Boh Stvoriteľ (3. časť)
O ľudskej duši
Slovom „duša“ rozumieme zdroj (princíp) života ústrojnej bytosti. Medzi ústrojné bytosti (organizmy) patria rastliny, zvieratá a ľudia a preto rozoznávame trojaký životný zdroj, dušu rastlinnú, zvieraciu a ľudskú. Cirkev učí na základe Božieho zjavenia o ľudskej duši týmto pravdám:
a) duša ľudská je od tela rozdielna, samostatná podstata,
b) duša ľudská je bytosť duchová, t. j. nehmotná, ktorá má rozum a slobodnú vôľu,
c) duša ľudská je nesmrteľná. Všetky tieto pravdy môže človek spoznať jednoduchým rozumom.
Duša ľudská je samostatná, od tela rozdielna, duchová podstata
a) Premenlivosť nášho tela a nepremenlivosť (a stálosť) nášho sebavedomia svedčí o samostatnej a duchovnej podstate. Prírodná veda zisťuje, že všetky látky, z ktorých sa skladá hmotné ľudské telo, sa počas 7-9 rokov úplne menia a obnovujú. Človek však v každej dobe aj v starobe je si vedomý, že je stále jeden a ten istý. Jeho osobné „ja“ nepretržite a súvisle trvá. Telo ľudské nemôže byť pôvodcom ani nositeľom tohto vedomia, pretože sa mení. Je teda v nás niečo, t. j. naše „ja“, ktoré sa nemení, ktoré je niečím nad hmotným, vyšším, duchovným. Náš vnútorný život nezávisí od vonkajších dojmov. Aj keď zmysly donášajú duši dojmy z vonkajšieho sveta, môže sa táto zaoberať niečím iným. Žiak pracuje napr. na úlohe a začuje tikanie hodín. Činnosť duševná sa nemení ani stratou niektorého telesného údu, nepomíňa ani starobou alebo chorobou. Človek môže konať aj proti žiadostiam svojho tela, nemusí byť jeho otrokom, môže všeličo telu odoprieť. Z toho vyplýva, že človek sa skladá z dvoch častí, z hmotného a viditeľného tela a z nehmotnej, od tela rozdielnej duše.
b) To isté dosvedčuje ľudské poznávanie. Naše zmysly sa zmocňujú iba vecí hmotných, určitých a jednotlivých. Vidím napr. určitú červeň, určitý tvar, určitý strom. Myslím však o „farbe“, „akosti“, „strome“ atď. všeobecne. Človek nespoznáva len veci zmyslom prístupné, ale tiež predmety nadzmyslové, napríklad dobro, právo, pravdu, krásu, Boha. Človek si je vedomý, čo sa deje v jeho vnútri, má myšlienky, predstavy, city, snahy. Všetko to je nehmotné. Je teda v nás podstata, ktorej poznávanie svojou výškou a šírkou a obsahom je povznesené nad všetko hmotné a zmyslové, podstata, stojaca v protiklade k telesnému, teda duchovná. Myslime len na vznešené náboženské pravdy, na výsledky vedeckého bádania, zložité výskumy technické a pýtame sa, ak to môžeme vážne hodnotiť (len) telesne a hmotne.
c) Podobne je to s ľudským chcením. Človek sa nerozhoduje a netúži len po dobre hmotnom, ktorého potrebuje pre telesný život, ale aj po dobrách a statkoch nad zmyselných, napr. po pravde, cnosti, Bohu. Človek neodporuje iba zlu fyzickému (bolesti, utrpeniu), ale aj zlu mravnému, t. j. rôznym druhom hriechu. Keby bola duša hmotná, lákali by ju iba hmotné veci. Ľudská vôľa je slobodná, môže sa rozhodnúť tak alebo inak. Hmota nie je slobodná, nerozhoduje sa sama, je jednostranne určená. Pretože duša môže konať nehmotne, t. j. duchovne a to nezávisle od tela, môže bezpochyby aj bez tela obstáť. Boh ju neničí, aj keď by mohol, pri zániku tela, ale udržuje ju ďalej vzhľadom na jej prirodzenosť. Z duchovnej činnosti duše vyplýva, že človek má rozum, t. j. myslí, poznáva, že má vôľu, t. j. chce a cíti.
