Boh Vykupiteľ (1. časť)
Po páde prvých ľudí do hriechu zmiloval sa Boh nad pokolením ľudským a sľúbil ich vykúpiť. Druhá božská osoba, jednorodený Syn Boží, vzal na seba ľudskú prirodzenosť, stal sa človekom, aby svojou smrťou na krížu ľudské pokolenie od hriechov vykúpil, zadosťučinil spravodlivosti Božej za hriechy ľudské a zjednal tak možnosť večnej spásy. Ježiš Kristus, v ktorom všetka plnosť božstva prebýva, ktorý má všetky dokonalosti ľudskej prirodzenosti, je najdokonalejším prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Užitočnosť pojednania o Kristovi je predovšetkým vieroučná. Veď Ježiš Kristus je strediskom celého kresťanského náboženstva, sľúbený Vykupiteľ, pravý Boh a pravý človek, zakladateľ svojej Cirkvi. Ďalej pristupuje úžitok obranný (apologetický), pretože budeme prihliadať k rôznym bludom a námietkam o božstve a človečenstve Kristovom a jeho vykupiteľskom diele. Napokon je dôležitý úžitok asketický, lebo Ježiš Kristus je záslužnou príčinou a vzorom nášho duchovného života, hlavou duchovného tela Cirkvi, ktorej sme údmi. Pojednávame tu najskôr o osobe Ježiša Krista vo svetle dejepisných prameňov (časť obranná), potom o tajomstve Bohočloveka vo svetle viery (časť vieroučná), t. j. o osobe Bohočloveka (vtelenie Syna Božieho) a o vykupiteľskom diele Kristovom (jeho trojakom úrade). Na príslušnom mieste bude tiež pojednané o Panne Márii, Matke Božej.
OSOBA JEŽIŠA KRISTA VO SVETLE DEJEPISNÝCH PRAMEŇOV
Pramene k životu Pána Ježiša Krista
Otázka: "Čo si myslíte o Mesiášovi? Čí syn je?" (Mt 22, 42), ktorú najskôr sám Ježiš dal svojim učeníkom, nikdy nezanikla a doteraz hýbe svetom. Raz a navždy je ľudstvo postavené touto otázkou pred nevyhnutné rozhodnutie. Stále stojí, ako kedysi pred sv. apoštolmi, Ježiš Kristus pred svetom, plný vznešenosti a lásky a žiada od neho, aby nebol neveriacim, ale veriacim (Jn 20, 27). Pre katolíckeho kresťana sa sústreďujú v dejinnej osobe Bohočloveka Ježiša Krista nezvratné dôvody viery, ktoré ho oprávňujú a zaväzujú, aby vyznával so sv. Petrom: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Cirkev Kristova vstúpila s touto vierou do sveta, za ňu umierali jej mučeníci a z nej čerpá dnes ako kedysi svoju silu a víťaznú dôveru. V boji proti bludu Áriovému vyznala Cirkev na všeobecnom cirkevnom sneme r. 325 slávnostne svoju vieru v Ježiša Krista Syna Božieho. Ježiš Kristus je Boh a spolu človek. Ako Boh, Bohočlovek, Spasiteľ a Darca milostí, je predmetom Božieho zjavenia, ktoré bolo pred ním (Starý zákon) a toho, ktoré on sám ľudstvu priniesol (Nový zákon). Avšak cesta k tomuto tajomstvu Kristovmu, k tajomstvu Bohočloveka, vedie cez jasnú rovinu dejinného (historického) života Ježišovho. To je teda cesta, ako ju naznačil sv. Augustín: skrze Krista človeka smeruješ ku Kristovi Bohu. Až keď máme dejinne zistené, že bol raz človek, ktorý bol o sebe presvedčený a tvrdil, že je Syn Boží a Spasiteľ ľudstva, a keď sa ďalej presvedčíme, že tento muž zasluhuje bezpodmienečne vieru, sme pred svojím vedomím a svedomím oprávnení a zaviazaní vlastnému svedectvu tohto muža dôverovať a dať mu za pravdu. Preto sa obrátime najskôr k dejinnej osobe Ježiša Krista.
