O nebi - výber z kázni (XXIX.)
Prísť do neba a tam večne sa radovať, je vlastným cieľom nášho pozemského života. Že nebo skutočne je, máme neklamnú istotu. Pán Ježiš o ňom hovoril, sľuboval ho za odmenu, apoštolom prisľúbil, že im v ňom pripraví miesto. Nazýval ho svojim kráľovstvom. Na sklonku svojho života povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ (Jn 18, 36). Keď hovoril o poslednom súde, povedal: „Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“ (Mt 25, 34). Keď nebo bolo následkom prvotného hriechu zatvorené, svojim utrpením ho Pán Ježiš otvoril.
Cirkev naša, ako opatrovníčka Kristovho učenia, vždy učila a učí, že nebo je a že je to naša pravá vlasť. Vieru v to vyžaduje i náš rozum. Mnohí cnostne žijú, a predsa nedochádzajú k odmene tu na zemi – je nutné, aby odmenení boli po smrti. I naše srdce túži po blaženosti. Tu však túžba táto nasýtená biť nemôže. Nebo je nutný požiadavok ľudskej prirodzenosti.
Čo je nebo? Je miestom nevystihnuteľnej krásy a nekonečnej blaženosti. Krásy jeho nikto ani zďaleka popísať, ani vykresliť, ani naznačiť nedokáže.
Kto príde do neba? Kto umiera v stave posväcujúcej milosti, alebo kto nemá žiaden ťažký hriech. Nebo je najlepšia odmena cnosti. Svätí žnú, čo zasiali. Radosti ich sú veľké. Sv. Pavol hovorí, že „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2, 9). Svätý Bernard hovorí, že „odplata svätých je tak nesmierna, že nemôže byť zmeraná, tak hojná, že nemôže byť vyvážená, tak drahá, že nemôže byť ocenená.“
Veľkú radosť im spôsobuje predovšetkým, že môžu pozerať na Boha. Keď na hore Tábor ukázal Kristus trom svojim milým apoštolom svoju božskú velebnosť, volal Peter v zanietení: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 4). Pohľad na tvár Božiu pôsobí svätým nezmernú slasť. „Všetci nebešťania veselia sa v Bohu, ktorého pohľad (je) krásny, tvár žiadostivá a hlas ľúbezný. Okrem neho nevyhľadúvajú nič, pretože v Ňom všetko nachádzajú, po čom túžia.“ (Sv. Bernard).
V úplnom poznaní Boha je veľká blaženosť. Svätí Ho vidia, poznávajú, vrúcne milujú a tešia sa z Neho. Sv. Terézia hovorievala, že keby sa nám v nebi k pozeraniu nič iného nepodávalo, ale len krása Ježiša Krista, že už len zato by to stálo, aby sme počas života všetky práce a žalosti trpezlivo niesli.
Mimo Boha vidia svätí v nebi ešte Pannu Máriu, anjelov a nepočetné zástupy dobrých duší. Sú zbavení každého zla. Boh „zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.“ (Zjv 21, 4). „Už nebudú hladovať ani žízniť, nebude na nich dorážať ani slnko, ani iná horúčosť,“ (Zjv 7, 16).
Tam bude „radosť bez žalosti, zdravie bez neduhu, hojnosť bez nedostatku, život bez smrti, blahoslavenstvo bez nešťastia.“ (Sv. Augustín). Zvláštnou výsadou ich je, že nemôžu zhrešiť. Sú istí, že radosť tú nikdy nestratia. Radosť ich je celá, lebo vedia, že nebude mať nikdy konca. „V tom záleží zvrchovaná blaženosť, v tom i vrchol dokonalosti že žiadneho konca nemá.“ (Sv. Augustín).
Boh zahŕňa svojich vyvolených mnohými nebeskými slasťami a blaženosťami. Dáva im vyššie poznanie a vyššiu vedomosť, ktorá ich oblažuje. Studnice múdrostí a vedomostí sú im otvorené a prístupné. Boh im dovoľuje počúvať piesňam anjelským. I spomienka na vykonané dobré skutky je im zdrojom radosti a blaha.
Nemajú všetci stupeň blaženosti rovnaký, „ale každý dostane vlastnú odmenu podľa toho, ako pracoval.“ (1 Kor 3, 8). „Kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať.“ (2 Kor 9, 6). Bolo by nespravodlivé, keby rovnakú odmenu prijal ten, kto po celý život cnostne žil, ako ten, ktorý sa napr. na konci života obrátil. Z toho rozdielu blaženosti nepovstáva však medzi nimi závisť alebo zármutok, lebo sú už tak dokonalí, že tým väčšiu radosť pociťujú, čím väčšiu mieru blaženosti vidia u iných.
Pokiaľ počujeme z úst služobníkov Božích o kráse neba, nemáme i my v túžobnom zanietení zvolať: „Nebo musí byť moje, nech to stojí čokoľvek?“ Už seba láska nás pobáda, aby sme si onú blaženosť vynasnažili zabezpečiť. Keď Hannibal tiahol so svojim vojskom proti Itálii, a vojsko sa ľakalo ťažkého pochodu cez Alpy, chcelo sa vrátiť, povzbudzoval ich Hanibbal slovami: „Za Alpami je Itália. Tá krásna, úrodná, bohatá zem stojí za útrapy a námahu cesty ...“ A vojaci statočne sa hnali vpred.
Keď váhame, keď možno i klesáme, alebo sa nás zmocňuje malomyseľnosť, spomeňme si na svoj cieľ a vytrvajme! Cesta k nebi je úzka, tesná a kamenistá. Len cestou seba záporu a ukáznenosti dochádza sa k pravej voľnosti. Odopri si maličkosti, aby si dosiahol darov nekonečných.
Keď sv. Eulógius mal byť pre vieru kresťanskú umučený, dohováral mu pohanský sudca, aby zaprel Krista. Svätý mučeník však statočne odpovedal: „Keby si len seba menšie poňatie mal o odmene, aká kresťana tam na večnosti čaká, s radosťou by si sa všetkých rozkoší sveta vzdal.“
Za prenasledovania kresťanov cisárom Valeriánom bol medzi chytenými tiež chlapec Cyril z mesta Cézarea v Malej Ázii. Ani hrozby, ani mnohé rany, ani mučidlá, ani plač útrpných divákov ho neobmäkčil k odpadlíctvu od viery v Ježiša Krista. Naopak, hovoril: „Teším sa na prekrásne nebo, kiež by som tam už žil, a preto sa nebojím smrti, áno, čakal som od vás, že mi skôr miesto plaču chuť dodávať budete.“
Statočná matka synov Machabejských nedokázala nijako lepšie povzbudiť syna k vytrvalosti, než že mu povedala: „Pohľad k nebu!“ Svätí mučeníci k nebu hľadeli a vytrvali. Svätý Ignác hovoril: „Ó, aká biedna zdá sa mi byť zem táto, keď vzhliadnem k nebu!“
Viera v nebo veľmi prospieva i v tomto živote pozemskom. Kto verí, k tomu už tu na zemi sa nebo približuje; kto neverí, od toho sa vzďaľuje.
(Upravené z knihy od K. Balíka Třerí nedělní a sváteční čítanka z r. 1928)
Súvisiaci článok:
O milosti – výber z kázní (XXVIII.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-milosti-----vyber-z-kazni--xxviii.-.html