Hodnovernosť Svätého Písma v knihách Nového zákona
(List je mierne od pôvodného textu doplnený po nájdený chyby v počte katolíckych listov)
O osobe Spasiteľa sveta, Pána Ježiša Krista, predkladá najlepšie spoľahlivé dôkazy Písmo sväté v knihách Nového zákona. V stručnosti ich vysvetlíme.
Nový zákon tvorí 27 kníh, konkrétne:
Dejepisné knihy (5): A to 4 evanjeliá, ktoré napísali sv. Matúš, Marek, Lukáš, Ján a Skutky apoštolské napísané sv. Lukášom. Slovo evanjelium znamená pôvodne dar za dobrú správu, neskôr dobrú správu samotnú, alebo tiež radostnú zvesť. V Novom zákone sa tak nazývala správa alebo kázanie o vykúpení ľudstva, t. j. o živote a pôsobení Ježiša Krista. Neskôr sa evanjeliom nazvali tiež 4 knihy, ktoré obsahujú správu o vykúpení sveta.
Sv. Matúš napísal svoje evanjelium v Palestíne okolo r. 42 pre kresťanov obrátených zo židovstva, aby im dokázal, že Ježiš Kristus je zasľúbený Vykupiteľ. Jeho znakom je človek, pretože evanjelium začína rodokmeňom Pána Ježiša. Sv. Marek napísal svoje evanjelium v Ríme, (podľa svedectva sv. Augustína a sv. Hieronyma po grécky) medzi r. 42 – 45 a je zložené z kázania apoštola Petra. V ňom ukazuje rímskym kresťanom, že Ježiš je Boží Syn. Prihliadnuc povahe Rimanov, uvádza v ňom hlavne skutky, zvlášť zázraky Kristove. Pretože na úvod evanjelia rozpráva o kázaní Jána Krstiteľa na púšti, má v znaku leva, kráľa púšte. Sv. Lukáš, pôvodne lekár a tiež maliar, zostavil evanjelium v Ríme, alebo v Gréckom Achájsku, okolo r. 62. Venoval ho istému Teofilovi, kresťanovi z pohanstva, aby ho poučil o živote Kristovom. Správu čerpal z kázaní apoštolov a učeníkov Pána a zo správ osôb, ktorých sa sám pýtal, najmä Matky Božej. Preto tiež opisuje obšírnejšie niektoré udalosti z detstva Kristovho. Na začiatku evanjelia rozpráva o obeti kňaza Zachariáša, preto je jeho symbolom býk. Sv. Ján spísal svoje evanjelium v Efeze, zrejme r. 96 pre kresťanov malo ázijských. Dokazuje proti niektorým bludárom (hlavne Kerintovi), že Kristus je Boh i človek a dopĺňa prvé tri evanjelia. V úvode ukazuje, že večné Slovo (Ježiš – druhá božská osoba Svätej Trojice) sa vtelilo, aby nás vykúpilo a spasilo. Pretože sa na samom začiatku evanjelia slovo Božie povznáša k výšinám nebies, má v znaku orla. Skutky apoštolské venoval sv. Lukáš tomu istému Teofilovi, ktorému venoval svoje evanjelium. Zobrazuje v ňom založenie a rozšírenie cirkvi. Kniha bola napísaná pravdepodobne v Ríme a to medzi r. 64 – 65 po Kr. Spis hovorí zvlášť o pôsobení apoštola Petra, potom apoštola Pavla, o jeho troch misijných cestách a rímskom väzení.