Nekresťanské pramene k životu Ježišovmu
Dejiny poznajú iba jedného učiteľa kresťanskej viery a zakladateľa Cirkvi, totiž Ježiša z Nazareta, ktorý sa narodil v Betleheme judskom za panovania rímskeho cisára Augusta, pravdepodobne na jeseň roku siedmeho pred naším letopočtom a 7. apríla roku 30 za panovania cisára Tibéria bol v Jeruzaleme ukrižovaný. Nekresťanskí súčasníci prvých kresťanov nám nepodávajú pochopiteľne mnoho správ o Kristovi a kresťanstve. Ako pohania a Židia si nevšímali alebo nenávideli náboženstvo kríža, ktoré im bolo pohoršením a bláznovstvom (1 Kor 1, 23) a ktoré považovali za celkom bezvýznamné. Predsa však nám zachovali toľko správ, že môžeme všetkých novodobých protivníkov Kristových, ktorí dokonca aj tvrdili, že Kristus ani vôbec nežil, čiže že nie je historickou osobou, na základe týchto správ usvedčiť z klamstva. Na prvom mieste pohanských dejepisných prameňov stojí svedectvo slávneho rímskeho dejepisca Tacita. Rozpráva vo svojich Annáloch, 8 ktoré boli napísané okolo r. 115, o požiari Ríma za cisára Neróna a pripája: „Aby túto zlú povesť (že z jeho rozkazu bol zapálený Rím) vyhladil, Nero podvrhol vinníkov a najvyberanejšími trestami stíhal tých, ktorí pre ich neprávosti ľud nenávidel a kresťanmi nazýval. Pôvodca toho mena Kristus bol za vlády Tibériovej od prokurátora Pontia Piláta popravený.“ V týchto niekoľkých vetách, ktorých pravosť nemôže byť vážne popieraná, je obsiahnuté, že: mladé kresťanstvo bolo na rozhraní 1. a 2. storočia tak rozšírené, že pútalo na seba oči verejnosti a bolo od Neróna prenasledované, že jeho pôvodcom je Kristus, ukrižovaný za vladára Piláta. Tacitove slová robí každý pokus popierať dejinnú existenciu Ježiša z Nazareta, bezvýsledným. V tom istom čase posiela Plínius mladší, miestodržiteľ v Bithynii (111-113) svojmu priateľovi cisárovi Trajánovi list, v ktorom prosí o poučenie, ako má nakladať s kresťanmi. Podáva správu o šírení kresťanstva v jeho provincii, kde sa kresťania pravidelne schádzajú v určité dni pred svitaním a „Krista ako Boha piesňami oslavujú“. Vydáva im krásne vysvedčenie, keď hovorí, že kresťania sa nedajú pohnúť, aby Krista zradili a cisárovi kadidlo sypali. Zaviazali sa prísahou nedopustiť sa krádeže, lúpeže, cudzoložstva alebo odcudzeniu zvereného majetku. Napriek tomu Plínius považuje ich náboženstvo za „zvrátenú a nesmiernu poveru“. Závadnou mu bola určite skutočnosť, že ukrižovaný človek je ctený ako Boh. Priateľ Plíniov, vysoký úradník na dvore Hadriánovom, Suetonius (117 až 138) píše v životopise cisára Klaudia: „Židia, ktorí sa pre Christa (Krista) ustavične búrili, z Ríma vyhnal.“ Stalo sa tak r. 53 za sporov vo vnútri židovskej obce.
Dôležitými pohanskými prameňmi o Kristovej osobe sú tiež literárne útoky filozofa Celsa (okolo r. 178), a od kresťanskej viery odpadnutého cisára Juliána (Apostatu † 363) proti kresťanstvu. Ich spisy sa síce stratili, avšak zo spisov kresťanských proti nim namierených vidíme, že ani Celsovi ani Juliánovi nenapadlo popierať dejinnú existenciu Kristovu, hoci tým mohli zasadiť kresťanstvu najťažšie rany. V pohanskej literatúre nachádzame tiež podivuhodné rozprávanie o Ježišovi Kristovi, a to v sýrskom liste istého Mary jeho synovi Serapionovi (z rokov 73-160 po Kr.). Mara poučuje svojho syna o márnosti násilných činov tyranov a utŕhačov proti filozofom, z ktorých uvádza Sokrata, Pytagora a píše, že Židia popravili svojho múdreho kráľa, od ktorej doby bolo im odňaté kráľovstvo.
