Choď na obsah Choď na menu
 

Úvod do prvej a druhej knihy Kráľovskej.

Dve knihy kráľovské (alebo tiež 3. a 4. Kniha „kráľovská“) pôvodne tvorili jeden celok. Prekladatelia Septuaginty (gréckeho prekladu) rozdelili dielo na dve knihy, ktoré sa neskôr dostali aj do Vulgáty a hebrejského textu. Za 1. a 2. Knihu kráľovskú sa považujú 1 a 2. Kniha Samuelova.

Podľa starovekej kresťanskej tradície je autorom Kníh Kráľov (dalej Kr), prorok Jeremiáš. (Napr. sv. Izidor – De officiis 1,12) Knihy podávajú históriu izraelského národa od Šalamúna až po babylonské zajatie, teda obdobie v rozmedzí asi 383 rokov.

Rozdelenie kníh kráľovských.

  1. Časť (1 Kr 1-13) opisuje dejiny jednotného a spojeného izraelského kráľovstva za Šalamúnovej vlády (970-930)
  2. Časť (1 Kr 12- 2 Kr 17) obsahuje súbežnú históriu severného – izraelského – kráľovstva a južného – judského kráľovstva od rozdelenia ríše až po pád severného územia, t. j. asýrske zajatie (930-722)
  3. Časť (2 Kr 18-25) podáva udalosti zo života judských kráľov od pádu Samárie až po dobytie Jeruzalema a koniec judského panovania (721-587)
  4. Záver (2 Kr 25,27-30) hovorí o prepustení a povýšení posledného judského kráľa Joachima z Babylonského väzenia kráľom Evil merodachom v roku 561 pred Kr.

Knihy kráľov začínajú správou o posledných skutkoch kráľa Dávida, a tým nadväzujú na 2 knihu Samuelovu, kde sú podrobne zaznačené dejiny Dávidovej vlády. Autor zdôrazňuje, že rozdelenie a zrútenie Izraela (r.722 – Pád Samárie) a Judska (r. 587 – Pád Jeruzalema a zborenie chrámu) boli nevyhnutným dôsledkom modloslužobníctva a nespravodlivosti zo strany ako kráľov, tak aj národa ako celku. O charaktere kráľov autor podáva takéto hodnotenie: Kto zachovával Božie prikázania a bol verný Bohu, bol označený ako ten, čo „robil, čo sa Pánovi páči“. Kto porušoval Boží zákon a odpadol od pravého Boha, bol nazývaný ako ten, čo „robil, čo sa Pánovi nepáči.“ Kráľovské knihy hovoria aj o pôsobení Božích prorokov, napr. Eliáša, Elizea a Izaiáša, aby sa ukázalo, že Boh neopustil svoj vyvolený ľud, s ktorým stanovil zmluvu, aj napriek všetkým jeho sklamaniam, a že ho skrze prorokov vystríhal, aby verne zachovával Božie slovo.

Ako je to aj u iných biblických kníh, ateistická biblicko - kritická metóda, ktorú zastával aj J. Heriban, neobišla ani knihy kráľovské. Otázka autorstva kníh. Jeremiášovo autorstvo sa popiera, lebo dielo je vraj „výsledkom dlhého kompilačného procesu ústnych a písomných tradícii, ktorý začal v 8. Stor. pred Kr. a skončil sa ich definitívnou úpravou v 6. stor. pred Kr.“ (Pozri J. Heriban, Úvod do knihy kráľov, s. 603) Tieto vymyslené teórie však podvracajú fakty, ktoré svedčia o jednom autorovi kníh Kráľov, a to Jeremiášovi:

 1. Knihy kráľovské a kniha proroka Jeremiáša majú jeden zámer: Babylonské zajatie bolo dielom Božej spravodlivosti  a trestom izraelitov za odpadnutie od Boha a ich okultizmus.

2. V knihách sa opisuje tá istá téma – história Dávidovej dynastie od jej založenia až po jej zánik.

3. Knihy Kráľov a Jeremiášova kniha majú podobné výrazy a štýl.

4. Knihy Kráľov viac krát spomínajú zásahy prorokov do života ľudu, ale Jeremiáš tu nie je  vôbec spomenutý, hoci bol významným prorokom; zrejme preto, lebo nehovoril o sebe z pokory alebo preto, že svoju úlohu v izraelských dejinách postačujúco vyjadril vo svojom spise.