Mravoučné knihy (apoštolské listy) (21): Z toho je 14 sv. Pavla a to: Rimanom, 1.–2. Korinťanom, Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, 1.–2. Solúnčanom, 1.–2. Timotejovi, Títovi, Filemonovi, Hebrejom;
Apoštol Pavol sa narodil v Tarze v Cilícii, zo židovských rodičov. Rodičia, ktorí mali rímske občianstvo, mu dali dve mená: Šavol grécke, alebo rímske, Pavol. Prvé vzdelanie Pavol absolvoval v Tarze, kde si osvojil grécky jazyk a poznal grécku filozofiu a literatúru. V rodnom meste sa naučil tiež remeslu výrobcu stanov. Keď mal asi 15 rokov, otec ho poslal do Jeruzalema, aby sa tam u slávneho učiteľa Gamaliela dôkladne vzdelával v Mojžišovom zákone. Za svojho neskoršieho pobytu v Jeruzaleme sa stretával s farizejmi a nadobudol nenávisť k vyznávačom Kristovho učenia. Schvaľoval smrť diakona Štefana a i sám potom začal prenasledovať kresťanov. Na ceste do Damasku sa mu však zjavil Ježiš a v jeho duši spôsobil neočakávaný obrat. Z prenasledovateľa kresťanov sa stal apoštol národov. Pôsobil v Damasku, kde ho kresťania zachránili pred úkladmi židov, navštívil Petra v Jeruzaleme a rozvinul spolu s Barnabášom úspešnú misijnú prácu v Sýrskej Antiochii. Potom vykonal tri veľké apoštolské cesty, na ktorých hlásal evanjelium na Cypre, v Malej Ázii, Macedónsku a Grécku. Po tretej ceste bol v Jeruzaleme zajatý a dopravený do väzenia v Cézarey. Po dvoch rokoch bol, nakoľko sa odvolával k cisárovi, odoslaný do Ríma. Tam strávil dva roky v miernej väzbe, hlásajúc pritom evanjelium židom i pohanom. Keď ho prepustili, tak zrejme pôsobil v Španielsku, Taliansku a na východe. Počas Nerónovho prenasledovania bol v Ríme, dňa 29. júna r. 67., sťatý mečom. Pavol po obrátení ku Kristovi, horel vrúcnou láskou k Bohu a snažil sa získať čo najviac ľudí pre pravdu Kristovu. Chcel byť „všetkým pre všetkých, aby zachránil aspoň niektorých.“ Pavlove listy, písané kresťanským obciam, nabádajú veriacich k dokonalému kresťanskému životu, varujú pred bludmi a odpovedajú na rôzne vtedajšie otázky. Listy k Timotejovi a Títovi poučujú oboch biskupov o povinnostiach a cnostiach pastierskeho úradu. List k Filemonovi je vzácnym dokladom, že kresťanovi bol od počiatku otrok bratom. List Hebrejom je písaný kresťanom zo židovstva v Palestíne, ktorí boli v nebezpečenstve, že sa navrátia k židovstvu. Sv. Pavol ukazuje týmto kresťanom, ako Nový zákon vyniká nad Starý a vyzýva ich, aby zostali Kristovi verní i v utrpení.
Katolícke listy (7) : Jakubov list, 1.–2. Petrov, 1., 2., 3. Jánov list a List Júdov. Nazývané sú všeobecné alebo katolícke, pretože neboli písané určitým obciam alebo osobám, ale veriacim celých krajov. Všeobecné listy upevňujú kresťanov vo viere, varujú pred herézami a pobádajú ku kresťanskému životu.
Sv. Jakub mladší (spravodlivý), bol synom Alfea a jeho manželky Márie, ktorá bola v príbuzenskom vzťahu s matkou Pána Ježiša. Pre svoju príbuznosť s Kristom sa tiež nazýva bratom Pána, podobne ako jeho rodní bratia, Jozef, Júda a Šimon. Bol Jeruzalemským biskupom a tešil sa pre svoju zbožnosť a oddanosť zákonu Mojžišovmu veľkej vážnosti ako u kresťanov zo židovstva, tak aj u židov. Svoj list napísal asi r. 62., v ktorom ho aj na popud veľkňaza Annáša usmrtili. Rozbúrený dav ho zvrhol s chrámového cimburia na dlažbu, kde ho dotĺkli sochorom.