Židovské pramene a svedectvá o Kristovi sú rovnako početné ako pohanské. Židia nikdy nepopierali dejinnú existenciu Ježišovu. Preto neprekvapuje, že k Rimanom odpadnutý dejepisec Jozef Flávius (37-100) vo svojich „Starožitnostiach“ (napísaných po r. 94) dvakrát hovorí o Kristovi. Jeho obšírne svedectvo o Kristovi znie: „V tom čase žil Ježiš, človek múdry (ak ho vôbec možno človekom nazývať). Konal totiž skutky podivuhodné a bol učiteľom ľudí, ktorí pravdu s radosťou prijímali. Tak mnohých Židov aj pohanov k sebe priviedol. (Bol to Kristus.) A keď ho Pilát na naliehanie popredných mužov nášho národa odsúdil na smrť kríža, neupustili od neho tí, ktorí predtým mu boli oddaní (lebo zjavil sa im tretieho dňa zase živý, ako to a na tisíce podivuhodných vecí proroci Boží o ňom predpovedali). Až do dnešného dňa trvá pokolenie kresťanov, ktorí sa po ňom tak nazývajú.“
Cirkevní spisovatelia, napr. Euzébius a sv. Hieronym sa tohto (Jozefovho) svedectva dovolávajú, rovnako tak Origenes poznal asi toto miesto. Vedecky bezchybná je druhá zmienka Jozefova o Kristovi: „Veľkňaz Ananus predvolal na svoj súd Jakuba, brata Ježiša, nazvaného Kristom.“ Ďalší židovský prameň o Ježišovi Kristovi je Talmud, ktorý povstal až v 4. st. po Kr. (najskôr v Babylone). Na dvanástich miestach sa deje zmienka o Kristovi. Každé slovo o ňom je plné nenávisti. Jeho pôvod je tupený, jeho matka „Mirjam“ sa podozrieva, akýsi „Pandera“ sa vydáva za jeho otca. Oznamuje sa, že si priniesol z Egypta kúzelníctvo a že bol povesený v predvečer veľkonočného sviatku. Táto nenávistná potupa o pôvode Kristovom bola ešte raz oživená v stredoveku bezmenným židovským pamfletom „Sefer Toldoth Ješu“ (Rodokmeň Ježišov). Avšak už evanjelista sv. Matúš nám podáva pravý rodokmeň Kristov. Uvedené pohanské a židovské pramene dejepisné o Kristovi stačia úplne, aby dejinná existencia Ježišova bola dosvedčená.
Kresťanské pramene k životu Kristovmu: Evanjelia
Naj podrobnejšiu správu o živote a pôsobení Ježišovom podávajú štyri evanjelia, podľa sv. Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Evanjeliá sú z hľadiska čisto dejepisného a prirodzeného presvedčujúce pramene, ktoré zasluhujú plnej viery. Dejepisná vierohodnosť evanjelií predpokladá ich pravosť a neporušenosť. Treba teda najprv ukázať, že tieto štyri spisy boli skutočne spísané od Matúša, Marka, Lukáša a Jána, a že počas doby neutrpeli žiadne podstatné zmeny.
Pravosť evanjelií
Vonkajšie dôvody pravosti a) Štyri evanjelia pochádzajú určite z doby apoštolskej. Sú totiž uvádzané z evanjelií početné miesta v kresťanských spisoch na rozhraní 1. storočia. Tak napr. Náuka dvanástich apoštolov (z rozhrania 1. st.), list pápeža Klementa ku Korintským (okolo r. 96), podobne sv. Ignác, biskup Antiochijský (zomr. 107) a i. Okolo roku 100 sú tri prvé evanjelia známe v Sýrii, Malej Ázii, Ríme, čoskoro po roku 100 tiež evanjelium Jánovo. Dôkaz pre vek evanjelií je v tom, že v druhej polovici druhého storočia povstal (napr.) ich sýrsky preklad. Tvrdenie racionalistických učencov, že evanjeliá pochádzajú až z druhého storočia, je dnes po lepšom poznaní staro kresťanského písomníctva vedeckým svetom opustené.
