Choď na obsah Choď na menu
 

Úvod do knihy Kazateľ

 

king-solomon2.jpgNázov knihy Kazateľ je odvodený z hebr. slova „káhal = zhromaždenie, cirkev. Kazateľ = hebr. „Qohelet“, gréc. „Ecclesiastes“ označuje muža, ktorý viedol zhromaždenia ľudu a kázal. Takýmto mužom bol aj autor spisu, podľa Tradície, izraelský kráľ Šalamún. „Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom.“ (1,1) Svedčí o tom aj to, že spomína seba ako najmúdrejšieho vládcu Izraela (1,16) a pisateľa veľa múdrych výrokov. (12,9) Stotožňovať teda autora spisu so Šalamúnom nie je žiadnou literárnou fikciou, ako tvrdia liberálni exegéti, ale pravdou a kniha preto nevznikla medzi        r. 300-200 pred Kr., ale okolo r. 935 pred Kr. (por. J. Heriban, úvod do knihy Kazateľ, s. 1243, SúCM Rím 1995) O tom, že kniha bola od počiatku v Cirkvi považovaná za Bohom inšpirovanú, hovorí napríklad Meliton zo Sárd z 2. storočia po Kr.

Knihu Kazateľ možno rozdeliť na dve časti:

  • prvý oddiel (1,1 - 4,16) sa zaoberá biedami života a príčinami súženia v ľudskom živote,
  • druhý oddiel (4,1 - 12,8) načrtáva povzbudenie, ako si môže človek zmierniť bolesť svojho pozemského života, aby na svete dosiahol aspoň čiastočnú blaženosť.

Základnou zvesťou knihy je nádej a istota zakotvená v Bohu uprostred všetkých časných neistôt a premien. Hlavný motív celej knihy je opis márnosti (hebr. „hebel“) „Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.“ (1,2) V  hebrejčine toto slovo znamená závan vetra, paru alebo ľahkú hmlu. Preto sa ním v SZ nazýva všetko, čo má v sebe pominuteľnosť, nestálosť a čo je chvíľkové a ničotné. Podľa židovského podania Šalamún napísal knihu Kazateľ ku koncu života, a bola to reakcia na jeho duchovný úpadok, neresti, bohatstvo, oddelenie od Boha a modlárstvo. Chcel knihu napísať zrejme preto, aby s ostatnými zdieľal svoju ľútosť nad svojimi hriechmi a ako svedectvo zvlášť pre mladých, aby sa nedopustili rovnakých chýb, ako on.

Slovo márnosť môžeme v Biblii nájsť tiež napr. u Adamovho syna, Ábela (Ábel=hebel), inde označuje pominuteľnosť pokladov (Prís 21,6), krásu ženy (Prís 31,30), alebo sa ním nazýva modloslužba        (Dt 32,21; Jer 2,5). Na inom mieste sa zasa hovorí o nej v súvislosti s človekom      (Ž 144,4),  ktorého život je ako tieň (Ž 39,7) či para (Jak 4,14). Bez Boha, ktorý je Prvý a Posledný, Nestvorený a Večný končí i všetko ľudské živorenie v ničote. Kazateľ sa tiež pýta: Upokoja pozemské rozkoše požiadavky človeka? Vôbec nie! Či bohatstvo? Vôbec nie! Či zdar toho, čo podnikne? Nie! Čo mu teda ostáva činiť? Užívať s mierou pozemský blahobyt, ktorý je darom od Boha, ale nepachtiť sa po ňom príliš. Veď príde smrť ako na pochabého, tak i na múdreho a všetci tu zanechajú svoje bohatstvo. (Kaz 2, 16; 18-19)

Napriek tomu, že autor diela sa zamýšľa nad náročnými otázkami ako je napr. že Boh dopúšťa na človeka dobré i zlé, dáva život alebo bohatstvo a zasa si ho berie, či o tom, že niekedy bezbožným sa darí rovnako ako spravodlivým, predsa odporúča zamerať sa na rast v čnostiach, ktoré mu pomôžu priblížiť sa k Bohu. Sú to: bázeň Božia (4, 17; 7, 18), pobožnosť (12, 1), múdrosť (7, 5; 11-12; 14-18), úcta k vrchnosti (8,2), milosrdenstvo k blížnemu (7,21-23), pracovitosť (4,5; 5,11; 11,1-6), striedmosť (10,16-19), rozvážnosť v slovách (5,1-2; 10,12-14). Boh si všíma všetkých ľudských činov i tajných (2,26; 3,17) a po smrti sa bude každý zodpovedať Bohu za svoj život a skutky (12,7-14). „Uvedomuj si však (pritom), že za všetko si ťa Boh na súd predvolá.“(11,9) Aj keď kniha Kazateľ nehovorí o odmene, alebo treste po smrti, predsa podľa sv. Augustína nás  pripravuje na novozákonné zjavenie o večnej odmene v nebi. Narážky na knihu Kazateľ, ktorá varuje pred márnou honbou za svetským bohatstvom, si môžeme v Novom zákone všimnúť v tom, keď  Pán Ježiš prehlásil, že by sme si nemali ukladať poklady na zemi, ale v nebi (Mt 6,19-21; 24) a tiež, že je nezmyselné získať celý svet, a pritom stratiť svoju dušu. (Mt 16,26)                         

Recept na skutočne šťastný život na zemi, možno z knihy Kazateľ charakterizovať takto:

  1. Ďakuj Bohu za dary, ktoré ti dáva a užívaj ich v zdravej norme (majetok, svetská moc, jedlo).
  2. Zanechaj cesty hriechu a navráť sa k svojmu Stvoriteľovi a Bohu.
  3. Podriaď sa Jeho zvrchovanej vláde a riadeniu, aj keď nerozumieš všetkým zložitým udalostiam, ktoré sa dejú u teba, alebo okolo teba.
  4. Pros Boha o bázeň a múdrosť, aby si vedel správne žiť.
  5. Pamätaj, že všetko na svete sa raz skončí, potom príde smrť a Boží súd.

 

„V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým ti neprídu dni nešťastia a kým ťa nezastihnú roky, o ktorých povieš:  "Neľúbia sa mi!"... Slovo na záver všetkého, čo si počul: Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je (povinnosť) každého človeka.“ (Kaz 12,1; 13)