Svätý Peter, syn Jonášov, sa pôvodne volal Šimon. Narodil sa v Betsaide a živil sa rybolovom. Neskôr sa usadil v Kafarnaume. Spolu s bratom Ondrejom odišiel k sv. Jánovi Krstiteľovi na púšť. Keď Kristus začal verejne pôsobiť, pridali sa obaja bratia k nemu; stali sa jeho učeníkmi a apoštolmi. Kristus učinil Šimona viditeľnou hlavou cirkvi a dal mu meno Peter, t. j. skalka, kamienok. Po nanebovstúpení Pána Peter zastával svedomito úrad vrchného pastiera stáda Kristovho. R. 42 bol na rozkaz Herodesa Agrippu I. uväznený a mal byť popravený, ale Boh ho pre modlitby cirkvi vyslobodil zázračne skrze anjela. Keď cisár Klaudius vypovedal r. 49 židov z Ríma, vrátil sa tiež Peter do Jeruzalema a riadil apoštolský snem. Krátko na to prišiel do Antiochie Sýrskej, kde pôsobil nejakú dobu. Neskôr prebýval v Ríme, v ktorom bol za prvého prenasledovania kresťanov dňa 29. Júna r. 67 ukrižovaný.
Sv. Júda Tadeáš, brat Jakuba Mladšieho, pôsobil v Arábii, Sýrii, Mezopotámii a Perzii. Vracajúc sa odtiaľ, zomrel ako mučeník za Krista v Berute, vo Fenícii. List napísal r. 65.
Prorocká kniha (1): Zjavenie sv. Jána. Je to jediná prorocká kniha Nového zákona. Zjavenie dostal Ján od Boha na ostrove Patmos, kde knihu napísal v r. 95. Spis poučuje o konečnom víťazstve cirkvi a povzbudzuje k vytrvalosti vo viere.
Knihy Písma svätého Nového zákona sú napísané jazykom gréckym, nárečím helenistickým, t. j. ľudovou gréčtinou, popretkávanou cudzími slovami, najmä aramejskými a latinskými. Najstaršie preklady Nového zákona sú: 1. Itala z 2. stor.; 2. Vulgáta, t. j. preklad všeobecný, vytvorený sv. Hieronymom okolo r. 383; 3. Sýrsky z 2. stor.; 4. Koptský z 3. alebo konca 2. stor.; 5. Etiópsky zo 4. a 5. stor.; 6. Gótsky zo 4. stor.; čiastočne je tento preklad obsiahnutý v „striebornom kódexe“, ktorý bol r. 1648 odvezený z Prahy do Švédska; 7. Staroslovanský preklad, ktorý vytvorili sv. Cyril a Metod v 9. storočí.
Pravosť, neporušenosť a vierohodnosť kníh Nového zákona
Knihy NZ sú pravé.
Tieto knihy boli napísané v 1. storočí spisovateľmi, ktorým sa pripisujú. Poznáme to:
Z ich obsahu.
- Knihy sú napísané nárečím helenistickým, ktorým sa na východe hovorilo a písalo asi do konca 2. storočia.
- Spisovatelia poznajú podrobne náboženské, politické a zemepisné pomery v Palestíne v 1. storočí. Verne opisujú náboženský život, túžby a snahy židovského národa, zmýšľanie a jednanie farizejov a saducejov, spletité politické pomery v Palestíne, povahu domácich vladárov i rímskych miestodržiteľov, popisujú podrobne mestá, obce, jeruzalemský chrám, brány, rybníky, rieky, jazerá a hory. Tak mohli písať iba spisovatelia, ktorí žili v tej dobe, čiže v 1. storočí po Kr.
- Evanjelia podávajú jasný obraz Kristov. Uvádzajú často doslova jeho reči, popisujú podrobne jeho činy, predstavujú živým spôsobom jeho utrpenie a smrť. Z toho vysvitá, že ich písali ľudia, ktorí sa s Ježišom stretávali, alebo o ňom od očitých svedkov počuli.
- V mnohých knihách Nového zákona sa uvádzajú mená spisovateľov (v 14 listoch sv. Pavla, v listoch sv. Petra, Jakuba, Júdy a v Zjavení sv. Jána).
Z vierohodných dokladov vonkajších.
- Už žiaci sv. apoštolov Klement Rímsky († okolo r. 100), Ignác, biskup Antiochijský († 107), Polykarp, biskup Smyrnianský († 168), Papiáš, biskup hierapolský († okolo r. 150), uvádzajú rôzne miesta zo spisov novozákonných, najmä z evanjelií.
- Otcovia a spisovatelia cirkevní 2. a 3. stor. neuvádzajú iba citáty z evanjelií a iných kníh novozákonných, ale používajú tiež knihy samotné a ich autorov. V dielach Ireneja, biskupa Lyonského († 202), je viac než 100 miest z evanjelií.
