Choď na obsah Choď na menu
 

Život Martina Luthera a Tridentský koncil – I. časť

Na osobu a činy Martina Luthera je potrebné sa pozrieť v kontexte historickej doby, ktorá v tom čase vládla. Luther pôsobil počas éry ranného novoveku. V období protestantizmu a pred ním panovala v Európe všeobecná túžba po cirkevných reformách s heslom: REFORMOVAŤ CIRKEV V HLAVE A V ÚDOCH.

Následkom avignonského zajatia a pápežského rozkolu, následkom bojov, ktoré nastali medzi cirkevnou a svetskou mocou a podvratnou činnosťou niektorých humanistov, autorita pápeža a Cirkvi na konci stredoveku veľmi poklesla. Veľkým pohoršením pápežov bola aj ich záľuba v renesancii. Kresťanstvo tiež ochladlo štúdiom humanistických spisov starého pohanstva. Cirkevná morálka ako u duchovných, tak aj medzi veriacimi, upadla. Najväčší predstaviteľ nominalizmu, neskorej scholastiky a teológ Viliam Occam učil, že môže existovať niekoľko, od seba nezávislých pápežov a vrcholné právo vo veciach viery má vraj pospolitosť kresťanov. Vplyvom svetských kniežat sa na biskupské miesta dostávali nehodní biskupi zo šľachetných rodov, ktorí viedli prepychový život a viac sa starali o svetské veci, ako o Božie. Mnohí kňazi boli v biednom sociálnom a hmotnom položení, bez teologického vzdelania a v biskupoch videli skôr utláčateľov, ako duchovných vodcov. Títo kňazi sa bez problémov dali ovplyvniť k rôznym akciám, ktoré by zlepšili ich sociálnu situáciu, hoci by mali vystúpiť aj proti cirkevnej autorite. Aj v kláštoroch poklesla disciplína a často tam vládli vnútorne spory. Preto aj úcta ku kláštornému životu sa pred ľudom vytrácala. Niet sa čo čudovať, keď za takéhoto stavu nábožensko - mravný život poklesol a šírilo sa pästné právo, násilnosti proti osobám a majetkom, v bojoch zavládla ukrutnosť a poddanstvo zažívalo veľké utlačovanie. Rozmáhal sa podvod, lúpežníctvo a úžera. Keďže viera mizla z mnohých sŕdc, tak miesto nej zaujala priestor povera, alebo čarodejníctvo. Napriek tomuto stavu sa cirkev snažila bojovať proti týmto rôznym neprávostiam. Snažila sa odstrániť napr. súdy Božie (kde sa žiadalo od Boha, aby zázrakom dokázal nevinu, alebo vinu obžalovaného); proti rozrastaniu úžerníctva zriadila záložne (Montes pietatis); pre chudobných a chorých ľudí sa zriaďovali nemocnice, chudobínce a iné dobročinné ústavy.

V Nemecku panovala mienka, že pápežom v Ríme ide len o hmotný záujem ich krajiny a  nezáleží im na obnove cirkvi. Nemci mali nenávisť proti pápežskej kúrii, pretože táto mala v Nemecku veľké dôchodkové pramene a preto chceli stopnúť tok peňazí do Ríma. Biskupmi boli výhradne šľachtickí synovia, niektorí neboli ani vysvätení a nesídlili v diecézach. Nemali tiež veľký záujem o veriacich. Kanonici (niektorí neboli ani kňazi) žili svetským životom. Ich prvoradá túžba sa zameriavala na hmotné zabezpečenie. Stredoveký náboženský život sa  zmechanizoval. Planula z neho neútecha a Luther chcel preto do ľudového náboženstva vniesť viac útechy. Scholastika sa niekedy sústredila len na suché mudrovanie a malicherné dišputy, ktorým ľudia nerozumeli. Človek túžil po slove evanjelia v jednoduchej forme. Neblahým dôvodom neskoršieho prijatia protestantskej náuky však bolo to, že umožňovala uvoľnenie disciplíny, ako pre laikov, tak aj pre kňazov (odstránenie autority, rehoľných sľubov, celibátu a iné). Šírilo sa heslo: „Smelo hreš, ale smelšie ver.“

Medzi mužmi, ktorý začiatkom XVI. storočia, v čase volania po duchovnej obnove, prví vystúpili nielen proti zlozvykom, ale aj proti samotnému učeniu cirkvi, na prvom mieste stojí Luther. Dr. Martin Luther sa narodil 10. 11. 1483 v Eislebene v rodine roľníka a vyrastal v Mansfelde, kde jeho otec Hans Lothar pracoval v uhoľných doloch. Často o sebe hovoril, ako o synovi sedliaka. Doma zažíval tvrdú výchovu, často sprevádzanú fyzickými trestami. V školách vynikal svojou schopnosťou a usilovnosťou. Základnú školu absolvoval v Mansfelde (1489 – 95), latinskú školu v Magdeburgu (1496 – 97) a v Eisanachu (1498 – 1501). V Eisanachu si zabezpečoval chlieb s inými chudobnými študentmi spievaním z domu do domu. Až neskôr sa ho ujala istá vdova. V Magdebudrgu býval u „Bratov spoločného života“. V rokoch 1501 – 1505 študoval filozofiu na univerzite v Erfurte, kde vedľa seba pôsobili scholastici a humanisti. Luther bol ovplyvnený Ockamovým systémom (nominalizmus). Ockamov systém hlásal Božiu ľubovôľu, prísnosť Božej spravodlivosti, silu ľudskej vôle a menej sa zameriava na účinky milosti.

Historik A. Franzen píše: „Erfurt mal pre Lutherovo teologické zameranie najväčší význam. Ockhamisticko – nominalistická via moderna vo filozofii a teológii, ktorá sa tam vyučovala, uviedla ho ako mladého, otvoreného človeka do oblasti náboženského napätia medzi Bohom a človekom. Prežíval veľkosť a absolútnosť Božej vôle, pred ktorou sa úbohý človiečik prepadá v ničotu a naučil sa všetko chápať zo stanoviska Božej vôle a Božieho úradu. Hriech a milosť, dobro a zlo nezávisia na človekovi, ale na Bohu. Ak pohliadne Boh na človeka vo svojej milosti, je človek dobrý; zhliadne na neho v hneve, je zlý. Ak chce, môže zhliadnuť milostivo i na hriešnika; potom je hriešny človek ospravedlnený, teda spravodlivý; zostáva síce hriešnikom, ale Boh ho pokladá za ospravedlneného (simul iustus – simul peccator – hriešnik a zároveň spravodlivý). Boh udeľuje milosť úplne slobodne, ba ľubovoľne. Človek pritom nemôže vôbec nič, môže iba dúfať a dôverovať, že mu Boh bude milostivý. Musí sa obracať k Bohu s úplnou oddanosťou. Nemôžu mu pomôcť ani sviatosti, ani cirkev ako ústav spásy. Záleží na jeho subjektívnom postoji.“(Malé cirkevní dejiny, s. 188)

R. 1505 bol Luther na univerzite v Erfurte promovaný za majstra slobodných umení. Otec si želal, aby sa stal právnikom. Ale on to odmietol a chcel sa stať mníchom. Čo ho k tomu viedlo? Roku 1505 raz vedľa neho na ceste do Erfurtu strelil blesk, spadol na zem a pri páde sa poranil o dýku, ktorú nosil za pásom. V úzkosti volal k sv. Anne, patrónke baníkov: Svätá Anna, pomôž! Stanem sa mníchom. Iní za dôvod vstupu do rehole pokladajú nešťastnú smrť jeho priateľa. Otec s matkou mu dohovárali, aby nevstupoval do duchovného stavu, lebo nemá k tomu povolanie. No on predsa len v r. 1505 vstúpil do kláštora augustiniánov – eremitov v Erfurte, aby sa lepšie mohol starať o spásu svojej duše. Tam po noviciáte a po ukončení štúdii prijal 3. 4. 1507 kňazskú vysviacku. Dá sa usudzovať, že do kláštora išiel skôr zo strachu, ako z presvedčenia. V Erfurte potom začal vlastné teologické štúdium. Fundamentom pre štúdium sa mu stala striktná teológia, ovplyvnená nominalizmom, ktorú hlásal Gabriel Biel. Luther však z toho mával vnútorné boje, ktoré ho prenasledovali v kláštore. „Štúdium náuky o milosti a pre destinácii (predurčenie pre nebo, alebo peklo – pozn. preklad.) zakladateľa svojho rádu, Augustína; vlastný osobný zážitok hriešnosti a spolu s tým ockhamisticko – nominalistická náuka o Bohu ho priviedli na pokraj nábožensko – teologickej katastrofy. Prepadala ho úzkosť z pre destinácie. Mal pocit, že sklamal, domnieval sa, že ho Boh opustil a zavrhol; upadal do hlbokej duševnej depresie. Nepomáhali mu ani časté spovede, ani ostatná sviatostná pomoc cirkvi. K sviatostiam aj tak nemal na základe svojho nominalistického názoru nikdy správny pomer. Útechu nachádzal len v upokojujúcich slovách svojho rehoľného predstaveného Johannesa Staupitza; ten ho viedol k tomu, aby stále nehĺbal a nepremietal si, či je predurčený alebo nie, ale aby jednoducho pozeral na rany Krista, ktorý za nás zomrel a svoje utrpenie za nás obetoval na uzmierenie svojmu Otcovi.“(Franzen, s. 188)