b) Pôvodcami štyroch evanjelií sú apoštoli Matúš a Ján a žiaci svätých apoštolov Marek a Lukáš. To nám dosvedčuje všeobecné podanie najstaršej Cirkvi, ktorá veľmi starostlivo strážila apoštolské podanie. Najstarším svedkom je Papias, biskup hierapolský († okolo r. 150), žiak sv. Jána apoštola. Sv. Irenej, biskup lyonský († 202) hovorí okolo r. 180 o štyroch evanjelistoch ako o veci všeobecne známej a istej. V jeho spisoch je uvedené viac ako sto miest z evanjelií.
c) Rovnako tak spisy bludárov z druhého storočia, Cerintha, Basilida, Valentína a i. obsahujú mnohé výroky z evanjelií. Tak napr. filozof Celsus pripisuje evanjelia učeníkom Ježišovým.
Vnútorné dôvody pravosti
a) Knihy Nového Zákona sú písané jazykom gréckym, nárečím helenistickým (t. zv. koiné), ktorým sa na východe hovorilo a písalo až do konca druhého storočia. Gréčtina evanjelií je silne aramejsky zafarbená, takže ich pôvodcu treba hľadať na palestínskej pôde, čo je obzvlášť viditeľné pri sv. Matúšovi a Lukášovi pri líčení udalostí z detstva Ježišovho.
b) Opis evanjelií nesie na sebe pečať očividného svedectva. Spisovatelia poznajú dobre zemepisné, politické, hospodárske a kultúrne pomery v Palestíne v 1. storočí pred r. 70. Podávajú nám verne náboženský život a túžby židovského národa, zmýšľanie farizejov a zákonníkov. A predsa vtedajšie pomery náboženské i politické boli veľmi spletité. V evanjeliách sú uvedené nespočetné údaje miestne a časové, ktoré boli známe len očitým svedkom.
c) Okrem toho podávajú evanjelia jasný obraz Kristov. Jeho reči sú často do slova uvedené, jeho činy podrobne popísané, živo vykreslené jeho utrpenie a smrť. Tak mohli písať len tí, ktorí sa s Kristom bezprostredne stýkali alebo o ňom počuli od hodnoverných očitých svedkov.
d) Každé evanjelium nesie stopy svojho pôvodcu a účel, na ktorý bolo napísané. Evanjelium sv. Matúša bolo podľa podania napísané najskôr (asi r. 42) v nárečí aramejskom, pre kresťanov obrátených zo židovstva. Je to zrejmé z jeho obsahu, v ktorom je neustály zreteľ na starozákonné proroctvo o Mesiášovi. Zachovalo sa iba v gréckom preklade. Sv. Marek, ktorý bol sprievodcom sv. Petra, napísal svoje evanjelium podľa jeho kázania (asi r. 55) pre kresťanov rímskych, obrátených z pohanstva. Sprievodcom sv. Pavla bol zase sv. Lukáš, ktorý napísal svoje evanjelium na konci prvého zajatia Pavlovho (asi r. 62-63) pre kresťanov, obrátených z pohanstva. Napokon evanjelium sv. Jána apoštola nesie všetky znaky učeníka, ktorého Kristus miloval. Evanjelium Jánovo predpokladá prvé tri evanjeliá (zvané synoptické) a bolo napísané v Efeze (asi roku 90-95, alebo oveľa skorej) pre kresťanov maloázijských. Evanjelia, okrem Matúšovho, ako aj všetky ostatné spisy Nového Zákona boli napísané po grécky. Výsledok vedeckého bádania v zhode so staro kresťanskými správami dokazuje, že spísanie synoptických evanjelií (podľa iných autorov aj Jánovo evanjelium) môžeme klásť pred zničenie Jeruzalema (r. 70).