- Spisy bludárov 2. stor., Cerintha (zo začiatku 2. stor.), Basilida († 130), Valentína (z polovice 2. stor.), Marcióna (165 – 179) obsahujú mnohé výroky z evanjelií a listov sv. Pavla. Tatian zložil okolo r. 173 zo štyroch evanjelií jednu knihu, nazvanú Diatessaron. Filozof Celsus pripisuje vo svojom diele „Pravdivé slovo“, napísanom okolo r. 178, evanjelia Ježišovým učeníkom a činí si z niektorých miest posmech.
- Zlomok Muratorský, úryvok latinského rukopisu, ktorý našiel Muratori r. 1740 v jednom kódexe Ambroziánskej knihovne v Miláne a ktorý je prekladom gréckeho originálu, napísaného medzi r. 175 – 190 v Ríme, podáva zoznam kníh, ktoré sa v druhej polovici 2. stor. uznávali za posvätné a čítali sa pri Božích službách. Sú v ňom všetky novozákonné spisy, okrem listu sv. Pavla k Hebrejom a listu sv. Jakuba.
- Apokryfné knihy (napodobneniny kníh novozákonných), z ktorých niektoré siahajú až do prvej polovice druhého storočia, potvrdzujú rovnako, že v tej dobe boli už pravé knihy napísané.
Knihy Nového zákona sú neporušené.
- Strážcovia neporušenosti kníh Písma NZ boli v počiatku apoštoli a ich žiaci, neskôr sami kresťania. Kresťanom boli tieto knihy tak posvätné a drahé, že za nich v dobách prenasledovania ochotne obetovali i život. Dobre poznali ich obsah a dbali na to, aby sa v nich nič nezmenilo.
- Písmo sväté bolo už v 2. storočí rozšírené v toľkých opisoch a prekladoch, že ho nebolo možné porušiť. Podľa názoru učenca Nortona, bolo koncom 2. storočia 60 000 opisov evanjelií.
- Zo zachovaných rukopisov (3829 gréckych a na 8000 latinských – údaj z roku 1926 – pozn. prekl.) poznávame, že Nový zákon nebol porušený. V súčasnosti je k dispozícii okolo 24 000 rukopisov! Približne 5664 v gréčtine, ostatok v rôznych prekladoch, napr. do latinčiny, sýrštiny, arménštiny a pod.
- Čo sú rukopisy? Sú to odpisy z pôvodných textov, písané na papyrus, alebo na pergamen. Nazývajú sa tiež kódexy. Všetky tieto rukopisy, z ktorých Sinajský, Vatikánsky a Sýrsky (preklad) sú zo 4. stor., zhodujú sa v podstatných veciach úplne.
Knihy Nového zákona sú vierohodné
Spisovatelia kníh novozákonných:
Pravdu povedať mohli.
- Boli buď očitými svedkami udalostí, o ktorých hovoria, alebo sa o nich poučili od očitých svedkov. Apoštol Ján hovorí: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. - Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom.“(1 Jn 1, 1 – 3).
Pravdu povedať chceli.
- Píšu striezlivo bez zaujatosti a nenávisti. Najdojemnejšie udalosti z utrpenia Pána opisujú niekoľkými slovami: „Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.“(Mt 27, 26); „Potom ho ukrižovali a rozdelili si jeho šaty.“(Mk 15, 24). Nepriateľom Kristovým sa nevyhrážajú. Hovoria úprimne o hriechu Petrovom, zrade Judáša i o svojich chybách a predsudkoch. Za to, čo napísali, obetovali ochotne i život. Pre lož však nikto takéto obete by nepriniesol.
Pravdu hovoriť museli.
- Udalosti, o ktorých hovoria, sa diali verejne. Sv. Pavol hovoril Agrippovi II. v Cézarey: „veď sa to nedialo v zákutí.“(Sk 26, 26). Nielen kresťania, ale i židia a pohania mohli navštíviť miesta, ktoré boli javiskom udalostí rozprávaných v knihách novozákonných a presvedčiť sa, či sa naozaj stali. Keby boli svätopisci napísali nepravdy, boli by im to nepriatelia kresťanstva zaiste vytkli.