Po vysviacke prestúpil v roku 1508 na univerzitu vo Wittenbergu, kde s krátkymi prestávkami prednášal filozofiu, neskôr aj teológiu. Tam si zrejme všimol neporiadky s relikviami a odpustkami. No ešte na to nereagoval. V roku 1509 sa vrátil do Erfurtu. V roku 1510 bol vyslaný v službách augustiniánov do Ríma, kde navštívil mnoho kostolov. Pobudol tam štyri týždne. Pri pohľade na Rím si kľakol a zvolal: „Buď Pozdravený, svätý Rím, trikrát svätý krvou mučeníkov tu preliatou“. (Kryštůfek, Všeobecný církevní dějepis, Díl třetí. Nový věk III, s. 9). V Ríme obdivoval i sv. relikvie. (Judášov povraz, Scala santa). Slúžieval si sv. omšu a neraz sapohoršoval, ako ju taliani rýchlo slúžia. Pristupoval k sv. spovedi a všímal si neskúsenosť talianskych spovedníkov. Udalosti v Ríme neskôr opísal takto: „Ja som bol vtedy tiež takýmto bláznivým svätým; lietal som po všetkých kostoloch a kryptách a veril som všetkému, čo mi tam naklamali...Taktiež som tam slúžil omšu, jeden, alebo viac krát a veľmi ma bolelo, že môj otec a matka ešte žili; tak rád by som ich bol vyslobodil z očistca omšami a inými modlitbami.“ (Blažej, Cirkevní dějiny v obrazech, s. 327) Katolícku vieru vtedy ešte mal pevnú, ako tvrdí, veď keby sa bol niekto krivým slovíčkom dotkol pápeža, tak by ho namieste zabil. Iní hovoria o jeho pohoršení zo zosvetárčenia rímskej cirkvi: „slúžil som tam však mnoho omší a mnoho omší som tam navštívil; hrozím sa toho, keď na to teraz myslím. Započul som tam vtedy hrubé vtipy, ktorými sa smiali dvorania u stola a chválili sa, že slúžia niekoľko omší a nad chlebom a vínom hovoria: „Chlieb si a chlieb zostaneš...“ Vtedy som bol mladý a veľmi zbožný mních a takéto slová sa ma bolestne dotkli. Čo som si mal myslieť? ... Takto voľne a otvorene sa v Ríme hovorí u stola? Keď teda všetci vospolok, pápež i kardináli s dvoranmi, takto slúžia omšu, potom ja som od nich podvedený; ja, ktorý som tu vypočul toľko omší ... to sa mi hnusilo, že môžu omšu slúžiť len tak hala bala, ako by to boli len nejaké prázdne kúzelnícke triky.“(Kronika křesťanství, s. 227) Niektorí hovoria, že v Ríme žiadal o dišpenz od rehoľných sľubov, pretože si údajne duchovný stav zvolil v unáhlenosti a zo strachu. Dišpenz však nedostal. Po návrate pokračoval vo vyučovaní na Wittenbergskej univerzite. V roku 1511 sa vo Wittenbergu stáva predstaveným 11 kláštorov, usilovne káže a dopisuje si s kláštormi. V roku 1512 nadobudol titul doktora teológie a v prednáškach sa zameriaval najmä na žalmy (1513 – 15), na list Rimanom (1515 – 16), list Galaťanom (1516 – 17), list Hebrejom (1517 – 18) a znova na knihu žalmov (1518 – 19). O štyri roky neskôr vydal mystickú knihu zo 14. stor., ktorá pojednávala o neslobode ľudskej vôle. Roky 1513 – 15 sú uňho kritické a odzrkadľujú jeho duševné napätia a vnútorné boje. Podľa niektorých autorov dve vášne búrili sa v jeho vnútri: Ctižiadosť a zmyselnosť. Ožili aj jeho vnútorne nepokoje: pocit strachu pred večným súdom. Zanedbával sv. omšu a modlitbu. Mal pochybnosť: pomáhajú z povinnosti vykonaná modlitba a vonkajšie dobré skutky prekonať ťažkosti? Odkiaľ vziať istotu spasenia? Lutherovu vnútornú rozorvanosť a duševný stav odzrkadľuje tiež jedna zvláštna udalosť. Raz keď bol prítomný sv. omše, tak počas spievania evanjelia o posadnutom, sa zvalil na zem, kŕčovito sa zvíjal a kričal: „Ja to nie som, ja nie.“ Niektorí spolubratia to pokladali za prejav epilepsie; iní za pôsobenie diabla. Celkovo Lutherovo chovanie bolo mimoriadne. Jeho oči svietili zvláštnym leskom, ako je to u posadnutých. Jeho priatelia naopak boli oslovení „žiarivým súhvezdným jeho očí.“ Rektor Wittenbergskej univerzity sa o ňom vyslovil, že má podivné fantázie a že príde chvíľa, keď zvráti učenie, ktoré dovtedy panovalo na vysokých školách.

Luther mal medzi rokmi 1511/1512, alebo 1512/1513, iný zvláštny zážitok, tento krát vo veži wittenberského kláštora, ktorý sa týkal biblického výkladu. V tichu tam vraj dostal vysvetlenie o význame Božej spravodlivosti a to na základe slov z listu Rimanom (1, 17). Podľa neho viera sama o sebe (t. j. bez skutkov, bez cirkvi a jej kňazov) spasí človeka a robí ho spravodlivým. Iní zasa pokladajú za jeho ďalší smerodajný verš tento: „Lebo si myslíme, že človek je ospravedlnený skrze vieru bez skutkov podľa zákona.“ (Rim 3, 28) Treba však vedieť, že sv. Pavol tu myslel viac na predpisy a formality Starého zákona ako na  dobré skutky vôbec! Prečo ale Luther tak zdôrazňuje tému ospravedlnenia skrze vieru? Lebo to plynie z poznania jeho vlastnej bezmocnosti, ale aj z pohoršenia katolíkov. Konkrétne: katolík si bol istý svojim ospravedlnením vykonaním malého dobrého skutku, alebo kúpou odpustkového listu, kým on sa toľko namáhal, postil, modlil  a nemal istotu spásy.

Lutherovu náuku o ľudskej prirodzenosti a ospravedlnení v podstate stručne charakterizovať asi takto: „Prostredníctvom prvotného hriechu je ľudská prirodzenosť v základoch skazená. Preto ľudská vôľa nemôže nič podniknúť k vlastnej spáse. Pritom je žiadostivosť nezničiteľná. Ospravedlnenie sa deje na základe prapríčiny božej. Dobré skutky nemajú žiadnu cenu. Ospravedlnenie stojí so základnou skazenosťou v najužšom spojení, to znamená ospravedlnenie nie je žiadna vnútorná premena, ale iba prehlásenie Božie, že človek je uznaný za spravodlivého, jeho hriechy sú tým spôsobom len prikryté, nie zmazané. Proces ospravedlnenia je viazaný na vieru a iba na vieru. Táto viera znamená Lutherovi dôvery plné uchopenie smrti Kristovej na kríži na základe vedomia spásy. Znamená to pevnú vieru jednotlivca, že je vykúpený Kristovou smrťou na kríži.“(Bartůněk, Všeobecné církevní dějiny II., s. 123)

Rád mal rád tiež prirovnanie Krista  k sliepke – kvočke. (Mt 23, 37). Ako tá chráni kuriatka svojimi krídlami pred dravcami, tak Kristus chráni veriacich svojou spravodlivosťou pred diablom. A ako sú jej krídla pre kuriatka niečím iba vonkajším, tak to platí aj o Kristovej spravodlivosti pre veriacich. Podľa tohto bludu ale už niet miesta pre posväcujúcu milosť, ktorá  sa vlieva do duše prijímaním svätých  svätostí!

Preto vtedajšie učenie cirkvi podľa Luthera bolo vraj mylné a na základe listov sv. Pavla ho trebalo zreformovať na pôvodný stav, vrátiť sa k viere Pra cirkvi a sv. Augustína. Luther svojim postojom popieral aj náuku cirkvi, že zlá žiadostivosť, ktorá sa aj v ňom často ozývala, nemôže byť z človeka úplne odstránená, ale iba krotená a podrobená v poslušnosti Bohu. Preto istému priateľovi písal, ako má človek volať ku Kristovi: „Ty, Ježišu, si mojou spravodlivosťou, ja však tvojim hriechom; ty si prijal, čo je moje a dal si mi, čo je tvoje.“(Kryštůfek, s. 10) Svoju subjektívnu novú náuku o ospravedlnení len skrze vieru a bez skutkov vyslovil Luther už v roku 1515 a nazval ju „evanjeliom“. Považoval ju za hlavný článok celého kresťanstva.