d) Zdrojom duševnej činnosti nie je mozog a nervová sústava. Podráždením mozgového nervstva vzniká pohyb, ktorému odpovedá v našom vedomí pocit. Jeho vznik však možno vysvetliť len vtedy, ak pripustíme od mozgu rozdielny zdroj činnosti. Mozog a nervy nie sú príčinou myslenia a chcenia, ale iba nástrojom duše. Umelecká hra na husle nie je výkon huslí, ale výkon umelca, husle sú mu iba nástrojom. Nervy a mozog donášajú duši dojmy z vonkajšieho sveta, ktorým táto venuje svoju pozornosť. Duša, súc v človeku spojená s telom, je tiež na tele sčasti závislá, avšak vo svojich najvlastnejších činnostiach, t. j. myslenie a chcenie, v rozume a vôli, je od tela nezávislá.
e) Človek má iba jednu dušu, ktorá je zdrojom jeho života vegetatívneho, zmyslového a rozumového. Telo ľudské mohol Boh stvoriť z hmotných látok, nehmotnú a duchovnú dušu musel však stvoriť priamo a potom ju spojiť s telom. To je všeobecné učenie Cirkvi, založené na slovách Písma sv. (Gn 2, 7). Boh tvorí dušu pre každého človeka obzvlášť, a to v okamihu jeho telesného počatia. Duša dieťaťa sa nemôže, ako učil Tertullian, vyroniť z duší rodičov. Cirkev zavrhla aj učenie Origenovo, akoby Boh stvoril všetky duše naraz a spájal ich postupne s telom (t. zv. prae existencia duší).
Duša ľudská je nesmrteľná
Nesmrteľnosť ľudskej duše náleží v tom, že duša nezaniká po smrti s telom, ale žije osobne ďalej, poznáva, cíti a chce. O nesmrteľnosti duše ľudskej svedčia:
a) Početné výroky Písma sv.: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu.“ (Mt 10, 28). „A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd,“ (Hebr 9, 27). „A pôjdu títo (hriešnici) do večného trápenia, kým spravodliví do večného života." (Mt 25, 46).
b) Podstata duše. Duša ako jednoduchá, duchovná podstata nemôže zaniknúť ani rozkladom v časti ani nemôže byť zničená alebo premenená na inú energiu. Pretože je samostatná, od tela rozdielna podstata, nemôže spolu s telom zahynúť. Schopnosti ľudskej duše, myslenie a chcenie, sú podľa svojej podstaty nezávislé na telesnom organizme. Prečo by duša aj po odlúčení od tela nemohla ďalej vo svojej činnosti pokračovať?
c) V duši je vrodená túžba po pravde a blaženosti. Človek chce spoznať celú pravdu a túži po dokonalom, trvalom šťastí. Táto túžba po pravde a po šťastí nebýva však tu na svete dokonale uspokojená. Poznávame pravdu nedokonale a dochádzame len k čiastočnému a pomíňajúcemu šťastiu. Len u Boha, u zdroja všetkej pravdy a najvyššieho dobra môžu sa obe túžby duše dokonale splniť. Aby sa to mohlo stať, musí byť duša nesmrteľná.
d) Mravný poriadok vyžaduje spravodlivé vyrovnanie na večnosti. Cnosť býva na svete často zneuznávaná, zlo nebýva po zásluhe potrestané. Preto musí po smrti nastať spravodlivé vyrovnanie, kde cnosti sa dostane spravodlivej odmeny a hriechu spravodlivého trestu.
