiša Krista a tiež modlitba k svätým, aby nás podporovali svojou ochranou a orodovali za nás pred Božím trónom. (porov. modlitby Oniáša a Jeremiáša za národ; pozri tiež list Hebrejom 12, 1).

 

Literatúra:

(J. Helčl, Bible česká. Díl prvý: Knihy Starého zákona. Svazek III. Isajáš – Knihy Machabejské, s. 1038 – 1042; Sväté Písmo. Starý zákon 3., s. 1010 – 1016)