Spočiatku videl spravodlivosť Božiu ako trestajúcu spravodlivosť, i keď stredoveký výklad vnímal túto spravodlivosť ako uzdravujúcu. „Tak tomu bolo už za dôb sv. Augustína. Na tomto pojme, ktorý čerpal hlavne z listu k Rimanom, kapit. I., verš 7, sa dokonal jeho reformátorský prerod. Luther hovorí ku konci svojho života, ako strašne pôsobí na neho verš „Spravodlivosť Božia sa hlása v evanjeliu!“. So svojim nepokojným svedomím bojoval dlhú dobu, pretože nemohol pochopiť, že Boh k našej starej bolesti (pretože ako hriešnici sme vlastne hriechom prvotným zavrhnutí a ťažkými prikázaniami danými v Desatoru ako nejakým nešťastím tiesnení), pridal ešte novú bolesť prostredníctvom evanjelia, keď sa nám svojou spravodlivosťou, teda vlastne svojim hnevom, vyhráža. S neomdlievajúcim nepokojom stále pracoval na onom verši, až sa mu naraz ukázala vnútorná súvislosť, keď prišiel k citátu, ktorý hovorí: „Spravodlivý žije z viery!“ Vtedy začal chápať toto miesto o uzdravujúcej spravodlivosti, ktorá nás prostredníctvom milosrdného Boha uzdravuje vierou. Vtedy pocítil ako keby bol znovu zrodený. Vo svetle tohto nového porozumenia nadobudla pre neho Biblia razom úplne inú tvárnosť. Posledná veta je zvlášť dôležitá. Nejde totiž iba o to, pochopiť spravodlivosť božiu ako uzdravujúcu, ale ide o to, v celom evanjeliu a v celom procese spásy poznať, že ide len o tento spôsob Božej spravodlivosti. Luther vo svojej jednostrannosti rozšíril tento objav neobmedzene na celú bibliu a na celú teológiu, to znamená, že v týchto citátoch je nutné vidieť kolísku Lutherovej teológie útechy, ktorá samozrejme pre Luthera zostáva čo najužšie spätá s teológiou kríža. Tým boli Lutherove reformátorské názory, ktoré úplne odporujú doterajšej praxi a doterajšiemu učeniu cirkvi, čiastočne hotovo vybudované...“(Bartůněk, s. 122 – 123).

Príležitosť Luthera verejne vyjadriť svoje náhľady na učenie cirkvi a jej neporiadky, sa mu vhodne v súvislosti so zneužitým odpustkov, ponúkla v roku 1517, keď pápež Lev X. v zvláštnej bule dal po celom kresťanskom svete vyhlásiť, že všetci kresťania, ktorí pravé pokánie činia za svoje hriechy a udelia almužnu na dostavanie veľkolepého chrámu sv. Petra v Ríme, obsiahnu plno mocné odpustky. Nevyhnutný predpoklad pre získanie odpustkov, pre seba, alebo pre zosnulých bola ľútosť (stav milosti) a dobrý skutok (väčšinou almužna – peňažný dar). Od svedomitosti odpustkových kazateľov záviselo, či pri ich získaní zdôrazňovali viac ľútosť, alebo almužnu. A práve pri almužnách vznikali rôzne prechmaty. Za peniaze sa „dalo“ „vykúpiť“ konkrétnu dušu z očistca. Tradovalo sa heslo: „Keď peniaz na dno (pokladne) zaklope, hneď sa duša z očista pozdvihne“ (Lane, Dějiny křesťanského myšlení, s. 140.) Pre väčšiu časť Nemecka poveril pápež 25 ročné knieža, Albrechta Brandenburského, biskupa magdeburského, a arcibiskupa mohučského. Časť sumy z odpustkov išla na chrám, časť arcibiskupovi. Arcibiskup za hlavného komisára pri hlásaní odpustkov ustanovil dominikánskeho kazateľa, Jána Tetzela († 1519). Odpustky za živých vysvetľoval správne, avšak pri odpustkoch za zosnulých podľa tvrdenia niektorých historikov viac spomínal len peňažnú almužnu a preto mu niektorí za to vyčítali vznik reformácie. Iní historici spochybňujú údaj o jeho pohoršivej praxe odpustkov a hovoria zasa o jeho správnom hlásaní podmienok spojených s prijatím odpustkov, do ktorých patrili: sv. spoveď, sv. prijímanie a pôst. Tetzel však nebol pôvodcom reformácie, o čom svedčí samotný Luther, ktorý mu na útechu napísal list, v ktorom mu píše, aby sa netrápil, „lebo dieťa to (t. j. reformácia) má iného otca než teba.“ (Müller, Dějepis církve katolické, s. 168) Lutherovi sa ale nepáčil veľký úspech Tetzelovej práce a to aj v okolí Wittenberga. Keďže s ním úž mal predtým istý osobný spor, tak sa chopil príležitosti a vystúpil proti nemu. Luther dobre poznal proti rímsku náladu mnohých Nemcov, najmä ich pobúrenie, pokiaľ išlo o peniaze pre cudzinu a preto tušil, že sa za neho postaví celý národ. Bol si vedomý, ako sám tvrdí, že hlásateľom odpustkov „prerazí bubon“. V predvečer sviatku Všetkých svätých (31. 10. 1517) na dvere chrámu vo Wittenbergu pribil na listine 95 článkov (téz) o odpustkoch a proti spôsobu, akými boli hlásané. Potom prehlásil, že je ochotný verejne hájiť tieto články. Tieto Lutherove články sa tlačili v tisícoch exemplároch a šírili sa po celom Nemecku. Rukopis článkov zaslal svojmu biskupovi a tiež kniežaťu Albrechtovi. Niektoré z jeho téz sú neškodné, iné vystihujú skutočné neporiadky, ďalšie sú zasa útokom na Rím a iné sú naozaj heretické. Medzi heretické patrí napr. to, keď Luther tvrdil, že kánonické tresty sa môžu ukladať len živým, nie mŕtvym, pre mŕtvych vraj totiž niet odpustkov (tézy 8 – 29); poklady cirkvi, z ktorých pápež udeľuje odpustky, že nie sú zásluhami Krista a svätých, lebo táto milosť pôsobí vždy bez pápeža (téza 58); vo sviatosti pokánia a pri odpustení hriechov, pápež alebo biskup nerobí nič viac, ako najnižší kňaz. Ba tam, kde nieto kňaza, robí tak isto akýkoľvek kresťan, hoci by bol aj ženou, alebo malým chlapcom; spravodlivý hreší v každom dobrom skutku; najlepšie vykonaný dobrý skutok je všedným hriechom. Na Lutherove námietky reagovali viacerí katolícki teológovia. Konrád Winpina, rektor Frankfurtskej univerzity nad Odrou, zostavil proti Lutherovým bodom 106 antitéz, ktoré bránil a uverejňoval už spomenutý Tetzel. Krátko na to Tetzel hájil iných 50 téz, v ktorých pojednával o pápežskej moci, náboženskom blude a rozhodnutie vo veciach viery vyhradzoval neomylnému učiteľskému úradu pápeža. Podobne i Rímsky dominikán Silvester Prierias, napísal Dialogus contra praesumptuosas Lutheri conclusiones de potestate papae, v ktorom tvrdí, že cirkev tému o odpustkoch rozhodla už dávno a rozhodnutie pápeža je záväzné pre každého katolíka. Profesor a vicekancelár Ingolstadskej univerzity, Dr. Ján Eck, napísal poznámky k Lutherovým 95 tézam s názvom Obelisci. Luther na ne odpovedal tzv. Asterisci. V Ríme sa Lutherove tézy stali známymi už na začiatku roku 1518 prostredníctvom informovanosti mohučského arcibiskupa Albrechta Brandenburského. Albrecht mal ťažké srdce na Luthera zvlášť kvôli obchodnému poškodeniu. Skrze neho prišiel o obchod s odpustkami, lebo hlásanie odpustkov sa muselo prerušiť a arcibiskup nedostal čiastku, ktorú mu vopred ako zálohu poskytli bankári Fuggerovci – celkovo mali odpustky vyniesť 52 286 dukátov.