e) O nesmrteľnosti ľudskej duše sú presvedčené všetky národy. S vierou v nesmrteľnosť duše sa stretávame ... aj u najstarších národov kultúrnych, napr. Egypťanov, Asýrčanov, Chaldejcov, Číňanov, Japoncov, Indov, Etruskov, Rimanov, Keltov, Germánov, Slovanov, aj u národov stojacich doteraz na nízkom kultúrnom stupni. Svedčí o tom ich spôsob pochovávania (balzamovanie, pyramídy, pohrebisko, pomníky, nápisy), ich pamiatky písomné, umenie a mytológie. Túto vieru hlásali básnici a myslitelia všetkých čias, je tak stará ako ľudstvo samo.
f) Duša ľudská je nesmrteľná a bude preto žiť večne. Len tak môže byť dokonale uspokojená naša túžba po pravde a blaženosti. Boh jediný by mohol dušu zničiť, neurobí to však, lebo by to odporovalo: jeho múdrosti (Boh stvoril dušu nesmrteľnú, preto ju musí zachovať), dobrote (túžba po pravde a blaženosti musí byť ukojená) a spravodlivosti (ak nie je na svete dokonalej spravodlivosti a odplaty, musí byť po smrti).
Duša ľudská a zvieracia
Zdrojom vegetatívneho a zmyslového života u zvierat je t. zv. duša zvieracia. Táto duša sa líši podstatne od duše ľudskej, a) Duša zvieracia nemá rozumu. Zviera je vedené pudom (inštinktom), vníma svojimi zmyslami, môže podržať v pamäti aj zmyslové dojmy, tieto vybaviť, môže sa aj niečomu naučiť (drezúra). Zviera však netvorí pojmy, súdy a úsudky. Zviera nemá sebavedomie, necíti sa zodpovedné za svoje konanie, nie je osobou. Takzvané duševné úkony zvierat možno vysvetliť buď činnosťou pudovou alebo zmyslovou pamäťou. U zvieraťa nie je žiadnych vyšších záujmov a túžob, všetko u neho smeruje iba k zmyslovému životu. Početnými pokusmi bolo zistené, že zviera skutočne rozumu nemá. Vo výnimočných prípadoch si nedokáže zviera pomôcť. Vo svojej činnosti nečiní žiadne pokroky. Včela stavia svoje bunky dnes práve tak ako pred 3000 rokmi, kedy ju pozoroval Šalamún, lastovička stavia rovnako svoje hniezdo, ako to opisoval pred 2300 rokmi Aristoteles. Pri každej triede zvierat máme čisto vymedzenú schopnosť a zručnosť, slúžiacu na výživu a zachovanie života. V nej je účelnosť z vrodeného pudu, nie z rozumovej činnosti.
b) Pretože zviera nemá rozumu, nie je tiež schopné mravného konania. Zviera nespoznáva, čo je mravne dobré a zlé, nemá žiadneho svedomia, nemá slobodnej vôle. Je vedené iba pudom a preto nie je zodpovedné za svoje konanie.
c) Zviera nemá náboženstvo. Pretože nemá rozumu, nemôže premýšľať a pátrať po príčinách vecí, nemôže prísť k prvej príčine, k Bohu.
d) U zvieraťa nie je článkovanej reči. Zviera nemá ani pojmov ani myšlienok, nemá, čoho by povedalo. Svoje city a snahy vyjadruje nečlánkovanými zvukmi. Ak vyslovuje napr. papagáj slová vety, napodobňuje bezmyšlienkovite to, čo počul.
e) Duševná nadradenosť človeka nespočíva na veľkosti a usporiadaní jeho mozgu. Človek nemá ani úplne ani pomerne najväčší mozog. Schopnosť myslenia u človeka je však v prítomnom živote závislá od mozgu, ťažké mozgové zranenia majú často za následok ťažké duševné poruchy, ba aj stratu rozumu. Mozog však je iba nástrojom a podmienkou, nie nositeľom duchovnej činnosti. Tak ako hudobník nemôže bez nástroja prevádzkovať svoje umenie, podobne aj duša, pokiaľ je v tele, nemôže správne pracovať, ak nie je jej nástroj, mozog, v poriadku.
