Boh Stvoriteľ (1. časť)
Že Boh stvoril teda učinil celý svet z ničoho, je článkom katolíckej viery. V apoštolskom vyznaní viery sa hovorí: „Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme.“ Na štvrtom sneme lateránskom (1215) odsúdila Cirkev dualistické a panteistické bludy, na koncile vatikánskom (1869 – 70) stanovila proti panteizmu a monizmu: „Kto nevyznáva, že svet a všetky veci, ktoré sa v ňom nachádzajú, tak duchovné, ako aj telesné, podľa celej svojej podstaty, boli stvorené Bohom, alebo kto hovorí, že Boh netvoril z vôle slobodnej od akejkoľvek nevyhnutnosti, alebo tak nevyhnutne ako nevyhnutne miluje seba samého, alebo kto popiera, že svet bol stvorený na oslávenie Boha, nech je exkomunikovaný.“
Slovo „stvoriť“ v presnom slova zmysle značí: z ničoho niečo urobiť. Tvorivý úkon Boží nebol závislý na nejakej pralátke, celý svet, t. j. nebo a zem, začal až činnosťou všemohúcej vôle Božej. Slovami „neba a zeme“ rozumieme všetko, čo je mimo Boha, celý vesmír, všetko živé a neživé, viditeľné a neviditeľné. Pravdu: Boh stvoril svet, dokazuje Písmo sväté, poznáva ju aj rozum ľudský.
A, Písmo sväté Starého Zákona. Hneď prvý verš Písma svätého vyjadruje túto základnú pravdu: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1, 1). Jasné sú slová matky Machabejskej, podávajúce pojem stvorenia: „Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich, a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie takisto povstalo.“ V Novom zákone sv. Pavol hovorí, že Boh povoláva to, čo niet, akoby bolo (Rim 4, 17), t j. Boh to, čo nie je, povoláva svojou všemohúcou vôľou, aby bolo. Inde píše: „Lebo každý dom musí niekto postaviť; a ten, kto postavil všetko, je Boh.“ (Hebr 4, 3).
B) Rozum ľudský uznáva nutnosť Stvoriteľa. Každá vec, bytosť na svete, musí mať dostatočnú príčinu svojho bytia. Vidíme, že všetky veci na svete nemajú príčinu svojho bytia (existencie) v sebe, ale mimo seba. Sú teda podmienené, závislé. Celý svet je podmienený, závislý. Jeho poslednou príčinou je všemohúci Boh, ktorý svet stvoril z ničoho. Svet nie je od večnosti, pretože by bol nutný a nepominuteľný. Nie je tomu tak. Svet nepovstal ani v čase sám od seba, lebo potom by bol účinok pred príčinou. Dejiny nás poučujú, že k pojmu stvorenia z ničoho nedospel nikto bez znalosti nadprirodzeného Božieho zjavenia. Pohanskí filozofi, tiež Platón a Aristoteles, nepoznali jasne, že svet bol stvorený od Boha, alebo to priamo popierali. Učili väčšinou, že svet je večný, alebo bol panteisticky stotožnený s Bohom a pokladaný za výron z jeho podstaty.
Z Písma sv. plynú o stvorení sveta nasledujúce pravdy: a) Medzi Bohom a svetom je podstatný rozdiel. Mojžiš, pisateľ prvých piatich kníh Písma sv. (Pentateuchu), hovorí o jedinom, večnom Bohu, ktorý je neskonale povýšený nad celý vesmír, b) Svet nevznikol z večnej pralátky (prahmoty, chaosu), ako sa domnievali starí pohania. Svet sa ani nevyronil z božskej podstaty, ako sa domnievali gnostici a učili panteisti. Svet nie je ani od večnosti, a to bez Tvorcu, ako učí monizmus. Boh stvoril svet na začiatku času, t. j. svet nie je večný, má začiatok. Až stvorením sveta povstal aj čas; kým nebolo sveta a vecí stvorených, nebolo času. O tom, kedy bol svet stvorený a aká je teda jeho staroba, nám Písmo sväté nič nevraví. Tu je ponechané prírodným vedám voľné pole pre bádanie.
(Pozn.: Dnes už všeobecne vysvetľuje stvorenie sveta a jeho vek prakticky len nevedecká falošná evolučná teória, ktorá je v rozpore s učením Biblie, Tradície Cirkvi aj skutočnej odbornej vedy, na čo upozorňuje veľa renomovaných vedcov).
Boh stvoril svet úplne slobodne, t. j. nebol k tomu nútený ani vnútorne, ani zvonku. Boh nebol nútený stvoriť zo všetkých možných najlepší svet, ako učil filozof Leibnitz († 1716). Najlepší svet je vnútorne nemožný, všetko, čo je stvorené, je konečné a schopné ďalšieho zdokonalenia. Tento svet nie je tiež zo všetkých možných najhorší, ako sa domnieval filozof Schopenhauer († 1838). Svet a všetky veci v ňom sú odleskom nekonečnej dokonalosti Božej a sú sami v sebe dobré, hoci ich cieľ je rôzny.