Pápež Lev X., u ktorého bol Luther z bludov obvinený, sa usiloval láskavým spôsobom spor urovnať a odvrátiť ho od heréz. Preto vyzval 3. februára generálneho predstaveného augustiniánov Gabriela z Benátok, aby Luthera priviedol k poslušnosti, ale všetko bolo márne. Ako Luther zmýšľal, ukázala i dišputa v augustiniánskom kláštore v Heidelbergu, konaná za veľkej účasti profesorov, študentov, mešťanov a dvoranov v apríli 1518. Tam Luther hlásal, že dedičným pádom je slobodná vôľa človeka prázdnym menom a človek, činiaci čokoľvek na to, aby sa pripravil na prijatie milosti, sa vždy dopúšťa ťažkého hriechu. Tu mnohí z jeho dovtedajších priateľov spoznali omyly jeho náuky a otcovsky ho vyzvali, aby nebojoval proti cirkvi. Na druhej strane si tam získal priateľov. Chtiac potom z hádky učencov urobiť vec ľudu, napísal spis „Sermon vom Ablass und Grande“ v reči ľudu, v ktorom svoje názory ďalej rozvíjal. Na budúcnosť náboženskej novoty to malo veľký význam. Luther sa onedlho obrátil na Rím a 30. 5. tam zaslal svoje Resolutiones de virtute indulgentiarum k 95 tézam spolu so sprievodným  listom, na vonok pokorným. „Padám k nohám vašej svätosti a úplne sa Vám podriaďujem so všetkým, čo mám a čo som. Či vaše rozhodnutie bude smrť, alebo život, či ma prijmete, alebo odmietnete, či ma odsúdite, alebo schválite, ja uznám Váš hlas ako hlas Krista, ktorý vládne cez Vás a hovorí z Vás.“ (Vnuk,  Náčrt dejín katolíckej Cirkvi, s. 44) Pápež Lev X. ho vyzval, aby sa do 60 dní osobne dostavil do Ríma k zodpovedaniu sa. Luther sa obrátil k svojmu priaznivcovi, saskému kurfirstovi Fridrichovi Múdremu, ktorý mu vybavil, že nemusí ísť do Ríma, ale môže sa zodpovedať na ríšskom sneme v Augsburgu na jeseň r. 1518 pred pápežským legátom, kardinálom Kajetánom. Luther sa tam dostavil 7. októbra a Kajetán ho láskavo prijal. Kardinál ho žiadal odvolať jeho bludy (58 téz namierených proti najvyššej učiteľskej moci pápežovej). On sa ale zdráhal odvolať, dokiaľ, ako tvrdil,  nebude usvedčený z Písma. Kedže Luther nechcel odvolať svoje bludy, Kajetán mu na záver povedal: „Bež a už mi nechoď na oči, ak nechceš odvolať!“(Kolektív autorov, Kronika křesťanství, s. 224). Pápež poslal do Nemecka bulu „Cumpostquam“ (9. 11. 1518) o odpustkoch, v ktorej dokazuje, že ako námestník Kristov na zemi a nástupca sv. Petra môže mocou kľúčov  naňho prenesenou ako vinu tak aj tresty odpúšťať. Luther sa obával zatknutia a tajne odišiel s Augsburgu do Wittenbergu, v ktorom vyhlásil túžbu po všeobecnom cirkevnom koncile. V Ríme si mysleli, že kardinál je vinný nezdarom presvedčiť Luthera o omyloch a preto do Nemecka vyslali pápežského komorníka, rodáka zo Saska, Karola Miltitza. Luther, najmä pomocou pápežského komorníka Miltitza sľúbil, že bude mlčať, ak stíchnu i jeho protivníci. Svojmu priateľovi Spalatinovi neskôr napísal: „Neviem, či je pápež sám antikrist a či apoštol jeho.“(Petráš, s. 151) V tom čase sa na podnet Luthera uskutočnila verejná dišputa v Lipsku (27. 6. – 16. 7. 1519) medzi doktorom Jánom Eckom (1486 – 1543), profesorom Ingolstadtským za katolícku cirkev a Ondrejom Karlstadtom a Lutherom na  druhej strane. Počas dišpút medzi Eckom a Karlstadtom sa spor točil hlavne okolo náuky o slobodnej vôli, ktorú Karlstadt v Lutherovom zmysle popieral. Potom Eck dišputoval s Lutherom o pápežskom primáte, očistci, odpustkoch a pokání. Základom diskusie bolo pápežstvo, ktorého božský pôvod Luther odmietal. Tvrdil, že všeobecné koncily v rozhodnutiach viery môžu blúdiť a blúdili, ako napr. v Kostnici. (Otázka Kostnického koncilu je z pohľadu katolíckej náuky problematická, pretože koncil, konajúci sa v dobe troj pápežstva hlásal herézu konciliarizmu – t. zn., že snem je nadradený nad pápežom. Táto téma ale nie je predmetom tejto štúdie). Naproti tomu Eck dokazoval učenie cirkvi o odpustkoch, o pokání a primáte. Víťazom sa stal napokon Eck. Sám Luther doznáva: „Zle sa dišputovalo.“ Ale Luther nestál o dôkazy. Keď mu Eck z Biblie dokázal – na ktorú sa Luther stále odvolával – že viera bez skutkov je mŕtva (List sv. Jakuba), vtedy radšej neuznal tento list, vyhlásil ho za „slamený“ a svoje bludy neodvolal. S týmto výsledkom cestoval Eck do Ríma. Bulou Exsurge Domine (15. 6. 1520) bolo Lutherovi pohrozené exkomunikáciou, ak do 60 dní neodvolá 41 heretických článkov zo svojich spisov. Bulu do Nemecka priniesol Eck a jej vyhlásením pre Nemecko spolu s Eckom bol poverený aj pápežsky nuncius Hieronym Alexander. Mnohí sa však zdráhali ohlásiť bullu proti Lutherovi. Napr. ju odmietla vyhlásiť Wittenberská univerzita aj kurfirst Fridrich Saský, po porade s E. Rotterdamským. Len v Antverpách, Löwene a Lüttichu ju vyhlásili, čo Luthera rozhnevalo.

Napriek napätej atmosfére v Nemecku Luther nachádzal nových priateľov. Prvenstvo patrí humanistovi Filipovi Melanchtonovi, profesorovi gréckeho jazyka na Wittenberskej univerzite. Inými Lutherovimi priaznivcami, ktorí sa snažili vyťažiť z reformácie hlavne na politickej a materiálnej úrovni, boli napr. mladý rytier a humanista U. Hutten a lúpežný rytier František zo Sickingenu. Hutten mal búrlivú povahu, patril medzi úhlavných nepriateľov kňazov a hanopismi na cirkev zásoboval Nemecký ľud. K tomuto účelu dokonca vo Wormse vznikla tlačiareň.  

Literárny boj v krajine veľa ovplyvnil myslenie Nemeckých obyvateľov. Lutherovi prívrženci šírili letáky a pamflety zosmiešňujúce cirkev. Proti nim sa postavili aj katolíci, hájaci zasa katolícke učenie. Medzi nich patril napr. Vratislavský kanonik Cochläus.

Luther sa začal po Lipskej dišpute zamýšľať nad svojim pojmom cirkvi. Jeho subjektívne prežívanie viery, postavené len na dôvere v Kristove zásluhy na kríži, už nenechávalo miesto pre žiadneho prostredníka. Zrazu videl sviatosti a cirkevný život skôr ako zátarasy na ceste k Bohu. Pokladal ich za „spravodlivosť zo skutkov“, ktorá bráni človekovi pôsobeniu Božej milosti, pretože chce získať nebeskú blaženosť sám. Nie je potreba žiadnych prostriedkov, ktoré pôsobia milosť, lebo cirkev je niečo čisto vnútorného. Lutherov pojem o cirkvi znamená spoločnosť čisto duchovnú. Všetko, čo cirkev činí nejakým ústavom, inštitúciou, s kanceláriou, úradníctvom, hierarchiou, to je všetko vynález diablov. Dobré skutky neprospievajú k spáse, čo značí, že nie je treba kláštorov, sľubov, zvláštneho kňazstva a sviatostí v dovtedajšom slova zmysle. „...od vyznania v Lipsku r. 1519 bola úplne popretá cirkev, ako ju poznal svet v doterajšom slova zmysle. Tým bola tiež popretá tradícia. Tak prišiel Luther k základu biblie: jediným prameňom viery je Biblia...Výklad Biblie podobne ako výber, ktorý Luther z biblických kníh usporiadal... je zásadne individuálny, lebo neexistuje žiadny vlastný živí učiteľský úrad cirkvi. I napriek tomu sa Luther pridržiava v prísnom dogmatizme doslovného znenia biblie, ako ho on vidí a ako on mu rozumie.“(Bartůněk, s. 124)

Reakciou na porážku v Lipsku a tiež na pápežskú bulu, bol Lutherov ešte intenzívnejší boj proti katolíckej Cirkvi. Jeho tri hlavné reformátorské spisy  z r. 1520 sú:

  1. Kresťanskej šľachte nemeckého národa o zlepšení stavu kresťanstva. V pamflete tvrdí, že pokiaľ vodcovia cirkvi neprevedú reformáciu, má povinnosť ju vykovať šľachta. Učil, že sú k tomu oprávnení skrze všeobecné kňazstvo veriacich. Požaduje tu ďalej odstránenie celibátu, obmedzenie sviatkov, zrušenie cenzúr a kláštorov, zádušných omší, odpustkov, púti, mníšstva, odvolanie práva cirkvi na záväzný výklad Biblie či upretie práva pápežovi na zvolanie koncilu. Všeobecný koncil by mal členiť cirkev národnostne a odstrániť všetky príčiny sťažností. Žiadal národnú cirkev nemeckú. „Je na čase, aby slávny nemecký národ prestal byť bábkou rímskeho biskupa.“(Tomkins, Stručné dějiny křesťanství, s. 195)
  2. Zvesť o babylonskom zajatí Cirkvi. V spise sa napr. popiera prepodstatnenie (ktoré prebieha pri konsekračných slovách vo sv. omši), obetný ráz sv. omše, napáda sa cirkevná náuka o 7 sviatostiach, ktoré sú zredukované na dve: krst a Večeru Pána. „Čo sa týka pokánia, nebol Luther úplne jednoznačný – nazýva ju sviatosťou, ale napriek tomu obmedzuje sviatosti na krst a eucharistiu, vidí v pokánii „obyčajný prostriedok na potvrdenie nášho krstu.“(Lane, s. 142.) Žiadal prijímanie pod obidvoma spôsobmi.
  3. O slobode kresťanského človeka.