STAV PÔVODNEJ SPRAVODLIVOSTI PRVÝCH ĽUDÍ
HRIECH DEDIČNÝ
Nadprirodzený stav prvých ľudí a ich dary
Zjavenie Božie nás poučuje, že Boh stvoril človeka ako živú bytosť a rozumnú, s telom a nesmrteľnou dušou. Ďalej nás poučuje, že Boh povzniesol človeka do zvláštneho nadprirodzeného stavu a obdaril ho početnými darmi. Prví ľudia boli stvorení na Boží obraz. Písmo sväté hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ (Gn 1, 26). Človek je Božím obrazom svojimi prirodzenými a nadprirodzenými darmi. Prirodzeným obrazom Božím je človek preto, lebo duša ľudská má prirodzené dary, ktorými sa Bohu podobá, totiž rozum, slobodnú vôľu a nesmrteľnosť. Boh udelil prvým ľuďom aj dary nadprirodzené: posväcujúcu milosť, synovstvo Božie a dedičstvo kráľovstva nebeského. Boh určil ľuďom, podobne ako anjelom, nadprirodzený, (t. j. nad prirodzenosť človeka a anjelov) siahajúci posledný cieľ, večné pozeranie na Boha a na prípravu na ne posväcujúcu milosť, ktorou sa človek stáva účastným božskej prirodzenosti (2 Pt 1, 4). Týmito podivuhodnými darmi je človek nadprirodzeným obrazom Božím. Prví ľudia dostali od Boha ešte dary mimo prirodzené:
a) rozum prvých ľudí jasne a správne poznával veci stvorené,
b) vôľa ich bola prostá zlej žiadostivosti a naklonená viac k dobrému,
c) prví ľudia žili v raji, ich telo bolo bez chorôb, biedy a námahy,
d) prví ľudia boli telesne nesmrteľní (skrze ovocie zo stromu života). Všetci ľudia mali túto podobnosť a omilostenie Božie od Adama, keby zostal Bohu verný, svojim pôvodom zdediť (dedičná milosť), avšak tak, že potom každý jednotlivý človek musel ju osobnou vernosťou uchovať a mohol ju ťažkým hriechom dobrovoľne stratiť.
Hriech prvotný
Prví ľudia mali si svojich darov nadprirodzených a mimo prirodzených zaslúžiť pre seba aj svojich potomkov. Boh im dal v raji prikázania: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš." (Gn 2, 16-17). Prví ľudia sa mali slobodne pre Boha rozhodnúť. Boh podrobil ich poslušnosť skúške, avšak ľudia v nej neobstáli. V dramatickom opise nám popisuje Písmo sväté (Gn 3, 1-8) pád našich starých rodičov do hriechu. Prví ľudia boli zvedení zlým duchom, ktorý použil hada ako svoj nástroj, prestúpili toto prikázanie Božie, jedli ovocie zo stromu zakázaného a tak ťažko zhrešili. Zo správy Písma svätého je zrejmé, že pýcha a neposlušnosť privodili pád prvých ľudí. Biblickú správu o hriechu prvých ľudí však nemožno vykladať obrazne (alegoricky), jedná sa tu o udalosť skutočnú, dejepisnú. To potvrdzuje aj Písmo sväté, keď hovorí: „závisťou diabla však prišla na svet smrť“ (Múdr 2, 24). Dejepisnú skutočnosť tejto správy potvrdzujú aj podania najstarších národov. V starých povestiach pohanských národov sa spomína, že žena a had majú vinu na nešťastí sveta. (Spomeňme) napr. grécke rozprávanie o skrinke Pandory, z ktorej prišlo zlo na celý svet, v ktorom však zostala nádej. Had bol vyhlásený v staroveku za tajomné zviera. Podľa Avesty (náboženská kniha starých Peržanov) bol stvorený od zlého boha Ahrimana a zviedol prvého človeka. Hriech prvých ľudí bol ťažký a smrteľný. Bola to predovšetkým nezriadená pýcha („budete ako bohovia, vediac dobré aj zlé,“ hovoril had), nevera (verili viac hadovi ako Bohu) a neposlušnosť. Bol to veľký nevďak voči Stvoriteľovi a pohrdnutie ním. Priťažujúce okolnosti hriechu boli: prví ľudia mohli ľahko Božie prikázania zachovať, lebo oplývali všetkými darmi, mali milosť posväcujúcu i pomáhajúcu a boli bez zlej žiadostivosti. Boli si vedomí následkov svojho činu. Ak niekto namietne: ako teda mohli prví ľudia uveriť hadovi a dať sa od neho vlastniť, odpovedáme: ich omyl bol úplne dobrovoľný a zavinený, lebo skôr ako ho pripustili, už trochu zhrešili pýchou (chcúc sa rovnať Bohu) a mocou svojej hriešnej náklonnosti vôla rozumu slobodne rozkázala uveriť výroku diablovmu. Hriech prvých ľudí mal veľmi zhubné následky:
a) Prví ľudia stratili predovšetkým dary nadprirodzené, t. j. posväcujúcu milosť Božiu. Prestali tak byť dieťaťom Božím a stratili všetky nároky na večnú blaženosť v nebi.
b) Ich dary prirodzené boli oslabené. Rozum ich sa zatemnil a vôľa sa naklonila viac k zlému ako k dobrému,
c) Stratili dary mimo prirodzené, telo ich stratilo nesmrteľnosť, prišlo na nich utrpenie, choroba a nakoniec smrť.
d) Prví ľudia boli vyhnaní z raja, do ktorého sa nesmeli nikdy navrátiť. A tak namiesto dedičnej milosti priniesli prví ľudia hriech dedičný s jeho následkami celému pokoleniu ľudskému. Prví ľudia si zaslúžili večné zavrhnutie. Uznali však svoju vinu, vyznali sa z nej a činili pokánie. Boh ich prijal na milosť (Múdr 10, 1-2).
Hriech dedičný
Prvý človek Adam bol nielen telesnou hlavou, predkom pokolenia ľudského, ale aj jeho predstaviteľom a zástupcom. Na ňom záviselo šťastie alebo nešťastie všetkého ľudstva. Jeho hriech mal teda dvojakú stránku:
a) Ak Adam konal v mene svojom, je to jeho hriech osobný;
b) ak konal ako zástupca celého ľudstva, je to hriech dedičný. Preto Adamov hriech neuškodil len jemu, ale prešiel aj so svojimi následkami na všetkých ľudí, ktorí od neho pochádzajú. Pri každom hriechu treba rozoznávať: hriešny čin a z neho plynúci hriešny stav, t. j. odvrátenie od Boha. Hriešny čin sa pričíta za vinu Adamovi, hriešny stav prechádza na všetkých jeho potomkov. Hriech dedičný je preto, aj keď nebol hriechom osobným, predsa skutočným hriechom, ktorého podstata záleží v strate milosti posväcujúcej. Adam stratil rodinný poklad posväcujúcej milosti nielen pre seba, ale aj pre svojich potomkov. Hriech dedičný prechádza z pokolenia na pokolenie rodom, lebo každý človek je podľa tela prirodzeným Adamovým potomkom. Zjavenie Božie o dedičnom hriechu je v Starom Zákone naznačené. Hovorí sa napr.: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.“ (Žalm 50, 7). Túžba po vykúpení a nádeje v budúceho Mesiáša, ktorá preniká Starý Zákon, bola uznaním hriechu dedičného. V Novom Zákone bola náuka o hriechu dedičnom jasne vyložená sv. Pavlom. Vo svojom liste k Rimanom (5, 12 . 18) porovnáva Krista s Adamom a hovorí: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili... Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život.“ Na inom mieste hovorí ten istý apoštol: „tak sme boli od prírody deťmi hnevu ako ostatní.“ (Ef 2, 3).
