Boh Vykupiteľ (4. časť)
Svedectvo sv. Pavla o Ježišovi Kristovi
Veľkosť osobnosti svätého Pavla
Svätý apoštol Pavol patrí svojou vnútornou, duchovnou veľkosťou a hĺbkou, svojím životom a pôsobením k najväčším postavám kresťanstva, ba ľudstva vôbec. Jeho vývoj k apoštolátu pre Krista a jeho zázračné obrátenie nám opisuje sv. Lukáš v Skutkoch apoštolských (9, 1-30), aj sám sv. Pavol pred ľudom v Jeruzaleme (Sk 22) a pred kráľom Agrippou (Sk 27). Zo Šavla, ktorý prenasledoval učeníkov Kristových, stal sa jeho najhorlivejší prívrženec, keď sa mu bol oslávený Kristus zjavil pred bránami mesta Damašku so slovami: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?" (Sk 9, 4). Bližších správ o Ježišovi Kristovi sa mu dostalo v Damašku, kde bolo dosť ľudí, ktorí Ježiša videli a jeho učenie počuli. Svoje znalosti o kresťanstve prehĺbil niekoľkoročným pobytom v Arábii. Potom sa zdržiaval (dlhšie obdobie) pri sv. apoštoloch Petrovi a Jakubovi a kresťanoch v Jeruzaleme. Nato sa odobral do Tarzu a pôsobil potom niekoľko rokov u kresťanov v Antiochii, kde sa opäť stýkal s kresťanmi najstaršej generácie z Jeruzalema. Dostalo sa mu božských videní, ako sám ich popisuje vo svojom liste korintským kresťanom (1 Kor 12, 1-14). Po svojej prvej apoštolskej ceste predložil sv. Pavol apoštolom v Jeruzaleme evanjelium, ktoré hlásal pohanom, aby si zaistil ich úplný súhlas (Gal 2, 1-11).
Svätý Pavol teda prišiel k poznaniu Ježiša Krista trojakým spôsobom: zjavením Kristovým pred Damaškom, nebeským videním a dokonalým poučením od sv. apoštolov a prvých kresťanov. Svedectvo sv. Pavla o Kristovi má teda vysokú cenu. ... A tak je sv. Pavol osobnosťou nesmierneho významu. Bol nazvaný najväčším mužom staroveku, pretože on to hlavne bol, ktorý kresťanstvo urobil náboženstvom svetovým a pretože svojimi spismi vykonal a do dnešného dňa doteraz pôsobí veľký vplyv na ľudstvo, ako málokto z minulosti. Bol tiež nazvaný najznámejším mužom staroveku, pretože vo svojich spisoch ako nikto iný zjavil svoje vnútro. Z jeho spisov poznávame jeho rozhodnosť, podnikavosť a vytrvalosť, neľakal sa žiadneho nebezpečenstva a utrpenia, voči svojim nepriateľom bol neochvejný, búrlivý a vášnivý vo svojej horlivosti pre Krista, jediný svoj ideál. Svätý Pavol je, v protiklade ku Kristovi, čisto ľudský, rýdzi a ostro tesaný charakter. Jeho listy kresťanským obciam sú tak ... hlboké, však tiež plné umenia, že sú počítané medzi najviac vynikajúce diela svetovej literatúry. Jeho duch bol mysliteľský, aj keď jeho telo bolo slabé (2 Kor 12, 7). Svoje svedectvo, ktoré vydával o Kristovi uprostred národov vtedajšieho sveta, potvrdil svojou vlastnou mučeníckou smrťou v Ríme roku 67.
Svedectvo svätého Pavla o Kristovi
Osobnosť a charakter Kristov boli od sv. Pavla tak názorne vykreslené ako od evanjelistov. Všetko to, čo podáva o pôvode Kristovom, o ustanovení Sviatosti oltárnej, o smrti a zmŕtvychvstaní Kristovom, zhoduje sa dokonale so správami evanjelií. Za koho považoval sv. Pavol Ježiša Krista? Mal ho snáď za pozemského génia, za vynikajúceho služobníka Božieho alebo snáď za nebeskú, duchovnú bytosť po spôsobe anjelov? Odpoveď, ktorú sv. Pavol dáva, je jasná. Svätý Pavol pokladá Ježiša Krista za pravého, odvekého, bohorovného Syna Božieho. Jeho listy podávajú o tom početné svedectvá.
a) Tak píše o Kristovi v liste k Rimanom: „ . . . podľa tela pochádza z Dávidovho rodu a podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn,“ (1, 3-4). On je „nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen.“ (9, 5).