Neporušenosť evanjelií
Knihy Nového Zákona zostali vo všetkých podstatných častiach neporušené.
a) Tieto knihy stáli ako sväté od začiatku pod ochranou svätých apoštolov a ich nástupcov, teda cirkevných predstavených. Títo bdeli nad biblickým textom a nestrpeli by jeho porušenie. Nové odpisy museli byť overené. Tiež sami kresťania bdeli nad Písmom svätým, poznali dobre jeho obsah z bohoslužieb, ba v dobách prenasledovania obetovali za sväté knihy i život.
b) V 2. storočí bolo už rozšírené Písmo sv. v nespočetných odpisoch. Jeho text nebolo možné tak ľahko porušiť. Originály kníh Nového Zákona sa nám nezachovali. Koncom druhého storočia bolo v obehu na 60.000 rukopisov (opisov) evanjeliových. Ešte dnes (r. 1945 – pozn. prekl.) máme asi na 4000 gréckych a asi na 8000 latinských rukopisov Nového Zákona z rôznych krajín a storočí. K tomu pristupujú zvyšky prekladov sýrskych a latinských z 2. storočia, ako aj citáty z Nového Zákona u spisovateľov z 1. storočia. K najstarším rukopisom Nového Zákona patrili doteraz rukopisy (kódexy) Sinajský, Vatikánsky a Sinajský sýrsky, pôvodný zo 4. storočia. Obsahujú celú Bibliu a sú písané na pergamene. V najnovšej dobe (najmä r. 1920, 1930) boli objavené, hlavne v Egypte, početné grécke rukopisné zvyšky Starého i Nového Zákona, písané na papyruse. Niektoré z nich kladú učenci do 2. alebo 3. storočia, zvyšky evanjelia sv. Jána potom do prvej polovice 2. storočia. To je teda najstarší rukopis Nového Zákona. Všetky tieto rukopisy sa zhodujú v podstatných veciach úplne. Sú síce v rukopisoch aj odchýlky, ktoré sa tam vlúdili dlhoročným opisovaním, týkajú sa však vecí nepodstatných. Odchýlky sa zisťujú a opravujú.
Vierohodnosť evanjelií
Útoky racionalistov
V 17. storočí začalo v Anglicku t. zv.-náboženské osvietenské hnutie, ktoré sa potom rozšírilo po celej Európe. Tento duchovný smer začal popierať všetko nadprirodzené v kresťanstve, tiež božstvo Kristovo, jeho zázraky, a snažil sa tiež evanjeliám dať čisto prirodzený výklad. Hlavní zástancovia hnutia boli vo Francúzsku Bayle, Rousseau a Voltaire, v Nemecku hlavne Lessing. Tento vystúpil r. 1774 ostro proti pravosti a vierohodnosti Nového Zákona. Osvietenský duch našiel tiež množstvo priateľov v kruhoch kresťanských bádateľov a viedol k protestantsko-racionalistickej teológii, ktorá sa dodnes zaoberá kritickým štúdiom Písma svätého.
(Dnes je to podobne aj v oficiálnej „katolíckej“ štruktúre, kde sa už hlása a vyučuje povinne prakticky len liberálna teológia s jej ateistickou tzv. historicko-kritickou teológiou s jej metódou, – pozn. prekl.).
Hlavnou zásadou tejto racionalistickej kritiky bolo, že všetko treba vysvetľovať cestou prirodzenou a že zázrak je nemožný. Reimarus vyhlásil jednoducho všetky zmienky o zázrakoch v evanjeliách za vymyslené a za lož. Paulus (zomr. 1851) sa snažil dať zázrakom Kristovým čisto prirodzené vysvetlenie. Renan (zomr. 1892) sa odvážil pochybovať o svätosti Kristovej a urobil z jeho života obyčajný román. David Fr. Strauss (zomrel r. 1874) vymyslel hypotézu o mýtoch, t. j. že správy Nového zákona sú výmyslom, bájou, iba mýtom z neskoršej doby a odsunul vznik evanjelií hlboko do 2. storočia. Ferd. Chr. Baur (zomr. 1860) vyhlásil evanjelia za falzifikát z poapoštolskej doby. Zo všetkého toho vyvodila skupina: Bruno, Bauer, Kalthoff, Drews záver, že vyhlásila hlavné osoby Nového Zákona, Ježiša Krista, sv. Pavla a iných za čisto „spisovateľské fikcie".