V diele činí rozdiel medzi vnútorným a vonkajším človekom. Z pohľadu vnútorného človeka sme ospravedlnení jednoduchou vierou. Ospravedlnení sme vraj len prostredníctvom viery, nie dobrými skutkami. Tie sú iba ovocím spravodlivosti, výsledkom vnútornej spravodlivosti vonkajšieho človeka. Skutky majú k spravodlivosti taký vzťah, ako ovocie k stromu. V tomto spise taktiež zhrnul všetky svoje bludy a poslal ich aj s jedným listom skrze Miltitza pápežovi.

Na prehlásenie pápežskej bully odpovedal Luther taktiež potupným spisom „proti bule antikristovej“ v ktorej tvrdí: „Ak pápež neodvolá a nezatratí túto bulu, nepotresce dr. Ecka s jeho druhmi, tak nech nikto nepochybuje, že pápež je nepriateľom Božím, prenasledovateľom Kristovým, rušiteľom kresťanstva a skutočným antikristom.“ (https://sk.wikipedia.org/wiki/Wormsk%C3%BD_edikt) Luther sa viditeľne rozišiel s cirkvou, keď 10. 12. 1520 pri bráne Wittenbergskej spálil pápežskú bulu aj cirkevný zákonník so slovami: „Keďže si zarmútila svätca Pánovho, nech ťa strávi večný oheň.“ (Petráš, s. 151) Týmto gestom Luther odsúdil učiteľský úrad Cirkvi aj cirkevné právo. Reakcia Ríma bola jasná. Keďže Luther do stanovenej lehoty bludy neodvolal, a spálil pápežskú bulu, tak pápež Lev X. ho  3. 1. 1521 bulou Decet Romanum pontificem vyobcoval z Cirkvi. Luther, ktorý zavrhol úctu k svätým, sám seba nazval „svätým“ a od r. 1520 pripájal k svojim latinským a nemeckým spisom drevorytinu, ktorá ho zobrazovala so svätožiarou, alebo  s holubicou na hlave, čo malo byť znamením Ducha Svätého. Aká nálada panovala v tom období  v Nemecku, to je vidieť v správe pápežského legáta Alexandra z 8. 2. 1521: „Celé Nemecko vzplanulo vzburou. Pre deväť desatín je bojovým výkrikom Luther, pre ostatných, ak im je Luther ľahostajný, aspoň smrť Rímskej Kúrii a všetci kričia a žiadajú si koncil.“(Judák, Dejiny mojej cirkvi II. diel, s. 112)

Po cisárovi Maximiliánovi (1493 – 1519), nastúpil na trón jeho vnuk, mladý Habsburg Karol V. (1519 – 1556). Karol V. (*24. február 1500, Gent, Belgicko – † 21. september 1558, kláštor San Jerónimo de Yuste, Cuacos de Yuste) bol španielsky kráľ (ako Karol I. 1516 – 1556), rímsko nemecký cisár (1519 – 1556), burgundský vojvoda (1506 – 1556) a arcivojvoda rakúsky (1519 – 1521). Vďaka novým územiam, ktoré získalo Španielsko v Amerike, mohol povedať: „Nad mojou ríšou Slnko nezapadá.“ Cisársku korunu dostal v Aachene v r. 1520. Zvolený bol jednohlasne 28. 6. 1519 po vzrušujúcich voľbách proti francúzskemu kráľovi Františkovi I. Pápež Lev X. (1513 – 1521) až do konca vystupoval proti nemu. V Nemecku preto situácia pre Karola nevyznievala zle. Mnohí ho videli ako proti kuriálneho politika. Luther jasal nad jeho voľbou: „Boh nám dal mladú ušľachtilú krv ako hlavu,  vzbudil tým v mnohých srdciach veľkú dobrú nádej.“ (Franzen, s. 193) Takto ho vítal v liste: „Kde si, skvelý cisár Karol? Kde ste, kresťanské kniežatá? V krste ste sa zasvätili Kristovi a môžete znášať tento pekelný hlas Antikristov?“(Franzen, s. 193) Ale Karol vnímal cisársku úlohu v stredovekom chápaní ako posvätný úrad ochrancu cirkvi a západného kresťanstva. Išlo mu o jednotu katolíckej viery a o jej vernosť, preto chcel nad Lutherom vyhlásiť ríšsku kliatbu. Saský kurfirst Fridrich Múdry ho však uprosil, aby sa Lutherovi umožnilo brániť na ríšskom sneme. Preto 6. marca 1521 podpísal cisár Karol V. Lutherovo predvolanie na ríšsky snem do Wormsu. Luther tam dorazil 16. apríla a stal sa stredobodom snemu. Snemu sa zúčastnili cisár, arcivojvoda Ferdinand, 6 kurfirstov, 28 vojvodov, 30 prelátov, 2 legáti, mnoho šľachticov, vyslancov ríšskych miest a cudzích mocností. Luther vo Wormse vystúpil dvakrát. Pri prvom prejave 17. apríla mal odpovedať na 2 otázky: Či je autorom kníh, ktoré zhromaždil Eck a patria mu a druhá otázka znela, či odvolá alebo neodvolá obsah kníh. Na prvú prisvedčil a na druhú si stanovil čas. Jeden vypočúvajúci zvolal: „Ako sa zaradujú židia a Turci, keď budú počuť, že kresťania debatujú o tom, že sa mýlili počas celých tých rokov!“, „Martin, ako si môžeš myslieť, že si jediný, kto rozumie zmyslu Písma? Dávaš prednosť svojmu úsudku pred úsudkom toľkých vážených mužov?“ (Tomkins, s. 195) Luther v závere odpovedal pred cisárom aj ríšskymi stavmi: „Ak nebudem presvedčený svedectvom Písma alebo zrejmými rozumovými dôvodmi, trvám na tých miestach Písma, ktoré som uviedol a moje svedomie zostáva viazané na slovo Božie. Lebo neverím ani pápežovi, ani jeho koncilom, pretože je očividné, že sa častejšie mýlili a sami sebe odporovali. Nemôžem a nechcem odvolať nič, pretože nie je ani jasné, ani hodné robiť niečo proti vlastnému svedomiu. Boh mi pomáhaj. Amen.“ (Franzen, s. 194)

Avšak podobne i cisár prehovoril v prejave, ktorý si sám zložil a takto sa prihovoril k ríšskym stavom: „Viete, že pochádzam z najkresťanskejších cisárov vznešeného nemeckého národa, z katolíckych kráľov španielskych, z rakúskych arcivojvodov, z vojvodov burgundských; tí všetci boli až do svojej smrti verní synovia rímskej cirkvi, obrancovia katolíckej viery, posvätných obyčajov, dekrétov a zvykov pri bohoslužbách; to všetko mi po svojej smrti zanechali ako odkaz; až doposiaľ som žil podľa ich vzoru. I teraz som pevne rozhodnutý trvať na všetkom, čo sa stalo od doby kostnického koncilu. Veď je isté, jednotlivý brat sa mýli, ak odporuje mienke celého kresťanstva, lebo inak by sa mýlilo cez tisíc či viac rokov kresťanstvo. Preto sme odhodlaní nasadiť svoje kráľovstvá a panstvá, svojich priateľov, telo a krv, život i dušu. Bolo by hanbou pre nás a pre vás, údy ušľachtilého nemeckého národa, keby v našej dobe prenikol do ľudských sŕdc pre našu nedbalosť hoci len tieň herézy a kresťanské náboženstvo by utrpelo nejakú ujmu. Keď sme si včera vypočuli Lutherovu reč, poviem vám, že ľutujem, že som tak dlho váhal proti nemu zakročiť. Nechcem ho už nikdy počuť... Ale od tejto chvíle ho budem pokladať za notorického kacíra a dúfam, že i vy ako dobrí kresťania učiníte podobne.“ (Franzen, s. 194 - 195)

Zabrániť rozštiepeniu cirkvi a Luthera odvrátiť od bludov mohla  najväčšia autorita tej doby, Holandský humanista a mních, Erazmus Rotterdamský. Erazmus sa priatelil s pápežským legátom Alexandrom aj s Lutherom. Sám si vyčítal svoju neprítomnosť na sneme vo Wormse: „Keby som bol býval prítomný osobne, bol by som urobil podľa svojich síl, aby tragédia bola rozriešená zmiernou dohodou.“ (Špirko, Cirkevné dejiny III., s. 135) Keďže všetky snahy primäť Luthera k zmiereniu vyšli navnivoč, rozkázal cisár Lutherovi odísť z Wormsu. Dňa 8. 5. 1521 Karol V. vyhlásil nad Lutherom  a jeho prívržencami ríšsku kliatbu, ktorá znamenala upretie občianskej slobody, zákaz vydávania a čítania jeho spisov. Nesmel taktiež kázať. Pretože cisár musel kvôli zahraničným vojnám opustiť Nemecko na 9 rokov, Lutherovo učenie sa mohlo voľne šíriť a preto vyhlásenie ediktu prakticky nemalo žiaden veľký dopad na spoločnosť. Vynesenie rozsudku si osvojila Parížska univerzita a proti Lutherovi sa postavil i anglický kráľ Henrich VIII.