Dôvodom, prečo Boh stvoril svet, bola dobrota Božia, t. j. úmysel, aby zjavil svoju nekonečnú dokonalosť v dokonalostiach, ktoré udelil veciam stvoreným. Najvyšším účelom všetkého stvorenia je česť a sláva Božia (prvotný účel diela). Nerozumné bytosti (zvieratá) oslavujú Boha nevedomky, ako obraz jeho moci, múdrosti, dobroty a krásy. Rozumné tvory (ľudia) majú Boha oslavovať vedome a dobrovoľne, ako slobodné osobnosti. Vedľajším účelom stvorenia je blaho rozumných tvorov (druhotný účel diela). Toto dosiahnu, ak spolupôsobia s vôľou Božou.
Kresťanskému názoru: Boh je Stvoriteľ celého sveta, odporujú materializmus a panteizmus, ktorých filozofické názory sa označujú spoločným menom monizmus, pretože chcú svet a všetky veci v ňom vysvetliť z jediného základu, bez zásahu osobného, od sveta rozdielneho Boha, ktorého súcnosť popierajú.
Stručne o šesťdňovom Božom stvorení
Výber zo spisu: Výklad slovný (literárny). Podľa neho sa stalo stvorenie a všetky úprava krajiny skutočne v šiestich dňoch. Slnko, mesiac a hviezdy boli stvorené až na štvrtý deň, predtým bolo nejaké iné svetlo. Tento výklad nachádzame v spisoch sv. Otcov a u scholastikoch. Vieroučný obsah biblických šiestich dní je tento: 1. Boh je Stvoriteľ celého sveta, všetkých vecí a zvlášť človeka. Svet bol od Boha stvorený a má teda začiatok, nie je večný. 2. Boh je iba duch, osobná bytosť, od človeka rozdielna. 3. Človek je závislý na Bohu, má šesť dní pracovať, siedmy deň Bohu zasvätiť a od práce odpočívať. Účel biblickej Mojžišovej správy z knihy Genezis je (popri iných výkladoch aj výchovno - náboženský.
O Prozreteľnosti Božej
Boh nielen stvoril celý svet, ale ho aj zachováva a spravuje. Boh svet zachováva tak, že jeho stvoriteľská vôľa ďalej trvá, t. j. svet a každý tvor trvá potiaľ, pokiaľ Boh chce. Všetko by sa rozpadlo v nič, keby Boh prestal vo svojej zachovávajúcej činnosti. Všetky veci majú v každom okamihu svoje bytie (existenciu) len od Boha, nikdy od seba. Zachovanie celého sveta je teda pokračovaním tvorivej činnosti Božej. Boh svet spravuje tak, že sa stará o všetko, organizuje a vedie všetko k cieľu, ku ktorému svet stvoril. Bez jeho vôle sa nič na svete nedeje. Túto Božiu činnosť, s akou Boh svet zachováva a spravuje, nazývame Božia Prozreteľnosť. Prozreteľnosť Božiu nám dokazuje Písmo sväté, z ktorého vieme, že svet riadi dobrotivý, múdry a všemohúci Boh, ktorý sa stará o všetko, aj o najmenšieho tvora pozemského, zvlášť o človeka. Podľa knihy Múdrosti (6, 7) Boh urobil malého i veľkého a rovnako sa stará o všetkých; nič sa nemôže stať bez jeho vôle (11, 26). Krásne nám opisuje Božský Spasiteľ, Ježiš Kristus, Prozreteľnosť Božiu: „Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony?“ (Mat. 6, 25-26), alebo: „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané.“ (10, 29-31).
Rozum aj skúsenosť ju dosvedčuje: Celý svet a všetky bytosti v ňom sú závislé vo svojom trvaní na vôli Božej. Prirodzené sily a zákony všetkej prírode Bohom dané, zrejme ukazujú vôľu Božiu, aby svet bol zachovaný a riadený za určitým cieľom. Dejiny pokolenia ľudského nám dávajú nahliadnuť tiež v Božiu Prozreteľnosť. Tak napr. dejiny národa izraelského, príprava národov na Vykupiteľa, zánik svetovej ríše rímskej, zánik mravne klesnutých národov, vyvrátenie Jeruzalema a rozptýlenie židovského národa, dejiny Cirkvi Kristovej atď. Prozreteľnosť Božia uskutočňuje božský, svetový plán, v ktorom ľudské prosby sú už predvídané a rešpektované, pokiaľ to bola večná vôľa Božia. Preto nie je žiadna modlitba zbytočná. K svetovému plánu tiež patrí, že Boh niekedy pôsobí aj zázraky, t. j. nadprirodzené veci, zvlášť na potvrdenie nadprirodzeného poriadku.