b) V liste k Filipanom hovorí o vtelení Kristovom: „ . .. On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.“ (2, 6-11).
c) V liste ku Kolosanom pripisuje sv. Pavol Kristovi, podobne ako Otcovi, stvorenie: „V ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva.“ (1, 16-17). Pripisuje mu božskú dokonalosť: „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.“ (2, 9).
d) Dôkaz, že Pavlove videnia sa zhodujú s poznaním o Kristovi, ktoré mali prví kresťania, podáva koniec jeho prvého listu ku Korintským: „Pozdravujú vás všetci bratia. Pozdravte sa navzájom svätým bozkom. Môj, Pavlov, vlastnoručný pozdrav. Kto nemá rád Pána, nech je prekliaty! Marana tha! Milosť Pána Ježiša nech je s vami. Moja láska nech je s vami všetkými v Kristovi Ježišovi.“ (16, 20-24.) Tu používa sv. Pavol aramejskú, od prvých kresťanov v Jeruzaleme pochádzajúcu modlitebnú formulu, ktorá značí: Pane náš, príď! S vierou, ktorá je v tejto modlitbe obsiahnutá, sa cíti sv. Pavol zajedno.
Svedectvo sv. Pavla o zmŕtvychvstaní Kristovom
Píše o ňom v prvom liste ku Korintským r. 57-58 takto: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli. Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom a poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne. Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou. Teda či už ja alebo oni takto hlásame a vy ste tak uverili. Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak mŕtvi naozaj nevstávajú. Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch.“ (15, 3-17).
Týmito slovami dosvedčuje sv. Pavol zmŕtvychvstanie Kristovo jednak vypočítavaním jeho svedkov, jednak uvedením svojho vlastného zážitku, a ukazuje, z akých dôvodov učil o zmŕtvychvstaní Kristovom, ako základnej pravde celej kresťanskej viery. Hovorí o skutočnom, nie vizionárskom zmŕtvychvstaní, totiž o prebudení k životu zomrelého Ježiša a o jeho objektívnom, skutočnom objavení sa uvedeným svedkom.
TAJOMSTVO BOHOČLOVEKA VO SVETLE VIERY
OSOBA BOHOČLOVEKA
Od čisto ľudskej, duchovno-mravnej postavy Ježišovej prichádzame k jeho nadprirodzenému tajomstvu, k božstvu v jeho bytosti. Tajomstvo jeho dejinného zjavu je vyjadrené jasnosťou jeho slov: „Ja a Otec sme jedno.“ (Jn 10, 30). Tým sme tiež došli ku koncu svojej cesty, kam nás dejinné skúmanie môže vôbec priviesť. Teraz stojíme pred tajomstvom Bohočloveka, ktoré nám môže trochu odhaliť iba viera.
Vtelenie Syna Božieho
Hriechom sa odlúčilo pokolenie ľudské od Boha. Vlastnou silou nemohlo nájsť spiatočnú cestu k Bohu. Potrebovalo Vykupiteľa. Boh mu daroval Vykupiteľa, poslal Syna svojho jednorodeného, aby dielo vykúpenia dokonal. Proti alexandrijskému kňazovi Áriovi vyhlásil 1. všeobecný cirkevný snem v Niceji r. 325 pravé božstvo Kristovo. Neskoršie snemy objasňovali pojem vtelenia Božieho. Slovami „ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny“ (tretí článok viery) vyznávame, že Syn Boží sa stal človekom. Vtelenie Božie značí, že druhá božská osoba prijala ľudskú prirodzenosť, t. j. ľudské telo a ľudskú dušu. Sväté človečenstvo Kristovo nepovstalo prirodzeným splodením, ale zázračným pôsobením Ducha Svätého v lone Panny Márie. O skutočnosti vtelenia Božieho podávajú správu evanjelisti svätý Matúš a svätý Lukáš. Svätý Lukáš rozpráva o zvestovaní narodenia Ježišovho, o jeho narodení v Betleheme, príchode pastierov, obrezaní, o predstavení v chráme pri obetovaní a o dvanásťročnom Ježišovi v Jeruzaleme (1, 26-38; 2, 1-52). Sú to teda všetky udalosti z detstva a mladosti Ježišovej. Svätý Matúš uvádza stručne skoro to isté, hovorí o príchode mudrcov; úteku do Egypta a návratu do Nazareta (1, 18-2, 23). Jadro tajomstvo je vyjadrené slovami anjelovými, ktoré predniesol k Panne Márii: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ (Lk 1, 35). Vzhľadom na starozákonné proroctvo, že Mesiáš vzíde z pokolenia Dávidovho, zvolil Boh za matku Spasiteľovu dedičnú dcéru z pokolenia Dávidovho, Máriu, ktorá podľa židovského zákona bola zasnúbená s Jozefom, z toho istého rodu. Od ľudí, ktorým bolo neznáme panenské počatie Máriino, bol Ježiš považovaný za syna Jozefovho. Aj Ježiš pochádzal podľa svojej ľudskej prirodzenosti z domu a pokolenia Dávidovho.