Kurfirst Fridrich, ktorému boli Lutherove názory blízke, sa rozhodol poskytnúť reformátorovi svoju ochranu. Preto jeho rytieri zinscenovali prepadnutie Luthera cestou z Wormsu do Wittenbergu a nechal ho odviesť na svoj hrad Wartburg. Tým ho chcel kurfirst uchrániť od prenasledovania. Tu Luther pôsobil vyše roka (podľa iných 10 mesiacov) pod falošnou identitou „rytier Juraj“. (alebo pseudonym Jörg Junker).  Čím sa na hrade zaoberal? Warburgský pobyt nazýval Patmos. Napísal tam niekoľko polemických spisov. Napr. v diele „De votis monasticis iudicium“ píše proti rehoľným sľubom a zasa v inom spise, zameranému proti privátnej omši,  nazýva takúto sv. omšu  „hanebnou modloslužbou“. Na hrade začal prekladať sv. Písmo do nemčiny a to podľa pôvodného textu. R. 1522 preložil Nový zákon (NZ). Epištolu sv. Jakuba, ktorá sa protivila jeho náuke, úplne odmietol, tvrdiac, že „Doktor Martin Luther to tak chce a pápeženec  a osol sú jedno.“  Popieral, že knihy Nového zákona ako List Židom, List Júdov a Zjavenia sv. Jána napísali apoštoli. Starý zákon prekladal v rokoch 1523-1534. Odporcovia mu vyčítajú úmyselné prispôsobenie niektorých miest z Písma podľa jeho náuky. Údajne niekedy do textu vkladal slová ako napr. „len“ , alebo „iba“ aby tým stenčil zmysel Písma.

Podľa ďalších historikov, čo sa týka reči, tak preklad je považovaný za majstrovské dielo. Luther „nielen že priniesol Bibliu jednoduchým ľudom, ale pomáhal i sformovať nemecký jazyk do jeho súčasnej podoby.“ (Lane, s. 142) Z kánona svätého Písma vylúčil  deutero kánonické spisy. Luther sa chválil, že „prvú Bibliu spod lavice vytiahol“, ale v tej dobe existovalo viac ako 30 (podľa iných 19) vydaní Biblií v nemeckom jazyku. Za túto jeho chválu ho pokarhali Zwingli a iní. Pred tým boli Starý i Nový zákon vydané spolu a pre ľud boli drahou knihou. Luther vydal Nový zákon osobitne a preto si ho mnohí mohli už ľahko kúpiť. Jeden katolícky vedec si posťažoval: „Krajčíri i obuvníci, dokonca i ženy a ďalší jednoduchší chudáčikovia vedú s kňazmi a mníchmi debaty o Písme.“ (Tomkins, s. 196) Výklady cirkevných Otcov k Biblii Luther odmietal.  „Keby niekto z oných... hovoril, že je treba výkladu Otcov, pretože Písmo je temné, odpovedzte mu: nie je pravda, na svete nie je napísaná jasnejšia kniha nad Písmo sväté“. (Krystůfek, s. 48) Reakcia proti Lutherovmu prekladu Písma nenechala katolíkov vlažných. Aj oni (ako napr. Hieronym Emser, Ján Dietenberger  a Dr. Jan Eck) vydali katolícke preklady Biblie.

Lutherov preklad sv. Písma sa stal dôležitým zjednocovacím prostriedkom jeho priaznivcov. Kým Luther pracoval na preklade Písma vo Wartburgu, jeho priateľ Melanchton napísal dielo „Loci communes rerum theologicarum“, základy Lutherovej teológie podľa jeho myšlienok. Obsahuje dogmatiku a etiku reformátorov. Tým sa Melanchton stal druhou najdôležitejšou postavou medzi nemeckými novotármi. Patril medzi Lutherov nástroj, ale pritom ako človek bol jemnejší a viac ochotný prijať kompromisy.

Počas svojho pobytu vo Wartburgu mal Luther časté výčitky svedomia. „Srdce sa mi chveje strachom a dáva mi otázku: Či len ty sám si múdry a tí ostatní všetci blúdili cez toľké storočia? Čo ak sa aj ty mýliš a toľkých ľudí zvádzaš do bludu a uvrhuješ ich do večného zatratenia? Žiadal by som si, keby som celú vec nikdy nebol začal.“ (Petráš, Cirkevné dejiny, s. 152) Považoval to však len za pokúšanie diabla, o ktorom si myslel, že ho všade sleduje, aby ho brzdil od začatého diela. Raz sa mu zjavil v podobe prasaťa, inokedy psa a v istej chvíli Luther hodil po ňom kalamár, z ktorého ostala v stene priehlbina.  Kým Luther býval vo Wartburgu, tak v celom Nemecku začali mnohí v praxi uplatňovať jeho bludy. To sa týkalo i Wittenbergu, v ktorom novoty presadzoval hlavne profesor Ondrej Karlstadt, ktorý zrušil bezženstvo kňazov a rehoľné sľuby. Nastal hromadný odchod zasvätených osôb zo služby Božej. Kňazi a mnísi sa ženili a rehoľnice vydávali. (V septembri 1521 opustilo kláštor Augustiniánov 13 členov!) Krátko nato sa celá provincia rádu rozpadla. Kňazi privátnu sv. omšu takmer odstránili a sv. prijímanie rozdávali pod obidvoma spôsobmi, ale nie na lačný žalúdok. Začali sa zanedbávať pôsty. Keď sa Luther dozvedel, že Karlstadt a novokrstenci (anabaptisti Tomáš Münzer, Mikuláš Storch atď.) v jeho mene takýmto spôsobom „reformujú“ vo Wittenbergu, zanechal Wartburg a začiatkom marca r. 1522 prišiel do Wittenbergu. Čo hlásal Münzer a jeho spoločníci? Odvolávali sa na akési vnútorné osvietenie Sv. Ducha, dospelých znova krstili, nepodriaďovali sa žiadnym predstaveným a zákonu. Ba tvrdili, že bezbožnú vrchnosť má ľud vyhubiť! Kresťania majú mať spoločný majetok, Kristus vraj príde skoro na zem, bude tu vládnuť 1000 rokov v rozkoši a kto chce patriť do blaženého kráľovstva, nech sa postí, dá si narásť bradu a znovu sa dá pokrstiť. Títo ľudia úplne prevrátili náboženský aj sociálny život naopak. Učili tiež, že remeselníci majú hlásať evanjelium, študenti učiť sa remeslám, takže Wittenbergská univerzita sa išla zrútiť. Pomocou študentov a odpadnutých mníchov sa ničili sv. relikvie, obrazy svätých, a vyhadzovali sa oltáre aj spovednice z kostolov. Ľud sa vrhal nielen na cirkevných predstaviteľov, ale aj na  svetských. Melanchton už nezvládal korigovať toho hnutie a preto povolal Luthera do Wittenbergu, aby tu obnovil poriadok. Podporou svetskej vrchnosti (kurfirsta Fridricha) a osobnou prítomnosťou sa to Lutherovi za 8 dní podarilo, keď kázal proti „blúznivcom“. Novokrstenci museli odísť a omša sa opäť obnovila.  Ak však chcel Luther zostať na vodcovskej úrovni náboženských novôt, musel sám prakticky zavádzať svoje učenie do života. Potvrdil zrušenie celibátu a súkromnej omše, ktorú nahradil kázňou, modlitbami a cirkevným spevom. Nedeľnú omšu ponechal, ale odstránil časti kánonu, ktoré tvoria obetný charakter. Latinskú reč, rúcho a pozdvihovanie hostie, kvôli ľudu zatiaľ nechal. Pozdvihovanie hostie trvalo do r. 1542. Stredom cirkvi sa stala obec (zbor), ktorá si slobodne volila kazateľa. Aj keď si Lutherovo hnutie presadilo manželstvo pre kňazov, tak u ľudu takýto kňazi obľúbení neboli. Luther o tom píše: „Nie je vidieť nič dobrého, ani radostného na duchovných, ktorí v manželskom stave žijú, bývajú v opovrhnutí a vyháňaní.“ Čo sa týka pohľadu na eucharistiu, Luther sa s mnohým kazateľmi rozchádzal v názoroch. Napr. Karlstadt učil, že večera Pánova nie je telom Kristovým, ale údajne len znamená telo Kristovo. Luther veril v skutočnú prítomnosť Kristovu v tejto sviatosti, ale proti katolíkom popieral premenu chleba a vína na Telo a Krv Kristovu (prepodstatnenie); Kristus je vraj v chlebe a víne, ale nie pod týmito spôsobmi. Preto Karlstadt bol vyhnaný zo zeme. Patrí sa pripomenúť aj skutočnosť, ako mnohí rehoľníci odolali svetských a náboženských lákadlám a nezriekli sa svojich rehoľných sľubov. K nim patria napríklad klarisky z  Norimbergu, ktoré počas pôsobenia matky predstavenej Caritas Pirkheimerovej odvážne odolávali nátlaku a prenasledovaniu od mestskej rady.