5. Záver knihy kráľov sa takmer zhoduje s poslednou 52. kapitolou Jeremiášových proroctiev (2 Kr 24,18-25,30).

Heribanovi a ďalším neveriacim kritikom to ale nestačí. Heriban si  navyše v úvode do Knihy kráľov protirečí. Na jednej strane tvrdí, aké je  ťažké overiť biblické chronologické údaje kníh na základe mimobiblických prameňov, a o stranu ďalej hovorí o konkrétnych mimo biblických dokumentoch (napr. Asýrske), ktoré biblické udalosti spomínajú. Okrem iného títo moderní „racionalisti“ ďalej hovoria, že historickú hodnotu  udalostí zo života kráľov a  ich činoch, vraj napísaných neskoršími redaktormi ( v duchu tzv. deuteronomistickej tradície ) nemožno chápať ako skutočné údaje! Ale historická pravdivosť kníh Kráľovských a ich život kráľov sú jasne zaručené! Autor, hodnoverne píšuci dejiny svojho národa, čerpal z rôznych prameňov, ako sú: Kniha Šalamúnových letopisov(1 Kr 11,41), kniha letopisov judských kráľov(1 Kr 11,29), kniha letopisov izraelských kráľov (1 Kr 14,19), spisy prorokov, s ktorými knihy Kr majú niektoré state spoločné s knihou proroctiev Izaiáša, ktoré Jeremiáš zrejme prevzal z Izaiášovho diela. (2 Kr 18,13-20, 19 a Iz kap. 36-38) Tieto letopisy boli pravdepodobne úradné spisy (kroniky), do ktorých kronikári kráľov zaznačovali dejiny svojich vládcov. (Napr. 2 Sam 8,16; 20,24; 1 Kr 4,3; 2 Kr 18,18; Iz 36,3) Reálnu historickosť spisov dosvedčujú aj mimo biblické archeologické nálezy a kroniky. Napríklad nápis faraóna Sesaka (945-925) objavený v Karnaku (Staré Théby) dosvedčuje jeho vpád do Judska, o ktorom čítame v 1 Kr 14,23n. V zápise sú uvedené viaceré judské mestá, ktoré faraón zaujal. Ďalej nápisy Sennacheriba, a najmä tzv. Taylerova prizma, hovoria o vniknutí tohto kráľa do Judska. V Palestíne je to napr. nápis zo Siloe, spomínajúci vodovod, pri stavbe ktorého dal kráľ Ezechiáš prevŕtať kopec Opel (2 Kr 20,20) a iné. Toto sú jednoznačné dôkazy, že udalosti boli historicky skutočné!

Za skutočné udalosti, podľa Heribana, nemáme údajne považovať  ani príbehy o  tzv. „Eliášovom a Elizeovom cykle, ktoré  majú „legendárny“ a povzbudzujúci ráz a treba ich hodnotiť na základe patričného literárneho druhu.“ Zdravo uvažujúci katolík sa ale pýta: Kto oprávnil pána Heribana popierať Zjavené, živé Božie slovo, ktoré je vdýchnuté Duchom Božím, aj výklady katolíckej tradície? Odpoveď je jednoduchá: je to duch bezbožného racionalizmu, ktorý neverí v Boha, ani v jeho moc, ani v Božie zázraky a  úprimného kresťana zbavuje viery v nadprirodzený pôvod Biblického textu. Tým pádom je svätý biblický text  stotožnený s profánnymi textami rôznych svetových pohanských kultúr! Toto je rúhanie voči Bohu a hriech proti Duchu Svätému! Títo učenci vo svojej pýche povýšili svoje nové bludné hypotézy nad Božie Zjavenie, t. j. Bibliu a katolícku Tradíciu Cirkvi a urobili si zo seba akési „nové magistérium Cirkvi.“ Preto nás apoštol Pavol varuje, aby sme všetko hneď neprijímali od tých, čo sa nazývajú „katolíckymi teológmi“, ktorí však nimi v skutočnosti nie sú, ale rozlišovali hlavne pravú kresťanskú náuku od falošnej, ktorá vedie do pekla. „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!“(1 Sol 5,21)

Božské vnuknutie kníh Kráľov, na rozdiel od heretických teológov, zaručujú knihy zo starého aj Nového zákona. V Sirachovcovi sa vyzdvihujú Šalamún, Eliáš, Elizeus, Ezechiáš, Izaiáš, Joziáš, teda osoby, o ktorých sa píše v knihách Kr. V Novom zákone je spomenutá u evanjelistu Matúša (Mt 12,42) kráľovná zo Sáby, ktorá si prišla vypočuť múdrosť Šalamúna (1 Kr 10,1n). Pán Ježiš v Lukášovom evanjeliu hovorí o poslaní proroka Eliáša (Lk 4, 24-26) k vdove zo Sarepty(1 Kr 12,7n) a uzdravení sýrskeho Námana. (Lk 4, 27- 2 Kr 5,1n) Kristus ďalej spomína Šalamúnovu nádheru. (Mt 6,29) Apoštol Pavol v Liste Rimanom (11,4) píše o prorokoch, ktorí ani v období za Eliáša nesklonili svoje kolená pred modlou bála.(1 Kr 19,18) Sv. Jakub vo svojom liste (5,17) dáva za vzor účinnosť Eliášovej modlitby.(1 Kr 17,1n a 18, 41-42) V knihách Kráľov vidieť, ako sa Boh stará o to, aby sa Jeho prisľúbenia, dané kráľovi Dávidovi, aj skutočne naplnili. V Izraeli sa vystriedalo na tróne 9 rôznych dynastií, v Judskom kráľovstve za obdobie o 150 rokov dlhšie ostala na tróne Dávidova generácia, z ktorej prišiel zasľúbený Mesiáš a Syn Boží, Pán Ježiš.