Vtelenie Syna Božieho objasňujú dve miesta Písma svätého
a) Evanjelium sv. Jána: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ (1, 14). „Slovo“ je druhá božská osoba, o ktorej svätý Ján predtým hovorí: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ (1, 1-3). Svätý Ján dáva tu druhej božskej osobe názov „Lógos“, t. j. „Slovo Božie“. Týmto „Slovom“ rozumie Syna Božieho, druhú božskú osobu, ukazuje na jej pomer k Bohu Otcovi, k svetu a k ľuďom. Svoje učenie o „Slove“ čerpal sv. Ján zo zjavenia, a to od Ježiša Krista, ktorého bol apoštolom. Istý základ pre toto učenie je tiež v zjavení starozákonnom, kde sa hovorí o Múdrosti Božej (Múdr 7, 21-30; 8, 3; 9, 9; Prísl. 8, 23-31). Jeho učenie o „Slove“ je celkom iného rázu ako u pohanských filozofov a bludárov. Jeho „Slovo“ je vecná, božská podstata, číry duch .. . ktoré neskôr „telom učinené je“, t. j. stalo sa človekom, takže od tej doby to bol Boh a človek.
b) Sv. Pavol ukazuje v liste k Filipanom (2, 5-8), že vtelenie bolo sprevádzané veľkým dobrovoľným ponížením druhej božskej osoby: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ Zmysel týchto slov je: Spasiteľ Ježiš Kristus, ako Boh, bol sú (spolu) podstatný a rovný s Otcom. Prináležala mu aj božská oslava na zemi. On však sa jej zriekol, ponížil sa a prijal dobrovoľne a z lásky k ľuďom spôsob služobníka, to je prirodzenosť ľudskú, stal sa človekom. Článok viery (dogma), o vtelení Božom má pre náš pojem o Bohu najvyššiu cenu. Vidíme tu predovšetkým živý úkon lásky jednej božskej osoby a prestávame si predstavovať božské osoby v strnulej nehybnosti. Poznávame ďalej, aká falošná by bola myšlienka, že vtelenie Boha, ako nekonečne dokonalého, nič nestálo.
Práve (preto), aby ho záchrana ľudského pokolenia stála skutočnú ľudskú námahu, pot a krv, prijal na seba ľudskú prirodzenosť. Pritom nemôžeme hľadať nejaký seba hľadajúci účel, lebo tento skutok lásky Božej nepriniesol Bohu žiadny úžitok, žiadne zväčšenie jeho blaženosti... Už starokresťanský spisovateľ Diognetus (v 2. storočí) volal: „Kto z nás bol to (vtelenie Božie) kedy od Boha očakával?“
Od 4. storočia slávi sa narodenie Kristovo sviatkom Božieho hodu vianočného (25. decembra). Stará Cirkev nepoznala vlastného sviatku narodenia Pána, slávila Zjavenie Pána (6. januára) ako jeho prvé zjavenie pohanskému svetu a spojila s tým pamiatku na jeho krst v Jordáne a na jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej, ako zjavenie jeho božstva. Zavedením sviatku Narodenia Pána zatlačila Cirkev sviatok nepremožiteľného boha slnka (sol invictus), ktorý sa slávil od čias cisára Aureliána 25. decembra. Veriacim bol Kristus „Slnkom nepremožiteľným“, slnkom spravodlivosti a lásky. V bohoslužbe Božieho vianočného hodu sa oslavuje trojaké narodenie Kristovo:
a) večné narodenie v lone Boha Otca,
b) ľudské zrodenie z Márie Panny a
c) duchovné narodenie v jeho dušiach veriacich. Pravé Vianoce sú len u toho kresťana, keď spomienka na narodenie Pána spôsobí obnovu ducha a lásky k vtelenému Synovi Božiemu. Vidieť vo Vianociach iba návrat svetla do prírody, nemá s kresťanským myšlienkovým svetom nič spoločné.
Spracované a upravené zo spisu od A. Salajky, Ve světle víry. Katolická věrouka, z r. 1945.
(pokračovanie v ďalšej časti)
Boh Vykupiteľ (5. záverečná časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/boh-vykupitel--5.-zaverecna-cast-.html