- Obraz Krista v evanjeliách je tak vznešený, nadľudský a jedinečný, že si ho bez skutočného Krista nebolo možno vymyslieť.
Vierohodnosť novozákonných kníh potvrdzujú:
- Tisíce kresťanských mučeníkov prvých storočí. Medzi nimi boli i muži vzdelaní, ktorí iste neuverili slepo. Až keď sa o pravdivosti toho, čo knihy NZ hovoria, presvedčili, bola ich viera tak pevná, že pre ňu ochotne preliali krv. Tertulián na to poukazuje slovami: „My sa kresťanmi nerodíme, ale sa nimi najskôr stávame.“(Apol. 18)
Uznávaní historici židovskí i pohanskí.
- Z ich spisov vieme, že náboženské, politické, spoločenské a zemepisné pomery v Palestíne boli také, ako ich opisuje Písmo sväté. O Ježišovi píše židovský dejepisec Jozef Flávius: „V tej dobe vystúpil Ježiš, múdry to človek, ak ho vôbec možno nazvať človekom. Bol totiž pôvodcom zázračných skutkov, učiteľom tých ľudí, ktorí radi prijímajú pravdu. Tak si získal mnohých židov a pohanov. Kristom bol tento. A keď ho na naliehanie našich popredných mužov smrťou kríža potrestal Pilát, ďalej sa ho pridŕžali tí, ktorí ho milovali. Zjavil sa im totižto tretieho dňa opäť živý, ako božskí proroci toto a tisíce iných zázračných vecí o ňom boli predpovedali. Podnes nezaniklo pokolenie tých, ktorí sa podľa neho volajú kresťanmi...“(Star. 18, 3, 3) Niektorí pokladajú tieto slová za podvrh. Ten však vyvracajú cirkevní spisovatelia, ktorí sa ho dovolávajú, ako napr. Hieronym a Euzébius. Aj Origenes zrejme poznal tento citát, pretože sa divil, že sa Jozef nestal kresťanom.
Plínius Mladší poslal v r. 111 – 113 cisárovi Trajánovi list, v ktorom prosí o poučenie, ako má naložiť s kresťanmi. V tomto liste podáva správu o šírení kresťanstva a poukazuje na to, že kresťania sú pokojní ľudia, ktorí sa v určitom dni pred svitaním schádzajú a „Krista ako Boha piesňami oslavujú“.
V Ríme boli archivované a ako verejný dokument známe, tzv. Acta Pilati (Pilátové aktá), ktoré poznal aj sv. Justín (†155 alebo 165) a dovoláva sa ich v Apológii o Ježišových zázrakoch: „že Ježiš konal zázraky, môžeme zistiť v aktách Pontia Piláta.“
Britský učenec F. F. Bruce došiel k takýmto záverom: „Na celom svete neexistuje žiadny súbor starovekej literatúry, ktorý by bol tak dobre textovo dosvedčený, ako Nový zákon.“
V závere je možno konštatovať, že Písmo sv. Nového zákona je dielom úplne vierohodným. Z toho, čo bolo povedané o pravosti, neporušenosti a vierohodnosti Nového zákona plynie, že Kristus naozaj žil, a že to, čo sa o ňom v evanjeliách opisuje, je pravda. Tomuto dávajú za pravdu aj samotní obrátení židia.
Zdroje:
Augustin, B. Základní náboženská nauka. (Apologetika). Praha : Československé akciové tiskárny v Praze, 1926.
Hejčl, J. Bible česká. Díl Prvý: Knihy Starého zákona. Svazek I. Genesis – Judit. Praha : Cyrillo – Methodějské Knihtiskárny V. Kotrby, 1917.
Trstenský, F. Kumrán a jeho zvitky. Svit : Katolícke biblické dielo, 2009.
https://www.proc-krestanstvi.cz/a33-otazka-jak-vite-ze-pouzivame-bibli-kterou-cetli-prvni-krestane/
https://cs.wikipedia.org/wiki/Genesis
https://www.baptist.sk/kontakty/37-biblia/183-pravdivost-biblie
Pozri tiež články:
http://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/obdivuhodny-stvoritel.html