Prozreteľnosť Božiu popiera: a) Deizmus (povstal v 17. stor. v Anglicku), ktorý učí, že Boh, keď stvoril svet a ľudstvo, ponechal ich svojmu osudu a ďalej sa o ne nestará. K tomu treba povedať, že ako svet bol od Boha stvorený a nepovstal sám od seba, tak aj ďalšie jeho trvanie a poriadok v ňom nemožno obísť bez starostlivosti Božej.
b) Patrí sem aj pohanský fatalizmus (starých stoikov), podľa ktorého tiež nad vôľou Božou (alebo bohov) stojí neodvratný, železný „osud“, ktorému všetko a každý podlieha a ktorému nič a nikto neujde. Podľa fatalizmu mohamedánskeho, Allah vedie človeka nielen k dobrému, ale aj k zlému. Boh najprv určil všetko, činy aj beh ľudského života. Táto náuka však vedie k pohŕdaniu životom, je však Boha nedôstojná a popiera slobodnú ľudskú vôľu. Božej prozreteľnosti neodporuje ani zlo mravné, ani zlo fyzické, ani nezrovnalosť rôzneho druhu.
a) Mravné zlo, t. j. hriech, nemá svoj pôvod v Bohu, ale v slobodnej vôli ľudskej. Boh hriech nechce, ale dopúšťa ho, pretože nechce zbaviť človeka slobodnej vôle. Boh by síce mohol hriech zamedziť, nepotrebuje to však robiť, lebo by tým bol závislým na zlej vôli svojich tvorov; môže okrem toho aj na zle zjaviť svoje dokonalosti, napr. milosrdenstvo a múdrosť, lebo dokáže aj zlo viesť k dobrému. Slobodná vôľa človeka je podmienkou záslužného konania. Následky hriechu nabádajú človeka, aby konal dobré a varoval sa zlého.
b) Zlo fyzické, t. j. pohromy, bolesť, utrpenie a smrť majú rôzne príčiny. Sú buď účinkom prírodného poriadku, napr. povodní, zemetrasení, alebo plynú z prirodzenosti ľudskej, napríklad tým, že telo ľudské môže byť porušené, čaká ho smrť. Najhlbšou príčinou utrpenia a smrti je hriech dedičný, ktorý porušil vnútorný súlad prirodzenosti ľudskej aj v celom stvorenom tvorstve a s jeho následkami každý človek na tento svet prichádza. V živote jednotlivca je často utrpenie následkom osobného hriechu, potom napr. tiež výčitky svedomia, choroba, rôzne tresty a pod. Bolesť a utrpenie, obzvlášť nezavinené, majú pre človeka veľký význam. Sú vzpruhou ľudskej činnosti a podmienkou duchovného pokroku. Vedú človeka k dobrému a odvracajú ho od zlého. Mnoho hriešnikov len utrpenie priviedlo späť k Bohu. Utrpenie trpezlivo a s odovzdanosťou do vôle Božej znášané poskytuje človeku príležitosť, aby tu na zemi vytrpel skoré tresty za hriechy a zjednal si zásluhy pre život večný. Utrpením sa stávame účastníkmi utrpenia Kristovho. Preto tiež svätí boli hrdinami utrpenia a túžili po ňom (napr. svätý František z Assisi, svätá Terézia a iní). Pre svetový názor, ktorý obmedzuje ľudský život iba na tento pozemský život, je utrpenie nerozriešiteľnou hádankou. Na tomto probléme stroskotala životná sila starého pohanstva. Čím viac klesal pohanský starovek do povery, tým viac prepadal pesimizmu (zúfalstvu). Kresťanský svetový názor dáva uspokojujúcu odpoveď na otázku, prečo Boh dopúšťa bolesť a utrpenie a aký je ich účel. Je to kresťanský optimizmus, kde všetko slúži dobrému a svätému cieľu. „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28).
c) Prozreteľnosti Božej sa neprotiví ani nezrovnalosť medzi cnosťou a odmenou, hriechom a trestom. Boh dopúšťa, že človeku hriešnemu sa vedie niekedy dobre, spravodlivému zle. Vysvetlenie treba hľadať v tom, že ľudská spravodlivosť je na svete nedostatočná. Boh nechce hriešnika len odstrašiť trestami od zlého, ale ho chce k sebe priviesť. Odmeňuje aj hriešnika za jeho jednotlivé dobré skutky, aby v prípade nekajúcnosti už ničoho nečakal od Boha na večnosti. Dokonale šťastný však hriešnik nie je, pretože je stíhaný výčitkami svedomia. „Niet pokoja pre bezbožných, hovorí Pán.“ (Iz 48, 22). Ak trpí spravodlivý, poskytuje mu Boh príležitosť na rozmnoženie zásluh pre večný život. Treba však vždy pamätať, že dokonalé odmeny a tresty sa nám dostanú až na večnosti.
(Spracované a upravené zo spisu od A. Salajky, Ve světle víry. Katolická věrouka, z r. 1945.)
(pokračovanie v ďalšej časti)