hezekiah_praying_90-202.jpgV histórii kráľov vynikalo niekoľko postáv, ktoré sú inšpiráciou aj pre súčasnú Kristovu cirkev, a to najmä vo vernosti Bohu a vo vytrvalej modlitbe.Spomeňme napríklad judského kráľa Ezechiáša. V roku 701 pred Kr. pritiahli k Jeruzalemu úradníci asýrskeho kráľa Sennacheriba a zastrašovali izraelitov, aby sa vzdali Asýrčanom a odhovárali ich od dôvery v Boha, ktorou sa vyznačoval Ezechiáš. Keď Judský kráľ počul hrozby asýrskeho kráľa, išiel do Pánovho chrámu a prosil Boha o pomoc. Boh ho skrze proroka Izaiáša uistil, aby sa nebál: „neboj sa rečí, ktoré si počul, ktorými sa rúhali paholci asýrského kráľa.“(2 Kr 19,8) „Ezechiáš vzal písmo z rúk poslov a prečítal ho, potom vystúpil do Pánovho domu a Ezechiáš ho rozprestrel pred Pánom. Potom sa Ezechiáš modlil pred Pánom: "Pane zástupov, Bože Izraela, ktorý tróniš nad cherubmi! Ty jediný si Bohom všetkých kráľovstiev zeme; ty si urobil nebesá i zem. Nakloň, Pane, svoje ucho a počuj, otvor, Pane, svoje oči a viď! Počuj Sennacheribove slová, ktoré odkázal, aby sa rúhal živému Bohu. Je pravda, Pane, asýrski králi znivočili národy a ich krajiny. Ich bohov však dali na oheň, lebo to nie sú bohovia, ale iba dielo ľudských rúk, drevo a kameň; preto ich zničili. Teraz však, Pane, náš Bože, vysloboď nás z jeho ruky, nech poznajú všetky kráľovstvá zeme, že ty, Pane, si jediný Boh!"(2 Kr 19, 14-19)

Boh zhliadol na pokorné prosby kráľa a prostredníctvom Izaiáša mu opäť odkázal slová o Sennacheribovi : „...Komu si sa rúhal a posmieval, proti komu si povyšoval hlas a pyšne dvíhal oči? Proti Izraelovmu Svätému!...Preto toto hovorí Pán o asýrskom kráľovi:
Nevkročí do tohto mesta, ani šíp ta nevystrelí; ani štítom naň nezaútočí,
ani násypom ho neobkolesí.  Vráti sa cestou, ktorou prišiel a do tohto mesta nevkročí,
hovorí Pán. Budem kryť toto mesto, aby som ho zachránil kvôli sebe a kvôli Dávidovi, svojmu služobníkovi."
Ako sa konkrétne splnil tento prísľub?  „V tú noc vyšiel Pánov anjel a zabil v asýrskom tábore stoosemdesiatpäťtisíc. Keď ráno vstali, hľa, samé mŕtve telá! Nato odtiahol a odišiel. A tak sa asýrsky kráľ Sennacherib vrátil a býval v Ninive.“(2 Kr 19,22. 32-36)

V príbehu o Ezechiášovi máme návod, ako v modlitbe riešiť naše problémy.

  1. Najskôr je treba pomenovať konkrétny problém – neriešiť ho sám, ale s Bohom. (2 Kr 19, 3-4)
  2. Potom nasleduje modlitba k živému Bohu. Na úvod je dôležité pokoriť sa pred Bohom, priznať si svoju nehodnosť a hriech. (2 Kr 19, 1.14) Potom je vhodné pokračovať chválením Boha za to, kým je, pretože vtedy si vzbudzujeme vieru v Božiu moc a všemohúcnosť. (2 Kr 19, 15)
  3. Ďalším krokom je prosba o pomoc za určitý problém alebo  bolesť. (2 Kr 19, 16-19)
  4. Štvrtým krokom Ezechiášovej modlitby je dôverné a nepochybujúce očakávanie odpovede od Boha.(19, 29-34)

Ako sa Boh oslávil v ťažkých chvíľach judského kráľa Ezechiáša, tak sa chce osláviť aj v našom kresťanskom živote.

Hlavnou myšlienkou Kníh kráľovských je to, že Božie požehnanie, šťastie a ochrana od Boha pre národ  spočíva v zachovávaní Božieho slova a vo vytrvalosti v modlitbách. Na druhej strane  skutočným dôvodom nešťastia, neúspechu a životných tragédií národa je jeho hriech nevery a ohavného modlárstva.