Kresťanské podanie a cirkevné obyčaje dosvedčujú aj učenie o dedičnom hriechu. Sv. Augustín obhajoval toto učenie proti Pelagiovi, ktorý tvrdil, že Adam nám dal iba zlý príklad. Učenie o hriechu dedičnom bolo slávnostne vyhlásené na všeobecnom cirkevnom sneme v Efeze roku 431. Od dôb apoštolských udeľovala Cirkev krst nemluvniatkam, aby boli očistené od poškvrny dedičného hriechu. Konečne rozum aj skúsenosť životná nám potvrdzujú skutočnosť dedičného hriechu. Porušenosť ľudskej prirodzenosti a všetka životná bieda a strasti pozemského života ukazujú k všeobecnej vine, ktorá predpokladá hriešny čin, v našom prípade hriech Adamov. Proti všetkým reformátorom 16. storočia (M. Luther, Zwingli, Kalvín) vyložila Cirkev svoje učenie o dedičnom hriechu na koncile v Tridente (v sedení šiestom). Adam svojím hriechom neuškodil iba sebe, ale tiež svojmu potomstvu, a od Boha obdržanú svätosť a spravodlivosť nestratil iba pre seba, ale aj pre nás. Preniesol na nás nielen smrť a telesné tresty, ale aj hriech, ktorý je smrťou duše. Tento Adamov hriech neprešiel na nás snáď napodobením, ale telesným pôvodom od neho. Tak prebýva v každom človeku ako niečo jemu vlastné. Môže byť odstránený iba pre zásluhy prostredníka Ježiša Krista, ktorý nás zmieril s Bohom svojou vlastnou krvou. Táto zásluha Ježiša Krista môže a musí byť každému človeku, tiež maličkým deťom, privlastnená skrz krst. Hriech dedičný je teda hriešny stav, v ktorom každý potomok Adamov na svet prichádza. Spočíva predovšetkým v nedostatku milosti posväcujúcej, zavinenom skrze Adamov hriech. Tento stav sa Bohu nepáči, pretože nebol pôvodne od neho chcený, preto sa nazýva hriechom. Ako je to možné, že sme všetci v Adamovi zhrešili, zostáva tajomstvom. Reformátori ... tvrdili, že hriech dedičný pozostáva podstatne v zlej žiadostivosti a že týmto hriechom bola prirodzenosť ľudská úplne skazená a ku všetkému dobrému úplne neschopná. Toto učenie bolo zavrhnuté na koncile tridentskom. Zlá žiadostivosť nie je vlastným hriechom dedičným, zostáva v nás aj po krste svätom. Je nám len potiaľ prirodzenou, pokiaľ je rozporom medzi našou telesnosťou a duchovnou dušou. Je následkom hriechu dedičného, pretože hriechom Adamovým sme stratili súlad medzi telom a dušou. S hriechom dedičným prišli na celé pokolenie ľudské aj jeho následky:
a) Každý človek prichádza na svet bez posväcujúcej milosti Božej. Je preto Bohu nemilý a nie je dieťaťom Božím.
b) Prirodzenosť ľudská bola oslabená. Rozum ľudský je zatemnený a podrobený omylu. Vôľa je naklonená viac k zlému ako k dobrému a oslabená vo svojej slobode zlou žiadostivosťou. Od dedičného hriechu sú dejiny pokolenia ľudského dejinami hriechu. Prirodzenosť ľudská bola pre nadprirodzené svoje určenie (pozeranie na Boha) bezmocná. Zbavená súc vyšších darov Adamových, hnala sa po zdanlivých dobrách a nasledovala zlú žiadostivosť po nižších veciach. Každým hriechom rástla moc zlého príkladu. A preto vidíme skoro po stvorení pokolenia ľudského odpad (od Boha) a (príklon) k pohanstvu (porov. Gn 4-6), t. j. na zbožštenie tvorov. Do akých hlbín spadol na svoje „prirodzené prednosti“ tak pyšný človek po páde Adamovho, ... ukazujú nám ohavnosťi starého aj dnešného pohanstva. Dokazujú, že padnuté pokolenie ľudské je choré a že len skrze (kresťanské) náboženstvo môže byť uzdravené.