V rokoch 1524/25 povstala tzv. sedliacka vojna, rozšírená po celom Južnom a Strednom Nemecku. Sedliacky ľud  „slobodu kresťanského človeka“ chápal tak, že netreba pracovať, platiť dane, dávať poplatky biskupom a kňazom a je slobodní aj od bremien robôt. Na základe Lutherových slov zhrnuli vodcovia svoje požiadavky v 12 artikulách všetkého sedliactva (6.3. 1525) a predstavili ich Lutherovi, ktorý bol vo veľkých rozpakoch.  Pokiaľ by dal za pravdu sedliakom, vedel, že by si tým popudil proti sebe kniežatá a zemepánov; ak proti nim zasa vystúpi, stratí svoju vážnosť pred národom. Tak napr. k ich požiadavkám (Horné Švábsko) patrilo, aby si mohli farára slobodne voliť a zosadzovať; potom aby evanjelium čisto bez ľudského prídavku bolo hlásané, potom aby sa nedávali už desiatky z dobytka, otroctva, aby sa povolilo slobodne využívať les, vodu a pod. Luther sa zo začiatku tváril nestanne, v máji 1525 vydal svoje „Napomenutia k pokoju“. V prvej časti hovorí k pánom, v druhej k sedliakom. Ako príčinu povstania sedliakov vidí v kniežatách a pánoch, obzvlášť v zaslepených biskupoch a zbesilých kňazoch a mníchoch, ktorí doposiaľ sú zatvrdnutými a proti sv. evanjeliu (t. j. jeho učeniu) zúriť neprestávajú, a napomína pánov, aby sa úctivo správali k sedliakom, ktorých nazýval „milými pánmi a bratmi“. Kniežatám vyčíta: „Týrate a vyberáte dane, aby ste mohli viesť život v nádhere a v namyslenosti, až kým to ten obyčajný chudobný človek už ďalej nemôže vydržať. Sám Boh sa postaví proti vám, aby zastavil vaše zúrenie.“(Judák, s. 109) Po niekoľkých mesiacoch ale nastal obrat. Luther označuje vzburu sedliakov za najväčšiu neprávosť. Príčinou ich povstania proti zemepánom a duchovenstvu bolo aj nenaplnenie ich konkrétnych požiadaviek. Stovky kláštorov a hradov ostalo vyplienených a mnoho rytierov, zemepánov a duchovných povraždených. Luther proti nim napísal jeden zo svojich najbezohľadnejších spisov: „Proti lúpežníckym a vraždiacim rotám sedliakov.“ Vyzval veľmožov, aby „pozabíjali sedliakov, ako besných psov“. A na inom mieste hovorí: „Ja, Martin Luther, zabil som v vzbure všetkých sedliakov, lebo kázal som ich zabíjať; všetka ich krv je na mojom krku, ale ja ju odkazujem na nášho Pána Boha, ktorý mi prikázal, aby som tak hovoril.“ (Kryštůfek, Všeobecný církevní dějepis, Díl třetí. Nový věk III., s. 62) Sedliaci nakoniec podľahli v boji Švábskemu spolku a tisíce z nich popravili. Sedliacke povstania, ktoré  kniežatá krvavo udusili, napokon vyvrcholili koncom roku 1526. Zo sedliakov padlo asi 150 000 a 50 000 ich muselo odísť za hranice. Lutherova skúsenosť so sedliakmi ho viedla k zmene taktiky: Z ľudového cirkevníctva vložil osud novej cirkvi do rúk svetských kniežat a mestských magistrátov, miesto obecnej cirkvi nastúpila cirkev krajinská, teritoriálna. Kniežatá sa stali  Najvyššími predstaviteľmi cirkvi v náboženských veciach a  správcami jej majetku. (Tzv. Summepiskopát) Tradovala sa mienka, že vraj ako štát a cirkev v stredoveku mali pravé náboženstvo povinnosť nanútiť ľuďom a chrániť ho pred bludmi, tak aj „pravé náboženstvo“ (luteránstvo) má chrániť „čisté evanjelium“ pred  starým katolíckym náboženstvom ako pred „herézou“. Teda opraty reformácie zobrali do rúk kniežatá a Luther, ktorý nenávisťou k sedliakom stratil svoju obľubu u ľudu, mal od r. 1526 v nej len podradnú úlohu. V priebehu vojny kniežat so sedliakmi sa Luther oženil (13. 6. 1525) s bývalou cisterciánskou mníškou Katarínou z Bory, s ktorou mal 6 detí. Rok pred tým odložil rehoľný habit. Lutherov sobáš Melanchton neschvaľoval. Luther však svoje manželstvo považoval za dielo božského nádychu. Po sedliackej vojne, na ktorú dal podnet predovšetkým Luther, ako sa všeobecne  v Nemecku verilo, sa niektorí uzniesli, že sa treba postaviť proti náboženskej novote. Preto podľa regensburgského zjednotenia, v lete 1525 vznikol pod vedením vojvodu Juraja Saského v strednom Nemecku spolok v Dessave na odrazenie šíriaceho sa lutheranizmu. Pridali sa k nemu kurfisrt Joachim Brandenburský, Albrecht z Mohuča a niekoľko kniežat.

Katolícka hierarchia si uvedomovala svoju vinu na úpadku mravou a viery a preto sa kvôli upokojeniu situácie zamerala na kritiku do vlastných radov. Pápež Hadrián VI. vyslal do Nemecka na ríšsky snem v Norimbergu (1522-1523) legáta F. Chieregatiho. On uznal vinu kúrie, biskupov a kňazov na náboženských neporiadkoch a na cirkevnej skaze a navrhol kniežatám reformný plán pápežov. Bolo už ale neskoro, lebo Rímu na sneme už nikto neveril. Na sneme odzneli v 74. bodoch tzv. sťažnosti nemeckého národa, ktoré sa týkali zväčša cirkevných neporiadkov napr. pri odpustkoch, ďalej povinných poplatkov biskupom a kňazom, nedostatočnej cirkevnej správy atď. Stavy žiadali, aby do roka sa uskutočnil slobodný nemecký koncil, za účasti laikov. Odozva ale zostala nevypočutá. Po Hadriánovi VI. nastúpil do pápežského úradu Klement VII. (1523-1534). Pochádzal z rodu Medici a podporoval renesanciu. Údajne mal najväčšiu vinu na ďalšom katastrofickom vývine nemeckých udalostí. Nerád počúval o reforme cirkvi, lebo sa bál ďalšieho koncilu kvôli heréze konciliarizmu, čo znamená nadradenosť snemu nad pápežom. Skrze svojho legáta Campegiu na norimberskom sneme r. 1524 žiadal ríšske stavy, aby presadzovali wormský edikt, ale oni to nechceli. Ich požiadavkou bolo ustanovenie „národného koncilu“ v Speyeri, kde by stavy sami rozhodli, ako postupovať v náboženských otázkach, kým nerozhodne všeobecný cirkevný koncil. Ríšske kniežatá v náboženských názoroch už neboli jednotné. Legátovi Campeggiovi sa podarilo získať pre spoločný postup pri realizácii worského ediktu aspoň časť nemeckých kniežat (v Regensburgu r. 1524). Iba niektorí odmietli lutheranizmus ako napr. arciknieža Ferdinand Rakúsky, Wiliam a Ľudovít Bavorský a 12 biskupov. Väčšina kniežat váhala. V čase pôsobenia Klementa VII. bolo tragédiou, že v historickej dobe, keď bolo treba obnoviť jednotu cirkvi, sám pápež podporoval nepriamo jej rozbitie, lebo bojoval proti katolíckemu cisárovi Karolovi V. Klement obávajúc sa o cirkevný štát, sa spojil s katolíckym kráľom Francúzska, Františkom I. proti cisárovi. Šokujúce bolo, ako sa „najkresťanskejší kráľ“ – František I. spojil s Turkami proti katolíckym Habsburgovcom a obetoval kresťanské krajiny polmesiacu! Je nepochopiteľné, že proti Karolovi V. – úprimnému ochrancovi katolíckej cirkvi, bojovali samotní katolíci! Teda boli to František I. (ktorý dokonca podporoval protestantov v Nemecku!), pápež Klement VII – hlava cirkvi, a najväčší nepriateľ kresťanstva – sultán Süleyman I. Sám pápež v najnaliehavejšej chvíli oslaboval kresťanské sily a tak nepriamo napomáhal heretikom. Cisár neskôr vtrhol do Ríma (6. 5. 1527) a na niekoľko mesiacov hrozne spustošil mesto (Tzv. „Sacco di Roma“). Pokladalo sa to za koniec pápežskej renesancie a splnenie Savonarolových predpovedí o treste nad večným mestom. Potom sa cisár a pápež zmierili Barcelonskou zmluvou v r. 1529.