Veriaca (pravoverná) veda odmieta hlavný racionalistický predsudok o nemožnosti zázraku. Ak uznávame Boha, ktorý mal toľko moci, aby celý viditeľný svet s jeho zákonmi stvoril, musíme mu priznať aj moc, aby týmto zákonom buď navždy alebo na čas účinnosť odňal. Uznáva teda zázrak tam, kde je dostatočne overený. Veriaca veda preto z vážnych dôvodov uznáva v najvyššom stupni vierohodnosť evanjelií.
a) Spisovatelia evanjelií mohli povedať pravdu. Veď dvaja z nich ako apoštoli boli očitými svedkami udalostí, o ktorých rozprávajú. Dvaja ďalší boli ako žiaci apoštolov v styku s týmito svedkami života Kristovho. Autori evanjelií boli tiež schopní k takému svedectvu. Zázraky Kristove neboli tak ťažko pozorovateľné, jeho učenie si mohli v pamäti uchovať.
b) Títo spisovatelia chceli pravdu povedať. Žiadna kniha na svete nepôsobí takým silným dojmom pravdivosti, ako práve evanjelia. Opisujú jednoducho a objektívne jednotlivé udalosti a nepripisujú k nim svoje úvahy. Píšu o najpodivnejších a najdojemnejších veciach, napr. o vzkriesení z mŕtvych, o utrpení a smrti Pána celkom triezvo a krátko. Sú bez zaujatosti a nenávisti k nepriateľom Kristovým. Ba oznamujú aj svoje vlastné chyby a predsudky, napr. o hriechu Petrovom, zrade Judášovej a iné. Prečo by mali byť také knihy vymyslené? Veď spôsobili ich autorom len prenasledovanie a smrť. A ako by si mohli títo spisovatelia vymyslieť tak vznešený obraz Kristov? Bez skutočného Krista to bolo nemožné. Nie, spisovatelia evanjelií boli zbožní a bohabojní muži. Nikto tak ostro nevaroval pred nepravdou, ako oni v evanjeliách. Mohli byť pritom najbiednejšími klamármi? Mohli klamnými zázrakmi a rečami Kristovými priviesť svet k zbožšteniu prostého človeka? Platia o nich slová svätého Jána: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.“(1 Jn 1, 1).
c) Autori evanjelií museli dokonca pravdu napísať. Všetky udalosti, o ktorých rozprávajú, sa diali verejne. Keď písali, žili ešte očití svedkovia života Ježišovho. Kresťania, Židia a pohania mohli navštívili oné miesta, o ktorých sa v evanjeliách rozpráva, a presvedčiť sa o udalostiach, ktoré sa tam stali. Veci, o ktorých písali, boli predsa najväčšou obžalobou národa židovského i rímskej vrchnosti a museli by, keby boli vymyslené, vzbudiť najväčší odpor. Namiesto toho sa však zväčšoval počet prívržencov Ježišových zo dňa na deň a jeho nepriatelia boli bezmocní.
d) Skvelým vonkajším potvrdením všetkého nadprirodzeného, o ktorom evanjelisti rozprávajú, je podivuhodné rýchle šírenie kresťanstva na rozhraní 1. a 2. storočia. V Ríme bolo okolo r. 60 mnoho kresťanských obcí, v Bithynii začali okolo r. 115 budovať chrámy, okolo r. 200 bolo v celej ríši rímskej vlastne víťazstvo kresťanstva nad pohanstvom už rozhodnuté.
e) Všetko, čo tu bolo povedané o evanjeliách, platí rovnako o ostatných knihách Nového Zákona. Ich vierohodnosť tiež potvrdzujú: tisíce kresťanských mučeníkov z prvých storočí, dejepisci židovskí, pohanskí, napr. Tacitus, Suetonius, Plinius ml. a i., a tiež výsledky novodobého bádania dejepisného, archeologického a iné. Zo všetkého, čo bolo o pravosti, neporušenosti a vierohodnosti evanjelií doteraz povedané, vyplýva, že dejinná existencia Ježiša Krista je zaistená a že aj to, čo sa o ňom v evanjeliách rozpráva, si zaslúži vieru.
(Spracované a upravené zo spisu od A. Salajky, Ve světle víry. Katolická věrouka, z r. 1945.)
(pokračovanie v ďalšej časti)
Boh Vykupiteľ (2. časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/boh-vykupitel--2.-cast-.html
