Svätý pápež a mučeník Martin I. (649-655)
Sv. Martin sa narodil v Toskánskom meste Todi. Pápež Teodor I. (642-649) ho ako diakona rímskej cirkvi poslal do Carihradu, aby sa postavil na odpor bludárom monoteletom. Títo heretici, na čele ktorých stál Carihradský patriarcha Sergius a jeho nástupca Pavol, nesprávne učili, že Ježiš Kristus mal len jednu vôľu a iba jednu činnosť, a to božskú a nie aj ľudskú. Martin odvážne bránil učenie Cirkvi, že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek a má dve vôle, božskú a ľudskú, pričom ľudská vôľa bola vždy podriadená božskej, a výborne vyvracal bezbožné výmysly heretikov. Po návrate do Ríma pracoval s pápežom Teodorom na potlačení bludov.
Keď pápež Teodor I. zomrel, Martin bol zvolený za pápeža. Vo svojej apoštolskej horlivosti žiadal vtedajšieho cisára Konštansa II., sídliaceho v Carihrade, aby zostal verný katolíckej viere a aby zanechal šírenie bludu. Ale cisár, zvyknutý miešať sa i do otázok viery, nielen že neodsúhlasil túto žiadosť, ale vyzval pápeža, aby bral za pravoverných nielen tých, ktorí uznávajú v Kristovi dvojakú vôľu, ale aj tých, ktorí uznávajú len jednu vôľu. Navyše vydal nariadenie, nazvané Ektesis a Typos, hlásajúce monoteletizmus, podľa ktorého sa mali správať všetci biskupi a veriaci.
Martin to jednoznačne odmietol a r. 649 zvolal Lateránsku synodu do Ríma, ktorá herézy monoteletizmu zavrhla ako bludné, cisárske spisy vyhlásila za nekatolícke a uvalila kliatbu na heretických monoteletistov i na tých, ktorí sa podriadili nariadeniam cisára. Mimo iných výrokov na synode zaznelo i toto pravé učenie: „ Kto so svätými otcami vo vlastnom a pravom zmysle nevyznáva dve vôle v jednom a tom istom Kristovi, našom Bohu, neprerušene v ňom spojené, božskú a ľudskú, takže podľa oboch svojich prirodzeností zo slobodného rozhodnutia sa stáva bytostne jedným uskutočňovateľom našej spásy, nech je odsúdený.“ Cisár videl v uskutočnení synody zradu a rozkázal arcibiskupovi Ravennskému, aby dal pápeža buď zavraždiť alebo dopraviť do Carihradu. Ravennský arcibiskup sa dal zneužiť na tento hrozný čin, čo však neskôr oľutoval a zmieril sa s pápežom. Cisár Konštans potom nariadil miestodržiteľovi západnej ríše, Teodorovi Kalliopovi, aby dopravil zviazaného pápeža do Carihradu. Kalliopus išiel k pápežovi a obvinil ho, že má u seba uschované zbrane. Dom bol prehľadaný, ale zbrane sa nenašli. Pápež povedal: „Hľa, takto sa používa proti nám každé ohováranie.“ Miestodržiteľ ďalej Martinovi vytýkal, že má vraj vlastizradné styky so Saracénmi, a že použil pohoršujúce slová o Matke Božej. Avšak ani veriaci ľud, ani duchovní neverili týmto žalobám. Pravda bola, že pápež posielal peňažné príspevky na Sicíliu, do Afriky, do Ázie, ale nie z úmyslov zradných, ale aby podporil kresťanov, ktorí boli prenasledovaní od Saracénov a aby vykúpil väzňov. Napriek tomu bol Martin spútaný a dopravený na loď, pričom s ním jednali ako so zločincom. Cestou do Carihradu rok pobudol na ostrove Naksos. Keď mu miestny biskup s veriacimi chcel poslať nejaké dary, stráž im ich zobrala a dobrodincom nadávali: „kto pomáha tomuto človekovi, je nepriateľom štátu.“ Keď ho napokon doviedli do Carihradu, úmyselne bola rozširovaná povesť, že zradil vlasť s úmyslom, aby si surová zberba z neho robila posmech a všemožne ho trýznila. Toto sa, žiaľ, aj stalo. Uväznili ho do tmavého, hrozného väzenia. Potom bol súd. Podplatení svedkovia chceli svoje svedectvá proti nemu potvrdiť prísahou. Martin ale povedal: „Nech neprisahajú! Prečo by mali krivou prísahou stratiť večnú blaženosť? Vy potom učiňte so mnou, ako sa vám zdá.“ Jeho skutočným „previnením“ bolo, ako aj sám potvrdil pred žalobcami, že nesúhlasil s podpisom cisárskeho dekrétu, ktorý popieral katolícku vieru. Martin bol prehlásený za zosadeného a pozbaveného všetkých biskupských hodností, boli nad ním vyrieknuté slová kliatby a bol odsúdený na smrť. Sluhovia z neho trhali odev a spútaného reťazou so železným kruhom na hrdle ho viedli mestom, pričom sa mu ľud posmieval. Potom ho vhodili opäť do väzenia s takou prudkosťou, že jeho stupne boli postriekané krvou. Napokon cisár Martina po troch mesiacoch poslal do vyhnanstva na polostrov Cherson. Tu ostal opustený, zabudnutý aj od svojich najbližších priateľov z Ríma (zvlášť kňazov), čo ho veľmi bolelo, pretože ich prosil o hmotnú pomoc. Z Krymského vyhnanstva napísal niekoľko listov, z ktorých vanie horlivý apoštolský duch. V jednom z nich píše priateľovi do Carihradu o svojej biednej situácii: „Aký to strach opanoval všetkých ľudí, čo im prekáža plniť Božie prikázania vo veci poskytnutia pomoci blížnym? Vyzerám ja snáď ako nepriateľ cirkvi alebo ich samých? Ale ja predsa neprestávam na príhovor sv. Petra prosiť Boha, aby ich všetkých ochraňoval a v pravej katolíckej viere nezvratne zachoval a upevňoval. A pokiaľ ide o moje choré telo, Boh sa o neho postará, Boh je pri mne, tak čo sa mám starať? Dúfam v jeho milosrdenstvo, že už nebude predlžovať moje pozemské putovanie.“ Martinova nádej sa skoro vyplnila. Zomrel od hladu a následkov týrania, 16. septembra roku 655, ako neohrozený obranca pravej viery a odvážny mučeník za Božiu slávu.
(Spracované z kníh: Naše světla, s. 734-736; Životy víťazov 2, s. 65-71; Životy svätých, s. 196-199)
