Choď na obsah Choď na menu
 

Svätý František Saleský, biskup a učiteľ Cirkvi

(†1622)

 

74portraitstfrsales.jpgFrantišek sa narodil 21. 9. 1567 na zámku nazvanom Sales v Savojskom vojvodstve. Jeho rodičia pochádzajúci z urodzeného rodu ho už od mala viedli po Božích cestách. Keď išiel na štúdiá povedala mu jeho matka: „Synáčik, radšej by som ťa videla mŕtveho, než aby som mala počuť, že si upadol do ťažkého hriechu.“ Študoval filozofiu a bohoslovie v Paríži. Jeho najobľúbenejšou knihou bol „Duchovný boj“ od kňaza Scupoliho. V tej dobe prekonal František veľkú skúšku vnútorného života: stratil všetku chuť k modlitbe a k práci. Temno mu bolo na duši. Stále ho trápila myšlienka, že je od Boha zavrhnutý. Nepovolil týmto citom a pred obrazom Matky Božej sa takto modlil, pričom urobil aj sľub čistoty: „Obetujem Tebe, Bože, svoje srdce i všetku jeho lásku. Prijmi ich milostivo z rúk nepoškvrnenej Panny Márie! Keby ma skutočne zastihol hrozný osud, že by som nesmel teba v nebi milovať, nuž chcem ťa milovať aspoň teraz, počas krátkeho pozemského života.“ Po tejto modlitbe sa vrátil do jeho duše pokoj a zavládla v ňom útecha.

Potom sa odobral do Padovy, kde dokončil štúdium práva a rozhodol sa, že sa stane kňazom. Počas štúdia v Padove mu niektorí nemravní študenti, ktorým vadila jeho cnosť čistoty, nastavili pascu. Raz ho zavolali do istého domu, v ktorom ho mala zviesť istá necudná žena. Keď žene nepomáhalo Františkovo napomenutie, tak napokon musel zobrať z pece ohorené drevo, čím ženu násilím zahnal od seba. Jeho otec spočiatku ťažko prijímal jeho rozhodnutie stať sa kňazom, pretože chcel, aby sa oženil. On však neprivolil a po kňazskej vysviacke r. 1593 sa hlásil za misionára ako prepošt biskupského chrámu v Annecy. Horlivo pracoval v Savojskom vojvodstve na Pánovej vinici, hlásal Božie slovo, bol obetavým a láskavým spovedníkom, tešiteľom pochybujúcich, navštevoval chorých, poprechádzal svoje osady. Bola mu ponúknutá vojenská stráž na ochranu pred kalvínmi.  On však odmietol a povedal: „Radšej sa chcem vzdať svojho úradu, než by som dopustil, aby kalvíni roztrusovali, že chcem násilím vynútiť ich obrátenie. Vôbec nie. Pôjdeme k nim ako apoštoli, nemajúci iné zbrane než slovo Božie.“ Potom sa odobral do kraja Chablais.

Štyri roky pôsobil v tomto kraji. Ako misionár peši putoval bez batožiny v sprievode služobníka, ktorý bol hluchonemý. Neraz sa stalo, že sa musel v nebezpečenstve života skryť v stodole alebo v peci na chlieb. To všetko by bol rád podstúpil, keby bol mal aspoň trochu úspech! Ale zdalo sa, že všetko je nadarmo. Kázal, dišputoval, navštevoval rodiny – všetko márne. Kde ho po prvej návšteve vľúdne prijali a vypočuli, tam druhý krát našiel zatvorené dvere, lebo kalvíni nenávideli všetko katolícke. Čím väčšie prekážky sa mu stavali do cesty, tým väčšia však bola jeho dôvera v Boha. František ohlasoval pravú vieru kalvínom napr. aj tým, že písal príťažlivým štýlom letáky, ktoré pripevňoval na domy. Kázal jednoducho a od srdca, všímal si deti, udeľoval chudobným almužnu, útechu zarmúteným a pomoc utlačovaným.  Tak zlomil odpor ľudu a získal si jeho srdce. Za 4 roky misionárskej činnosti obrátil okolo 72 000 kalvínov na katolícku vieru. S podporou biskupa zriadil niekoľko nových fár, ustanovil nových horlivých kňazov a vrátil sa do Annecy.