Stojí za zmienku vrátiť sa ešte k osobe známeho vtedajšieho humanistu a mnícha Erazma Rotterdamského a jeho postoju k Luteranizmu. Svojou kritikou cirkevných pomerov má vlastne aj on účasť na vyvolaní Lutherovho hnutia, ktoré v začiatku aj posmeľoval. Erazmovo zmýšľanie bolo najmä v začiatku veľmi liberálne, až heretické. (Vysmieval sa z pápeža, prelátov, mníchov a spochybňoval niektoré články katolíckeho učenia podobne, ako Luther) Niektorí, napr. kolínsky dominikán Jakub Hogstraten, obviňovali jeho humanizmus z vieroučných zmätkov a vytvárania nepokojov. Hovorili, že „Erazmus zniesol vajce, Luther ho vysedel, všetko bludárstvo prichádza od gréckych vedátorov a neživých krasorečníkov.“ Erazmus vidiac neskôr Lutherovu polemiku a vzburu v národe, sa začal hanbiť za Luthera. Odmietal vzbury, lebo počas nepokojov nemohlo vzrastať humanistické štúdium: „Vedome som nebol a nebudem nikdy osnovovateľom ani účastníkom nijakej vzbury. Radšej sa zmierim so stavom, než by som spôsobil nejaký nepokoj, ktorý môže viesť k opačnému cieľu.“ (Špirko, Cirkevné dejiny III., s. 138) Luteráni i katolíci sa pozerali na Erazma ako na váhavého človeka a preto sa ho obe strany snažili získať pre svoje zámery. Pápež Hadrián VI. (bývali Erazmov žiak) ho dva krát povzbudzoval, aby svoje dary vložil do služieb Cirkvi. Napokon vydal v r. 1524 spis „Diatriba de libero arbitro“, ktorým odsúdil jeden z hlavných bodov Lutherovho učenia a to o neslobode ľudskej vôle. Týmto spisom sa Erazmus a Luther verejne od seba dištancovali. Znamenalo to definitívne rozdelenie medzi humanizmom a reformáciou v Nemecku. Erazmov príklad nasledovali i ďalší humanisti, napr. Konrád Mutianus, či Wilibald Pirkheimer, ktorí odišli od Luthera. Erazmus v uvedenom diele popieral hlavný článok novotárov a vytýkal Lutherovi, že nedôstojne prevracia slová Písiem Svätých, ktoré učia o slobodnej vôli človeka. Navyše Lutherovi vyčíta, že apoštoli nielen hlásali neslýchané veci, ale ich aj potvrdzovali zázrakmi: kriesili mŕtvych, odhadzovali hadov, uzdravovali chorým; reformátori vraj tiež kážu neslýchané veci, ale pritom z nich doposiaľ nikto neuzdravil ani chorého koňa! Luther mu na to odpovedal svojim spisom „o vôli otrockej“, a nazval ho nevercom, epikurejcom, ktorý otáča plášť podľa každého vetra a varoval pred ním ako pred jedovatým hadom. Mimo iné v danom diele náruživo a vulgárne popiera slobodu vôle, ktorú pripodobňuje k soľnému stĺpu, drevu alebo kameňu a vyslovil sa, že „vôľa človeka je koňom; ak na ňom sedí Boh, ide a chce, ako Boh chce; ak na ňom jazdí diabol, ide, ako diabol chce; všetky veci dejú sa nezmeniteľnou vôľou Božou, ktorá slobodnú vôľu človeka úplne ničí; Boh činí v nás dobré i zlé a ako činí človeka blaženým bez zásluhy, tak zatracuje ho bez viny.“(Krystůfek, s. 50) Aby Luther tento blud (o neslobode ľudskej vôle) ukázal možným, pridal ďalší tvrdiac, že je „rozdiel“ medzi „zjavenou a tajnou vôľou Božou“. Hovorí: „Prečo niektorí zákonom ako zrkadlom hriechu zasiahnutí bývajú a iní nie; prečo onú podávanú milosť prijímajú a títo ňou opovrhujú, je iná otázka. My hovoríme iba o milosti, ktorú Boh všetkým hlásať a ponúknuť dáva, o vôli, ktorú nám zjavil; ale nehovoríme o tajnej svätej vôli, ktorá všetko riadi a spravuje. Všetkým ponúka Boh svoju milosť, ale iba toľko ich činí tejto milosti skutočne účastnými, koľko chce. Podľa svojej zjavnej vôle nechce Boh smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a živý bol; ale podľa svojej tajnej, nevyspytateľnej vôle chce jeho smrť.“ Prečo tak Boh činí, „nemá sa nikto pýtať. Kristus, ktorého svet telesnými očami videl, plače a trúchli nad záhubou zlých, ale večná nebeská vôľa božskej velebnosti, ktorá v neprístupnom svetle býva, necháva ich úmyselne, zavrhuje a zatracuje ich a síce bez toho, aby si to boli zaslúžili, pretože sú bezbožnými od narodenia, žiadnym spôsobom sebe poradiť a pomôcť nemôžu, áno, nutne zatratení byť a zahynúť musia.“(Krystůfek, s. 50-51) Tieto výroky sú rúhaním proti Bohu, lebo z Boha robia pokrytca, ktorý koná inak verejne a inak tajne a tým ľudí klame. Erazmus mu trpko odpovedal a odkryl všetky jeho nezmyslené počínania a krátko na to sa Erazmus s Lutherom rozišiel, ale dopisoval si ešte s Melanchtonom. Ako sa už hovorilo, Lutherovho učenia sa chopili mnohé kniežatá a rytieri. Väčšinou im však nešlo v reformácii o obnovu viery, ale o využitie situácie na obohatenie sa zabranými cirkevnými majetkami a o zväčšenie svetskej moci. Jedným z nich bol napr. veľmajster nemeckých rytierov Albert Brandenburský, ktorý si jednoducho prisvojil provinciu rádu, Prusko a násilne pretláčal náboženské novoty. Hraničný gróf z Hessenu, Filip tiež podporoval Luthera a aj veľa ríšskych miest (Štrasburg, Magdeburg, Norimberg) sa pričineným hamižných magistrátov k nemu pripojilo. Filipovi Hessenkému Luther dovolil, aby mal dve manželky, len aby vec ostala v tajnosti. Lutheránske kniežatá sa rozhodli Lutherom započatú reformáciu chrániť a podporovať, preto r. 1526 v Torgaue uzavreli zmluvu. Na čele týchto kniežat stál Filip Hessenský ( 1509 – 67), ktorý bol po smrti Filipa Múdrého (1525) hlavným podporovateľom novoty. Cisár Karol V. sa nemohol plne venovať situácii v Nemecku, lebo v tom čase viedol vojnu s francúzskym kráľom Františkom I. a aj Turci stále ohrozovali jeho ríšu. Následky politického rozdelenia sa ukázali aj na ríšskom sneme v Speyeri r. 1526. Cisár rozkázal uvádzať do praxe wormský edikt, čo lutheránske stavy odmietli. Tie prehlasovali katolícke kniežatá  a uzniesli sa, že požiadajú cisára, aby do roka zvolal nemecký koncil. Dovtedy malo každé knieža vo veciach wormského dekrétu tak sa chovať, „ako si to najlepšie bude môcť zodpovedať pred Bohom a Jeho cisárskym veličenstvom.“ Kniežatám sa umožnilo vytvorenie evanjelických teritoriálnych krajinských „cirkví“, ktoré teraz od Luthera v tzv. „cirkevných poriadkoch“ dostali návod, ako sa majú konať bohoslužby a ako má fungovať školstvo a cirkevné kázne. Praktické dôsledky sa presadzovali napr. takto. Na synode v Homberku r. 1526 Hesenským kniežaťom sa rozhodlo, že kláštory sa zaberú a v celom kniežatstve sa odstráni stará bohoslužba. V Saskom kurfirstve zasa r. 1527 sa nariadila cirkevná vizitácia, t. j. zobratie majetku Cirkvi a násilné zavedenie nového učenia i novej bohoslužby. Sv. omša sa síce dovoľovala, ale kánon z nej sa vypustil. Kazateľov kontrolovali vo veciach manželských superintendenti tak, že duchovná i manželská súdna právomoc sa dala do svetských rúk, čo znamenalo výmenu právomoci a miesta s cirkevnou vrchnosťou. Cisár zvolal snem do Speyru znova a to r. 1529, aby zabezpečil náboženský a občianky pokoj a prekazil ďalšie šírenie náboženských novôt. Filip Hesenský totiž krátko pred tým napadol bamberské a würtzburské biskupstvo pod údajnou zámienkou, že katolícke stavy sa rozhodli násilne potlačiť šírenie evanjelia. Na sneme katolícke kniežatá zrušili uznesenia prvého snemu v Speyru (1526), týkajúce sa wormského ediktu; do zvolania budúceho všeobecného cirkevného koncilu sa nemajú zavádzať nijaké náboženské novoty; kde už sú zavedené, tam popri nich sa má trpieť aj katolícka bohoslužba a duchovenstvu sa majú ponechať práva a majetky. Šesť luteránskych kniežat a 14 ríšskych miest proti tomuto protestovalo a odvtedy sa začali nazývať protestantmi. Protestanti sa tiež 22. 4. 1529 dohodli na tajnom spolku. Filip Hesenský chcel vytvoriť politický zväz proti cisárovi, pričom by sa spojil so Švajčiarmi. Rozdiely v náboženskej oblasti medzi Lutherom a Zwinglim sa plánovali urovnať na náboženskej rozprave v Marburgu (1529). Keďže sa nezjednotili v otázke Pánovej večere, uzatvoriť spolok sa nepodarilo. Zwingli chcel, aby sa napriek tomu pokladali obe strany za bratov. Luther však odvetil: „Ako môžem bratov vidieť vo vás, keď ste napospol synmi satanovými?“ V roku 1529 vydal Luther aj svoj katechizmus.

(Pokračovanie v II. časti.)