c) Sme podrobení telesným i duševným strastiam a konečne smrti. Právom nazýva Cirkev pozemské žitie „vyhnanstvom“ a túto krajinu „slzavým údolím“.
d) Človek stratil aj vládu nad prírodou a vrhol sa na moc zla. Kliatba Božia nestihla iba človeka, ale aj zem a živočíchy. Boh povedal Adamovi: „nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny. V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb,“ (Gn 3, 17-19).
e) Hriech dedičný nás vylučuje z nadprirodzenej blaženosti v nebi. Tým nie je povedané, že privoláva aj tresty pekelné. Podľa názoru teológov je tiež pre deti, ktoré umierajú bez krstu svätého, onen svet stavom prirodzenej blaženosti. Nič presnejšieho o ich osude nevieme. S vedomím o hriechu dedičnom sa stretávame u všetkých kultúrnych národov. V starom písomníctve Grékov, Rimanov, Peržanov, Číňanov, Egypťanov atď. sa spomína raj. Rovnako tak u Germánov a Slovanov sú stopy raja v ľudských pamätiach. U všetkých národov sa stretávame ďalej s vedomím starej viny... Všetky národy sú si vedomé biedy a strastí pozemského života, náklonnosti k zlému, čo sú len trestné následky dedičného hriechu. Učenie o hriechu dedičnom obsahuje síce mnohé tajomstvá, poskytuje nám však jasné svetlo v mnohých životných záhadách. Dáva nám na príklad odpoveď na ťažkú otázku: Odkiaľ je zlo na svete? Odkiaľ je bolesť, utrpenie, choroba, smrť? Hriech dedičný nie je síce ich prameňom jediným, ale predsa jedným z hlavných. Učeniu o hriechu dedičnom odporujú názory materializmu, podľa ktorého, ak sa povznesie vonkajší blahobyt a vzdelanie a ak sa odstránia všetky putá, ktoré bránia ľudskej slobode v užívaní prírody, potom pokolenie ľudské bude úplne šťastné a naša krajina sa stane zase rajom. Aj keď pozemský blahobyt a vzdelanie pre ľudstvo nepodceňujeme, jedno je isté, že strateného raja človek už nikdy nedosiahne. Z dedičného hriechu tiež vyplýva, že prirodzenosť ľudská je oslabená vo svojich daroch prirodzených a že teda ju nemožno ponechať samej sebe a jej pudom, ale že ju treba zušľachťovať a vzdelávať. Zdravé vychovávateľstvo prihliada vždy na dedičný hriech. Kresťan musí vo svojom živote bojovať plánovito proti zlej žiadostivosti (kresťanská askéza) a užívať prostriedky na jej usmernenie, napríklad bdelosť, modlitbu, prijímanie svätých sviatostí. Premáhaním zlého v nás i mimo nás, na čo život ľudský poskytuje toľko príležitostí, človek osvedčuje svoju vernosť a lásku k Bohu a vstupuje do školy svätých. Skutočnosť hriechu dedičného a zlá žiadostivosť prikazujú aj umeniu, aby sa určitým spôsobom vymedzilo pri znázorňovaní ľudského tela.
Zasľúbenie Vykupiteľa
Prvým hriechom, ktorého sa dopustili Adam a Eva, a hriechmi ďalšími, ktorých sa ľudia potom dopúšťali, urážali Boha, svojho Stvoriteľa a Pána. Bola to urážka zvrchovaná a nekonečná, ktorá si vyžadovala primeraného, t. j. nekonečne záslužného zadosťučinenia. Pokolenie ľudské v stave padnutom nebolo však schopné takého zadosťučinenia.