Staručký biskup Granier si želal, aby sa František stal jeho koadjútorom (pomocníkom) a neskôr jeho nástupcom. I stalo sa, že po jeho smrti sa František naozaj v roku 1602 stal biskupom v Ženeve. Akým bol biskupom? Jednoduchým a pokorným. Dojemná bola aj jeho dobročinnosť a milosrdná láska k chudobným. Svoje dôchodky považoval za majetok chudobných a žiadneho prosebníka neprepúšťal bez pomoci. Každodenne zvolával všetkých domácich úradníkov a sluhov ráno a večer k spoločnej modlitbe. Každý deň začínal znamením kríža, pričom keď sa dotýkal čela, hovoril: „Sám zo seba nemôžem nič;“ keď sa dotýkal hrude: „s Bohom môžem všetko.“ A končil dotykom ramien: „Chcem robiť všetko iba z lásky k Bohu.“ Pri opätovnom zložení rúk dodával: „Bohu sláva a mne pohŕdanie.“ Často zdôrazňoval vnútornú snahu o dokonalú lásku k Bohu a k blížnemu, ktorú mal na prvom mieste.

Napísal niekoľko diel, zrejme najviac vyniká Filotea, nazvaná tiež ako návod k zbožnému životu. Bol vľúdny a srdečný i k ľuďom chybujúcim a zlým. Hovorieval: „Pravda nech je vždy vľúdna. Prudká prísnosť budí len zlo. Ak je potrebný trest, mala by ho mierniť bratská láska, aby stratil svoju trpkosť a nepodobal sa ovociu, ktoré spôsobuje len hryzenie. Láska nehľadá svoj zisk, ale len česť a slávu Božiu. Lepšie je  múdro pomlčať, ako hovoriť pravdu bez lásky.“ Raz stretol svojho úhlavného kalvínskeho nepriateľa, podal mu ruku a povedal: „Viem, že ste mojím protivníkom, ale to neškodí, lebo ja vašim protivníkom nie som a keby ste mi vylúpil jedno oko, díval by som sa na vás priateľsky druhým okom.“ Hoci mal František od prirodzenosti ohnivú a vznetlivú povahu, tak pomocou milosti Božej a sebazaprenia dostal silu byť vzorom tichosti, trpezlivosti a láskavosti. Kde ale bolo treba, dokázal svätec zakročiť aj rázne. V jeho biskupskom sídle bol istý človek, ktorý svojim životom spôsobil mnoho pohoršení. Keď ho raz svätec napomenul, tak sa mu kruto pomstil. Naviedol istého šľachtica, ktorý dokázal napodobniť Františkovo písmo, aby napísal milostný list s podpisom biskupa. Postaral sa, aby sa o tom dozvedeli ľudia. A preto sa mnohí začali vyhýbať Františkovým kázňam. On však ostal pokojný. Keď mu ukázali podvodný list, povedal: „Písmo je ako moje, ale spôsob vyjadrovania nie je môj.“ Potom však mlčal, spoliehajúc sa na Pána Ježiša. A skutočne po troch rokoch pôvodca falošného listu ochorel na smrť, vyznal sa zo svojho zločinu a prosil svätého biskupa o odpustenie. Povesť o apoštolskom mužovi sa rozšírila aj za hranice jeho diecézy. Preto častejšie kázaval vo francúzskych diecézach. Napríklad v roku 1619 cestoval v záležitostiach Savojského vojvodu do Paríža a konal tu pôstne kázania, na ktoré prišiel nesmierny nával ľudí. Týmito kázaniami obrátil František mnoho hriešnikov a veľa bludárov navrátil späť do katolíckej cirkvi. Potom sa vrátil do Annecy a začal chradnúť na tele. Nedbajúc na to, na prosbu svojho kniežaťa znova cestoval v roku 1622 do Francúzska.  Ako sa vracal späť, stavil sa v Lyone, kde na slávnosť narodenia Pána Ježiša Krista kázal. Nasledujúceho dňa ochorel. Pripravil sa na smrť a dňa 28. 12., v roku 1622 zomrel. Pochovaný je v Annecy. Svätý František je pre pravdivých katolíkov vzorom lásky k Bohu i blížnemu, príkladom odpustenia, aj kázania pravej, apoštolskej viery.

Modlitba

Bože, ktorý si na spásu duší spôsobil, že František, biskup a vyznávač Tvoj, bol všetkým pre všetkých, daj nám milostivo, aby sme boli naplnení slasťou Tvojej lásky, Františkovým napomínaním sa riadili a na jeho mocný príhovor došli do večnej blaženosti. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.