Boh sa zmiloval nad pokolením ľudským a vo svojej láske a milosrdenstve mu sľúbil hneď po páde prvých ľudí do hriechu Vykupiteľa, ktorý mal priniesť Bohu v mene všetkého ľudstva primerané zadosťučinenie. Stalo sa tak slovami, ktoré boli prednesené k Eve a hadovi: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu." (Gn 3, 15). Podľa vykladačov Písma svätého ... je tu reč ... o blahoslavenej Panne Márii. Jedným z potomkov ženinho bude budúci Mesiáš, Kristus, ktorý zničí diablovu moc.
(Ježiš, Syn Boží je prvorodený a jednorodený Syn Máriin, my kresťania, Božie deti, sme skrze vieru v Krista a to, že nás Mária prijala za svoje duchovné deti pod krížom (porov. Jn 19, 25 – 27), druhorodenými deťmi Božími – pozn. prekl.)
To bola prvá radostná zvesť o Vykupiteľovi (prvo evanjelium), ktorá sa neustále udržovala v pokolení ľudskom. Národ izraelský mal uchovať vieru v jedného Boha (monoteizmus) a nádej v budúceho Mesiáša. Kedykoľvek zišiel z pravej cesty a upadal do pohanského modlárstva, od Boha poslaní muži a proroci ho napomínali a vracali späť k Bohu. Početné obete krvavé (zvieracie) i nekrvavé pripomínali ľudu potrebu zmierenia s Bohom. Budúci Vykupiteľ bol tiež predpovedaný hlasmi početných starozákonných prorokov a v Písme predobrazený.
Aj pohanské národy boli pripravované na Spasiteľa. Stykom s izraelským národom spoznali mnohí pohania vieru v jedného Boha a nádej v budúceho Mesiáša. Zoznámili sa aj s Písmom sv. Nábožensko-mravný stav pohanských národov bol veľmi neutešený. Pôvodná viera v jedného Boha zanikla a národy upadli do pohanstva (mnohobožstva). Prejavovalo sa to dvojakým spôsobom: jednak uctievaním viditeľnej prírody, napr. u národov východných, najmä u Egypťanov, jednak uctievaním osobných bohov, napr. u Grékov a Rimanov. Pohanskí bohovia boli však na bohov povýšení ľudia, s dobrými i zlými vlastnosťami. Tiež niektorí rímski cisári sa nechali povýšiť na bohov ... a ľudia upadali do najrôznejších povier. Niektorí pohania, napr. Sokrates, Platón a Aristoteles, mali síce ušľachtilejšie názory, ľud všeobecný však filozofiu nenávidel a filozofom, z ktorých každý učil niečo iné, neveril. Následkom nesprávnych názorov nábožensko-mravných bola mravná rozháranosť a zdivočelosť pohanov. Boli rozšírené rozvody a rozluky manželské, s deťmi bolo kruto nakladané, žena bola pokladaná za otrokyňu mužovu, výchova dietok bola zanedbávaná, práca bola pokladaná za niečo nečestné. Otroctvo bolo u Grékov a Rimanov základom celého spoločenského poriadku, otroci nemali žiadnych práv. Boli tiež rozšírené zápasy gladiátorské, kde otroci zápasili s dravou zverou, samovraždy a i. Pohania si boli vedomí svojho úpadku nábožensko-mravného, svojej biedy a hriešnosti, túžili po zmieri, prinášali obete svojim božstvám. Mnohí z nich, napr. Zoroaster, Platón, Ovidius, Sofokles, Tacitus, Suetonius, knihy sybillinské, otvorene doznávali, že jedine Boh sám môže ľudstvo očistiť, pravdu mu priniesť a doterajšie poriadky zmeniť. I nastávala tak „plnosť času“, kedy Boh poslal na svet Syna svojho Ježiša Krista, aby vykúpil všetko pokolenie ľudské.
(Spracované a upravené zo spisu od A. Salajky, Ve světle víry. Katolická věrouka, z r. 1945.)
